Čaputová sa dozvedela, že Rusi zaútočia, večer predtým, Naď ani nešiel spať. Ako slovenskí politici reagovali na začiatok vojny

Je 22. február 2022, pol štvrtej poobede a na úrade vlády sa schádzajú najdôležitejší ľudia v štáte. V miestnosti sedia ministri, zástupcovia tajných služieb, armády aj prezidentka. Zvolal ich tam premiér Eduard Heger, aby sa rozprávali o čoraz reálnejšej hrozbe, že v susednom štáte vypukne vojna.

Diskutujú aj o prejave Vladimira Putina, ktorý večer predtým uznal nezávislosť separatistických republík na Donbase a Ukrajinu označil za umelý štát.

Američania aj Briti už verejne tvrdia, že očakávajú veľký konflikt, a Heger vyzýva každého, kto si myslí, že Rusko začne vojnu, aby zdvihol ruku. Heger a vtedajší minister obrany Jaroslav Naď spomínajú, že sa prihlásili všetci okrem Naďa a Ivana Korčoka.

Ministri majú všetky dôkazy o útoku, no do poslednej chvíle ho nepovažujú za racionálnu možnosť. Veria, že Vladimir Putin blufuje. S odstupom času obaja priznávajú, že sa spoliehali na logiku, ktorú však Rusi vyvrátili.

Denník N sa na druhé výročie agresie voči Ukrajine spojil s vyše desiatkou vysokopostavených slovenských činiteľov, aby zrekonštruoval, ako sme sa pripravovali a následne reagovali na začiatok vojny. Niektorí z nich si želali zostať v anonymite.

Poprední funkcionári odkrývajú, ako slovenská vláda podcenila utečeneckú vlnu, ale popritom si vďaka pomoci Kyjivu a diplomatickému úsiliu medzi spojencami vybudovala povesť ako nikdy predtým.

Na zasadnutiach NATO hovoril slovenský veľvyslanec bezprostredne po americkom a britskom. Naď bol v dennom kontakte s americkým ministrom obrany.

Zároveň sa spätne ukazuje, aké mala vláda problémy s kremeľskými kolaborantmi: aj nad slovenským územím lietali ruské drony. To všetko v čase, keď spravodajské služby odhadovali, že Ukrajina za pár týždňov padne.

Ako zo špionážneho románu

Pri rozprávaní o prípravách na ruskú vojnu je dôležité vrátiť sa do októbra 2021. Na Slovensku v tom čase stále bol témou koronavírus. Zaočkovaná ešte nebola ani polovica obyvateľstva a pomaly sa už rozbiehala tretia vlna covidu. Intenzívne sa diskutovalo o reforme národných parkov a zmenách v zdravotníctve.

V tom čase dostal minister obrany Naď prísne tajnú informáciu od spojeneckej krajiny. Už od začiatku to pôsobilo neštandardne. „Spravodajská informácia má väčšinou podobu zložky, ktorú si minister prečíta. V tomto prípade mi však prišla osobným doručením,“ hovorí.

Spomína si, že ho o okamžité prijatie požiadal diplomat či diplomatka nemenovaného štátu. Táto osoba mu roztraseným hlasom oznámila, že Rusko sa chystá zaútočiť na Ukrajinu. Už vtedy sa veľmi konkrétne spomínalo, že sa to stane v januári alebo vo februári 2022.

Viacerí členovia bezpečnostnej rady po dvoch rokoch potvrdzujú, o ktorú krajinu išlo: boli to Spojené štáty. Veľvyslankyňou USA na Slovensku bola v tom čase Bridget Brink, ktorá dnes vedie americkú ambasádu na Ukrajine.

Aj podľa zistení amerických médií si vo Washingtone boli istí ruským útokom už 11. októbra. Nevedeli však o tom presvedčiť európskych spojencov z NATO. Washington Post zistil, že riziku konfliktu neverili predovšetkým Nemci a Francúzi. Naopak, Briti a predstavitelia pobaltských štátov boli na strane USA.

„Môžem potvrdiť, že niektoré európske krajiny tieto zistenia otvorene spochybňovali,“ hovorí Naď. Podľa niektorých diplomatov spomínali argument, že americké tajné služby zlyhali pred inváziou v Iraku v roku 2003.

Rádiové ticho ako zlé znamenie

Tentoraz to bolo inak. Informácie amerických tajných služieb sa potvrdili o štyri mesiace neskôr. Zlomovým okamihom bol Putinov prejav z 21. februára.

Ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodujú, že už dva dni pred vypuknutím invázie bolo pomerne jasné, čo sa stane. „Rusi už nechávali na zemi prázdne krabice od nábojov a distribuovali zásoby krvi pre ranených. To sú znaky, keď viete, že vojaci sú pripravení na nasadenie,“ opisuje slovenský veľvyslanec pri NATO Peter Bátor.

Prezidentka Čaputová dostala informáciu o útoku večer 23. februára. „Informovali nás, že Rusi prešli do takzvaného rádiového pokoja, čo je zvyčajný znak pred útokom. Zároveň sme z médií videli, že Rusi v Kyjive pálili svoje dokumenty a odchádzali z úradov. Vtedy sme už vedeli, že hrozí naozajstný problém,“ popisuje jej poradkyňa Jana Kobzová.

Čaputová podľa nej už v tom čase mala pripravený prejav – pre prípad, že by bolo treba zareagovať v noci. S premiérom Hegerom sa dohodli, že ráno bude bezpečnostná rada. Prejav nakoniec predniesli spoločne, pár hodín po ruskom útoku.

Aj minister Naď už večer pred útokom očakával najhoršie – ani nešiel spať. „V predvečer vojny sme dostali informácie, že Rusi mali pokyn nasadnúť do vozidiel. V reálnom čase sme sledovali, ako nastupovali na pozície. Bolo nám jasné, že v tých vozidlách budú sedieť maximálne jeden alebo dva dni,“ konštatuje.

Rusko spustilo útok krátko po štvrtej hodine slovenského času. „Dve minúty po začiatku vojny mi volal šéf vojenského spravodajstva a oznámil mi, čo sa stalo,“ popisuje Naď, ktorý potom kontaktoval všetkých popredných predstaviteľov. Ako prvému zavolal Hegerovi.

„V podstate mi len povedal, že sa to začalo. Nič viac nebolo treba,“ spomína si na telefonát od Naďa bývalý premiér.

Následne kontaktoval prezidentku a potom aj Ivana Korčoka. „Veľmi presne si spomínam, že mojou prvou emóciou bol hnev, akési rozčarovanie. Veľmi presne som od prvej chvíle vedel, že vstupujeme do nového sveta a že sa zásadne mení aj Európa. Rusi nestrieľali len na Kyjiv, ale pred našimi očami ničili to, čo nazývame bezpečnostnou architektúrou,“ konštatuje bývalý minister zahraničných vecí.

Pre Naďa a Korčoka tak išlo o vyvrátenie ich predstavy, že Putin by sa nakoniec mohol zachovať racionálne a neútočiť na Ukrajinu. Obaja spätne hovoria, že tomu verili do poslednej chvíle, no zároveň brali všetky informácie o plánovanej agresii mimoriadne vážne. „V mojom vnútri prevládal pocit, že by to neprinieslo nič pozitívne vôbec nikomu. Ani Ruskej federácii,“ konštatuje Korčok.

Martin Sklenár, ktorý bol v tom čase generálny riaditeľ sekcie obrannej politiky na ministerstve obrany, vraví, že názory na hrozbu útoku sa postupne vyvíjali a tí, čo celé dianie sledovali dlhšie, postupne začali byť skeptickejší.

„Ministri Korčok a Naď si spočiatku mysleli, že vojna bude, ale pod vplyvom ďalších a ďalších informácií a správ sa paradoxne dostali do štádia, v ktorom už uverili v opak. V každom prípade bolo naším odporúčaním brať všetko absolútne vážne. Keď už sa pomýliť, tak na strane bezpečnosti,“ opisuje Sklenár.

Aj vtedajší predseda branno-bezpečnostného výboru Juraj Krúpa dodáva, že napriek všetkým informáciám chceli „do poslednej chvíle veriť, že by išlo o úplnú šialenosť, ktorá sa nestane“.

Dámsky klub na RTVS

O šiestej ráno, dve hodiny po začiatku invázie, sa konalo zasadnutie krízového štábu na ministerstve obrany a následne dohodnutá bezpečnostná rada. Naď aj Heger, ktorí od vzniku vlády v marci 2020 čelili pandémii a v lete 2021 mali na starosti aj evakuáciu z Afganistanu po návrate Talibanu k moci, priznávajú, že to bol ich najťažší moment vo funkcii.

Aká bola nálada na prvej bezpečnostnej rade? Vtedajší minister vnútra Roman Mikulec vraví, že veľmi zvláštna. „Samozrejme, dostávali sme informácie, ktoré naznačovali, že k niečomu môže dôjsť. Asi nikto však nebol nastavený len tak to s chladnou hlavou akceptovať. Bolo to rozčarovanie, smutný pocit a ťažko sa verilo tomu, že sa to môže diať v 21. storočí,“ konštatuje.

Kým Korčok sa hneď ozval ukrajinskému ministrovi zahraničných vecí Dmytrovi Kulebovi, Naď sa skontaktoval s ministrom obrany Oleksim Reznikovom. „Opýtal som sa ho, či bol v poriadku a ako mu môžeme pomôcť. Jeho prvotná reakcia bola, že im pomôže všetko, ale v prvom rade potrebujú zbrane. Deky a čaj v tomto zmysle príliš nápomocné neboli,“ hovorí Naď s narážkou na postoje Roberta Fica, ktorý bol v tom čase lídrom opozície.

Práve politici Smeru hrozbu ruskej agresie do poslednej chvíle zľahčovali. Kým Naď po Putinovom prejave verejnosti hovoril, že Rusi pripravujú svojich vojakov na vstup na ukrajinské územie a Čaputová vravela, že Rusko si vybralo konfrontáciu pred diplomaciou, poslanec Ľuboš Blaha v predvečer vojny písal, že Ukrajina „provokovala, vyhrážala sa, ohrozovala Rusko“.

Dokonca aj strana Hlas naďalej tvrdila, že voči Rusku netreba zavádzať ďalšie sankcie.

V deň útoku Smer s vyhlásením vyčkával, vyjadril sa až po šestnástej hodine. Už vtedy útok rámcovali ako konflikt medzi Spojenými štátmi a Ruskom, hoci následne pripustili, že zo strany Moskvy išlo o porušenie medzinárodného práva.

Mimoriadne radikálny bol súčasný podpredseda parlamentu Andrej Danko, ktorý 24. februára napísal: „Ukrajina je rozpadnutá osem rokov, preto nie je možné túto situáciu jednoznačne vyhodnocovať ako útok zo strany Ruska.“

V tom čase už prezidentka komunikovala s Volodymyrom Zelenským. „Úvodné chvíle znášala s vedomím, že nie na všetko sa nám ako krajine podarilo pripraviť. Veľmi dobre si uvedomovala vážnosť situácie. V tej chvíli sme s ňou riešili aj také krízové veci, ako je možná zmena riadenia štátu. Lenže posledná vec, ktorú vtedy Slovensko potrebovalo, bolo šírenie paniky,“ spomína si Kobzová.

24. február bol „jedným z najdlhších dní“, aký ľudia z prezidentkinho tímu zažili. V paláci mali pustenú ukrajinskú spravodajskú aj ruskú opozičnú televíziu a americkú CNN. Keby si pritom zapli RTVS, v to štvrtkové ráno by nenašli žiadne správy, ale reprízu Dámskeho klubu. Ešte v ten deň preto skončil šéf spravodajstva Vahram Chuguryan.

Popritom sa Čaputová pripravovala na online samit NATO, ktorý sa konal o deň neskôr.

Veľvyslanec Bátor hovorí, že zástupcovia členských štátov pomerne presne vedeli, o čom budú rokovať. „Dianie z prvých dní sme si nacvičili s niekoľkotýždňovým predstihom,“ spomína si.

Možno ma vidíte poslednýkrát 

Zo zistení Ukrajinskej pravdy vyplýva, že hrozbe totálneho ruského útoku do poslednej chvíle príliš neverili ani politici v Kyjive. Predovšetkým minister obrany Reznikov podľa nich do poslednej chvíle všetkých presviedčal, že k útoku nepríde.

Ukrajinci napriek tomu tajne presúvali systémy protivzdušnej obrany. Kľúčový bol v tomto procese nielen vtedajší náčelník generálneho štábu Valerij Zalužnyj, ale aj Oleksandr Syrskyj, bývalý veliteľ pozemných síl, ktorý ho medzičasom nahradil.

V predvečer vojny sa Zelenskyj stretol s najvýznamnejšími ukrajinskými oligarchami vrátane Rinata Achmetova a Viktora Pinčuka. Následne sa poslednýkrát v ruštine prihovoril ruským občanom a vyzval ich, aby zastavili vojnu. Keď sa začal útok, do kancelárie podľa Ukrajinskej pravdy prišiel ako prvý.

Zelenskyj vedel, že ho Rusi chceli zlikvidovať. Keď telefonoval s Joeom Bidenom, povedal mu, že sa možno počujú naposledy. V ten istý deň to povedal aj lídrom na samite Európskej únie, na ktorý sa pripojil cez telemost.

„Sklamanie v Zelenského očiach bolo obrovské. Sledoval nemohúcnosť 27-členného telesa a chápal, že mu v tej chvíli už nevieme pomôcť. V jednej chvíli usúdil, že si viac nemáme čo povedať a nikam sa neposunieme. Gestikuloval, že končí, zaklápal monitor a pamätám si, že dodal, že ho možno počujeme poslednýkrát. V tej chvíli bolo v miestnosti také ticho, že by ste počuli spadnúť špendlík,“ spomína si expremiér Heger.

S rýchlym koncom Zelenského podľa Naďa počítali aj spravodajské informácie NATO. Očakávali, že Ukrajinci s vysokou pravdepodobnosťou nevydržia dlhšie ako dva týždne.

„Odhadovali, že Rusi obsadia Kyjiv a dosadia v ňom svoju vládu, prípadne Zelenskyj ujde. Postupne sme však zisťovali, že ruský tiger má hlinené nohy so zásadnými problémami s logistikou,“ spomína si.

Podobne si na to spomínajú v Prezidentskom paláci; aj tam mali informácie, že Kyjiv sa neubráni a padne za týždeň. „Hoci ja Ukrajincov poznám ako národ najviac milujúci slobodu v Európe. Nevedela som si predstaviť, že by len tak prijali okupáciu. Bolo mi jasné, že budú bojovať. Ale aj vysoko postavený diplomat pri NATO mi vtedy hovoril, že Kyjiv padne za tri dni,“ tvrdí Kobzová.

Na Ukrajine medzitým fráza „Kyjiv za tri dni“ zľudovela a je symbolom ruskej propagandy, ktorá nafukuje svoje kapacity.

Martin Sklenár vraví, že každému bolo jasné, že Ukrajinci sú slabší a nemali dostatok prostriedkov. Pripúšťa však, že v skutočnosti z ich strany mohlo ísť o spravodajskú či mediálnu hru s cieľom zaskočiť Rusov.

„Bolo dôležité, aby Rusi nemali pocit, že budú schopní pozbierať až takú silu,“ myslí si.

Ruské drony nad Čiernou nad Tisou

Zástupcovia štátu opisujú, že vo februári 2022 zavládla na národnej aj európskej úrovni jednota, akú si nepamätajú.

„Už večer pred útokom došlo k mimoriadne silnému okamihu, keď sme sa ako koalícia nesmierne zomkli. Skutočne sme sa aspoň na niekoľko týždňov spojili,“ spomína si poslanec Krúpa, v tom čase z OĽaNO, ktorý dnes zastupuje SaS.

Jednoznačne sa na stranu Ukrajiny postavil aj predseda parlamentu a líder Sme rodina Boris Kollár – paradoxne jediný funkcionár, ktorému sa v to štvrtkové ráno Jaroslav Naď nebol schopný dovolať. Kollár bol v čase útoku v Dubaji.

„Následne bol aj on mimoriadne dôležitý pri vysvetľovaní súvislostí ľuďom, ktorí už nepočúvali na argumenty prezidentky či ministra Naďa,“ dodáva Kobzová.

Kollár hneď v prvý deň vyhlásil, že útok Ruska je „neprijateľný, neospravedlniteľný a bezprecedentný krok“. „Bol naozaj veľmi pozitívnym prekvapením. Báli sme sa, či niekedy neuhne, ale neuhol ani o milimeter ani raz,“ dopĺňa Naď.

Veľkú jednotu zažil aj Heger na samite európskych lídrov. Problém pritom nemali ani s Viktorom Orbánom, ktorý má povesť najviac proruského premiéra EÚ. „Akurát si pamätám, že tú situáciu porovnával so sovietskym vpádom do Maďarska z roku 1956 a hovoril, že to celé bude trvať tridsať dní,“ vraví expremiér.

Ešte dôležitejšia však bola vojenská pomoc. Naď vysvetľuje, že to fungovalo nasledovne: najprv prišla požiadavka Ukrajiny a potom prebiehala konzultácia s náčelníkom generálneho štábu, ktorý musel rozhodnúť, či môžeme Kyjivu vyhovieť.

„Ukrajinci prišli s tým, že by potrebovali systémy protivzdušnej obrany. V rámci NATO sme o tom rokovali a záverom bolo, že im tieto systémy poskytnú aj západné krajiny, avšak problémom bolo, že každý z nich bol iný od Patriotov cez IRIS-T až po menšie systémy ako Hawk. Všetci tvrdili, že ich Ukrajine dajú, no potrebovali niekoľko mesiacov na výcvik ich vojakov,“ vysvetľuje.

Ideálny bol preto systém S-300, ktorý malo aj Slovensko ako jedna z mála krajín. Naď vraví, že naša S-300 mala vážne technické problémy, prakticky nechránila naše územie a zapínala sa len v prípade špeciálnych udalostí.

„Náčelník generálneho štábu mi preto hovoril, nech ho Ukrajincom dáme, pretože ho potrebujú viac a bude u nich zachraňovať ľudské životy,“ spomína si Naď.

Takéto rozhodnutie bolo politicky náročné a podmienkou bolo vyriešiť ochranu slovenského územia, v čom Slovensku pomohli spojenci tromi batériami Patriot na Sliači.

Naď si spomína, že si vtedy vytvoril veľmi blízky vzťah s americkým ministrom obrany Lloydom Austinom, cez utajenú linku s ním komunikoval prakticky denne.

„Raz mi z ničoho nič povedal, že dobehne na Slovensko. Zareagoval som, že je kedykoľvek vítaný, ale nebral som to úplne vážne, hovoril som si, že jasné, najskôr tak o pol roka. A potom mi o dve hodiny volala veľvyslankyňa a oznámila mi, že Austin chce prísť o týždeň,“ vraví Naď.

Austin na Slovensko prišiel 17. marca 2022. Martin Sklenár hovorí, že na ten deň nikdy nezabudne. „Vzťahy ministra Naďa a ministra Austina? Na úplne nepredstaviteľnej úrovni. Nezabudnem na to, ako sa už o deň neskôr presúval na iné stretnutie, ale ešte si chcel s Jarom Naďom zatelefonovať. Niečo také sme si nepamätali a nestačili sme sa čudovať,“ konštatuje.

Samotný presun S-300 na Ukrajinu však bol mimoriadne náročný, zapojili sa doň stovky ľudí, tri vlaky a desať kamiónov. To, že sme Ukrajine darovali systém protivzdušnej obrany, oficiálne potvrdila vláda 8. apríla. Operáciu pritom na poslednú chvíľu mohol narušiť Robert Fico, ktorý 7. apríla zverejnil zábery vlaku s naloženými komponentmi tohto systému.

Exminister obrany Naď pritom hovorí, že presun S-300 veľmi pozorne sledovali ruské spravodajské služby. „Monitorovali ho ruské drony nad Čiernou nad Tisou, mysleli by ste si, že také scény môžu byť len vo filmoch,“ hovorí. Opisuje, že diaľkovo operované drony vo veľkosti tri metre smerovali na Kráľovský Chlmec.

„Rusi tu mali svojich spolupracovníkov; zaznamenali sme aj situácie, keď sa fotili pri muničných skladoch,“ vraví.

To, že sme poslali Ukrajincom S-300, v tom čase kritizoval aj Peter Pellegrini, ktorý tvrdil, že vláda ohrozila obranyschopnosť Slovenska. Dokonca o koaličných politikoch povedal, že spáchali „podvod na svojich vlastných občanoch“.

Američan, Brit a potom Slovák

Rozhodnutie poslať Ukrajincom systém S-300 vnímali západné krajiny ako mimoriadne odvážne. V tom čase sa ešte mnohí obávali, že vyzbrojovanie Kyjiva môže viesť k eskalácii konfliktu s Ruskom.

„Vďaka tomuto kroku to v NATO vyzeralo nasledovne: hovoril Američan, Ukrajinec, Brit a potom Slovák. To nebolo nikdy predtým. Hrali sme inú ligu. Všetci ostatní ministri len nechápavo krútili hlavou,“ vraví Naď.

To, že Slováci hovorili medzi prvými, spätne potvrdzuje aj veľvyslanec Bátor. „Bolo to spôsobené aj tým, že vojna prebiehala na našej hranici a mali sme dobré informácie napríklad o utečencoch. Zároveň sme cítili, že sme boli viac ohrození,“ tvrdí.

Kľúčové však boli práve vojenské dodávky Ukrajine na čele s S-300. „Aj Poliaci za nami vtedy chodili a hovorili nám, že sme najväčšie prekvapenie tejto vojny: teda to, ako sme sa zachovali,“ pokračuje.

Vysokopostavený diplomat, ktorý si neželá byť menovaný, hovorí, že Slovákov rešpektovali západné krajiny aj preto, lebo Pobalťanov a Poliakov vždy vnímali ako „protiruských jastrabov a fundamentalistov, pričom Slovensko sa ukázalo ako krajina, ktorá rozumie situácii“.

Jana Kobzová tvrdí, že Slovensko po vypuknutí vojny zaujalo vynikajúci postoj. „A to sa týka všetkých najvyšších ústavných činiteľov. Vzhľadom na ich jasné postoje sme sa posunuli z priemeru vysoko medzi prominentných členov Aliancie. Poliaci nám dokonca hovorili, že sme boli najväčšie prekvapenie vojny. Vraveli nám, že klobúk dole, čo všetko robíme, keď máme doma takú debatu,“ hovorí.

Zdôrazňuje, že Slovensko robilo aj veci, ktoré sa nedostávali na predné stránky novín, vrátane logistiky.

Slovenský racionálny skepticizmus 

Bolo však Slovensko dostatočne pripravené na plnoformátovú ruskú inváziu? Jeden z popredných funkcionárov, ktorý si neželá byť menovaný, tvrdí, že na ministerstve zahraničných vecí medzi niektorými diplomatmi do posledných chvíľ panovala atmosféra, akoby „sa nič nemalo stať“.

Diplomati pritom potvrdzujú, že správy Spojených štátov sa postupne ukazovali ako pravdivé. Keď napríklad v novembri ohlásili, že sa niečo stane o dva týždne, naozaj to tak bolo.

Medzi spravodajskými informáciami podľa našich zdrojov boli aj správy o ukrajinských aktivistoch, ktorých plánovali Rusi demonštratívne zavraždiť.

Exminister obrany Naď opisuje, že vláda bola pripravená na všetky scenáre vrátane prípadu, že by musela brániť Slovensko. „Musíte brať do úvahy aj veci, ktoré nie sú plánované a môžu sa stať. Jedna z nich bolo to, že Rusi sa pokúsia obsadiť letisko Užhorod, ktoré sa nachádza možno sto metrov od našej hranice. Mohlo dôjsť k výsadku, ktorý by nevyšiel z poveternostných dôvodov,“ vysvetľuje.

Vláda preto v utajenom režime presunula vojakov na posádky v Trebišove a Michalovciach a niektorých priamo na hranicu. „Prieskumníci tam boli 24 hodín denne, a to aj preto, lebo sme tam zachytili diverzné ruské jednotky,“ pokračuje.

Martin Sklenár si myslí, že Slovensko bolo pripravené „veľmi dobre“. „Myslím si, že to naše ozbrojené sily zvládli vynikajúco, a rovnako tak hodnotím ako vynikajúcu aj komunikáciu,“ hovorí.

Rusi pritom vyvolali prvýkrát paniku už na jar 2021, keď na hraniciach s Ukrajinou zhromaždili vyše 40-tisíc vojakov. Zároveň tam analytici spozorovali nezvyčajné aktivity s tankami, obrnenými vozidlami aj delostreleckými systémami. Napokon sa však stiahli.

Informácie, ktoré dostali slovenskí predstavitelia na jeseň 2021, však podľa veľvyslanca pri NATO Bátora jasne poukazovali na to, že tentoraz Rusi neplánovali „len“ cvičenie. S odstupom času podľa slovenských zástupcov vieme, že aktivity z jari boli generálkou pred veľkým útokom.

Peter Bátor si napriek tomu spomína, že mnohí poprední slovenskí zástupcovia nechceli veriť, že by mohlo dôjsť k agresii. „V januári som bol na stretnutí, kde bolo štrnásť vysokopostavených ľudí. Zo všetkých z nich sme si len dvaja mysleli, že sa začne vojna,“ vysvetľuje.

Viacerí však ako závažný problém spomínajú otázku utečencov, ktorých počet výrazne prekonal modelové čísla. „Keď prišlo na lámanie chleba, napriek krízovému štábu ministerstva vnútra nebolo prakticky nič pripravené. Utečencov sme mali ubytovávať v rôznych zariadeniach žúp a miest, ale to nevyšlo,“ spomína si poslanec Krúpa, ktorý hovorí, že z pohľadu ministerstva vnútra išlo o zlyhanie.

Aj veľvyslanec Bátor priznáva, že na bezpečnostných radách sa hovorilo, že na Slovensko príde len zhruba 40- až 50-tisíc utečencov. „Problém je, že modelovali číslo, ktoré zvládnu, nie číslo, ktoré bude pravdivé. Hodnotenie hrozby od úradov, ktoré to majú v náplni práce, v tomto zmysle nebolo správne.“

Prezidentkina poradkyňa Kobzová dodáva, že v paláci mali od armády informáciu, že po vypuknutí vojny môže prísť na Slovensko až 500-tisíc utečencov.

Tvrdí, že armáda bola veľmi dobre pripravená, ale iné zložky vrátane krízového manažmentu a ministerstva vnútra až tak nie. „Situácia bola zvládnutá skôr systémom pokus-omyl. Najviac to bolo vidieť v prvých dňoch na hraniciach,“ vysvetľuje.

Už za prvé štyri dni totálnej vojny prišlo na Slovensko zhruba 40-tisíc ľudí z Ukrajiny. Len začiatkom mája na Slovensko prišlo zhruba 400-tisíc utečencov.

Vtedajší šéf migračného úradu Ján Orlovský však tvrdí, že by o „nezvládnutej situácii“ nehovoril. Z úvodných dní ruskej invázie sa podľa neho vieme poučiť do budúcnosti.

„Ukázalo sa, že nie je efektívne držať armádu civilnej obrany. Kľúčové je mať správne nastavený mechanizmus dobrovoľnej civilnej ochrany. Inými slovami, niekto môže mať svoje zamestnanie a popritom byť aj záchranár. A keď ho potrebujeme, jeho firma zaňho dostane zaplatené,“ vraví.

Okrem toho tvrdí, že na úrovni štátu stále nie je zjednotená starostlivosť o cudzincov. Orlovský podčiarkuje, že dianie na hranici ukázalo, aké kľúčové sú mimovládne organizácie.

Práve tie boli zásadné v čase, keď ešte na hraniciach nefungovali hotspoty. Na hraniciach pritom bola už 27. februára 2022 prezidentka Čaputová, ktorá sa vtedy čudovala, prečo ešte nevznikli.

Aj vtedajší minister vnútra Roman Mikulec prízvukuje, že na hraniciach sa ukázala dôležitosť mimovládok: on sám podpísal dohodu s jedenástimi organizáciami. Kritiku však odmieta. „Nemyslím si, že ak dnes niekto tvrdí, že niekto niečo podhodnotil, popisuje realitu. Taký analytik, ktorý by presne trafil tie údaje, sa nenájde. Modely vychádzali z informácií, ktoré boli reálne dostupné,“ konštatuje.

Nikdy proti Rusku!

Jednou z komplikácií pri prípravách bola aj vnútropolitická situácia na Slovensku. V decembri Putin predstavil svoje ultimatívne podmienky, podľa ktorých sa mala Ukrajina zaviazať, že nikdy nevstúpi do NATO a nové členské štáty Aliancie sa mali vzdať možnosti mať na svojom území spojenecké jednotky. Tým by tento obranný spolok de facto prišiel o zmysel svojej existencie.

Čo sa však riešilo u nás? Obranná dohoda so Spojenými štátmi, ktorú 12. januára odsúhlasila vláda. Hegerov kabinet za ňu čelil mimoriadne ostrej kritike od opozičných politikov, ktorí ministrov označovali za vlastizradcov a predovšetkým Korčoka s Naďom za vojnových štváčov.

Koncom januára sa pred Prezidentským palácom konal veľký protest proti obrannej zmluve, na ktorom dnešný podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha skandoval: „Nikdy proti Rusku!“

Blaha vo svojom príhovore hovoril, že obranná zmluva je zámienkou, aby Američania na Slovensko navozili jadrové zbrane. „Slovák nikdy nepozdvihne zbraň proti Rusovi, to nech si americká agentka zapíše za uši,“ kričal na adresu prezidentky.

V čase, keď museli Korčok s Naďom vysvetľovať, že Američania na Slovensku nebudú skladovať jadrové zbrane, už iné krajiny východného krídla žiadali o vojenskú prítomnosť spojencov. Slovenská vláda na to nenabrala politickú odvahu.

Začiatkom februára prezidentka vystúpila s mimoriadne ráznym prejavom, v ktorom obvinila Rusko z eskalovania napätia. Naď varoval, že bezpečnostná situácia na Ukrajine je možno najhoršia od 2. svetovej vojny. Aj Ivan Korčok tvrdil, že situácia je najvážnejšia za ostatných možno 30 rokov.

Šéf rezortu diplomacie vycestoval na Ukrajinu: 7. februára na Donbas a o deň neskôr do Kyjiva.

„Na Donbase sme navštívili stanicu Luhanska, kde bol aj náš vlastný slovenský projekt na línii dotyku. Pamätám si, ako som sa stretol s miestnym veliacim generálom a videl som uňho ohromné odhodlanie brániť Ukrajinu aj obrovské sebavedomie. To sme si odniesli do Kyjiva, kde som videl prezidenta takisto odhodlaného brániť svoju krajinu. Potom sa ukázalo, že jeho obrovská energia naozaj nebola žiadny fejk,“ spomína si dnes.

Mediálnu pozornosť však naďalej prebíjala dohoda s Američanmi. Posledný protest proti DCA sa konal večer 8. februára. Vtedajší opozičný líder a dnešný premiér Robert Fico sa na ňom zastával Ruska. „Za stranu Smer chcem povedať, že Rusko nie je nepriateľom Slovenska. Musíme mať dobré a vzájomné vzťahy aj s touto obrovskou krajinou, s ktorou nás viaže história, ale aj prítomnosť,“ hovoril demonštrantom na proteste, ktorý zorganizovala Republika.

O deň neskôr dohodu schválil parlament, na čo zareagovali v Smere zverejnením mien poslancov, ktorí za ňu hlasovali, aj s ich miestami bydliska. Blaha ich označil za „vlastizradcov, ktorí v parlamente hlasovali za americkú okupáciu“. Tabuľu hanby pritom zdieľala aj strana Hlas Petra Pellegriniho.

„Vzhľadom na diskusiu o DCA sa vláda obávala urobiť čokoľvek, čo by mohlo ešte viac rozkolísať rozdelenú spoločnosť. Ak by sa o DCA hlasovalo v marci 2022 po vypuknutí invázie, predišli by sme celej diskusii a prešla by za pár minút,“ myslí si Čaputovej poradkyňa Kobzová. Prezidentka si pred podpisom zmluvy vyžiadala interpretačnú doložku.

Slovensko pritom bolo poslednou krajinou východného krídla, ktoré obrannú dohodu s Američanmi nemalo.

V tejto vypätej atmosfére prieskum agentúry Focus z konca januára ukázal, že za napätie na ukrajinských hraniciach až 44 percent ľudí vinilo USA a NATO. Len 35 percent respondentov vyhlásilo, že zaň niesli zodpovednosť Rusi.

Ako znášala koalícia, že Ficov Smer a Pellegriniho Hlas útočili na spojencov a nestavali sa jednoznačne na stranu Ukrajiny? „Myslel som si to isté, čo aj teraz: že ide o obrovský hazard s našou národnou bezpečnosťou len pre dosiahnutie svojich vnútropolitických cieľov,“ reaguje Korčok.

Putin: Nechcem vojnu

Dianie spred totálnej vojny ukazuje ešte jedno kľúčové ponaučenie: ukazuje, aké nedôveryhodné sú výroky ruských predstaviteľov.

Keď sa začiatkom februára s Putinom stretol Emmanuel Macron a za notoricky známym dlhým stolom sa s ním rozprával takmer šesť hodín, ruský prezident ho ubezpečil, že „nechystá eskaláciu“.

O týždeň neskôr, 15. februára, sa ruský prezident v podobnom formáte rozprával s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom. Následne opäť vyhlásil, že si „neželá vojnu v Európe“.

V ten istý deň o plánoch Kremľa klamal aj ruský zástupca na Slovensku. Veľvyslanec Igor Bratčikov na zahraničnom výbore sľuboval, že Rusi nemajú žiadne agresívne plány proti Ukrajine – čo opakoval až do posledného okamihu, kým nezaútočili.