Denník N

Táňa Micaľuková z linky pomoci pre Ukrajincov: Zažili šikanu, zľahčovanie znásilnenia aj odmietanie lekárskej pomoci

Táňa Micaľuková. Foto - archív T. M.
Táňa Micaľuková. Foto – archív T. M.

To, že ste ochotní vo veľkom pomáhať cudzím ľuďom, ma dokáže vždy dojať. Som za to veľmi vďačná a som na Slovensko úprimne hrdá, hovorí pracovníčka linky pomoci pre utečencov a utečenky pred vojnou z Ukrajiny.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Táňa Micaľuková (1991) sa narodila na Ukrajine, od šiestich rokov žije na Slovensku. Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 začala pomáhať vojnovým utečencom na linke pomoci organizácie Kto pomôže Ukrajine, v pomoci pokračuje dodnes v rámci Linky pomoci OSN – Unicef/UNHCR.

Vaša stará mama pochádza zo Slovenska, počas druhej svetovej vojny sa však aj s rodičmi vysťahovala na Ukrajinu. Narodili ste sa v meste Luck pri hraniciach s Poľskom, no v šiestich rokoch ste sa presťahovali na Slovensko. Prečo?

Mojim rodičom raz zavolali úradníci zo Slovenska, či by sa ako ľudia s tunajšími koreňmi nechceli vrátiť. Išlo o program návratu vojnových vysťahovalcov. Ponúkli im aj relatívne lacný byt, ktorý síce bolo treba splácať, ale keďže na Ukrajine vtedy žili u babky, lebo nemali vlastné bývanie, prijali to. Pre mňa to znamenalo naučiť sa v šiestich rokoch nový jazyk, nájsť si nových kamarátov a zvyknúť si na nové prostredie, ale vyšlo to, na Slovensku som spokojná.

Chceli ste sa venovať interiérovému dizajnu, pracujete však v sociálnej oblasti.

Neľutujem to. To, čo robím, ma veľmi baví. Pomáham ľuďom, ktorí to potrebujú, dokonca si viem predstaviť, že pri tom ostanem do konca života. Napĺňa ma to, vnímam to ako poslanie. Dostala som sa k tomu náhodou. Keď som pôvodne chcela ísť na vysokú školu, rozhodla som sa zarobiť si na ňu ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku. Istý čas som žila v Grécku, po návrate som zase pracovala s mentálne postihnutými deťmi.

Keď sa 24. februára 2022 začala invázia Ruska na Ukrajinu, práve som doma ležala s covidom-19. Prvý týždeň som si len pozerala videá na internete, čo sa tam deje. Bolo príšerné len tak ležať, sledovať to utrpenie a nič nerobiť. Tak som vstala a rozhodla sa pomáhať.

Pracovať s ľuďmi, ktorí majú málo, prípadne nemajú nič, je náročné. No pracovať s tými, ktorí si zachraňujú holý život a utekajú pred bombami, asi človeka emočne vyčerpáva.

Čudujem sa tomu, ale v tomto som emočne stabilná. Nič to so mnou nerobilo a nerobí, lebo som sa od začiatku zameriavala na vyriešenie konkrétnych problémov, ktoré mali ľudia utekajúci z Ukrajiny. Ak sa na mňa niekto obrátil a začal do telefónu plakať, mojou úlohou bolo poskytnúť mu oporu, upokojiť ho, že sa už nemusí báť, že určite nájdeme riešenie. S tým, že tu bomby nepadajú a bude v bezpečí. Vďaka tomu vedel, že bude mať strechu nad hlavou, čo jesť, pitnú vodu, oblečenie, drogériu, všetko potrebné. Potom už stačí iba vydržať, teda prečkať čas, kým sa bude môcť vrátiť domov.

V akcii to človek nemusí emočne prežívať. Po nej to naňho zvyčajne doľahne. A príbehy mnohých utečeniek s deťmi boli priam príšerné.

Už som spomínala, že pre mňa bolo utrpením skôr ničnerobenie. Keď som sa prihlásila ako dobrovoľníčka do projektu Kto pomôže Ukrajine, zrazu som bola na telefóne 24 hodín denne. Nemala som čas zamýšľať sa nad detailmi tých hrôz, zamestnávalo ma riešenie problémov. Ak som práve nespala, nekŕmila deti, neobliekala ich a podobne, tak som dvíhala telefóny a riešila konkrétne životné situácie. Na to, aby som sa trápila a prenášala problémy iných na seba, som nemala čas. Zjednodušene povedané – pred emočným vypätím ma zachraňovala a dodnes zachraňuje samotná práca.

Pamätáte sa na ráno 24. februára 2022, keď začali prichádzať prvé správy o tom, že Putin to naozaj spravil, že začal bombardovať Ukrajinu?

Jasné. Mala som obrovský strach o príbuzných. Okamžite som im písala, dokonca aj vzdialeným sesterniciam a bratrancom, s ktorými som nebola bežne v kontakte. Ponúkala som im, aby hneď prišli za nami na Slovensko. Bolo to strašné, výbuchy sa ozývali prakticky v každom meste, aj v mojom rodisku padali bomby na továreň, v ktorej sa vyrábali súčiastky do lietadiel. Moja babka bola v šoku, na dedinu za ňou prišla teta so sesternicou a dlhý čas trávili skrývaním sa v chladnej a vlhkej pivnici.

Putinov plán dobyť Ukrajinu v priebehu pár dní sa ukázal ako hlúpy, Ukrajina vzdoruje doteraz. Sám poznám viacerých Ukrajincov, ktorí neboli mobilizovaní, ale okamžite sa na obranu vlasti hlásili ako dobrovoľníci. Ubehli dva roky. Pripúšťate si niekedy, že by Ukrajina nebodaj nevyhrala?

Nie, ani na sekundu. Ukrajinci nemajú také zmýšľanie v sebe. Sme národ, ktorý miluje spravodlivosť a slobodu. Nik mu to nevezme, bude bojovať až do konca. Určite svoju krajinu len tak nenechá nejakému ujovi, ktorý si myslí, že môže všetko. Ukrajinci sa nikdy nevzdajú. Nikdy. Mám na Ukrajine veľa známych. Všetci sa buď dobrovoľne prihlásili na vojnu, alebo pomáhajú aspoň finančne a materiálne. Každý cent, ktorý im zo zárobku ostane navyše, posielajú na pomoc armáde. Nehovorím pritom len o mužoch, ale aj o ženách.

Slovensko je dnes rozdelené – veľká časť občanov podporuje Ukrajinu a pomáha utečencom, istá časť však podporuje Rusko. Na jeho strane dnes stoja dokonca aj vysokí politici ako Robert Fico či Andrej Danko. Dával vám niekedy niekto najavo, že tu nie ste vítaná?

Mne konkrétne nie, lebo tu žijem dlho a hovorím po slovensky. Ak sa sama nepriznám, že som z Ukrajiny, nik to nezistí. Viem však o množstve prípadov, keď niekto verbálne útočil na ukrajinské rodiny, ktorým som pomáhala zabezpečiť ubytovanie, hľadala pre ich deti škôlky a školy. Bývala som vtedy vo Zvolene, a keď som s nimi chodila po úradoch a hovorila ukrajinsky, vždy sa našiel niekto, kto na nás ukazoval prstom, prípadne vykrikoval. Jeden pán raz dokonca vykríkol, že miluje Putina.

Ako vtedy reagujete? Lebo takí ľudia sú často agresívni.  

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie