Prestal spávať, jesť, celý deň iba ležal v posteli. Dve matky opisujú, aké je mať tínedžera so psychickými problémami

Elena si doteraz pamätá slová psychologičky, ktoré zmenili život celej rodine: „Váš syn sa má veľmi zle a môže si siahnuť na život.“ A tak jej syn Marek s nadpriemerným IQ musel odložiť sľubnú prémiovú školu. Pre psychické problémy dokázal nastúpiť iba na učňovku.

Rozprávali sme sa s dvoma matkami, ktorých deti v tínedžerskom veku trpia vážnymi psychickými problémami. Elenin syn si prešiel šikanou, a hoci má 18 rokov, nedokáže sám cestovať električkou či ísť do obchodu. Petrin syn vychádza z domu iba dvakrát do týždňa na terapie. Mená matiek aj detí sme zmenili, pretože si to matky želali a ide o nedospelých mladých ľudí. V redakcii však ich totožnosť poznáme.

Matky opisujú, ako ťažko je im dívať sa na apatické deti, ktoré niekedy nedokázali ani len vstať z postele. „Sú to bolesti duše, nedokážete ich odmerať cétečkom alebo zobraziť röntgenom. Nevieme dokonca ani presne povedať, čo to spôsobilo a hlavne kedy sa to skončí,“ hovorí Elena. Rodičov najviac trápi, že psychické problémy deti nemôžu vyležať za pár týždňov ako chrípku – často vymeškajú mesiace či roky povinnej školskej dochádzky.

Nie sú sami. Podľa veľkej odbornej štúdie organizácie HBSC sa tínedžerom po pandémii zhoršilo fyzické aj psychické zdravie. Odborníci oslovili takmer 10-tisíc mladých ľudí a zistili, že približne jeden z desiatich chlapcov hodnotí svoj zdravotný stav negatívne a zhruba 8 až 10 percent chlapcov je v riziku depresie. U dievčat sú tieto čísla ešte vyššie.

Napriek tomu, ako veľa detí a tínedžerov trápia psychické problémy, rodičia sa v ich riešení cítia osamelo. Matky potvrdzujú, že nevedeli, čo vlastne robiť, a museli sa dobýjať k preťaženým psychológom či psychiatrom.

Syn chradol a chradol. Potom mi povedal, že bol v škole naposledy

Elena hovorí, že syn po nej zdedil citlivosť a v detstve zažil niekoľko traumatických udalostí, ktoré ho poznačili. Elena so synom na rukách prežívala záchranu svojho manžela, ktorý na ceste v zahraničí dostal infarkt a bojoval o život. Zasiahlo ho aj úmrtie starých rodičov, s ktorými mal veľmi blízky vzťah.

U Mareka sa už v prvých ročníkoch ukázalo, že má problémy s učením. Až o niekoľko rokov neskôr mu diagnostikovali vážne poruchy, a to kombináciu porúch čítania, písania aj počítania. Keďže bol vtedy prvostupniar, učiteľky si len mysleli, že je lenivý učiť sa.

„Bol vždy veselý, výmyselník a ťažkosti maskoval tým, že sa o učenie nezaujíma. Nikto si v škole nevšimol, že má problémy s učením, a dostal iba nálepku lajdáka,“ hovorí Elena. Tak k tomu pristúpili aj v rodine, Elena tvrdí, že je stará škola a bola vychovaná tak, že učiteľ a farár sa nespochybňujú.

Marek sa v škole necítil dobre a Elena hovorí, že ju doslova uprosil, aby mohol nastúpiť na inú školu. V ôsmom ročníku teda prestúpil na novú školu, odhodlaný začať odznova a nájsť si nových kamarátov. Pridal sa do skupiny, v ktorej však namiesto kamarátov zažil šikanu. „Pomaly chradol a chradol, až mi na Vianoce povedal, že bol v škole naposledy,“ hovorí Elena.

Nasledoval krik, plač, zákazy a príkazy, ale nič nepomohlo. Na Marekovi videli rozhodnosť, ktorú doteraz nepozorovali, a Elena si uvedomovala, že na to musel mať vážny dôvod. Marek si sadol so psychologičkou, ktorá neskôr rodičom povedala iba to, že Marek sa má veľmi zle a bude lepšie, keď sa do školy nevráti.

Zakročil však otec, ktorý povedal, že Marek sa do školy vráti – a basta. „Po prvej hodine mi zo školy volali, aby sme si poňho prišli, pretože je mu zle,“ spomína si Elena. Psychologička im zopakovala, aby ho nenútili chodiť do školy, s tým, že prežíva vážnu šikanu a je tu obava, že si siahne na život.

Elena sa až neskôr dozvedela, že jeden zo spolužiakov sa jej synovi vyhrážal, že jeho starší brat ublíži jemu aj jeho rodine. „Jeho brat bol bitkár, viackrát boli svedkom toho, ako niekoho brutálne zbil. Marekovi povedali, že sledujú členov jeho rodiny a všetkých nás zničia,“ hovorí.

Elena trvala na tom, aby Mareka hospitalizovali na psychiatrii, čo sa im tiež podarilo iba cez známosti. Bol tam týždeň, ale nič nezistili, dokonca si odniesol traumu. „Už nikdy sa tam nechcel vrátiť. Opisoval mi, ako hrozne sa tam cítil, že všade na stenách boli vyryté vety ako ‚chcem zomrieť‘,“ hovorí.

Marek teda znova zmenil školu, no problémy sa zhoršovali. Prestal spávať, jesť, na konci základnej školy ho navyše zastihla pandémia a zatvorené školy. Psychiatri mu nastavili liečbu liekmi, ale ostával apatický. „Dostal sa do stavu, že ležal celý deň v posteli a iba spal. Bol úplne mimo,“ hovorí Elena.

Vzala ho k inej psychologičke, ktorej po niekoľkých testoch vyšlo podozrenie na schizofréniu. „Bol to pre nás šok. Ale ani doteraz, po niekoľkých rokoch, túto diagnózu nemáme finálne potvrdenú,“ hovorí Elena. Vyskúšali viacero psychológov aj psychiatrov, ale odmietali ich znovu diagnostikovať s tým, že ide o veľmi komplikovanú diagnózu.

Rodičia sa strácali v kolotoči psychiatrov, ktorí im zakaždým navrhovali iné lieky. „Ostanete v tom úplne sami. Nie je nikto, kto by vám pomohol rozmotať to, nasmerovať vás, ako sa v tom zorientovať,“ hovorí. Marek potom odmietal chodiť k odborníkom, kde musel zakaždým opakovať svoje traumatické zážitky.

Marek nedokázal počas zatvorených škôl nastúpiť riadne na strednú školu s maturitou, a tak nastúpil na učňovku. Keď sa po pandémii otvorili školy, trpel takou silnou sociálnou úzkosťou, že sa do školy nedokázal vrátiť osobne a absolvoval ju s individuálnym učebným plánom.

Marek má teraz 19 rokov a stále nedokáže sám nastúpiť do električky. „So mnou alebo s manželom pôjde do obchodu aj do mesta. Ale sám nechce ísť nikam,“ hovorí Elena. No robí pokroky – ako dospelý zmenil detských psychológov a našiel si dobrú odborníčku.

„Po rokoch sa cíti lepšie, je aktívny a nemáva žiadne výkyvy. Jediné, čo pokračuje, je strach o nás a v podstate zo všetkého,“ hovorí.

Mladí ľudia berú lieky proti bolesti fyzickej aj psychickej

Každý tretí chlapec prežíva dve a viac zdravotných ťažkostí – a to iba počas jedného týždňa. Ešte horšie je to u dievčat, polovica z oslovených povedala, že za týždeň sa viackrát cíti zle. Za posledných osem rokov sa tieto čísla zhoršili – mladí ľudia sa cítia zdravotne horšie ako v roku 2014.

Ukazuje to štúdia HBSC – medzinárodná štúdia zameraná na zdravie 11-, 13- a 15-ročných školákov. Slovenské deti skúmal tím desiatky slovenských výskumníkov, ktorí v roku 2022 oslovili takmer 10-tisíc detí na asi stovke škôl.

Mladí ľudia pociťujú väčší smútok, úzkosť aj nervozitu. Asi 14 percent chlapcov pociťuje raz do týždňa smútok, u starších dievčat ide až o 38 percent z opýtaných. Každý tretí chlapec pociťuje nervozitu viackrát do týždňa. Ešte častejšie sú nervózne dievčatá – dve z troch dievčat cítia nervozitu viackrát do týždňa.

Štúdia zistila, že veľa mladých ľudí berie aj lieky na svoje bolesti. Viac ako 40 percent chlapcov a 60 až 75 percent dievčat berie lieky proti bolesti aspoň raz. Asi 15 percent chlapcov a dievčat vezme niektorý z liekov na zaspávanie, nervozitu alebo zlepšenie nálady aspoň raz za posledný mesiac.

Podľa koordinátorky výskumu Andrey Madarasovej Geckovej identifikovali asi 20 až 30 percent zraniteľných detí. „Sú to deti, ku ktorým sa nedostane pomoc, keďže máme tak zásadne poddimenzovanú ponuku starostlivosti o duševné zdravie. Vieme o nich, že viac prežívajú smútok, úzkosť, cítia sa osamelejšie, majú viac zdravotných ťažkostí,“ vysvetľovala v rozhovore.

Môj syn vychádzal z domu iba za psychológom

Tomáš vyrastal odmala vo veľmi ťažkej situácii. Tesne pred pôrodom Petrinmu manželovi zistili vážnu chorobu, a tak s novorodeniatkom na rukách, pracujúc za oboch, musela sledovať manželov boj najprv o život a potom dlhodobo o zdravie. Choroba a silné lieky mali vplyv na jeho psychiku a trpel vážnymi psychickými problémami, ktoré má dodnes. Rodinnú situáciu komplikuje, že Petrin manžel svoje psychické problémy odmieta riešiť.

„Mal sínusoidy. Niekedy bol príkladný otec, inokedy ho niečo rozhodilo a bol agresívny, či už voči mne, alebo synovi,“ hovorí Petra, ktorá sa snažila uchrániť syna pred otcovými výbuchmi. „Pri manželovom stave sa však už nedali akékoľvek rodinné problémy či partnerské konflikty riešiť normálnym rozhovorom,“ hovorí.

S manželom sa nerozviedla, aj keď doteraz premýšľa nad tým, či by to pre deti nebolo lepšie. V čase, keď to zvažovala, však manžel dostal rakovinu. „Nie som veriaca, ale sľubovala som v dobrom aj v zlom,“ vraví.

Uvedomuje si, že Tomáš mal v dôsledku nestabilného rodinného zázemia už odmala veľmi neštandardnú záťaž. „Jeho dnešné problémy nepovažujem za jeho problémy. Zodpovednosť je predovšetkým na nás, jeho rodičoch,“ tvrdí.

Aj u Tomáša sa na prvom stupni ukázalo, že má problémy s učením. Má vysoké IQ, preto si prvé dva roky nikto nevšimol, že má dyslexiu, keďže ťažkosti dokázal zvýšeným úsilím kompenzovať. Až v tretej triede začal radikálne strácať koncentráciu a vyrušovať na hodinách – rozhovory ani napomenutia nepomáhali.

Pozorná triedna učiteľka odporučila psychologickú diagnostiku – špeciálna pomoc pri učení mu pomohla a problémy vymizli ako zázrakom, spomína si Petra. Vrátili sa až o pár rokov neskôr, keď sa Tomášovi zmenili učitelia, ktorí nerešpektovali diagnózu a integráciu a školská psychologička to odborne nezastrešila.

„Situácia sa neskôr zmenila opäť k lepšiemu, ale už si to na Tomášovom vývoji zobralo svoju daň v podobe vnútorného tlaku, neistoty, schovávania problémov a vo veľkej miere aj nedôvery v školský systém,“ hovorí Petra. Napriek všetkému chodil do školy veľmi rád a mal rád aj svojich spolužiakov. Inú školu si predstaviť nevedel.

Škola patrila medzi výberové a veľmi náročné – celé štúdium mal v cudzom jazyku. Zásadnejšie problémy sa však začali až počas pandémie. „Na začiatku to vyzeralo ako lajdáctvo, začal ignorovať zadania a úlohy až takým spôsobom, že nereagoval na správy, vôbec neodovzdal práce, a to ani vtedy, keď ich mal napísané,“ hovorí Petra.

„Nemala som odstup, aby som rozpoznala, že Tomáš školu nezvláda nie preto, lebo sú sťažené technické podmienky alebo je lenivý, ale z dôvodu, že sa mu dlhodobo stupňoval psychický tlak a nevedel ho spracovať ani o ňom komunikovať,“ hovorí Petra.

Samozrejme, že izolácia počas pandémie a aj zvýšený tlak doma problém znásobili. Tomášov výkon sa zhoršoval, napriek tomu nechcel zmeniť školu a odmietal aj pomoc psychológa. „Zablokoval sa. Nedokázal sa ani učiť, ale ani zo školy odísť. Tým sa jeho psychický stav ďalší rok zhoršoval. To, že už bol v slepej uličke, je zrejmé až zo spätného pohľadu,“ hovorí matka.

Petre sa zdalo, že Tomášov školský výkon stroskotáva len na neschopnosti nájsť si úlohy a začať sa učiť. A tak doma nastalo najhoršie obdobie nátlaku, spomína si. Popri vedení vlastnej firmy a starostlivosti o druhé dieťa dohliadala aj na unikajúceho tínedžera, aby sa prihlasoval na dištančné hodiny, učil sa a odovzdával práce.

„Všetci sme boli zo školy nervózni. Bola som vyčerpaná, on bol vyčerpaný. Museli sme niečo urobiť, nechcela som, aby sa náš vzťah zredukoval na bojovú arénu, kde po vlastnom dieťati iba kričím a kontrolujem ho vo veku, keď by som mala opraty, naopak, úplne uvoľňovať a púšťať ho do zodpovednosti dospelého života,“ vysvetľuje.

Petra sa dostala do stavu takého vyčerpania, že na mesiac musela odísť do zahraničia a sústrediť sa len na vlastné zdravie a psychickú rehabilitáciu. „Prvé tri týždne som stále spala,“ hovorí. „Bola som v takom stave, akoby ste stále pretáčali hodinky až do bodu, že už ďalej nedokázali fungovať.“

Tomáš nakoniec po dlhých rozhovoroch so svojou dlhoročnou špeciálnou pedagogičkou a mamou išiel k psychológovi, ktorý zhodnotil, že by mal školu prerušiť. Vysvetlil, že Tomáš nezvláda enormný tlak a ako obrannú reakciu sa jednoducho vypína. Ešte niekoľko mesiacov bojovali, pretože Tomáš zo školy odísť nechcel. Nakoniec Petra zakročila a školu stopla.

Lenže po prerušení školy prišli mesiace neistoty. „Mala som doma dieťa, ktoré celé dni nevychádzalo z izby. Pomaly upúšťal od všetkých aktivít, aj od kontaktu so spolužiakmi. Chvíľu ešte chodil cvičiť, ale aj s tým prestal. Všetko bolo preňho vizualizáciou jeho pocitu zlyhania. Nechcel vidieť nikoho a nič, čo by mu to pripomínalo,“ hovorí Petra. Vychádzal z domu iba dvakrát do týždňa k psychológovi.

Po pár mesiacoch sa však ukazuje, že to bola správna cesta. Aj keď extrémne pomalá s takmer nebadateľnými zmenami, hovorí Petra. „Vydržať tie dlhé apatické týždne až mesiace bolo ťažké pre obe strany,“ hovorí. Tomáš robí so psychológom pokroky, začal dobrovoľníčiť a chce znova nastúpiť do školy v novom školskom roku – aby sa pripravil na maturitu.

Petra, takisto ako Elena, nemá presnú odpoveď na to, čo sa vlastne Tomášovi stalo.

„Neviem, či to niekedy zistím. Spätne považujem za najdôležitejší moment ten, keď som si uvedomila svoju plnú zodpovednosť a preniesla bremeno z jeho pliec,“ hovorí Petra. To jej, prirodzene, prinieslo výčitky, na ktorých pracuje so svojou psychologičkou. Pripomína, aké dôležité je pre rodičov tínedžerov v ťažkých chvíľach myslieť aj na svoje duševné zdravie – aby dokázali byť silní pre svoje deti.

„Naučila som sa byť trpezlivá a prenechať tento ozdravovací proces už v synových rukách a v rukách odborníka. Tiež sa musím naučiť odpustiť si chyby, ktoré si neprestávam vyčítať. Dnes nachádzame riešenia, ktoré by som pred rokom sama nevidela,“ dodáva Petra.

Psychologička robí skupinové terapie – dnešní tínedžeri sú zraniteľnejší

Počet tínedžerov s psychickými problémami stúpa tak rapídne, že sa mnohí nedostávajú včas k odbornej pomoci. V psychologickom centre ALMA začali pred rokom robiť aj podporné skupinové terapie pre tínedžerov, ktoré sa ukazujú ako efektívne. Podľa psychologičky Kataríny Rezníkovej je už teraz v centre taká dlhá čakačka pacientov, že skupinové terapie sú cesta, ktorou sa zrejme bude uberať psychologické poradenstvo.

Navyše, pre tínedžerov je pohľad rovesníka dôležitejší než pohľad dospelého. „Môj názor ako staršej osoby je pre nich síce OK, ale oveľa podstatnejšia je spätná väzba od rovesníka,“ hovorí psychologička.

Už niekoľko rokov vedie skupiny pre tínedžerov od 15 do 17 rokov, ktorých spájajú sociálne ťažkosti. Nevedia nadviazať vzťahy so spolužiakmi, mnohí majú úzkosti už len pri predstave, že vyjdú z domu a sadnú si do autobusu. „Trpia pod pohľadom ľudí okolo seba. Pripadajú si neadekvátni, pod drobnohľadom. Boja sa spolužiakov, ktorí si z nich robia žarty, že sú divní,“ vysvetľuje.

Rezníková si všíma, že mnohí tínedžeri, ktorí k nej prichádzajú, sú zraniteľnejší. A to z mnohých dôvodov. Veľmi dôležitú rolu hrá vždy rodina, a to zásadné formatívne obdobie v živote každého z nás je vek do 5-6 rokov, keď sa budujú základy osobnosti.

Deti nemuseli zažívať len veľké traumy, ale mohli to byť aj „traumy s malým t“, ktoré sú zraňujúce, keď sa nakopia.

„Môžu to byť aj neustále urážky zo strany rodičov, nerešpektujúce správanie, ironizácia, príliš direktívna výchova alebo rozvod,“ vysvetľuje. „Traumy ich oberajú o silu, ktorú by načerpali v zdravom, vrúcnom a prijímajúcom prostredí,“ vysvetľuje.

Psychologička tiež dodáva, že deti vedia v kolektíve dobre vycítiť toho zraniteľného – často si práve na jeho úkor dokazujú svoju moc.

Z jej skúseností trpia tieto deti tiež veľkým negativizmom voči sebe samému a sebakritikou. Berú si veľmi osobne aj nevinné poznámky na svoju adresu. „Tvoria si vlastný negatívny sebaobraz – nie som dosť dobrý, nie som dosť pekný, nemám dosť dobré známky,“ vysvetľuje.