Denník N

Nemôžeme byť rukojemníkom partnerových vyhrážok. Psychologička radí, ako sa rozchádzať

Foto - osobný archív Petry Klastovej Pappovej
Foto – osobný archív Petry Klastovej Pappovej

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Väčšina ľudí niekedy v živote zažije rozchod. Aj keď si na začiatku vzťahu myslíme, že to bude navždy, nakoniec to tak nemusí byť. Všetci to vidíme okolo seba a potvrdzujú to aj štatistiky. Z dát napríklad vyplýva, že ak je pár vo vzťahu dva roky, tak je šanca až 50 percent, že buď sa v tomto bode rozíde, alebo začne plánovať svadbu.

Aj rozchody však vyzerajú rôzne. V mnohých prípadoch totiž chce koniec vzťahu iba jeden z partnerov. Potom je vždy otázkou, ako zareaguje ten druhý. Bude s tým súhlasiť, lebo nechce druhého do niečoho tlačiť nasilu? Alebo siahne po citovom vydieraní, prípadne aj po vyhrážkach?

Podľa psychologičky Petry Klastovej Pappovej nikdy nemôžeme brať na ľahkú váhu, ak sa nám partner vyhráža napríklad samovraždou. „Toto sa nedá úplne ignorovať, ale zároveň nemôžeme byť rukojemníkom takého vzťahu, že ja obetujem svoj život, aby si partner nesiahol na ten svoj,“ vraví v rozhovore pre Denník N.

Paradoxom je, že niekedy pri rozchode ľudia siahajú po takýchto vyhrážkach aj preto, lebo v minulosti im už vo vzťahu pomohli dosiahnuť, čo chceli. „Otázne je, aká potom bude kvalita takéhoto vzťahu,“ tvrdí Klastová Pappová.

Psychologička vysvetľuje, že sklony k takému správaniu majú často ľudia, ktorí v detstve zažili opustenie. Prišli o niekoho dôležitého a rozchod v nich túto bolesť spustí znova.

„Je to, ako keď sa znova udriete do miesta, ktoré ste mali zranené, tak sa ozve aj staré zranenie, preto to bolí viac,“ hovorí.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • čo nám pomôže sa rozhodnúť, či je správne sa rozísť;
  • ako by mal vyzerať rozhovor, ktorým oznámime zámer rozísť sa;
  • ako treba pristupovať k samovražedným vyhrážkam partnera;
  • čo robiť pri rozchode, ak je vo vzťahu dieťa, ktoré partner zneužíva na vyhrážky.

Do Psychologickej poradne Denníka N prišlo už viacero otázok od ľudí, ktorí nevedeli, či sa majú rozísť. Prečo je také ťažké sa rozhodnúť, či sa chceme rozísť?

Keď sme vo vzťahu, väčšinou doň veľa investujeme. Čím sme vo vzťahu dlhšie a s čím väčším očakávaním doň ideme, o to viac času, emócií a niekedy aj financií doň investujeme.

Ďalšia vec je, že s partnerom sme v mnohých oblastiach prepojení – deti, záujmy, skupiny priateľov, nehnuteľnosti a ďalšie majetkové veci. Odísť zo vzťahu neznamená len odísť od konkrétneho človeka, ale odísť aj od hodnôt a spôsobu života, ktorý s partnerom máme, a to je ťažké.

Čo nám môže pomôcť rozhodnúť sa, či je správne sa rozísť?

V prvom rade by sme sa mali pozrieť na dôvody, prečo o rozchode uvažujeme – aké sú dôvody, ktoré posielajú človeka von zo vzťahu a nakoľko sú tieto dôvody vážne. Každý má v partnerskom vzťahu svoje potreby, ktoré buď sú, alebo nie sú naplnené. Otázkou teda je, nakoľko sú naplnené a o aké potreby ide. Či ich naplnenie závisí výlučne od partnera alebo si ich dokážeme napĺňať aj inak.

Treba sa pozrieť aj na to, nakoľko je problém situačná vec a nakoľko je to dlhodobý stav. Či je vo vzťahu ešte potenciál na zmenu. Ak komunikujem, čo mi chýba, je dôležité sledovať, či je na to z druhej strany nejaká reakcia.

Ak poviem partnerovi, čo mi prekáža, ale on s tým nič neurobí, tak to je signál, že asi by sme sa mali rozísť?

Záleží aj od toho, aká dôležitá tá konkrétna potreba je. Nie je reálne, aby akýkoľvek partnerský vzťah napĺňal na sto percent naše potreby; to je situácia reálna iba u malého dieťaťa, kde sto percent jeho potrieb je napĺňaných ľuďmi zvonku. V partnerskom vzťahu je otázkou, či vzťah napĺňa potreby, ktoré sú pre nás dôležité a trebárs si ich nevieme naplniť inak.

Aby to však nevyznelo, že partnerský vzťah je iba o napĺňaní potrieb, tak otázkou je aj to, čo k partnerovi cítime. Sú totiž aj vzťahy, kde si partneri napĺňajú potreby, ale intimita, blízkosť, láska nemusia byť veľmi prítomné.

Hovoríte o citovej väzbe, ale veľa ľudí už pod nánosom všetkého, čo im na partnerovi prekáža, nevie povedať, či ešte niečo cítia. Ako teda zistíme, či niečo cítime?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie