Denník N

Vládnu nám cynici, šarlatáni a úplní hlupáci, vraví sociálny antropológ Buzalka a vyberá päť kníh o modernom Slovensku

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Slovensko sa nezmení tým, že budeme budovať meštiansku kultúru, pretože naša krajina je hlavne vidiek, napísal sociálny antropológ Juraj Buzalka vo svojej knihe Postsedliaci, ktorá sa vlani zaradila medzi bestsellery.

„Ľudia u nás síce robia vo fabrikách a mnohí žijú v nominálnych mestských sídlach, stále však žijú vidieckym spôsobom života, identifikujú sa ako vidiečania alebo sa aspoň ako vidiečania v meste správajú,“ tvrdí v knihe.

Požiadali sme ho, aby vybral päť kníh o modernom Slovensku. Vybral odborné tituly aj beletriu.

„Smer nikdy nemal seriózny rozvojový program krajiny. Nemal ho ani Mečiar. Sú to len ľudia, ktorí vedia udržať moc v kontexte postsedliackeho Slovenska, ale nič viac,“ hovorí Buzalka v rozhovore.

Upozorňuje tiež, že mnohých ľudí až tak netrápi kvalita demokracie, pretože veria, že opäť vybabrú so systémom, poradia si a budú sa mať dobre. „Nebezpečie pod povrchom dnešného sporu o slobodu a o podobu demokratického režimu je uspokojenie, že my aj tak ovládame mikrosvet okolo seba a čo je mimo neho, sa nás nedotkne,“ vysvetľuje.

Päť kníh o modernom Slovensku

Vaša kniha Postsedliaci sa vlani stala bestsellerom a rámcovala debatu o Slovensku a parlamentných voľbách. Čakali ste taký úspech?

Určite nie. Nečakal som to ani ja, ani vydavateľ, ani iní ľudia, ktorí sa vyznajú do knižného trhu. Ex post sa snažím pochopiť príčinu. Asi sme trafili čas vydania. Nepodcenili sme distribučnú stratégiu a investovali sme veľa do stretávania sa s čitateľmi. Plus knihu si všimli aj médiá. Toto je také prvoplánové vysvetlenie. Hlbšie vysvetlenie by bolo, že kniha sa venuje otázkam, ktoré si ľudia dnes dávajú. A my sme to asi urobili dobre. Bolo to premyslené a aj podporené výskumom.

Vašou kľúčovou tézou je, že sme vlastne všetci v nejakej miere postsedliacki. V čom sa prejavuje vaša postsedliackosť?

V podstate celé moje detstvo som sa konfrontoval s rodinnou pamäťou, ktorá je spojená s vidiekom. Vyrastal som na juhu stredného Slovenska v obci Hontianske Moravce, kde sa napríklad narodil a vyrastal aj Jaro Filip. Konfrontoval som sa so životom tam a životom v Bratislave a v iných mestách, v ktorých žila časť mojej rodiny a neskôr aj ja. A spätne som interpretoval to, čo sa vtedy dialo.

Po čase som zistil, že vôbec nie som nejaká výnimka. Počas mečiarizmu sme boli na bratislavskej filozofickej fakulte mnohí z vidieka. Dnes sú novinári považovaní za kaviarenské živly, no medzi študentmi bola z Bratislavy a ďalších väčších miest menšina. A mnohí, ktorí neboli priamo z dediny, boli zo sídlisk. Boli teda druhou generáciou ľudí, ktorí žili v panelákoch. Ani by som to nenazval, že v meste. Táto téma ma neskôr zaujala aj profesionálne.

Sídliská v nás nejako zakonzervovali rurálnosť?

Zmena živobytia a zmena životného štýlu nám dovoľujú povedať, že na sídliskách žili ľudia priemyselnej spoločnosti. To sa za komunizmu podarilo. No keď sledujeme vývoj Slovenska pod komunistickým typom industrializácie, tak vidíme, že veľká väčšina boli malé agrárne mestečká, prípadne ešte dediny, napríklad Detva, Hriňová, Kysucké Nové Mesto… Dediny sa stali centrami, v ktorých sa postavili priemyselné podniky. Okolo týchto dedín boli postavené paneláky.

Nejde o architektúru, hoci tá tiež ovplyvňuje správanie. Ide skôr o životný štýl. Mestský život si vyžaduje istý typ infraštruktúry. U nás vznikli školy, kultúrne domy a podobne, ale ten prechod bol príliš rýchly, trval v podstate jednu až dve generácie. Ľudia aj naďalej zostali spojení s vidiekom. Keďže sme mali nedostatkovú ekonomiku, boli čiastočne závislí aj od nejakého zásobovania z dediny. Chodili napríklad za starými rodičmi a vidiek zostal pre ľudí zázemím a istotou.

Pamätným sa stal Václav Havel, ktorý nazval petržalské paneláky králikárne. Takto to vnímali aj mnohí ľudia, ktorí na sídliskách bývali. Bolo to niečo dočasné. Tu, v tomto betónovom skelete, prežijeme nejaký čas a potom pôjdeme niekam, kde budeme mať riadny dom, záhradu a kde môžeme žiť ako ľudia. Dnes je to už iné. Ľudia radi bývajú v dvojizbových bytoch, platia za to obrovské peniaze, pred domom majú GL Mercedes. Zvykli si tam, cítia sa v tej klietke dobre, pretože

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Knihy

Päť kníh

Osobnosti vyberajú päť kníh z oblasti, ktorej rozumejú. Vydávame každú stredu. Rubrika je inšpirovaná britským projektom FiveBooks.com a vychádza so súhlasom autorov tohto webu.

Slovensko

Teraz najčítanejšie