Nová riaditeľka Metropolitného inštitútu Bratislavy: Základom nášho úspechu budú dáta, musíme hovoriť rečou politikov

„Z debaty auto verzus chodci a cyklisti sa stala extrémne ideologická a politická téma, ktorá odchádza od podstaty veci,“ hovorí v rozhovore nová riaditeľka Metropolitného inštitútu Bratislavy, urbanistka Petra Marko, ktorá na poste nahradila Jána Mazúra.

Opatrenia, aké magistrát spravil na Vajanského nábreží, sú podľa Marko potrebné a prinášajú prospech všetkým vrátane šoférov. Za posledné desaťročie sa počet áut na obyvateľa v Bratislave takmer zdvojnásobil.

„To sú extrémne štatistiky a myslím si, že aj ľudia, ktorí jazdia autami, súhlasia, že táto situácia nie je dlhodobo udržateľná.“

V rozhovore ďalej hovorí:

• že na križovatke na Vazovovej nie je detské ihrisko;
• o výhodách a nástrahách občianskej participácie;
• o reakcii kultúrnej scény na mestskú urbanistickú štúdiu Mlynské nivy;
• ako sa dá vyčísliť hodnota verejného priestoru.

15 rokov ste pracovali v Londýne, kde ste spoluzaložili ateliér mestotvorby a miestotvorby. Na poste riaditeľky Metropolitného inštitútu Bratislavy ste začali 15. januára. Ako hodnotíte prvých päť týždňov?

Bol to veľmi rýchly nábeh; povedala by som, že som hneď oboma nohami vkročila do exekutívy. Je to nová výzva, do ktorej som išla vedome, a teším sa. Je tu skvelý tím odborníkov so širokým záberom tém. Podstatou pre mňa je nielen to, že pomáhame mestu plánovať a formovať kvalitu mesta, ale v tomto procese aj vytvárame vzťah ľudí k miestu. Ide teda nielen o fyzickú, ale aj psychologickú zmenu, špeciálne vo vzťahu k verejnému priestoru.

Keď MIB v roku 2019 vznikol, boli aj pochybnosti, či je to nevyhnutná inštitúcia. Obhájil za ten čas svoju existenciu?

Určite áno. Odvtedy má metropolitný inštitút za sebou množstvo hmatateľnej práce, ktorú vidí aj širšia verejnosť vo forme transformácie verejných priestorov a ulíc. Mnohé z týchto ulíc, napríklad na 22 lokalitách v Bratislave, už využili princípy a štandardy a manuál verejných priestorov, ktoré vznikli na MIB-e. Inštitút vypracoval aj koncepciu bratislavskej dlažby v spolupráci s lokálnym dizajnérom. Ikonické projekty ako revitalizácia Námestia slobody a fontány Družba vznikli aj vďaka MIB-u. Zároveň tu zastrešujeme množstvo súťaží pripravovaných projektov, ktoré sú v rôznych štádiách rozpracovanosti. Z nich spomeniem napríklad kúpele Grössling.

Čo je tá pridaná hodnota na týchto projektoch, ktorá vznikla vďaka MIB-u? Čo by im chýbalo, keby MIB neexistoval?

Metropolitný inštitút sa zaoberá dlhodobým pohľadom na to, aké mesto chceme.

Vývoj Bratislavy v 90. rokoch bol veľmi živelný, pretože mesto jednoducho nemalo kapacity a nástroje, ktorými by usmerňovalo verejný záujem a vytváralo princípy dobrého mesta, ktoré dokáže komplexne čeliť globálnym výzvam. Cieľom založenia metropolitného inštitútu bolo mať koncepčné pracovisko, ktoré by sa pozeralo na tieto dlhodobé výzvy, nastavovalo kvalitu prostredia a princípy rozvoja a zároveň pilotovalo projekty vo verejnom priestore a štandardizovalo ich.

Princípy a štandardy MIB-u začínajú využívať už aj mestské časti a dokonca i súkromný sektor. To povedie k zefektívňovaniu procesu tvorby verejných priestorov a k stúpajúcej kvalite prostredia mesta, kde si princípy dobrého rozvoja budú uvedomovať všetci aktéri, ktorí sa na tvorbe mesta podieľajú.

MIB je dôležitý aj pre usmernenie veľkých rozvojových častí. V blízkosti centra máme 138-hektárové územie Mlynské nivy, pre ktoré metropolitný inštitút vypracoval mestskú urbanistickú štúdiu, kde sa s dôrazom na verejný záujem zohľadňujú zámery mnohých vlastníkov pozemkov, investorov a developerov.

Je veľmi dôležité, že tu vznikla nezávislá inštitúcia, ktorá je založená predovšetkým na odbornosti a dátach, podľa modelu podobných pracovísk v iných mestách, napríklad v Prahe či Miláne.

Ako sa podľa vás MIB-u darí robiť občiansku participáciu?

Participácia je veľmi dôležitá, ale stále relatívne nová téma pre Bratislavu a MIB je v jej popredí. Vypracoval vlastný manuál participácie a organizoval aj školenia pre iné mestá. MIB zastrešuje participáciu s verejnosťou pre mesto nad rámec toho, čo vyžaduje zákon, a je to kapacita, ktorú mesto v takejto kvalitatívnej forme doposiaľ nemalo. Proces participácie sa začína v počiatočných štádiách projektov. Dáva najväčší zmysel, aby sme sa nepýtali ľudí na názor už pri nejakom hotovom riešení, ale zisťujeme ich potreby, aby sme ich vedeli reflektovať v procese navrhovania.

Okrem zohľadňovania záujmov rôznych ľudí je cieľom participácie aj vzdelávať ľudí o tom, prečo je dôležitá a ako vyzerá, pretože koncepcia, že ľudia môžu byť aktívne zapojení do spoluvytvárania miesta, je stále relatívne nová nielen v Bratislave, ale celkovo v bývalom Československu.

Participácia nie je zozbieranie zoznamu požiadaviek od ľudí, ktoré vykonajú architekti, MIB alebo mesto – ide o hľadanie spoločenskej dohody a pochopenia, že rôzni užívatelia majú rôzne potreby vo verejnom, zdieľanom priestore. Pomáha nám tvoriť riešenia, ktoré majú benefit alebo pridanú hodnotu pre všetkých.

Hovoríte o rôznych ľuďoch. Dávate dôraz na to, aby participovala reprezentatívna vzorka obyvateľstva?

Snažíme sa, aby sa do participácie zapojilo čo najviac ľudí, ktorých sa daná téma alebo projekt týka, a aby boli čo najviac reprezentatívni.

Na základe svojich skúseností z Británie, kde má tento proces verejnej konzultácie dlhodobejšiu tradíciu, som si vedomá aj možných nástrah a nedostatkov konzultácie a participácie. Napríklad sa do nej často viac zapájajú angažovaní a hlasní ľudia alebo tí, ktorí s niečím nesúhlasia. Aj to je potrebné zohľadniť.

Napríklad v projekte Mesto pre deti je veľmi dôležité, aby sme angažovali aj deti, ktoré sú v procese rozhodovania často vynechávané. Cieľom projektu je vytvorenie bezpečných ulíc pre deti, najmä v okolí škôl, takže ide aj o definovanie dôležitých skupín obyvateľstva, na ktoré nesmieme zabudnúť, a treba prísť s vhodnou formou, ako ich zaangažovať. V projekte Mesto pre deti sú to napríklad aj vnímavé vychádzky, kde si deti vyskúšajú cestu do školy na invalidnom vozíku alebo s barlami. Scitlivením voči potrebám iných sa snažíme v deťoch vzbudiť porozumenie, že mesto je spoločenstvo ľudí s rôznymi potrebami, ktoré vo verejnom priestore potrebujeme reflektovať. Je to súčasťou formovania angažovanej generácie so silným vzťahom k prostrediu.

Ako to v praxi vyzerá? Aké kroky podniká MIB, aby mal reprezentatívnu vzorku, nielen rodovo a vekovo, ale povedzme aj príjmovo?

Do takého detailu by ste sa museli baviť s Jurajom Hurným, ktorý vedie náš tím participácie, keďže som tu päť týždňov. Participácii však predchádza detailný prieskum a zber dát, ešte pred kvalitatívnymi rozhovormi alebo workshopmi. Reprezentatívna vzorka v prípade projektu Mesto pre deti znamená, že boli zapojení učitelia, žiaci, rodičia, ale aj miestni obyvatelia. Keby sme sa bavili o komunitnom parku, tak to bude iná skupina ľudí a zainteresovaných strán, na ktoré má daný projekt dosah.

Participáciu bude sprevádzať aj tvorba nového územného plánu a ten sa týka celej Bratislavy. V nastavení metodiky využívame aj konzultáciu s Bloomberg Associates, ktorí poskytujú bezplatné poradenstvo mestu Bratislava a metropolitnému inštitútu v rôznych tematických oblastiach.

Majú vypracované modelové štúdie zo skúseností v iných mestách vo svete a rozprávali sme sa aj o tom, ako online a offline vytvoriť bezpečné prostredie, aby sa zraniteľnejší ľudia v tom procese necítili vyčlenení a nebáli sa vyjadriť.

Participácia je úspešným nástrojom vtedy, keď ľudia, ktorí sú do nej zapojení, vidia aj reálny výsledok, pretože od nich očakávame investíciu ich času, úsilia a názoru. Keď sa bavíme o školách, sú to deti na základnej škole, ktoré o dva-tri roky možno budú už na strednej škole. Ak neuvidia v reálnom čase transformáciu, ktorá vzišla z ich participácie, tak stráca zmysel. Práve preto je napríklad v prípade projektu Mesto pre deti dobrou formou taktický urbanizmus, ktorý nám umožňuje testovať riešenia rýchlo a nenákladne predtým, ako sa vyvinú permanentné riešenia, ktoré si vyžadujú viac času a investícií.

V prípade mestskej urbanistickej štúdie Nivy bol kladený dôraz na spoluprácu medzi developermi, MIB-om a mestom. Dohodli ste sa, ako by mala vyzerať nová štvrť v Bratislave. Verejnosť mohla dávať pripomienky, ale vyzeralo to tak, že o veľa veciach sa už rozhodlo bez nej. Ako to vnímate vy?

Ide o bývalú industriálnu zónu a veľká časť tohto územia je neobývaná a ešte roky potrvá, kým sa tam začne stavať.

Projekt bol predstavený verejnosti v štádiu, kde boli zladené základné princípy a záujmy mesta a vlastníkov pozemkov o tom, ako by sa mohla vyvíjať udržateľná mestská štvrť.

Aj samotné prerokovanie je pri urbanistických štúdiách formou participačného procesu, kde môžu uplatniť pripomienky aj fyzické osoby. V tomto zmysle si nemyslím, že tam bola verejnosť nejakým spôsobom vynechaná.

Napríklad v tom území sú garáže pod Prístavným mostom, ktoré sú už desaťročia veľmi dôležitým miestom pre bratislavskú alternatívnu hudobnú scénu. Po prezentovaní štúdie dostal MIB od tejto komunity kritiku, že sa dohodol s developermi na vytvorení novej štvrte, ale nevšimol si, že tým vyženie priestor pre nezávislú kultúru.

Rozumiem, o tom som počula. Samozrejme, táto komunita mala byť informovaná ešte pred zverejnením štúdie. V tomto prípade bola situácia krátko po zverejnení promptne korigovaná a boli pozvaní na predstavenie projektu, čo sa stretlo s pozitívnou odozvou. V ďalších fázach budeme v dialógu s nimi identifikovať adekvátnu náhradu.

Môj názor je, že pri rozvoji mesta treba hľadať benefit pre čo najviac ľudí. Z môjho pohľadu je najväčší problém Bratislavy suburbanizácia a rast mimo mesta, teda sídelná kaša a satelity, v kombinácii s nedostatkom dostupného bývania v meste.

Zóna Mlynské nivy v rozlohe 138 hektárov prinesie tisícky bytov pre Bratislavčanov, ktoré budú rôzneho štandardu. Bude to kompaktná mestská štvrť s vybavenosťou, bude mať bulvár s električkou a množstvo verejných priestorov a vybavenosti.

Mesto získava od developerov byty výmenou za rýchlejšie zmeny územného plánu. Mesto však pracuje na aktualizácii; o čo ide?

Aktualizácia sa bude týkať toho, že od developerov môžeme získať príspevok aj voči verejným priestorom, službám a infraštruktúre. Konkrétne v tejto zóne mesto nemá kapacity na vytvorenie verejnej vybavenosti, pretože tam sa bude musieť všetko vybudovať nanovo. V tomto prípade preto prichádza aktualizácia, kde nejde len o nájomné byty, ale aj o školy, škôlky, parky a tak ďalej priamo v území. Vytvára sa hodnota pre mesto, ako aj pre developerov.

Je to nastavené podľa potrieb tohto územia. Čo sa týka bytov, platná metodika hovorí, že developeri dajú mestu 5 percent z pridanej kapacity, ktorá vznikne pri zmene územného plánu. Môžeme polemizovať o tom, či to je dosť. Avšak tento princíp zlaďovania verejného a súkromného záujmu tu predtým vôbec neexistoval. Čiže je to podľa mňa obrovský posun správnym smerom. Vyrieši zóna Mlynské nivy problém s nájomným bývaním? Určite nie, ale je to pilotný model, ktorý môže kumulatívne na ďalších veľkých rozvojových územiach priniesť veľký benefit.

Predtým, ako sa Matúš Vallo stal primátorom, hovoril, že mesto musí byť sebavedomé, že by si nemalo nechať diktovať od developerov. Magistrát pod jeho vedením naozaj začal prísnejšie posudzovať ich požiadavky a stanovil, že územný plán bude platiť pre každého rovnako, ale vytvorili mechanizmus príspevkov, vďaka ktorému môžu developeri získať rýchlejšie zmeny, ak časť nových bytov dajú do správy mestu. Stále sú tu však kritické hlasy, že developeri majú prisilné postavenie. Ako to vnímate vy: malo by mesto byť prísnejšie a viac presadzovať svoje záujmy?

Myslím si, že cieľom mesta je chrániť verejný záujem a v danej situácii čo najlepším možným spôsobom nastaviť pravidlá rozvoja a spolupráce so súkromným sektorom tak, aby vznikali kvalitné projekty a urbanizmus. Ide o rovnováhu, pretože ak bude požiadavka nastavená nereálne, tak súkromný sektor jednoducho nebude stavať nič alebo omnoho menej.

Napríklad Viedeň má vyše storočnú tradíciu v nájomnom bývaní, ale vlastní 60 percent pozemkov, a teda má obrovskú kapacitu budovať vlastné projekty bez toho, aby do veľkej miery záviseli od súkromného sektora.

To sa nedá porovnávať s Bratislavou, kde nielen bývanie, ale aj mnoho verejnej infraštruktúry a veľkých ikonických stavieb prešlo do súkromného vlastníctva. To je realita situácie, v ktorej sme a s ktorou musíme pracovať. A myslím si, že v tejto situácii je najlepším modelom v čo najskoršom štádiu otvoriť dialóg a zladiť verejný a súkromný záujem tak, aby to fungovalo pre obe strany, aby mesto dokázalo pomenovať svoje kvalitatívne požiadavky voči verejnému záujmu, no zároveň aby stáli aj na reáliách trhu a vďaka tomu boli realizovateľné, pretože pekné projekty len na papieri nám neprinesú lepšie mesto.

To sa v prípade štúdie deje: MIB a mesto pomenovali, že to bude bloková zástavba, kompaktná štvrť, že tam bude bulvár s električkou, hierarchia zelene. Toto je niečo, čo sa v prvých desaťročiach po roku 89 vôbec nedialo. Napríklad v Londýne je neustála kríza bývania. Developeri majú požiadavku na dodanie nájomného bývania na všetkých pozemkoch, nielen tam, kde ide o zmenu územného plánu. Aj napriek tomu je v Londýne stále nedostatok dostupného bývania. Ale porovnávať to jedna k jednej nie je podľa mňa užitočné, pretože východisková situácia je v oboch mestách úplne iná.

Dôvera medzi mestom, developermi a verejnosťou bola v Bratislave dlhodobo veľmi nízka. Ešte pred desaťročím bol v Bratislave pojem placemaking (mnohostranný prístup k plánovaniu, dizajnu a správe verejných priestorov zameraný na podporu zdravia a blahobytu obyvateľov – pozn. red.) alebo kvalita verejných priestorov v nových stavbách veľmi nový. Dnes si takmer každý developer, ktorý v Bratislave stavia, uvedomuje, že užívatelia majú isté očakávania, ktoré nie sú len o tom, aby mali modernú kuchyňu, ale chcú aj bývať v peknom bloku s vybavenosťou, s dostupným verejným priestorom, v príjemnej štvrti, v dobre fungujúcom meste s verejnou infraštruktúrou.

To je presne cieľom štúdie Nivy a princípu príspevkov (kontribúcií) – vytvoriť princípy pre takúto štvrť a kvalitu bývania v meste. Mestu sa touto metodikou podaril obrovský krok v zmysle definovania kvality a zlaďovania verejného a súkromného záujmu.

Žili ste v Londýne a do MIB-u určite chcete vniesť aj poznatky odtiaľ. Videli ste však v Londýne niečo, čo určite nechcete v Bratislave? Londýn má, aspoň z pohľadu laika, reputáciu extrémne drahých a prázdnych bytov.

V Londýne, ako som spomenula, je neustála kríza bývania; týka sa, žiaľ, mnohých veľkých miest. Ja by som si pomohla citátom od americkej spisovateľky a komentátorky Fran Liebowitz, že nikto si nemôže dovoliť bývať v New Yorku, ale býva tam 8 miliónov ľudí. Mestá ako Londýn a New York sú stále magnetom talentu. Ale je aj obrovská debata a problém, kam sa posunula koncepcia bývania a realít ako schránky na peniaze namiesto miesta na bývanie.

V Londýne napríklad často ľudia nehovoria o svojom domove – hovoria o svojej nehnuteľnosti, ktorú vidia ako spôsob zabezpečenia penzie, svojej finančnej istoty. Je problematické, že to, čo má byť domov, sa stalo komoditou. Práve preto je dôležité, aby mesto malo jasnú víziu a nástroje na zlaďovanie verejného a súkromného záujmu, aby sme čím ďalej, tým viac vedeli z dostupného priestoru vyťažiť kvalitný rozvoj mesta pre všetkých.

Do akej miery s tým vie niečo robiť MIB?

MIB je spracovateľom pre mesto – spracovateľom územného plánu, štúdií a architektonických súťaží, projektov. My nevydávame záväzné stanoviská, nie sme plánovací orgán. To je mesto. Čo my môžeme a čo robíme, je definovať a hovoriť o tom, aké je kvalitné mesto, a vyvíjať nástroje, ktorými môžeme kvalitné mesto vytvárať. To sú spomínané územné štúdie, manuály, princípy a štandardy, ako aj nový územný plán, ktorý bude MIB tvoriť pod gesciou hlavného architekta mesta.

Ako vnímate kritiku projektu Mesto pre deti, že mesto postavilo detské ihrisko priamo pri frekventovanej ceste?

Nielen na Slovensku, ale aj celkovo v Európe sme v takej situácii, kde sa z debaty auto verzus chodec a cyklista stala extrémne ideologická a politická téma.

Naozaj to odchádza od podstaty veci a myslím si, že projekt Mesto pre deti sa čiastočne stal obeťou tejto debaty. Čiastočne si za to mohol sám, pretože v niektorých situáciách pri uliciach Vazovova alebo Mudroňova došlo možno k mylnému komunikovaniu zámeru. Zámerom bolo urobiť križovatku bezpečnejšou, nie vytvoriť ihrisko.

Avšak tá samotná realizácia a dizajn sú trochu mätúce v tom, že tam bolo nakreslené niečo, čo sa javí skôr ako priestor na hranie.

Zároveň si myslím, že negatívne reakcie narástli do takých proporcií, že sa mi zdalo až absurdné, že sa tu do takej miery zaoberáme kúskom nafarbeného asfaltu, pretože sú ďaleko dôležitejšie a väčšie témy, o ktorých by sme sa mohli rozprávať.

Zásahy, ktoré sa v rámci projektu robili na školách, boli úspešné v zmysle hlavného cieľa urobiť dané lokality bezpečnejšie z dopravného hľadiska. A to napríklad nebolo dostatočne komunikované a o tom sa málo v médiách hovorí, že spätná väzba od rodičov, škôl aj žiakov bola vo viacerých lokalitách veľmi pozitívna.

Úpravy na Vazovovej a Mudroňovej navyše poukázali na to, aký obrovský priestor v tej križovatke mali autá. Keď sme ho odobrali, vôbec neobmedzil premávku. Autá akurát musia teraz spomaliť, čo bol aj zámer – vytvoriť bezpečnejšiu križovatku.

To je celý zmysel taktického urbanizmu: veci sa testujú. Keby sme to nezačali testovať, tak by sme nikdy nedospeli do tohto bodu, kde sa bavíme o nejakej trvalej zmene a zlepšení situácie v okolí škôl.

Takže Vazovova nebola nikdy koncipovaná ako detské ihrisko?

Nie, samozrejme, že to nebolo koncipované ako detské ihrisko; keby sa tam nakreslil dopravný tieň, možno by to nevyvolalo podobné reakcie. Teraz o tom môžeme len polemizovať, ale z môjho pohľadu je dôležité vyhodnotiť si tento proces a ísť ďalej.

Momentálne MIB s mestom spolupracuje na permanentných riešeniach v lokalitách Vazovova a Mudroňova, ktoré reflektujú spätnú väzbu dotknutých komunít a budú verejne predstavené v dohľadnom čase.

Čo si myslíte o plató Staromestská?

Je to ikonický projekt, s ktorým prichádza primátor, a je v štádiu rozpracovanosti štúdie, takže je vo veľmi počiatočných fázach; aktuálne sa dokončuje štúdia.

Beriete to ako reálny projekt, niečo, čo sa raz postaví?

Všetko musíme brať ako reálny projekt – inak by nebolo namieste, aby MIB alebo mesto investovalo do nich akékoľvek kapacity. Určite nebude realizovaný zo dňa na deň. Je to veľmi veľký projekt, ktorý rieši traumu – jazvu mesta, ktorá pretína historické centrum.

Myslím si, že je dôležitá téma, ako sa vyrovnať s takým veľkým zásahom v meste.

V minulosti som sa podieľala na súťaži pre Kyjiv, kde majú šesťprúdovku hneď vedľa rieky Dnipro. Výzva bola, ako sa vyrovnať s takouto masívnou cestnou komunikáciou. Na Vajanského nábreží vidíme, že je možné premeniť štvorprúdovku na dvojprúdovku, kde je plynulosť dopravy rovnaká, a v skutočnosti sme vytvorili lepší prístup k nábrežiu. A výhľadovo ide aj o prepojenie mesta s nábrežím Dunaja.

Aký máte názor na také utlmovanie dopravy, aké spravil magistrát na Vajanského?

Je potrebné redistribuovať mieru dopravy medzi rôzne mody – autá, cyklistov, chodcov a MHD.

Skutočnosť je taká, že auto malo donedávna najväčší krajec z toho koláča. V Bratislave máme najviac áut na počet obyvateľov, aký sme kedy mali. Za posledné desaťročie sa počet áut na obyvateľa takmer zdvojnásobil.

To sú extrémne štatistiky a myslím si, že aj ľudia, ktorí jazdia autami, súhlasia, že táto situácia nie je dlhodobo udržateľná. Nemáme už viac miesta na vytvorenie priestoru pre autá.

Práve naopak, musíme sa snažiť vytvárať spravodlivejší priestor pre rôzne spôsoby dopravy a dať ľuďom možnosť, aby si vybrali. Ja som v Londýne začala chodiť na bicykli, keď pribudlo viac segregovaných cyklotrás a pribúdal aj počet cyklistov. Cítila som sa tak bezpečnejšie. Ak túto infraštruktúru mesto nebude budovať v spojitosti so zlepšením verejnej hromadnej dopravy, závislosť od automobilu bude iba narastať.

Vallovi vyčítali aktivisti, že zlepšovanie alternatívnych spôsobov dopravy je jedna vec, ale raz budú musieť prísť aj reálne opatrenia proti autám.

To nie sú opatrenia proti autám. Všetky tie opatrenia sú dobré aj pre vodičov, pretože redistribúciou mobility medzi rôzne druhy dopravy znižujú počet áut a vytvárajú tak aj plynulejšiu premávku pre tých, ktorí z rôznych dôvodov musia ísť autom.

Ja som 15 rokov žila v Londýne, kde sa, samozrejme, každý pohybuje, pokiaľ môže, verejnou dopravou. Pretože vie, že keď bude v aute, tak bude v 45-minútovej zápche. V Bratislave, keď je človek 5 minút v zápche, má pocit, že to je kalamita. Treba to dať na pravú mieru v tom zmysle, že párminútové zdržanie v rannej špičke je nič v porovnaní s tým, čo zažívajú väčšie mestá.

MIB sa priamo na svojom webe zaväzuje podporovať rodovú rovnosť. Čo má metropolitný inštitút s rodovou rovnosťou a ako k nej môže prispievať? Čo majú verejné priestranstvá spoločné s rodovou rovnosťou?

Možno ste počuli o rodovo citlivom plánovaní. To sa využíva v mestách ako Viedeň alebo Berlín a je ukotvené v ich plánovacích procesoch. Analyzujú, ako sa po meste pohybujú ženy a muži. Ženy v rôznom veku sa spravidla mestom pohybujú častejšie a kratšími trasami s využitím inej formy dopravy ako muži. Tí idú väčšinou ráno do práce a večer domov.

Na základe tohto sa potom verejné priestory navrhujú pre ľudí, ktorí ich aj najviac využívajú. Aby tí zraniteľnejší v komunite dostali prioritu v tom, akým spôsobom sa pohybujú. Týka sa to nielen žien, ale aj starých ľudí, ktorí majú zníženú mobilitu, a aj detí. Poznáme koncepciu 15-minútového mesta, ale existuje aj jeho evolúcia, multi-timed city.

Keď si zoberieme staršieho človeka s obmedzenou mobilitou, preňho ide o 3- až 5-minútové mesto. To už nie je 15-minútové mesto. Alebo keď si zoberieme dieťa do troch-piatich rokov. Okruh okolo bydliska, ktorý najviac využíva, je pre každého obyvateľa rozdielny. Rodová rovnosť je pre nás dôležitá aj na samotnom inštitúte. Máme tu vyše 50 percent žien, čo je veľmi pozitívna správa. Samozrejme, nejde len o kvantitu, ale aj o to, aby ženy mali príležitosť rásť v rámci organizácie.

Týka sa to najmä žien po návrate z materskej dovolenky. Máme veľa členiek nášho tímu, ktoré sú na materskej dovolenke, plánujú na ňu ísť alebo sa vrátili. Je dôležité vytvárať pre ne prostredie, ktoré im návrat umožní. Architektúru spravidla študuje skoro rovnaký počet žien a mužov, ale po tridsiatke z tejto profesie odpadáva mnoho žien práve z dôvodu založenia rodiny a toho, že väčšina pracovných miest nemá tú flexibilitu, ktorú potrebujú.

Zároveň vieme, že pre prosperitu krajiny je návrat žien do práce dôležitý; napríklad škandinávske krajiny, ktoré majú jedny z najústretovejších rodičovských politík, sú zároveň jedny z ekonomicky najprosperujúcejších vyspelých krajín. Pre mňa je dôležité rozvíjať možnosti individuálneho rastu na metropolitnom inštitúte nielen pre ženy, ale pre všetkých. Máme tu prevažne veľmi mladý tím a chceme, aby mali možnosť rásť. Je tu mnoho expertov na rôzne vysoko špecializované témy od environmentálnych cez územné plánovanie až po architektonické súťaže.

Na výberovom konaní na tento post ste hovorili o produktovom menu a službách pre mestské časti a pre developerov. Čo to znamená?

V rámci výberového konania sme dostali zadanie, ako diverzifikovať príjmy pre metropolitný inštitút s ohľadom na šetrenie, na finančnú situáciu mesta a vlastne všetkých miest. Vyše 25 percent príjmov MIB-u za rok 2023 bolo z externých zdrojov. Ale tieto služby nie sú nijako formálne pomenované na našej stránke ani nikde inde.

Produktové menu by mal byť zoznam služieb, ktoré ponúkame: vypracovanie územných štúdií, proces participácie, architektonické súťaže a tak ďalej. Viacerí za nami prichádzajú s dopytom o tieto služby, preto je dobré o nich aj otvorene komunikovať a mať štandardizovanú ponuku.

Viem si predstaviť, že štúdia priamo od MIB-u má pre developerov veľkú pridanú hodnotu.

Určite áno, pretože vedia, že my to robíme s detailnou znalosťou požiadaviek mesta. To znamená, že aj v ďalšom procese zmien a doplnkov je menšie riziko, že niečo neprejde, pretože už je nastavená zhoda a už by to malo byť v procese schvaľovania omnoho efektívnejšie.

Námestie slobody sa po obnove stalo obľúbeným miestom na rekreáciu, primátor Vallo si však vyslúžil aj kritiku za to, že to je drahý projekt, ktorý mestu priamo negeneruje príjem. Dá sa vyčísliť hodnota verejného priestoru?

Je to veľmi dôležitá otázka, pretože keď sa bavíme o politike, bavíme sa o číslach a je to otázka, ktorou sme sa zaoberali aj v Londýne.

V tomto sú základom úspechu dáta, pretože musíme hovoriť rečou politikov. Keď sa bavíme o tom, že niečo má pridanú hodnotu, musíme to vedieť vyčísliť, napríklad efektom na zdravie obyvateľov.

Ak sa bavíme o tom, že budeme mať čistejší vzduch v okolí škôl, znamená to, že klesne výskyt astmatických ochorení u detí.

Napríklad primátor Londýna Sadiq Khan na základe dát o znečistení ovzdušia zaviedol takzvanú nízkoemisnú zónu a ďalšie opatrenia na zlepšenie prostredia. Ja som napríklad vďaka prístupu k dátam zistila, že v rámci spádových škôl v našej štvrti v Londýne iba jedna jediná škola mala legálny limit emisií.

V Bratislave je stále málo miest, kde tieto dáta zbierame a detailne analyzujeme. Vieme, že zeleň prospieva nielen v klimatickej adaptácii, ale aj z pohľadu duševného zdravia, a to je dnes akútna téma mladých ľudí, tínedžerov. Všetko, čo vieme prepojiť na dáta, nám dáva argumenty na to, aby sme investovali do potrebných zmien na zlepšenie situácie.

Napríklad z prieskumov v Barcelone alebo Helsinkách vieme, že chodci a cyklisti míňajú viac peňazí v miestnych prevádzkach, sú prospešní pre miestnu ekonomiku. Zveľaďovanie verejných priestorov, zeleň a aktívna mobilita majú ďalekosiahle pozitívne účinky. Lepšie telesné a duševné zdravie obyvateľov je aj finančne dobré pre štát, pretože míňa menej peňazí na ochorenia spojené s nedostatkom pohybu alebo so znečisteným prostredím.

Takýchto štatistík je kopec, a čím viac ich vieme lokalizovať a konkretizovať, tým lepšie. Teraz sme videli nové dáta od mesta o Vajanského nábreží, kde sme zistili, že máme o dva pruhy menej, ale prejazd trvá iba o 15 sekúnd dlhšie. Počet áut klesol o vyše 30 percent. Potvrdilo sa, že väčšina áut tadiaľ iba prechádzala.

Takže na vyčíslenie hodnoty verejného priestoru a akejkoľvek transformácie spôsobov mobility, ktoré ľudia využívajú, sú veľmi dôležité dáta a my ich musíme čoraz viac zbierať a využívať. Rozbiehame dronové mapovanie, zapájame umelú inteligenciu a budeme ďalej budovať procesy, aby sme dátami podložili návrhy a zmeny vo verejnom priestore.