Denník N

Pevnejšia regulácia v zdravotníctve nutne neznamená viac regulácie

Ad.: Prečo svet potrebuje viac trhu v zdravotníctve

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je ekonóm

Nekritizujem kapitalizmus pre to, že vytvára nerovnosti. Kritizujem ho pre to, že je neefektívny. Tak znie hlavné posolstvo Janisa Varoufakisa, bývalého ministra financií Grécka, ktoré už nejaký čas šíri naprieč Európou. Varoufakis má nepopierateľný talent na vyhľadávanie anekdotických príkladov ilustrujúcich zlyhania trhových ekonomík. Jeho zovšeobecnenie je však pritiahnuté za vlasy.

Trhovo-konkurenčné prostredie dokáže tvoriť neuveriteľne kvalitné a zároveň lacné produkty. Počnúc topánkami cez vložky, guľové ložiská, bagety až po radlovacie drôty či osušky. Žiadny štátny podnik by to nikdy nezvládol lepšie a lacnejšie a nikto príčetný to nespochybňuje. Zdravotníctvo, ale nielen zdravotníctvo nám však do tejto selanky nezapadá.

V zdravotníctve totiž konkurencia môže vyústiť do celkovo vyšších nákladov a zároveň nižšej kvality. To netvrdím ja ani Varoufakis, ale držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman. Krugman určite nie je prvý, ktorý si všimol, že jeho krajina má najsprivatizovanejší a najkompetitívnejší zdravotnícky systém, ktorý je však v porovnaní s vyspelými krajinami suverénne najdrahší a z hľadiska indikátorov kvality takmer najhorší.

Pre čitateľov neznalých amerických pomerov uveďme pár faktov. Americký zdravotný systém je decentralizovaný, konkurenčný a veľká časť zodpovednosti je v rukách občana. Panujú v ňom prísne rozpočtové pravidlá. Do veľkej miery spĺňa základné tézy Zajacovho plánu, ku ktorým sa hlási Ivan Mikloš.

Výsledkom je zdravotníctvo, ktorého celkové náklady vyjadrené pomerom k HDP sú o dve tretiny vyššie než v EÚ. Amerika dosahuje katastrofálne výsledky v ukazovateľoch kvality, či už meranej cez dojčenské úmrtia, očakávanú dĺžku dožitia alebo iné indikátory. V USA zomierajú ženy pri pôrode štyrikrát častejšie ako na Slovensku alebo v Česku. Čakacie lehoty na operácie sú v priemere dlhšie než v Európe. Za inzulín sa v Amerike ešte pred dvoma rokmi platilo desaťnásobne viac než v EÚ. Odvtedy inzulín zlacnel a dnes je už len trikrát drahší.

Jediný sektor, ktorý v USA vykazuje relatívne dobré výsledky z hľadiska nákladovej efektivity, je vládny program pre veteránov. Ten je však odhora nadol financovaný a organizovaný vládou a neexistuje v ňom priestor pre konkurenciu či súkromné poistenie. Náhoda? Možno áno. Možno je americký systém len nepodarkom inak dokonalej idey. Nemyslím si to a vysvetlím prečo.

Teoreticky by tržné prostredie a súkromná iniciatíva naozaj mali doručiť najlepší produkt za najnižšiu cenu. No stačí len malá prekážka a teoretické modely sa začnú zvrhávať do situácie, ktorej výsledkom je predražený a nekvalitný šunt. Ak spotrebiteľ nevie dobre rozoznať kvalitu, tak skôr či neskôr budú na trhu dominovať nekvalitné produkty. Ak má výrobca z nejakého dôvodu moc nad spotrebiteľom, tak z neho dokáže vytiahnuť množstvo peňazí. Všetky tieto charakteristiky sú ľahko rozpoznateľné v zdravotníctve. Spotrebiteľ nevie dobre posúdiť kvalitu nemocnice, liečby či lieku. Lekár má nad pacientom obrovskú moc pri predpisovaní liekov či určovaní liečby.

Príkladov je mnoho. Nemeckí profesori Naegler a Wehkamp si všimli, že po zavedení trhových princípov do nemocničnej liečby skokovo stúpol počet niektorých operácií a zároveň sa skrátil priemerný čas hospitalizácií. Trhové princípy totiž motivujú nemocnice vykonávať čo najviac zákrokov a zároveň skracovať trvanie hospitalizácie. Výsledkom sú neindikované a následne nedoliečené operácie. Obaja profesori pochybujú, že táto reforma zvýšila kvalitu nemocničnej starostlivosti v Nemecku. S obdobným pozorovaním prišiel Pavol Žúbor, keď spomenul, ako motivácie lekárov publikovať akademický výskum vedú k neindikovaným odstráneniam materníc u mladých žien alebo ako lekári falšujú farmaceutický výskum, keďže sú na výplatnej páske farmafiriem.

Všetky tieto príklady spája skutočnosť, že pacient nie je schopný posúdiť kvalitu liečby či lieku. Ale práve schopnosť ľudí rozpoznať a porovnať kvalitu je kritickým predpokladom pre fungovanie singapurského modelu, ktorý v reakcii na môj článok propaguje Martin Vlachynský. Z tohto dôvodu si myslím, že jeho vízie by situáciu na Slovensku ešte viac zhoršili, lebo by ešte viac zvýšili motiváciu vykonávať neindikované zákroky, prepúšťať nedoliečených pacientov a ordinovať nefunkčné lieky.

Uštipačne môžeme povedať, že niečo z Vlachynského trhovej vízie pozorujeme na Slovensku už dnes. V určitých segmentoch zdravotného poistenia panuje tvrdá konkurenčná súťaž. Všetky slovenské zdravotné poisťovne sa každoročne bijú o Rómov z osád, keďže vedia, že je to pre nich ziskové. Pred zavedením detailnejšej verzie prerozdeľovacieho mechanizmu boli takmer všetci hemofilici, ktorých liečba je extrémne finančne náročná, v štátnej poisťovni. Náhoda to určite nebola. Vysvetlenie, ako táto konkurencia pomáha efektívnej alokácii zdrojov v zdravotníctve, prenechám Martinovi Vlachynskému.

Samozrejme, že zdravotníctvo potrebuje inovácie, ktoré Vlachynský tak vzýva. A tie sa aj kontinuálne dejú. Pred tridsiatimi rokmi takmer žiaden lekár nemal v ordinácii počítač. Dnes ho majú všetci. O tridsať rokov, keď sa s ním aj všetci naučia pracovať, zistia, že liečiť sa dá podľa moderných postupov a nie podľa toho, čo sa naučili pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi na univerzite. To len bude revolúcia.

Vzývanie pokroku má však aj odvrátenú tvár. Čo ak dospejeme technicky do bodu, keď budú poisťovne schopné presne odhadnúť budúce choroby a tým náklady na každého občana? Kto v takomto konkurenčnom neregulovanom prostredí poskytne zdravotnú starostlivosť človeku, ktorý bude mať na čele vytetovaný odkaz „starostlivosť o mňa vás bude stáť milióny eur“?

Žiadna z technických inovácií neponúka odpoveď na základnú otázku, ako nastaviť systém, v ktorom zopár nešťastných jedincov konzumuje podstatnú časť celkových nákladov. Tento problém sa dá zvládnuť jedine socializáciou rizika, na ktorej sa všetci povinne podieľajú, či už prostredníctvom daní, alebo odvodov.

Vlachynskému veľmi prekáža tvrdenie, že hospodárenie jednotlivých subjektov v zdravotníctve sú prepojené nádoby a čím lepšie sa bude dariť nemocniciam a ambulanciám, tým horšie sa bude dariť poisťovniam. V dlhodobom horizonte má možno pravdu. No dnes je situácia taká, že súkromné poisťovne platia za rovnaké výkony nemocniciam v úhrne o 80 miliónov eur menej než platí štátna. Keby platili rovnako, tak by mali síce menší zisk, ale primárka Chovanová z Košíc by možno nemusela chodiť odháňať holuby od inkubátorov.

Vlachynský ma vo svojom článku vyzval, nech vysvetlím, čo si predstavujem pod pojmom pevnejšej regulácie. Pevnejšia regulácia nutne neznamená viac regulácie. Pevnejšia regulácia je taká, ktorá je tvorená so zreteľom na verejný a nie súkromný záujem. Je to regulácia, pri ktorej neexistuje pochybnosť o tom, kto a kde ju v skutočnosti vytvoril.

Ako príklad nepevnej regulácie si uveďme expresné zvýšenie zdravotných odvodov, okamžité povýšenie dvoch ledva dokončených súkromných nemocníc do najprivilegovanejšej triedy nemocníc či pochybnosti v súvislosti s tvorbou investičnej stratégie v kontexte plánu obnovy.

Pevnejšia regulácia je opakom vyššie uvedených príkladov. Pevnejšia regulácia vynucuje pravidlá. Nepovoľuje účtovné machinácie pri vyplácaní zisku, presne tak, ako ich nepovolil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v minulom roku. Pevnejšia regulácia sleduje, či sa v ambulanciách naozaj aj ordinuje a či sa tam zbytočne nepredpisujú lieky od výrobcu, ktorý zaplatil lekárovi dovolenku. Pevnejšia regulácia skúma, či sa nemocnice nerozkrádajú cez stravovacie, právne či upratovacie služby. Nič viac a nič menej.

Samozrejme, naše zdravotníctvo kvária aj tety Anky, maséri, východoslovenské rody či neschopní manažéri a úradníci. Viac konkurencie a privatizácie tomu určite nepomôže. Slovami ekonóma Miltona Friedmana: „Pravidlá sú dôležitejšie ako privatizácia.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zdravotníctvo

Komentáre

Teraz najčítanejšie