Ja som v Pezinku neskončil, ale znova začal, hovorí dramaturg o pobyte v psychiatrickej nemocnici

„Dnes som po viac ako dvoch mesiacoch ukončil liečebný pobyt v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela Pezinok,“ napísal koncom januára vo verejnom statuse na Facebooku 25-ročný divadelný dramaturg Martin Krč.

„Podstúpil som ho dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia. Nie preto, že by som bol na dne, či preto, že by som sa psychicky zrútil. Podstúpil som ho preto, že som chcel viesť plnohodnotný život, z ktorého sa budem môcť tešiť. Preto, aby som nemusel takmer denne myslieť na samovraždu, ako to bolo zhruba posledných desať rokov.“

Počas strednej školy mu diagnostikovali zmiešanú úzkostno-depresívnu poruchu. Martin jej vznik vo svojom prípade pripisuje aj zvýšenej miere citlivosti. „Sú zážitky, ktoré u jedného človeka spôsobia, že v dospelosti začne mať úzkosti a depresie. A iný človek si na tie zážitky ani nespomenie, nič to s ním neurobí,“ hovorí dramaturg.

„Môže sa teda stať, že si dvaja ľudia prejdú presne tým istým, pričom prvý bude potom do konca života riešiť povedzme sociálnu úzkosť, poruchy príjmu potravy alebo neschopnosť prijať sám seba. A ten druhý človek bude úplne vyrovnaný, aktívny, produktívny,“ dodáva.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo odmalička považoval Pezinok za synonymum bláznovstva;
• ako si kedysi predstavoval psychiatrické nemocnice;
• kde sú hranice čierneho humoru;
• ako ho v detstve ovplyvnili telesné tresty a posmešky rovesníkov;
• z čoho si vytvoril obranu pred samovražednými myšlienkami;
• ako reagoval, keď ho terapeut nazval „bláznom“;
• či mu kreatívna práca dodáva pocit sebahodnoty.

V deň, keď vás prepustili zo Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, ste o svojej hospitalizácii a pozitívnej skúsenosti publikovali verejný status na Facebooku. Ako dlho ste plánovali tento krok?

Nie som si istý, či už hneď po nástupe, ale určite som ho začal zvažovať v priebehu hospitalizácie. Inšpirovalo ma k tomu viacero vecí. Jednak naozaj dlhodobé vnímanie Pezinka ako synonyma pre „blázinec“ či miesto, kam chodia buď len alkoholici, alebo drogovo závislí. Tým nechcem tieto situácie znevažovať, zdajú sa mi úplne legitímne, ale pre mnohých ľudí majú veľmi výrazný negatívny podtón. Skončiť v Pezinku sa celkovo vníma ako životné zlyhanie, preto som práve týmto výrazom status začal.

Boli za tým teda dlhodobé spoločenské faktory, ale zároveň k môjmu rozhodnutiu prispievali aj rozhovory s ostatnými pacientmi. Pravidelne sa objavovala téma, či o tom vôbec povedať širšej rodine a či o tom hovoriť v práci. Keď človek vyjde z nemocnice alebo aj keď je ešte tam, bojí sa, že ak na to ľudia prídu, stane sa terčom výsmechu, v práci ho budú pokladať za menej schopného a podobne.

Mám kamarátov a známych, s ktorými som túto tému riešil ešte dlho predtým, ako som vôbec išiel do Pezinka. Jednu osobu veľmi trápilo, že ju tam hospitalizovali. Patril som do úzkeho okruhu ľudí, ktorému vôbec bola ochotná o tom čokoľvek povedať. No zároveň o tom potrebovala otvorene hovoriť, lebo naozaj je to silné napätie, niesť v sebe takéto tajomstvo. Človek sa bojí, že ho niekto odhalí a že ho preto vylúčia z kolektívu.

Pod „tajomstvom“ myslíte hospitalizáciu v psychiatrickej nemocnici alebo samotné duševné problémy?

Najmä hospitalizáciu. Ale vlastne to platí aj pre duševné problémy ako také. Som mladý človek, preto mám malú vzorku, ale myslím si, že situácia sa v priebehu posledných desiatich rokoch zlepšila. Napriek tomu mnohí ľudia stále riešia veľmi náročnú a zložitú otázku, či o tom povedať aspoň svojej rodine.

A to je niečo, čo som riešil aj ja. No práve preto, že som si tieto otázky vôbec musel klásť, uvedomil som si, že o tom treba verejne hovoriť, aby to časom už nebola taká zložitá téma. Nikto by podľa mňa nemal byť v pozícii, v ktorej by musel riešiť, ako to okolie prijme alebo či preto nebude čeliť nejakým následkom povedzme v práci.

V Žilinskom kraji sa skôr používa výraz „skončiť v Bytčici“, kde sa nachádza dnes už opustená a schátraná budova bývalej psychiatrickej liečebne. Vy ste vyrastali na Záhorí a teraz piaty rok bývate v Bratislave. Viete určiť, kedy sa vám prvýkrát dostal do povedomia výraz „skončiť v Pezinku“?

Nedarí sa mi nájsť nejakú prvú konfrontáciu s týmto. Zdá sa mi to také všadeprítomné, až mám pocit, že som Pezinok považoval za synonymum bláznovstva odmalička. Na západnom Slovensku je to možno výraznejšie. Stačí, aby niekto prejavil, že je v strese, a ľudia na to reagujú: „Chvíľu to pôjde takto ďalej a skončíš v Pezinku.“

Vždy to zaznie s negatívnym podtónom, ktorý naznačuje, že to človek ani za nič nechce zažiť. Práve takéto vnímanie komplikuje situáciu tým, ktorí tam potrebujú ísť. Nadobúdajú dojem, že ide o niečo, čoho by sa mali báť a za čo by sa mali hanbiť.

Pracujete ako divadelný dramaturg, na konte máte napríklad inscenácie My deti zo stanice Zoo, Budete mať luft! či Tanec Dillí. Narazili ste už na negatívne výroky o Pezinku aj v tomto type umeleckých textov?

Raz, bolo to minulý rok na stáži v rámci nemenovaného divadelného projektu. Išlo o pôvodnú rakúsku hru, ktorú sme prispôsobovali slovenským reáliám. Konkrétne v jednej vete namiesto názvu tamojšieho mesta zaznie: „Pezinok, ktorý je povestný svojou hlúposťou…“ A postava to ešte podčiarkne akoby gestom bláznovstva, pokrúti si prstom pri spánku.

Na jednej strane si nemyslím, že by to bolo práve v tejto inscenácii nejako neférovo zobrazené. Je to výrok toxickej postavy, ktorá sa vyznačuje tým, že hovorí nekorektné veci. Na druhej strane sa tým odzrkadľuje vnímanie tejto témy a ľudia sa na tom smejú. Ide o jeden z najúčinnejších vtipov. Naozaj, keď zaznie Pezinok v súvislosti s hlúposťou a s bláznovstvom, hneď je to vtip, ktorý rozosmeje celé publikum.

Rozmýšľal som nad tým už od začiatku hospitalizácie. V zmysle: aj ja som sa na tom vtedy zasmial a teraz som tu hospitalizovaný. Čo to vlastne znamená? Sú to paradoxy.

Ako sa teda vyvíjal a menil váš pohľad na psychiatrickú nemocnicu v Pezinku? 

Určite sa mi odjakživa vytvárali asociácie aj s tým, ako sa takéto zariadenia zobrazujú v popkultúre. Často to má až hororový podtón. Každý si predstaví ľudí v kazajkách, ktorí sú zatvorení v úplne prázdnych miestnostiach vystlaných matracmi, aby sa nemohli udierať o stenu. Pozeráme sa pritom na nich len cez malé okienka v dverách ako na nejaké zvieratká v zoo alebo niečo podobné. Myslím si, že tieto kultúrne obrazy celkovo poznačili mienku o psychiatrických nemocniciach. Sám som ich kedysi vnímal ani nie vyslovene negatívne, ale skôr ako niečo záhadné, možno veľmi zvláštne.

Pamätám si, ako som začal byť v istom bode veľmi zvedavý práve na nemocnicu v Pezinku a chcel som sa tam ísť pozrieť. Bolo to v období, keď som už mal psychické problémy. Od strednej školy som predpokladal, že možno ma tam jedného dňa hospitalizujú. Bral som to ako fakt a bol som s tým ako-tak vyrovnaný.

Čiže už na strednej škole ste s tým podvedome počítali? 

Viac-menej áno.

Ale ešte pred rokom ste sa počas stáže smiali na vtipe o Pezinku.

Áno. Ono je to vlastne forma sebairónie. Napriek tomu, že to vnímam citlivo, viem sa na svojich vlastných problémoch aj zasmiať. S tým sa potom spája otázka hraníc humoru, teda kedy je humor nejakým spôsobom odľahčujúci, kedy umožňuje prijatie a kedy, naopak, reprodukuje negatívne stereotypy.

V kontexte divadelnej inscenácie a jej obecenstva môžeme zrejme hovoriť o šírení stereotypov. 

Pravdepodobne. No asi je to aj individuálne, závisí to od človeka. Istý čas som sa zaoberal tým, ako funguje čierny humor alebo ako fungujú napríklad vtipy o židoch či sexistické vtipy. Často ich totiž používajú aj ľudia, ktorí nesúhlasia s ich obsahom, respektíve posolstvom, a hovoria ich v podstate ironicky. Vždy ma zaujímalo, do akej miery je to škodlivé alebo, naopak, posilňujúce. Nedopracoval som sa k jednoznačnej odpovedi.

Konkrétne ja používam interný humor na odľahčenie svojej situácie. Priamo počas hospitalizácie som s ostatnými pacientmi neustále žartoval. Napríklad sme tam objavili zanedbané futbalové ihrisko a zabávali sme sa na tom, ako asi vyzerajú zápasy v psychiatrickej nemocnici. Predstavovali sme si reakcie ľudí s rôznymi diagnózami. Miestami vedel byť ten humor ostrý, ale zároveň sme si uvedomovali jeho hranice, keďže všetci sme tam boli pomerne citliví na rôzne veci.

Humor sa vlastne viaže aj s mojím pôvodným vnímaním Pezinka. Na začiatku som spomenul osobu, ktorá tam zažila hospitalizáciu predo mnou; bolo to ešte počas strednej školy. Robil som si srandu z toho, ako ma prekvapilo, že ma predbehla. Čiže naozaj som už vtedy rátal s tým, že tam takzvane „skončím“.

A čo vaša rodina? Ako vyzerali vzťahy medzi vami kedysi a teraz? 

V súčasnosti mám mimoriadne dobré vzťahy so svojou rodinou. Cítim, že v nej dokážem nájsť oporu a že sa na ňu môžem spoľahnúť. Nejaké zásadnejšie konflikty u nás neprebiehajú a tak to bolo do veľkej miery vždy. Nevyrastal som v toxickom prostredí ani som nezažil zneužívanie, čo je veľmi častý spúšťač rôznych psychických problémov.

Spomenul by som však, že v našej rodine boli ešte bežné telesné tresty. Diali sa v takej miere, v akej sa považovali za prirodzené aj v mojom okolí a celkovo v spoločenskom kontexte. Počas terapie na strednej škole ma až šokovalo, keď som sa dozvedel, že telesné tresty môžu súvisieť s mojimi aktuálnymi psychickými problémami. Túto spojitosť som si nikdy nevytvoril. Keď ma na to terapeutka upozornila, nechcel som jej veriť. Myslel som si, že veď ak som neposlúchal, zaslúžil som si to. Čím viac sa však v tejto téme vzdelávam, tým viac si uvedomujem, že akékoľvek telesné tresty môžu mať následky.

Samozrejme, je to opäť individuálne. Sú zážitky, ktoré u jedného človeka spôsobia, že v dospelosti začne mať úzkosti a depresie. A iný človek si na tie zážitky ani nespomenie, nič to s ním neurobí. Naozaj tam zohráva rolu nejaká vrodená miera citlivosti. Môže sa teda stať, že si dvaja ľudia prejdú presne tým istým, pričom prvý bude potom do konca života riešiť povedzme sociálnu úzkosť, poruchy príjmu potravy alebo neschopnosť prijať sám seba. A ten druhý človek bude úplne vyrovnaný, aktívny, produktívny.

Takže keď ste si po terapii spätne premietli zážitky z detstva, uvideli ste tam dodatočne aj vy spojitosť? 

Niektoré spojitosti a zážitky súvisia s rodinou, ale ďalšie súvisia aj s pomerne konzervatívnym prostredím, v ktorom som vyrastal. Išlo tam o také dve drobnosti, banality. Narodil som sa na Záhorí, ale naša rodina pochádza z myjavských kopaníc, a tak sme doma hovorili iným nárečím ako decká, medzi ktorými som vyrastal. Zároveň som sa pohyboval v katolíckom prostredí, ale bol som pokrstený evanjelik. Preto ma automaticky vnímali ako iného, cudzieho a stával som sa častejšie než ostatní terčom posmeškov.

Za nárečie a náboženskú príslušnosť?

Áno, pritom som nikdy ani ako dieťa nebol veriaci, ale napriek tomu som znášal následky tejto nálepky. V danom prostredí sa akákoľvek forma inakosti stretávala s výsmechom. Takisto som si až časom uvedomil, aké to malo následky na mňa a na moje vnímanie samého seba. Čím je človek mladší, tým viac naňho vplývajú rôzne zážitky, ktoré súvisia s prijatím v kolektíve, prijatím v spoločnosti. Potom to prechádza do toho, ako sa človek na seba pozerá a či dokáže sám seba akceptovať.

To bol jeden z hlavných faktorov, ktorý sme mali spoločný počas hospitalizácie v nemocnici takmer všetci. Ide o sebaprijatie a vnímanie vlastnej hodnoty. Ja som si tiež asi až do svojej hospitalizácie nedokázal predstaviť, že je možné byť so sebou spokojný a chcieť so sebou žiť. Dovtedy to bola pre mňa až absurdná predstava. Síce som vnímal, že sú ľudia, ktorí sú toho schopní, no ja som to bral tak, že prečo by som sa, preboha, mal mať rád.

Pritom ste boli napríklad dobrý študent a darilo sa vám aj na súťažiach. Ani tieto úspechy vašu mienku o sebe nezdvihli?

Uvedomoval som si všetky racionálne dôvody. Teda že sa mi darí v škole, darí sa mi v práci, moja kariéra postupuje takým spôsobom, že s ňou môžem byť v podstate spokojný, snažím sa byť dobrý človek, dostávam veľa pozitívnej spätnej väzby od okolia. Napriek tomu sa mi zdalo úplne absurdné, že by som sa mal vnímať ako niekto, kto má nejakú hodnotu.

Niektorí ľudia si prešli dajme tomu prirodzeným vývojom, naučili sa to už v detstve a je to pre nich také samozrejmé, že si ani len nekladú otázku, či sa majú radi alebo nie. Tak to vyzerá v ideálnom prípade. Ale u mňa sa stal presný opak.

Preto som sa to potreboval naučiť počas hospitalizácie. Spravil som nejaké prvé kroky, no ešte sa mi to úplne nepodarilo. Nadobudol som tam skúsenosti, vďaka ktorým už verím, že je možné mať sa rád aj nepodmienečne a dlhodobo. Stále ma však čaká veľa práce, aby som to dokázal, povedzme, stabilnejšie.

Čiže počas hospitalizácie vás na to naviedli a teraz musíte v tejto ceste pokračovať samostatne.

Áno, presne. Učím sa v bežnom živote aplikovať nástroje a zručnosti, ktoré mi tam poskytli, nech si pestujem pocit sebaprijatia a vyrovnanosti.

Čo vám napríklad poradili?

Ide o rôzne psychické cvičenia. Veľmi známym a bežným je, že si predstavíme svoje vnútorné dieťa, čo znie trochu ezotericky, ale aj zo skúsenosti viem, že to funguje. Človek si teda vybaví sám seba ako dieťa, môže to byť v konkrétnej situácii alebo spomienka z detstva. Vníma, ako sa to dieťa má, čo potrebuje. Napríklad keď sa osoba necíti dobre, zvykne si predstaviť smutné osamelé dieťa, ktoré prípadne plače a potrebuje útechu, podporu.

Ďalej sa človek sústredí na to, že svoje vnútorné dieťa objíme a povie mu: „Mám ťa rád, si v bezpečí, budem tu s tebou, nezostaneš napospas.“ A tak dokáže sám sebe dať prijatie, ktoré inak zúfalo hľadá u druhých ľudí, čo môže dočasne pomôcť, ale z dlhodobého hľadiska to nie je riešenie. Naozaj musíme byť schopní poskytnúť si ho sami a rozvíjať ho v sebe. Čiže toto je jedna z techník, ktoré sa na to využívajú.

Ako sa prakticky prejavoval váš problém so sebaprijatím napríklad na strednej škole? 

Vždy som sa vnímal ako menejcenný, a preto som sa permanentne porovnával. Chcel som si to kompenzovať tým, že budem ideálne vo všetkom lepší než ostatní. V momente, keď bol niekto čo i len o trochu v niečom lepší než ja, okamžite som prešiel k myšlienkam: „Som úplná troska, neznamenám absolútne nič.“ Naozaj to zachádzalo do takýchto extrémov. Samozrejme, jednoducho sa nedá byť vo všetkom najlepší. Ide vlastne o veľmi sebadeštruktívnu snahu. Takže tieto výkyvy sprevádzali veľkú časť mojej strednej školy.

Okrem toho som mal pomerne silnú sociálnu úzkosť. Do triedy nás chodilo tridsať. Tým, že som bol skôr introvertný a s väčšinou spolužiakov sa mi nedarilo nadviazať blízke a zdravé vzťahy, cítil som sa ako v prostredí medzi cudzími ľuďmi, čo ma mimoriadne vyčerpávalo. Domov zo školy som prichádzal naozaj psychicky vyšťavený a plný úzkostí.

Ak tomu správne rozumiem, potom u mňa práve vyčerpanie, úzkosť a stres prechádzali zas do depresií. Čiže často som celé dni preležal v posteli, mal som problémy so spánkom. Úplne najhoršie obdobie vyzeralo tak, že som bežne niekoľko dní po sebe nezaspal do piatej rána.

Našli ste za touto nespavosťou aj konkrétnejší dôvod?

Desil som sa toho, že nasledujúci deň budem musieť ísť znova do školy a opäť tam vydržať s tými úzkosťami. Navyše som vždy mal veľmi výrazné náladové výkyvy. Donedávna som si myslel, že sa diali automaticky. Ale ďalšia z vecí, ktoré som sa naučil v Pezinku, bola, že úzkosti a depresie neprichádzajú samy od seba – majú nejaké spúšťače. Najmä v mojom prípade, keďže u mňa nejde o klinickú depresiu.

Ako by ste ešte bližšie opísali svoje náladové výkyvy?

Mal som obdobia, keď som na tom bol vlastne mimoriadne dobre. Nazval by som to až euforickými stavmi. Dokázal som veriť tomu, že mám úžasný život, ktorý milujem, a všetko je super. Na ďalší deň som z ničoho nič prepadol do presného opaku alebo do presvedčenia, že neznášam sám seba, neznášam svoj život, nechcem tu byť. Tieto výkyvy mohli mať rôznu dĺžku. Niekedy to bolo mesiac tak, mesiac tak. Niekedy naozaj deň tak, deň tak. Najmä táto nekonzistentnosť mi dala veľmi zabrať.

Ťažko sa mi zariaďoval život, pretože keď som mal lepšie obdobia, vymyslel som si obrovské množstvo aktivít, zapojil som sa do veľkého množstva projektov. Zdalo sa mi, že všetko budem stíhať a dopadne to super. Lenže potom prišlo úzkostnejšie alebo depresívnejšie obdobie a ja som mal zrazu na sebe navalených kvantum povinností. Ledva som sa dokázal prezliecť z pyžama, umyť si zuby a ísť do školy. To ešte zintenzívnilo moje úzkosti. A takto som sa dostával do rôznych začarovaných kruhov.

Až vám napokon ešte počas strednej školy psychiatrička stanovila diagnózu zmiešaná úzkostno-depresívna porucha. 

Napriek tomu som si bol v rôznych obdobiach istý, že ide o klinickú depresiu alebo bipolárnu depresiu. Nedávalo mi zmysel, čo sa so mnou dialo; hovoril som si: „Objektívne nemám žiadne problémy, tak prečo si želám nežiť? Prečo som tak veľmi nespokojný so svojím životom?“ Snažil som sa to celé pochopiť, preto som hľadal informácie a spôsoby, ako si pomôcť a vyrovnať sa s tým. Pritom sa mi stávalo, že som si čítal napríklad o spomenutých druhoch depresie, našiel som sa v pár príznakoch a už som bol presvedčený o týchto diagnózach.

Ale vďaka postupnému vzdelávaniu som pochopil, že existuje pomerne zásadný rozdiel medzi ochoreniami, pri ktorých je podľa mňa výraznejší genetický faktor, a skupinou osobnostných a vývojových porúch, kam spadám aj ja. Zohráva v nich rolu vrodená citlivosť, ale oveľa viac súvisia s tým, ako sa človek vyvíjal a ako si osvojil patologické vzorce myslenia a správania.

Dá sa z týchto vzorcov vyslobodiť?

Riešením nie je ani tak začať brať lieky, pretože tie sú skôr len podpornou symptomatickou liečbou. Zdroje úzkostí a depresií často pramenia buď v nejakých nespracovaných zážitkoch a presvedčeniach z detstva, alebo v samotnom spôsobe, akým človek žije.

Ľudia majú napríklad tendenciu k obrovskej konformite, k takzvanému people-pleasingu. Zanedbávajú svoje vlastné potreby a snažia sa až chorobne napĺňať očakávania a potreby iných, pričom si ani neuvedomujú, že s tým vnútorne nie sú spokojní a prekáža im to. Navonok sa to časom dostáva presne v podobe úzkostí, depresií a podobne.

Čiže aj o tom bol pobyt v Pezinku. V týchto prípadoch je komplikované najmä to, že nejde o jednu príčinu s jedným riešením. Diagnózy sú skôr zjednodušujúce označenia, ktoré sa z praktického dôvodu používajú, ale – ako nám tam opakovanie vysvetľovali – v skutočnosti má každý človek úplne iný príbeh a vzniká uňho kombinácia naozaj veľkého množstva faktorov, spôsobov myslenia, správania, životných situácií, skúseností a tak ďalej.

Človek musí celé toto klbko rozpliesť. Uvedomiť si všetky problematické pochody v sebe, vo svojej mysli a naučiť sa s nimi pracovať. A treba tomu prispôsobiť aj svoj život, lebo, žiaľ, keď má človek citlivejšie nastavenie, nemôže si v porovnaní s inými ľuďmi dovoliť veľké množstvo stresu, nepravidelnú stravu či nepravidelný spánok. Všetky tieto veci ho vedia priviesť do stavu, do ktorého by sa bežný človek nedostal, preto je celkový režim dôležitý.

Zároveň hovorím o jednej z ľahších foriem duševných problémov a napriek tomu si podľa mňa vyžaduje naozaj veľké množstvo úsilia, času, energie aj financií na to, aby sa človek vôbec udržal v nejakom bežnom fungovaní. Nechcem si ani predstaviť, ako na tom musí byť niekto s ťažkou klinickou depresiou a podobnými stavmi. To sú ešte ďalšie extrémy.

Náročné však pre mnohých je už len odhodlať sa a vyhľadať odbornú pomoc. Spomínate si na moment, keď ste sa rozhodli zájsť za psychiatričkou? Boli vám oporou rodičia? 

Psychiatrickú pomoc som vyhľadal, až keď to bolo už naozaj zlé. Vtedy mi prvýkrát predpísali aj lieky. Mohlo ísť o prvý alebo druhý ročník strednej školy. Dostal som sa do stavov, že som mal denne také silné úzkosti a depresie, až som nevedel efektívne fungovať v živote. Možno by sa naozaj zišla aj väčšia zaangažovanosť školstva v starostlivosti o duševné zdravie a informovanosti o duševnom zdraví.

Samozrejme, rodičia sa odjakživa snažili pomôcť mi, ale ani oni nedokázali úplne odhadnúť, v ktorom štádiu už človek potrebuje zásah odborníka. Zohrávala tam rolu aj stigmatizácia v zmysle: radšej si s tým poradíme sami, veď čo potom o tebe povedia, keď budeš chodiť k psychiatrovi. Aj to mohol byť teda dôvod, prečo sme to trochu odďaľovali. Zároveň som sa vždy až zbytočne snažil byť samostatný. Mal som nastavenie, že sám nájdem spôsob, ako sa s tým vyrovnať, nebudem zaťažovať rodinu, nejako si pomôžem.

Avšak po návšteve psychiatričky som pomerne skoro začal aj so psychoterapiou, hoci som sa jej nevenoval kontinuálne, ale iba v určitých životných etapách. Postupne som tam svoje problémy „rozpletal“, no je to záležitosť na veľmi dlhé obdobie. Nedá sa jednorazovo vyriešiť, skôr by som to prirovnal povedzme k cukrovke. Človek si jednoducho musí zvyknúť, že už asi doživotne bude mať nejaké obmedzenia a komplikácie.

Vo vašom prípade môžeme považovať za určitú komplikáciu, že sa vám dlhodobo nedarilo svoj stav zastabilizovať. Čomu to pripisujete?

Ako hovorím, ide o problémy, ktoré sú často veľmi komplikované a ktorých riešenie si vyžaduje veľmi cielenú, intenzívnu a vedomú prácu. Podoba a frekvencia mojich symptómov sa stále menila, bolo ťažké tomu porozumieť. Do toho som mal obavy z užívania liekov. Bál som sa, že ovplyvnia moju osobnosť. Alebo keď som sa niekedy cítil lepšie, bral som to tak, že ide iba o umelý efekt. Tieto stigmy sú pomerne bežné. Čiže veľmi často som sa snažil farmakologickú liečbu ukončiť.

Doteraz aj mňa zaujíma otázka, čo som mohol urobiť ešte inak. Celkom veľkú rolu zrejme zohráva aktuálnosť. K psychiatričke ide človek povedzme raz za mesiac, raz za dva mesiace. Ani pri terapii nebola frekvencia výrazne vyššia. V období medzi návštevami môžu prichádzať problémy opakovane, preto osoba niekedy potrebuje okamžitú pomoc. Na druhej strane to bolo stále lepšie, než keby som v tom období nespravil nič. To si radšej nechcem ani predstaviť.

Vo facebookovom statuse ďalej spomínate, že ste zhruba posledných desať rokov takmer denne mysleli na samovraždu. Ako ste týmto myšlienkam dekádu odolávali?

Tá cesta sa menila. Ešte v ranej puberte často súviseli s romantickou melanchóliou. Človek sa cíti ako nejaký symbol nešťastia, utrpenia a možno si to až tak zvláštne romantizuje. Ale pomerne rýchlo som si na ne zvykol ako na súčasť svojho prežívania, hoci som presne nevedel, prečo sa mi opakovane vracajú. Niekedy som si to odôvodňoval tým, čo sa mi práve dialo, ale niekedy som pociťoval naozaj úplne abstraktnú, ako keby ničím nevyprovokovanú nespokojnosť so životom, ktorá bola taká intenzívna, až som si želal radšej nežiť.

Pokiaľ ide o odolávanie, určite tam zohrával rolu prirodzený pud sebazáchovy a strach z toho, že ak to urobím, tak čo potom. Ale vekom bolo toto stále slabšie.

Váš pud sebazáchovy sa oslaboval? 

Áno. Najmä keď som bol v lepšom rozpoložení a nemal som samovražedné myšlienky, cítil som, že si potrebujem nájsť inú obranu pred tým, aby som sa nepokúsil o nejakú hlúposť. Preto som si začal intenzívnejšie uvedomovať, čo by som tu po sebe zanechal. Čo by som spôsobil ľuďom, ktorým na mne záleží.

Našťastie sa mi z tohto podarilo vybudovať si naozaj nepriestrelnú hrádzu, ktorá ma vždy zastavila. Keď som sa dostával na úplnú hranu toho, že najradšej by som sa už o niečo pokúsil, tak som si vždy jednoducho predstavil, čo by asi mohli prežívať ľudia, ktorí by tu po mne zostali. A potom som si povedal, že to nechcem. Že na to v žiadnom prípade nemám právo. A toto ma vždy nejako zastavilo.

Znie to však tak, že vždy išlo o externé dôvody. Nemávali ste aj vnútorné motivácie typu „toto chcem stihnúť, toto chcem ešte zažiť“, ktoré by takisto fungovali? 

Občas áno, ale v depresívnejšom stave bolo veľmi ľahké ich prekonať, pretože je to proces, ktorý v mysli človeka ovplyvní úplne všetko – všetko, čo ma kedy bavilo, všetko, čo som kedy mal rád, všetko, čo som chcel. Všetko, na čom mi kedy záležalo, ako keby zrazu úplne stratilo svoju cenu. Takže v najhorších stavoch nebolo prakticky nič, čo by tejto temnote, alebo ako to označiť, odolalo. Naozaj sa všetko stratilo „v tieni“, ktorý ma presviedčal o tom, že nič nemá zmysel, na ničom nezáleží, nič nechcem. Čiže v tom som nenašiel veľmi spoľahlivé obranné mechanizmy pred samovražednými myšlienkami.

Ale opäť ide o niečo, s čím som sa učil intenzívnejšie pracovať počas hospitalizácie. Treba vnímať, že myseľ klame samu seba. Konkrétne sa mi do tohto sebaklamu podarilo preniknúť na skupinovej terapii vďaka reakciám, ktoré som tam zažil.

Človeku môže niekto vysvetľovať, že pozri sa, máš kamarátov, ktorí ťa majú radi, veď inak by sa s tebou nerozprávali. No niektoré veci si ľudská myseľ nedokáže efektívne osvojiť verbálnym spôsobom, racionálne. Omnoho silnejšie, než prečítať si knihy či vypočuť si podcast, je nadobudnúť osobnú skúsenosť. V jednom momente, keď som sa cítil neprijateľný, som o tom povedal nahlas v skupine a zrazu som dostal od niekoľkých ľudí naraz spätnú väzbu: „Prijímame ťa, chceme, aby si tu bol, sme radi, že si tu s nami.“ A tento zážitok ma naučil presne to, čo som potreboval.

Aké obranné mechanizmy používate od návratu z nemocnice, aby ste neskĺzli do predošlého stavu? 

Napríklad mi pomáha cvičenie s vnútorným dieťaťom, to som už spomínal. Ďalšou praktikou, ktorú som si tam osvojil a zdá sa mi efektívna, je denník. Aj keď si ho nepíšem tak často, ako by som chcel, považujem ho za užitočnú formu psychohygieny. Ďalej sa v myšlienkach zvyknem vracať práve k skúsenosti so sebaprijatím, ku ktorému ma v Pezinku naviedli.

Dôležitá je aj schopnosť vnímať a zohľadňovať svoje potreby. Nehovoriť si: „Teraz potrebujem zaťať zuby, veď všetci okolo mňa to robia, sú úspešní a makajú.“ S tým súvisí, že zatiaľ nie som taký dôsledný v pravidelnom režime, ako by som chcel byť.

Čo to znamená?

Ide najmä o pravidelný spánkový a stravovací režim. Človek má celý deň povinnosti, potom chce stihnúť aj spoločenský kontakt, následne si uvedomí, že má nejaké úlohy ešte aj doma, a preto si povie: „No tak dnes sa nevyspím sedem hodín, ale len päť a pol.“ Lenže toto sa stane aj pár dní po sebe. Hoci je spánok extrémne dôležitý, stále sa veľmi podceňuje.

Takisto som si začal uvedomovať zásadný rozdiel medzi slovami chcem, musím a potrebujem. Z týchto troch je určite moje najobľúbenejšie potrebujem, pretože to, čo chceme alebo musíme, nie je vždy to, čo potrebujeme. Opäť ide o sebaklamy, ktoré si človek nahovára v zmysle – musím toto a toto, lebo inak sa stane katastrofa.

Našťastie som pomerne dávno prišiel aj na to, že značne efektívna je telesná aktivita. Ideálne taká, ktorá človeka baví. Čiže ak niekto neznáša behanie a bude sa doň nútiť, asi to neprinesie až taký priaznivý účinok. Ale ak si človek nájde telesnú aktivitu, s ktorou je stotožnený a dokáže ho aspoň trochu zaujať, tak naozaj v dobrom ovplyvní jeho duševnú pohodu. To je vlastne tiež súčasťou denného režimu.

Máte aj opornú sieť ľudí?

Áno, určite, a jej význam som si uvedomil ešte pred hospitalizáciou. Spoločenský kontakt a prítomnosť ľudí, s ktorými sa človek môže porozprávať, mimoriadne pomáha. Aj keď sa to z časového či praktického hľadiska nedá vždy uskutočniť. Alebo človek jednoducho nemusí mať šťastie na známych. No pokiaľ takáto možnosť na stretnutie a kontakt existuje, určite je skvelé ju využiť.

Rozprávali ste sa niekedy s blízkymi o svojich myšlienkach na samovraždu?

Ja v zásade nemám problém o tom hovoriť. V niečom je pre mňa vlastne terapeutické, keď sú okolo mňa ľudia, ktorým o tom môžem povedať a ktorí na to dokážu reagovať ideálne nehystericky, hoci to označenie je samo osebe stigmatizujúce. Spätne si uvedomujem, že veľmi pomáha vyrozprávať sa z rôznych vecí tak, aby sa v človeku necyklili veľmi dlho. Keď otvorene prizná niekomu inému – a vďaka tomu aj sám sebe –, že mu nie je dobre, teraz to úplne nezvláda, môže z toho vzísť práve ten impulz, ktorý potrebuje.

Okolie preňho pritom nemusí urobiť žiadny zázrak, len mu povie: „Okej, chápem, že sa ti toto deje, musí to byť ťažké, som tu s tebou.“ Aj takéto jednoduché vety dokážu urobiť veľmi veľa.

Po hospitalizácii mi už nebýva tak zle, aby som premýšľal nad tým, že by som to najradšej ukončil. No uvedomujem si, že keď poviete členovi svojej rodiny alebo niekomu blízkemu niečo podobné, ľudia sú z toho často vydesení, začnú sa veľmi báť. Potom sa človek cíti previnilo, že im to vôbec spomenul; má pocit, že im tým ubližuje.

Alebo že ich zaťažuje. 

Áno, presne. V Pezinku som však pri tejto téme nadobudol veľmi silný pocit dôvery. V mojej správe sa uvádzalo, že mávam aj samovražedné myšlienky, čiže lekárky a zdravotné sestry o tom vedeli. Ale keď som prvýkrát povedal, že nad niečím takým rozmýšľam teraz, tak som subjektívne zažil asi najlepšiu reakciu v živote.

Reagovali veľmi profesionálne. Neboli z toho v panike, nedávali mi najavo, že robím niečo, čoho sa boja alebo čo ich ohrozuje, ako sa môže stávať napríklad pri rodine. Brali to vážne, okamžite ma zavolali do ošetrovne a intenzívne sa zaujímali o to, čo sa vo mne deje. Dávali mi veľmi pokojným spôsobom najavo, že sú tu pre mňa, keby som čokoľvek potreboval. Necítil som sa teda previnilo, že som im o tom povedal.

Celkovo by som chcel vyzdvihnúť aj intenzitu a komplexnosť starostlivosti. Mali sme tam množstvo druhov terapií, pričom lekárky a terapeutky spolu diskutovali o našom stave. Zároveň sme si každý deň písali denník a bolo to vo všetkom podľa mňa mimoriadne efektívne.

Ešte sme neprebrali bod, v ktorom ste sa rozhodli, že dvojmesačnú hospitalizáciu v psychiatrickej nemocnici vôbec podstúpite. Čo sa udialo? 

Na začiatku vysokej školy som mal po dlhšom čase lepšie obdobie. Prvé dva roky som nechodil ani na terapiu, ani k psychiatričke, myslím, že som vtedy nebral ani lieky. No potom prišla asi najťažšia skúsenosť od strednej školy. Približne mesiac som veľmi zle spával, viacero nocí po sebe sa mi podarilo zdriemnuť si iba na dve-tri hodiny. Cítil som sa z toho extrémne vyčerpane a k tomu sa pridali zvýšené úzkosti a depresie. Keď už som bol na hrane a videl som, že sa preto rodičia veľmi trápia, opäť som vyhľadal pomoc.

Teraz končím magisterské štúdium. Minulý rok som si začal všímať, ako u mňa znova pomaly nastupujú výrazné úzkosti a depresie. Postupne sa to zhoršovalo. Nebol som na tom ani zďaleka tak zle ako v bakalárskom ročníku, ale preventívne som išiel do Pezinka. Najskôr ma prekvapilo, že vôbec takú možnosť mám a že mi ju poisťovňa uhradí. Pôvodne som len žiadal psychiatričku o intenzívnejšiu formu liečby. Potom som sa prihlásil a mal som šťastie – takmer okamžite som dostal voľné miesto.

Aj pri týchto rozhodnutiach sa však ukazuje, že vychádzajú skôr z ohľadu na rodinu než z vašej vnútornej motivácie.

Áno, to je pravda. Nechcel som znepríjemňovať život svojim rodičom. Zároveň som cítil strach. Dovtedy som žil v presvedčení, že síce by som veľmi potreboval aspoň jeden deň pre seba na oddych, ale jednoducho si to nemôžem dovoliť. A potom som mal zrazu všetko odložiť na dva mesiace. Bral som to ako obrovské riziko – bál som sa, že preto nedokončím školu, vyhodia ma z práce, ľudia v divadle so mnou prestanú spolupracovať, budú ma vnímať ako nespoľahlivého a tak ďalej.

Ale nič z toho sa nestalo. 

Nič. Je pravda, že sa mi nakopili nejaké povinnosti, ktorými sa teraz musím prehrýzť. Ale určite to nie je taká katastrofa, ako som sa obával. Mal som aj šťastie, že pri nástupe na hospitalizáciu sa už končil semester, čiže so školou nebol problém. V práci takisto reagovali veľmi tolerantne a preukázali mi veľkú mieru pochopenia. Spočiatku teda nešlo o úplne jednoduché rozhodnutie, ale som rád, že som ho urobil.

Čo znamená vzdať sa na dva mesiace značnej časti svojej slobody, súkromia a pohodlia, ako ste to opísali v statuse?

Bol som na psychosomatickom oddelení s najvoľnejším režimom. Cez deň sme sa smeli voľne bez sprievodu pohybovať po celom areáli nemocnice, vrátane bufetu či parku, ale s výnimkou vychádzok a obmedzeného počtu priepustiek sme už nesmeli zájsť ďalej. Obmedzenie slobody teda spočívalo v tom, že som takmer celé dva mesiace musel zotrvávať v areáli nemocnice.

Príjemne ma však prekvapilo tamojšie zariadenie a prostredie. Ani zďaleka to nebola hororová psychiatria, akú som si kedysi predstavoval. Mali sme tam aj spoločenskú miestnosť, nové vybavenie a vôbec som sa tam necítil ako v nemocnici. V izbe sme však bývali traja, čo už od internátnych čias nerád zažívam. Dalo sa na to zvyknúť, spolubývajúci boli veľmi fajn a celkovo sme na oddelení fungovali komunitne. No zároveň som preto vnímal určité obmedzenia komfortu a súkromia v porovnaní s tým, na čo som už teraz zvyknutý.

V statuse ste ďalej spomenuli, že ho píšete, lebo ide o dôležitú tému, hoci tým riskujete, že budete vnímaný ako čudák, citlivka či blázon. Aké vám teda prišli reakcie?

Veľa ľudí zareagovalo len srdiečkom alebo lajkom, no aj tým dali aspoň najavo, že tému starostlivosti o duševné zdravie registrujú a všímajú si, ako sa o nej v spoločnosti stále nedokážeme otvorene rozprávať. Dostal som aj pár súkromných správ od ľudí, ktorí mi ďakovali, lebo riešia presne to isté, no sami sa o tom ešte boja hovoriť.

V rodine to na chvíľu vyvolalo trochu rozruch. Ani nie tak samotná skutočnosť, že som bol hospitalizovaný, ako ten verejný status. Nešlo však o nič strašné. Skôr asi niektorých členov širšej rodiny sklamalo, že sa o tom dozvedeli až dodatočne a neinformovali sme ich hneď. No to je presne otázka, ktorú som spomínal už na začiatku. Teda či riešiť tieto záležitosti aj so širšou rodinou.

Na to asi človek niekedy nemá kapacitu. 

Veď práve. Je to ďalšie premýšľanie, kto na to ako zareaguje. Nechcel by som ani, aby sa o mňa zbytočne báli, zbytočne sa trápili alebo aby sa za mňa hanbili. Preto som im to pomerne dlho nepovedal. A keď som sa o tom rozhodol teraz rozprávať, som veľmi rád, že to rešpektovali aj moji rodičia. Mama mi vyslovene napísala, že je hrdá na to, ako som ten text sformuloval, čo ma veľmi potešilo.

V závere ste výrok „skončiť v Pezinku“ obrátili na: „Ja som v Pezinku znova začal: rovnako ako mnohí vaši známi, kolegovia či členovia vašej rodiny – a možno to vôbec netušíte.“ Cítite v sebe stále ten nový začiatok, hoci od pobytu plynie čoraz viac dní?

Áno. Aj keď ma už do istej miery opustilo nadšenie a optimizmus, s ktorými som odtiaľ odchádzal. Vtedy sa mi zdalo, že mám v sebe obrovské množstvo sily, budem veci riešiť a okamžite sa zaradím do života ako predtým. Najskôr som si však musel uvedomiť, že ja už nemôžem žiť ako pred hospitalizáciou. Sú zvyky, ktoré si potrebujem opäť vybudovať, a sú zvyky, ktorých sa potrebujem zbaviť. Dôležité je takisto pokračovať v terapii, ktorú momentálne nemám.

Hneď po prepustení ste však terapeuta vyhľadali a neskončilo sa to dobre. Ako ste postupovali pri výbere?

Podľa mňa tu máme všeobecnejší problém s dostupnosťou psychoterapie, a to sme v hlavnom meste. Navyše keď má človek ťažkosti s bežným fungovaním a sebaprijatím, často zažíva formu sociálnej úzkosti a všade mu hovoria, že ho nemôžu zobrať, tak sa cíti, akoby sa niekomu nasilu vnucoval. Sám som si to zažil. Pritom chápem, že sú za tým praktické dôvody.

Nemôžem si dovoliť súkromnú terapiu, tak som si najskôr našiel terapeuta cez poisťovňu, aj keď za každé sedenie si ešte pýtal príplatok. Pomerne rýchlo mi dal termín, čo ma príjemne prekvapilo. No už na prvom sedení som si všimol nejaké veci, ktoré ma upozornili, že to nebude prebiehať úplne v poriadku.

Čo konkrétne ste si od neho vypočuli?

V súvislosti s mojou predošlou terapiou, ktorú som mával raz za tri mesiace, sa vyjadroval vulgárne, označil ju za „pičovinu“. To by mi zásadne neprekážalo, no už len tým na mňa začal pôsobiť neprofesionálne. Keď som mu spomenul, že teraz nadväzujem na terapiu po hospitalizácii, nazval ma „bláznom, ktorý skončil na psychiatrii“. Opäť som to bral ako iróniu, možno nekonvenčný prístup, ale zdalo sa mi to ešte nevhodnejšie.

Práve pár dní predtým som zverejnil status, aby sme nešírili o duševných problémoch a psychiatrických nemocniciach stigmy, a potom ju šíri práve človek, ktorý má ľuďom pomôcť. Úplne ma to zarazilo. Nasledovali však ďalšie až neuveriteľné skutočnosti. Ako som mu hovoril o svojom prežívaní a citlivých záležitostiach, postavil sa, zobral si desiatu v alobale a začal ju tam predo mnou jesť. Vtedy som si povedal, že to už naozaj nie je v pohode.

Ako vyzeralo druhé sedenie?

Niektoré z týchto vecí sa opakovali, teda najmä vulgarizmy a to, že ma označoval za „blázna“. Osobne ma však najviac dorazilo, keď som sa ho spýtal, o čo opiera svoje metódy, a odpoveďou bolo, že o svoje zážitky. Napríklad bol presvedčený, že sa mu zmenou stavu mysle podarilo ovplyvniť fyzikálne zákony, vďaka čomu chodil po žeravom uhlí bez toho, aby sa popálil. Potom naznačil skúsenosti so šamankou, ktorá vraj vyliečila ženu v psychotickom stave. Spomenul aj nejakú terapeutickú metódu na prečítanie mysle inej osoby a naznačil, že pomocou tejto metódy je podľa neho možné komunikovať aj s mŕtvymi.

Zdá sa mi veľmi nebezpečné, ak človek s titulom PhDr., ktorý sa pohybuje vo verejnom zdravotníctve, tvrdí v rámci svojej praxe takéto veci. Podľa mňa je to v rozpore so súčasným vedeckým poznaním a upevňuje to pozíciu nejakých vyslovene šarlatánov. Viem si predstaviť, že keď človeku toto povie lekár s titulom, potom nemá problém zabehnúť k homeopatikovi a nechať mu tam kvantum peňazí za pochybné lieky a podobne.

Preto ste podali podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Áno, sčasti som rád, že mám tú skúsenosť a že som na ňu mohol upozorniť, aj keď netuším, či ju reálne bude niekto riešiť. Ale beriem to tak, že som si aspoň splnil svoju občiansku povinnosť.

Často v okolí počúvam, že hľadať si terapeuta je ako hľadať si partnera – niekedy je ťažké nájsť toho, s ktorým si porozumiete. Odradili vás tieto zážitky od oslovenia iného odborníka?

Podľa mňa je to pravda. Pokiaľ viem, sú aj výskumy, ktoré potvrdzujú, že nejaký osobnostný súlad s terapeutom môže byť ešte dôležitejší než konkrétna terapeutická metóda alebo škola.

Dosť ma sklamalo, že som v tejto situácii hneď narazil na presný opak toho, čo potrebujem. Riešim teraz dilemu, či to ešte vôbec skúšať cez poisťovňu, alebo prejsť na súkromnú terapiu, hoci by to boli celkom výrazné náklady navyše. Ale momentálne som tak nastavený, že zainvestujem. Ešte som si nevybral konkrétnu terapeutku či terapeuta, ale verím, že skúsenosť bude tentoraz lepšia.

Pomáha vám zvládať ťažšie obdobia aj umenie alebo kreatívna práca? Kristína Janačková, ktorá sa venuje písaniu a má schizofréniu, v rozhovore uviedla, že ide o častý kultúrny tróp a ju psychické problémy v tvorbe skôr limitovali. Ako je to u vás? 

Nie som istý, či mi pomáha samotný proces tvorby. Ide skôr o to, že prostredníctvom svojich diel sa človek dostane do spoločnosti, kde ho akceptujú a kde nadobudne pocit, že to, čo robí, má zmysel. Na to sa dokáže potom upriamiť aj neskôr, keď sa cíti zbytočný.

Niekedy si hovorím: „Pozri sa na týchto ľudí, ktorých si rozosmial a ktorí sa zamysleli nad tým, čo si napísal.“ Takže je to aj o prijímaní spätnej väzby. Nemusí však ísť len o umenie ako také. Podľa mňa každý človek má v živote niečo, vďaka čomu si dokáže vytvárať zdravé vzťahy s inými ľuďmi. Môže to byť úplná banalita, nejaký koníček.

Aj vplyvom stigmatizácie sa stáva, že spoločnosť „zabúda“ vnímať ľudí s duševnými ochoreniami ako plnohodnotné osoby s rôznymi záujmami, prianiami a cieľmi. Narazili ste už aj na tento jav?

Nad týmto som veľmi intenzívne rozmýšľal aj počas svojej hospitalizácie. Uvedomil som si totiž zvláštny paradox. Áno, na jednej strane tak môžu človeka brať zvonku. Ale mne aj iným pacientom sa stalo, že sme tak začali vnímať sami seba. Akoby sme netušili, kto sme bez svojich psychických problémov a diagnóz. Istým spôsobom je až ťažké sa ich vzdať, pretože nejakú formu identity človeku poskytujú. Vzniká tam zvláštne lipnutie na tom, čo nám je povedomé. Vieme, kým sme, keď sa trápime, preto sa deje aj čudná internalizácia tohto fenoménu.

Určite však nechcem byť vnímaný len cez svoje duševné problémy, pretože v konečnom dôsledku je to len jedna zo súčastí môjho života a určite nie tá najpodstatnejšia.

Ako by ste sa opísali bez ohľadu na svoju diagnózu?  

Vo všeobecnosti sa považujem za zvedavého človeka, ktorý chcel vždy vedieť, ako fungujú veci okolo neho, prečo sa k sebe správame v spoločnosti určitými spôsobmi a či dokážeme spolunažívať v lepšom súlade tak, aby sme si nielen navzájom, ale aj sami sebe ubližovali čo najmenej.