Počúvajte ukrajinskú i ruskú Juliju: Putina treba poraziť

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Pri druhom výročí rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu je dobré položiť si jednoduchú otázku: Je Európa vo vojne? Keď som ju pred pár dňami položil v miestnosti plnej účastníkov Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, väčšina z nich zdvihla ruky, že áno, Európa je vo vojne. Ale potom som položil druhú otázku: Myslíte si, že to väčšinu ľudí vo vašej krajine prebudilo? Zdvihnutých rúk bolo oveľa menej.

To je žart?

Bola to konferencia bolestivých kontrastov. Na jednej strane sa jej zúčastnili ťažko ranení ukrajinskí vojaci, ktorí nám rozprávali príbehy z frontového pekla. Julija Pajevska, skúsená vojenská lekárka, nám povedala, že videla „potoky krvi, rieky utrpenia“, a rozprávala aj o tom, „ako deti zomierali v mojom náručí“. „Sme vojnové psy,“ povedala, keď spomínala na to, ako ju Rusi zajali v Mariupole, tri mesiace väznili a mučili. „Dajte nám zbrane,“ uzavrela, „aby sme túto vojnu zabili“.

A odvahu prejavila aj druhá Julija – pre zmenu z Ruska. Julija Navaľná vystúpila na pódium ešte pred tým, ako sa potvrdila správa o smrti jej manžela Alexeja Navaľného. Vyzvala odtiaľ, aby bol Vladimir Putin postavený pred spravodlivosť, čím nám pripomenula, že stále existuje aj iné Rusko. Pokračovanie môžete vidieť v hlboko dojemnom a zároveň vzdorovitom videu, ktoré si môžete pozrieť na YouTube.

Stačilo však vyjsť z miesta konania konferencie v hoteli Bayerischer Hof a vidieť davy ľudí, ktorí si užívajú slnečné lúče v pekných kaviarňach a baroch, nakupujú v luxusných obchodoch alebo si rezervujú zimnú dovolenku do nejakej atraktívnej dovolenkovej destinácie. Prosperujúci, ba až rozmaznaný mierový život. Že je Európa vo vojne? To žartujete.

Kým neprídu dodávky

Západní lídri na tohtoročnej konferencii uznali realitu dlhej vojny jasnejšie ako minulý rok, no väčšine z nich sa v ich krajinách stále nedarí komunikovať pocit existenčnej hrozby. Neprijímajú ani naliehavé opatrenia potrebné na záchranu Ukrajiny pred ďalšími porážkami na bojisku, ako bolo jej nedávne stiahnutie sa z Avdijivky.

Existujú výrazné výnimky. Estónska premiérka Kaja Kallas, ktorú Kremeľ nedávno zaradil na zoznam „hľadaných“ zločincov, je ňou už dlho. Aj dánska premiérka Mette Frederiksen hovorí naliehavo, je priama a spája činy so slovami. „Rozhodli sme sa darovať celé naše delostrelectvo,“ povedala na stretnutí, na ktorom prehovorila Ukrajinka Julija. Dánsko tiež poslalo svoje F-16.

Potom je tu Petr Pavel, bývalý generál NATO, ktorý je dnes českým prezidentom. Povedal nám, že Česi v spolupráci s Dánmi a ďalšími identifikovali na svetových trhoch pol milióna nábojov 155-milimetrovej munície a ďalších 300-tisíc nábojov kalibra 122 mm, ktoré by sa dali kúpiť a poslať ťažko skúšaným ukrajinským silám v priebehu niekoľkých týždňov. Ako Pavel vysvetlil, to by Ukrajincom umožnilo udržať súčasnú bojovú líniu dovtedy, kým koncom roka neprídu zvýšené dodávky od západného obranného priemyslu.

To by dalo priestor aj americkej snemovni reprezentantov, aby prekonala svoju hanebnú trumpistickú blokádu a odhlasovala pre Ukrajinu ďalšie financie. (Najgrotesknejší moment konferencie nastal, keď republikánsky senátor Pete Ricketts prirovnal Putinovu inváziu na Ukrajinu k „invázii“ ilegálnych imigrantov z Mexika.)

Kde sú ťahúni?

Krajiny ako Česká republika a Dánsko však samy nedokážu urobiť všetko, čo je potrebné, aby umožnili Ukrajine zadržať Rusko. Keďže USA osudovo váhajú, situácia si vyžaduje od veľkých európskych krajín – predovšetkým od Nemecka a Francúzska –, aby vstúpili do uvoľneného priestoru a strelivo, ktoré Česi našli, rýchlo nakúpili. Musia pritom konať rýchlo, nebyrokraticky a vo veľkom rozsahu. A musia tiež vysvetľovať verejnosti, prečo to treba urobiť.

Prezident Emmanuel Macron však do Mníchova ani neprišiel. Jeho veľkolepá rétorika o „opätovnom vyzbrojení európskej suverenity“ a „vojnovom hospodárstve“ nijako nezodpovedá rozsahu a rýchlosti skutočnej francúzskej podpory Ukrajine.

Nemecký kancelár Olaf Scholz je iný prípad. Kým pred rokom som v súvislosti s vyzbrojovaním Ukrajiny veľmi kritizoval jeho „scholzovanie“, teraz chcem uznať veľkú zmenu, ktorá sa udiala za posledný rok. Nemecko je dnes po USA druhým najväčším podporovateľom Ukrajiny. Tento posun k plnohodnotnej podpore bol tiež akýmsi obratom v rámci slávneho Zeitenwende, teda ním vyhláseného epochálneho obratu v nemeckej politike. Nikdy nezabudnem na letný rozhovor s priateľmi v Kyjive, ktorí mi povedali, ako sa v noci cítia pokojne, keď počujú výrazný, hlboký zvuk systému nemeckej protivzdušnej obrany Gepard. Nemecké zbrane zachraňujú životy.

Len menšie pohodlie

Teraz však potrebujeme v rámci Zeitenwende ešte jeden obrat. Scholzova administratíva musí uznať, že ak podporuje jednu stranu vo vojne proti vražednému diktátorovi, musí naozaj chcieť, aby vyhrala, a nie, aby iba „neprehrala“, čo je vzorec, ku ktorému sa Scholz a Macron doteraz často vracali. Toto nie je jazyk sily, ktorému ako jedinému Putin rozumie. Ako poznamenal ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý hovoril hneď po Scholzovi: „Nie je to len vec zbraní. Otázka znie: Ste pripravení aj psychologicky?“. Mierová logika vyjednávania, kompromisu a „win-win“ situácie jednoducho neplatí.

Na pódiu v Mníchove sa nemecký kancelár vyhol otázke, prečo nepošle na Ukrajinu aj nemecké rakety Taurus. Poprední vojenskí experti však hovoria, že rozmiestnenie rakiet dlhého doletu ako Taurus – a tiež podobných amerických, britských a francúzskych zbraní – je jediný spôsob, ako môže Ukrajina rýchlo zmeniť smer vojenského tlaku na Rusko tým, že ohrozí zásobovacie línie cez Krym.

Lídri väčších európskych krajín by si preto mali vziať ponaučenie od menších štátov ako Dánsko, Česká republika či Estónsko. Vzhľadom na kritickú situáciu na ukrajinskej frontovej línii musia byť odvážnejší, rýchlejší a rozhodnejší. A potrebujú nájsť priamejší, vášnivejší a inšpiratívnejší jazyk – jazyk, ktorý by určite použil aj Scholzov osobný hrdina Willy Brandt –, aby dostali rázne posolstvo do spoločností, ktoré sú stále v plnom mierovom režime. Ako povedal prezident Pavel, jedinou obeťou, ktorú môžeme všetci priniesť, je „zmenšenie vlastného pohodlia“.

Jediná cesta

Európa je vo vojne. Nie je to úplne vojna ako pred 80 rokmi, keď sa väčšina európskych krajín priamo angažovala v boji, ale určite to nie je ani mier ako pred 20 rokmi, kým sa Putin nevydal na cestu konfrontácie so Západom. Ak nebudeme čeliť naliehavej výzve a neumožníme Ukrajine upevniť jej obranné pozície, preskupiť sa a nakoniec vyhrať vojnu, ktorú vedie v mene nás všetkých, o pár rokov budeme čeliť priamemu útoku zo strany posmeleného revanšistického Ruska.

Dajte na dve Julije – Ukrajinku i Rusku. Hovoria, že Putina treba poraziť. To je jediný spôsob, ako „zabiť túto vojnu“.