Denník N

Ja som v Pezinku neskončil, ale znova začal, hovorí dramaturg o pobyte v psychiatrickej nemocnici

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Dnes som po viac ako dvoch mesiacoch ukončil liečebný pobyt v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela Pezinok,“ napísal koncom januára vo verejnom statuse na Facebooku 25-ročný divadelný dramaturg Martin Krč.

„Podstúpil som ho dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia. Nie preto, že by som bol na dne, či preto, že by som sa psychicky zrútil. Podstúpil som ho preto, že som chcel viesť plnohodnotný život, z ktorého sa budem môcť tešiť. Preto, aby som nemusel takmer denne myslieť na samovraždu, ako to bolo zhruba posledných desať rokov.“

Počas strednej školy mu diagnostikovali zmiešanú úzkostno-depresívnu poruchu. Martin jej vznik vo svojom prípade pripisuje aj zvýšenej miere citlivosti. „Sú zážitky, ktoré u jedného človeka spôsobia, že v dospelosti začne mať úzkosti a depresie. A iný človek si na tie zážitky ani nespomenie, nič to s ním neurobí,“ hovorí dramaturg.

„Môže sa teda stať, že si dvaja ľudia prejdú presne tým istým, pričom prvý bude potom do konca života riešiť povedzme sociálnu úzkosť, poruchy príjmu potravy alebo neschopnosť prijať sám seba. A ten druhý človek bude úplne vyrovnaný, aktívny, produktívny,“ dodáva.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo odmalička považoval Pezinok za synonymum bláznovstva;
  • ako si kedysi predstavoval psychiatrické nemocnice;
  • kde sú hranice čierneho humoru;
  • ako ho v detstve ovplyvnili telesné tresty a posmešky rovesníkov;
  • z čoho si vytvoril obranu pred samovražednými myšlienkami;
  • ako reagoval, keď ho terapeut nazval „bláznom“;
  • či mu kreatívna práca dodáva pocit sebahodnoty.

Ak pociťujete duševnú nepohodu, kedykoľvek sa môžete obrátiť na linky pomoci, ktoré sú spísané pod týmto odkazom.

V deň, keď vás prepustili zo Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, ste o svojej hospitalizácii a pozitívnej skúsenosti publikovali verejný status na Facebooku. Ako dlho ste plánovali tento krok?

Nie som si istý, či už hneď po nástupe, ale určite som ho začal zvažovať v priebehu hospitalizácie. Inšpirovalo ma k tomu viacero vecí. Jednak naozaj dlhodobé vnímanie Pezinka ako synonyma pre „blázinec“ či miesto, kam chodia buď len alkoholici, alebo drogovo závislí. Tým nechcem tieto situácie znevažovať, zdajú sa mi úplne legitímne, ale pre mnohých ľudí majú veľmi výrazný negatívny podtón. Skončiť v Pezinku sa celkovo vníma ako životné zlyhanie, preto som práve týmto výrazom status začal.

Boli za tým teda dlhodobé spoločenské faktory, ale zároveň k môjmu rozhodnutiu prispievali aj rozhovory s ostatnými pacientmi. Pravidelne sa objavovala téma, či o tom vôbec povedať širšej rodine a či o tom hovoriť v práci. Keď človek vyjde z nemocnice alebo aj keď je ešte tam, bojí sa, že ak na to ľudia prídu, stane sa terčom výsmechu, v práci ho budú pokladať za menej schopného a podobne.

Mám kamarátov a známych, s ktorými som túto tému riešil ešte dlho predtým, ako som vôbec išiel do Pezinka. Jednu osobu veľmi trápilo, že ju tam hospitalizovali. Patril som do úzkeho okruhu ľudí, ktorému vôbec bola ochotná o tom čokoľvek povedať. No zároveň o tom potrebovala otvorene hovoriť, lebo naozaj je to silné napätie, niesť v sebe takéto tajomstvo. Človek sa bojí, že ho niekto odhalí a že ho preto vylúčia z kolektívu.

Pod „tajomstvom“ myslíte hospitalizáciu v psychiatrickej nemocnici alebo samotné duševné problémy?

Najmä hospitalizáciu. Ale vlastne to platí aj pre duševné problémy ako také. Som mladý človek, preto mám malú vzorku, ale myslím si, že situácia sa v priebehu posledných desiatich rokoch zlepšila. Napriek tomu mnohí ľudia stále riešia veľmi náročnú a zložitú otázku, či o tom povedať aspoň svojej rodine.

A to je niečo, čo som riešil aj ja. No práve preto, že som si tieto otázky vôbec musel klásť, uvedomil som si, že o tom treba verejne hovoriť, aby to časom už nebola taká zložitá téma. Nikto by podľa mňa nemal byť v pozícii, v ktorej by musel riešiť, ako to okolie prijme alebo či preto nebude čeliť nejakým následkom povedzme v práci.

V Žilinskom kraji sa skôr používa výraz „skončiť v Bytčici“, kde sa nachádza dnes už opustená a schátraná budova bývalej psychiatrickej liečebne. Vy ste vyrastali na Záhorí a teraz piaty rok bývate v Bratislave. Viete určiť, kedy sa vám prvýkrát dostal do povedomia výraz „skončiť v Pezinku“?

Nedarí sa mi nájsť nejakú prvú konfrontáciu s týmto. Zdá sa mi to také všadeprítomné, až mám pocit, že som Pezinok považoval za synonymum bláznovstva odmalička. Na západnom Slovensku je to možno výraznejšie. Stačí, aby niekto prejavil, že je v strese, a ľudia na to reagujú:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Mladí

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie