Prosím, nesmejte sa plešine Erika Kaliňáka. Smejete sa nám všetkým

Autor je prekladateľ

Bolo to asi pred desiatimi rokmi, ale pamätám si to ako dnes, takže je jasné, že ide o formatívny zážitok. Práve preto si pamätám aj to, že si v ten deň ku mne v električke prisadol Tomáš Ulej. Bývali sme jednu zastávku od seba.

Bol horúci letný deň a do Rače vtedy chodili výlučne staré električky bez klimatizácie (vtedy vlastne existovali len staré električky bez klimatizácie). Všetky okná boli preto pootvárané. Krátko predtým som bol ešte stále mladý muž a budúcnosť som mal pred sebou. To sa však v najbližších sekundách malo dramaticky zmeniť.

Ako si ten Tomáš ku mne totiž takto prisadol a električka sa pohla, zacítil som cez okno na hlave jemný dotyk vetra. Dovtedy neznámym spôsobom. A pochopil som, že s mladosťou je koniec a dobre už bolo.

Ten vietor sa ma totiž dotkol spôsobom, s ktorým som sa v nasledujúcich rokoch mal stretávať čoraz častejšie. Je to spôsob, ktorý vám dáva najavo, že niekde, kde ste doteraz mali vlasy, ich už nemáte.

Obete estetického diktátu

Áno, tento článok píšem pre všetkých nás, ktorí sme obeťami estetického diktátu. Pre nás, ktorí roky čelíme ťaživému mlčaniu okolia. Ale sme tu. A nebudeme viac mlčať!

Treba totiž povedať, že neviem o mužovi, pre ktorého by plešina nebola traumatizujúcou témou. Zároveň treba povedať, že naozaj neviem, lebo o tejto téme sa muži nerozprávajú. (Muži sa nerozprávajú o mnohých témach.)

Našťastie, presne nato som tu. Poradím.

Prístup, ktorý sa mi osobne veľmi dobre osvedčil, má tri fázy: 1. popieranie, 2. vyhýbanie sa, 3. zľahčovanie. Každý politik bude vedieť, o čom hovorím. Štvrtá fáza je zmierenie sa s realitou; tu mi už politici nebudú rozumieť.

V praxi to vyzerá tak, že v prvej fáze sa tvárite, že problém neexistuje. Výrazne vám pritom pomôže, ak si budete napríklad v električke sadať pod okno, ktoré nie je otvorené.

V druhej fáze popierate realitu. Napríklad holiči majú také tie zrkadlá, v ktorých vám na konci ukazujú, ako vás ostrihali. Aj na temene. Mimoriadne zákerná záležitosť, ale ak ste pripravení, viete sa jej vyhnúť: pohnúť hlavou, odkloniť pohľad, jednoducho nevidieť.

Lenže čas plynie, takže napokon nevyhnutne prejdete k zľahčovaniu. Našťastie vždy existujú iní a tí sú na tom horšie. Jeden kamarát prišiel o vlasy asi za dva roky už okolo tridsiatky. Druhý dokonca krátko po dvadsiatke. V porovnaní s nimi je môj desaťročný odpor hrdinským bojom.

No a potom nevyhnutne prichádza zmierenie. Na tento článok som sa napríklad chystal niekoľko rokov a už to, že ho teraz píšem, je samo osebe aktom zmierenia sa. Konečne to dokážem.

Vráťme sa však ku komunikácii.

To je trochu problém, pretože každý muž vníma plešinu ako absolútny útok na svoje úspešné predsedníctvo. Bolí to, a tak sa o tom chceme rozprávať, ale zároveň to bolí, a tak sa o tom nechceme rozprávať. A aj keby sme sa chceli, tak s kým? A ako? A o čom? Nikto nám na to nedal správne slová!

Osobne som napríklad dosť ocenil, ako túto pálčivú tému uchopila moja priateľka. Mám totiž teraz kiahne. „Hm, aj tam hore ich máš,“ povedala úplne konverzačným tónom. A ja síce veľmi dobre viem, čo tým myslela, ale uznajte – tam hore. Krásne, diplomatické, ohľaduplné.

Na druhej strane celkom nepomáha, keď vás údajný kamarát na ulici pozdraví: „Ááá, čia plešina sa nám to tu z diaľky leskne!“

Ešte iný kamarát sa mi to zas rozhodol odkomunikovať takto: „Hahaha, veď ty si plešatý chuj!“

Ani to možno nie je ideálny spôsob, ale vidíte: takto sa my chlapi rozprávame o tom, čo nás trápi. Tiež úplne diplomaticky a ohľaduplne.

Kapucín Erika Kaliňáka

Chcem tým povedať, že je to mimoriadne emočne nabitá téma. Prinajmenšom taká nabitá ako aféra okolo Mariána Leška a Erika Kaliňáka. Z ich spoločnej diskusie som videl len časť, ale zachytil som komentáre, podľa ktorých sa chudák Erik asi zle posadil a na hlave mu bolo vidno náznaky budúceho kapucína.

No tak v prvom rade, ako som spomínal, je to útok na úspešné predsedníctvo, a navyše som osobne aj opatrný; mohlo to byť len dielo nešikovného barbera. Ani pri pohľade na strýka sa nezdá, že by v rodine mali problém s vlasmi.

V každom prípade vás chcem požiadať: nesmejte sa Erikovi. Tento boj si každý muž musí najprv vybojovať sám. Vo svojom vnútri. A je to boj bolestivý. A prehraný.

No a samotnému Erikovi by som zas chcel odkázať, že s ním síce nesúcitím v ničom inom, ale v tomto áno. I feel you, bro. V tomto sme všetci spolu. Hoci zároveň každý sám. Nedá sa nič robiť, nie každý je Gordulič.

Erik, vážne, pre tvoje vlastné šťastie dúfam, že sa ťa to netýka, veď republika potrebuje, aby si riešil dôležité veci a bol pritom vnútorne vyrovnaný. Ale ak náhodou áno, pokojne sa ozvi. Kontakt nájdeš, nie ako na Leška. Alebo môžeme pokecať, keď ťa zase stretnem na rohu Štefánikovej a Leškovej, ako býva Ľuboš. Spolu môžeme ownovať svoje plešiny!