Prečo Robert Fico vyvoláva ducha Gustáva Husáka

Skúsme si predstaviť, že by nemecký kancelár Olaf Scholz so svojimi kolegami prišiel k hrobu niekdajšieho prezidenta totalitného východného Nemecka Ericha Honeckera, aby sa mu poklonil. Alebo že by navštívil hrob niektorého z bývalých nacistických vodcov.

Ako by sme si to interpretovali? Nepochybne ako prihlásenie sa k odkazu totalitných politikov. Zavládla by obava, k čomu to môže viesť. Keď sa však Robert Fico vydal so svojimi tieňmi navštíviť hrob Gustáva Husáka, vyvolalo to sem-tam kritické ohlasy, ale bez uvedenia širších súvislostí.

Pochopiteľne, každá paralela už z princípu pokrivkáva. O to viac, keď je historická. Stala sa mi však zvláštna vec.

Popri každodennom sledovaní diania na Slovensku čítam a počúvam knihu historika Martina Gromana Kriegel: Vojak a lekár komunizmu a niekedy sa minulosť a súčasnosť natoľko prepojili, že mi to vyrážalo dych.

Slovensko je demokratická krajina a pevne verím, že ňou zostane. No viera môže priniesť veľké sklamania, ak zostane pri očakávaniach. A zdá sa mi viac než zrejmé, že Fico nevyvoláva ducha Husáka len tak pre nič za nič.

Strach z nezávislého človeka

Ešte v júli 1968 väčšina československej spoločnosti verila, že demokratizácia postupuje tak rýchlo, že ju nemožno zastaviť. Veď bola zrušená aj cenzúra, teda dovtedy niečo úplne nepredstaviteľné.

Dokonca po prvých dňoch invázie v auguste boli mnohí presvedčení, že odvaha ľudí postaviť sa tankom, jasné vyhlásenia predstaviteľov strany a verejne činných ľudí znamenajú jediné – neúspech kolaborantov a Kremľa.

Ľudia však podcenili fakt, že demokratizácia nezašla dostatočne ďaleko. Pokiaľ sa aparát rozhodol – a ten sa po nátlaku Moskvy rozhodol –, že nahradí nepohodlných ľudí lojálnymi, že obnoví cenzúru, zruší kritické médiá, spustí denunciačné kampane a represie, tak skrátka mohol a nič ho nemohlo zastaviť.

Komunista František Kriegel bol jedným z mála, ktorí rozhodne a kategoricky okupáciu a nastupujúcu normalizáciu odmietli.

Historik Groman opisuje, ako sa mu v prvých dňoch po odmietnutí podpísať moskovské protokoly klaňalo veľa ľudí, ponúkali mu dary, ušitie obleku zadarmo, letný byt a ktovie, čo ďalšie. Aj on sám však tušil, že to všetko čoskoro utíchne.

Ak moc dokáže spoločnosť rozštiepiť, odvaha vyprchá, pretože sa do myslí vkradnú obavy, pocity osamelosti a neistoty, čo so mnou bude.

To sa aj stalo, ľudia sa začali báť o prácu či o štúdium svojich detí. Propaganda navyše spustila hanobenie Kriegela v Rudom práve. Keď sa chcel brániť súdnou cestou proti klamstvám, jeho žaloby boli zamietnuté. Vraj nemá česť, takže sa ho nemohol nejaký text dotknúť.

Nesmel sa živiť ako lekár, jeho známych pri akomkoľvek kontakte s ním lustrovali, aby si to nabudúce rozmysleli.

Kriegel sa cítil sám a spoločnosť okrem iného hľadal v knihách. A tu sa dostávam k jednej z tých nedokonalých paralel.

Na stole čerstvého a nedobrovoľného disidenta bola kniha Triumf a tragika Erazma Rotterdamského od Stefana Zweiga a z nej Groman vhodne cituje nasledujúcu pasáž: „Oligarchovia bývajú po víťazstve odjakživa ešte neznášanlivejší. Je tragikou všetkých despotov, že sa boja nezávislého človeka aj vtedy, keď už ho zbavili politickej moci a umlčali ho. Nestačí im, že mlčí a musí mlčať. Pohoršuje ich na ňom už to, že nepritakáva, že neslúži a neohýba chrbát, že sa horlivo nepripojí medzi ich pochlebovačov a služobníkov, že vôbec existuje, že ešte existuje.“

Presne vo chvíli, keď som túto časť čítal, prišla správa, že sa úrad vlády Roberta Fica rozhodol podať trestné oznámenie na Martina M. Šimečku za výrok: „Tento premiér malého zbabelého národa, ktorý nikdy poriadne nebojoval, hovorí toto (podľa Fica nie je Ukrajina suverénny štát – pozn. autora) Ukrajincom, ktorí umierajú za svoju suverenitu.“

Šimečka sa vraj dopustil hanobenia národa. A, samozrejme, tu vôbec nejde o výrok samotný, mnohí potom uviedli pasáž, kde Fico sám hovorí niečo podobné. Tu ide jednoducho o snahu moci zastrašovať a šikanovať. Pretože ako písal Zweig, oni sa boja „nezávislého človeka“ a čím väčšiu moc majú, tým viac sa ho boja.

Upgradovaný Fico

Moja prvá reakcia pre podcast Moniky Tódovej bola, že si Fico vybral zlý cieľ, pretože Martin M. Šimečka je na podobný prístup zvyknutý. Zažil to ako disident za komunizmu, zažil to ako novinár za mečiarizmu. Navyše dnes má za sebou silnú redakciu Denníka N.

Moja reakcia však nebola správna.

Je viac než pravdepodobné, že Fico vie, že Šimečka do väzenia nepôjde. Rovnako tuší, že Šimečku nezastraší, a možno ho dokonca v tábore liberálnej časti spoločnosti spopularizuje. On mieri za Šimečku a chce zasiahnuť dva ciele.

Po prvé, ak môžu šikanovať známeho disidenta a novinára, môžu šikanovať každého. A ostatní trebárs za sebou nebudú mať silné médium. Po druhé, pozrite sa, Šimečka vami pohŕda, pre neho ste len zbabelci.

Fico vie, že demokratický tábor ho nikdy neprijme, preto sa naň už vôbec neobracia s pozitívnou ponukou. Ten chce maximálne zastrašiť, svoj tábor chce zase vystrašiť tým, že ich nenávidia tí liberáli z Bratislavy.

Robert Fico sa pokúša o normalizáciu tam, kam až môže dosiahnuť. Už na konci roka 1968 začala v Československu čistka, z bezpečnostných zložiek vylučovali ľudí, ktorí riešili zločiny z 50. rokov. To sa deje aj dnes – viď likvidácia policajtov, ktorí vyšetrovali kauzy Ficovho klanu.

Pred päťdesiatimi rokmi režim obmedzoval obnovujúce sa nezávislé prvky justície. Dnes má byť zrušená špeciálna prokuratúra. Tí, ktorí boli spojení s normalizačnou mocou, stáli nad zákonmi. Dnes sa znižujú tresty a zavádza sa Ficova „amnestia“.

Bola ovládnutá televízia a rozhlas, čo dnes Andrej Danko otvorene a bez okolkov sľubuje tiež.

Kritici boli označovaní za „agentov imperializmu“, Ficovi ľudia hania prezidentku Zuzanu Čaputovú ako „americkú agentku“.

Prebiehala denunciácia s využívaním dôveryhodných informácií. To sa dialo a deje aj za Roberta Fica – viď vytiahnuté informácie o podnikaní Andreja Kisku, keď bol prezidentom, alebo úplne škandálny fakt, že Fico nedávno na Facebooku zverejnil informáciu o zdraví poslanca Progresívneho Slovenska Tomáša Hellebrandta. A tak ďalej.

Pochopiteľne, treba dodať, že stredná Európa dnes nie je vo sfére sovietskeho vplyvu, Slovensku, naopak, môže pomôcť členstvo v Európskej únii, má nezávislé súdy, médiá, ktoré sa nedajú vypnúť tak ľahko ako v roku 1968. Ale…

Ale nezdokonaľuje sa len technika a umelá inteligencia, ale aj autoritári. Každý vládny upgrade Roberta Fica prináša agresívnejšiu a bezškrupulóznejšiu verziu. Rovnako ako ortodoxní komunisti v roku 1968, aj on pochopil, že bol blízko k úplnej strate moci a ku skutočnej demokratizácii krajiny.

Jeho poučenie z vývoja je rovnaké ako to Husákovo za normalizácie – už nesmieme dopustiť, aby sa nám moc vymkla z rúk. Komunisti vedeli, že väčšina spoločnosti nimi pohŕda či ich dokonca nenávidí, ale bolo im to jedno, hlavne pokiaľ bude spoločnosť ticho.

Mlčia všetci

K umlčaniu spoločnosti vedú rôzne stratégie. Totalitná moc to má, pochopiteľne, ľahšie, ale aj v demokraciách sa dá napáchať veľa škôd. Ak vidíte, že dostanú pred súd prezidenta Andreja Kisku za čin, ktorý inokedy na súde neskončil, ľudia sa môžu pýtať, či im niečo také nehrozí aj im.

Ak môžu kričať pred domom prezidentky Zuzany Čaputovej a vyhrážať sa jej smrťou, nemôže sa to stať aj im? Ak novinárku verejnoprávnej televízie Martu Jančkárovú musela strážiť polícia, pretože sa jej vyhrážali likvidáciou, keď nepustila do debaty nepozvaného politika Smeru Blahu, nemôže sa to stať aj im?

Keď môžu politici Smeru päsťami napadnúť politika Igora Matoviča, nemôže sa to stať aj im? Keď novinára Mariána Leška v noci naháňajú po ulici politici Smeru, pretože žiadajú „vysvetlenie“, nemôže sa to stať aj im? Ak premiér Smeru verejne zosmiešňuje kritického študenta, nemôže sa to stať aj im?

Mimochodom, akcie „smeráckych vlkov“, ako sám seba a svojich parťákov pomenoval Erik Kaliňák, úplne vybočujú z demokratických pravidiel.

33-ročný Kaliňák je poslanec a podpredseda Smeru a spoločne s Richardom Glückom, ktorý päsťami napadol Matoviča, obchádzajú nepohodlných kritikov s kamerou a snažia sa ich zastrašiť. Môže sa to zdať ako banalita, ale keď viete, že ľudia majú sklon k násiliu, majú za sebou štátnu moc a prepadnú vás v noci, je to istá forma násilia.

A opäť som správu o tom, že takto naháňali Mariána Leška, čítal vo chvíli, keď mi v ušiach znela kniha Martina Gromana, konkrétne pasáž, v ktorej opisuje, ako Kriegela napadol v električke eštebák.

Kriegel si k tomu vtedy napísal: „Strkal do mňa, tykal mi, fízel, vari 24- až 25-ročný chlapec. Vyžarovala z neho nenávisť… Nadradený jedinec, ktorý má dovolené všetko. Muž esesáckeho typu. Ten ak bude môcť, bude schopný umlátiť človeka na smrť. Jednotlivec bez morálnych zábran sa k režimu hodí! A nejakú tú morálno-politickú podstatu a ospravedlnenie jeho prípadnej katovskej práce mu režim už dá a ešte mu ju aj dobre zaplatí, dá mu dokonca aj spoločenskú prestíž. On má slúžiť režimu ako nástroj na ponižovanie a zastrašovanie ľudí.“

Zastrašovanie je rozhodujúca zložka autoritárskej politiky. Keď som spomínal jednu z kníh, ktorú František Kriegel čítal na začiatku normalizácie, spomeniem ešte jednu, o ktorej píše Martin Groman.

Išlo o knihu Jana Bohuslava Čapka Za jazyk pribitý, v ktorej opisuje Čechov v roku 1621, v takzvanom pobielohorskom období.

Na príbehu Mikuláša Diviša z Doubravína ponúka Čapek paralelu k spoločnosti v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Diviša za trest pribili jazykom k šibenici na pražskom Staromestskom námestí. Malo to byť varovanie pre ostatných a bolo úspešné.

„Mlčia, tak ako mlčí Diviš – mlčia všetci, všetci majú pribitý jazyk, a to k najpotupnejšiemu miestu, k šibenici, tak ako Diviš – celý národ, ponížený až do podsvetia tmy. (…) A nikto nebude varovať, volať, kričať! Lebo budeme národ pribitého jazyka.“

Danko potrebuje pomstu

Fico vie, že – z jeho pohľadu bohužiaľ – nemá nástroje, ktoré mal jeho vzor Gustáv Husák. O to hlasnejšie zastrašuje. Keď sa mnohí divia, že sa nesnaží postupovať trochu taktickejšie, je to nepochopenie situácie. On chce, aby každý videl a počul, čo robí. A ešte horšie činy určite prídu.

Je to varovanie pre kritikov a povzbudenie pre stúpencov – prišiel čas smeráckych vlkov. A ako povedal pre dezinformačný web InfoVojna Andrej Danko: „Národ (teda ich stúpenci – pozn. autora) potrebuje pomstu.“

Situácia však zďaleka nie je beznádejná. Ako už bolo povedané, Slovensko je demokratická krajina, kde momentálne pôsobí kvalitná opozícia. Je tu Ústavný súd, na ktorý sa dá obrátiť. Pokiaľ nechce Európska únia ďalšie Maďarsko, mala by využiť všetky nástroje na obhajobu nezávislých inštitúcií a občianskej spoločnosti.

Slovensko má výnimočne kvalitné médiá, ktoré môžu čitatelia finančne aj občiansky podporiť, pretože ony budú teraz hlavným cieľom moci. Každý jeden úradník, policajt, prokurátor, sudca, verejnoprávny novinár si môže vybrať, či chce slúžiť autoritárom alebo princípom demokratickej spoločnosti.

Možno to teraz bude ťažšie, ale táto vláda nepochybne nedopadne dobre a potom príde šanca na zmenu. A bude sa hodnotiť aj to, ako kto obstál pri obrane inštitúcií a právneho štátu. Zatiaľ sa dá Ficovi čeliť v „luxusných“ podmienkach. Čím ďalej sa však pustí, tým ťažšie to bude, pretože bude hladnejší.

Ľahostajnosť nie je obrana. Ľahostajnosť je spolupráca s Ficom. Tak ako Husák vybudoval „normalizáciu“, on chce vybudovať „letargizáciu“.

Úplne najdôležitejšie je však prepájanie spoločnosti a držanie pri sebe. Jedinec sa často unaví, mocným sa na neho ľahko útočí. Aktívna občianska spoločnosť je však sila, s ktorou sa nedá ľahko porátať. Preto sú také dôležité protesty, petície a verejné prejavy nesúhlasu.

Fico veľmi dobre počuje, že to ešte nie je jeho. Že tu sú Zweigovi „nezávislí ľudia“.