Denník N

Boris Kollár: Nikdy som neveksloval tak, ako si o mne myslíte

Predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár sa narodil 14. augusta 1965 v Bratislave. Do volieb kandidoval aj v roku 2010 na kandidátke strany Únia ako expert na cestovný ruch. Vlastní lyžiarske stredisko Donovaly. Foto N – Tomáš Benedikovič
Predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár sa narodil 14. augusta 1965 v Bratislave. Do volieb kandidoval aj v roku 2010 na kandidátke strany Únia ako expert na cestovný ruch. Vlastní lyžiarske stredisko Donovaly. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pozná sa s ľuďmi z podsvetia a bol s nimi aj vo firmách, no hovorí, že on mafián nebol. Tvrdí, že nikdy nikoho neuplácal. V politike chce zmeniť systém a v posledných voľbách volil na protest Smer.

S Borisom Kollárom hovoríme pred voľbami v rámci série rozhovorov s lídrami strán, ktoré sú pod hranicou zvoliteľnosti. Už sme hovorili s Evou Babitzovou, Pavlom Frešom, Jurajom Miškovom, Milanom Urbánim, Ľudovítom Kaníkom alebo Tomášom Hudecom.

Ako ste sa zoznámili s bosom bratislavského podsvetia Petrom Steinhübelom?

Za socializmu, ešte keď sme boli deti. Poznáme sa od prašiaka, ľudovo povedané.

Hrali ste spolu futbal?

Mali sme spoločné niektoré frajerky, hrali sme aj futbal. Hompáľali sme nohami na prašiaku, bavili sme sa o živote, boli sme mladí ľudia, deti.

Pamätníci tej doby hovoria, že ste boli jeho pravá ruka. Bolo to tak?

Nie, boli sme kamaráti, aká pravá ruka? Nikdy v živote som nebol nikoho pravou rukou. Veľmi veľa ľudí by ma rado videlo v pozícii nejakého koníka alebo podradného človeka, ale veľmi veľa ľudí sa mýli, keď si toto myslí.

Steinhübel bol predstaviteľom mafie. Ako ste ho vnímali vy?

Povedzme si celú story o Petrovi Steinhübelovi. Poznám sa s ním z detstva. Na tom prašiaku sedel napravo Peter a naľavo Ondrej. Novinári povedali, že z Petra sa stal mafián, ja ho nebudem ani obhajovať, ani sa k tomu vyjadrovať, ale nemôžem za to, čo sa z ľudí stane v budúcnosti. Z toho Ondra naľavo sa stal možno kňaz. To však neznamená, že ja som mafián alebo že som svätý.

Video: S Borisom Kollárom o mafii, vekslovaní, charite aj o kradnutí
Autor: Martina Pažitková

Kto je Ondrej?

To hovorím len obrazne, aby ste pochopili, že nemôžem za to, kto si akú cestu vyberie. Naše cesty s Petrom sa v roku 1991 rozišli. Vtedy ešte na Slovensku žiadna mafia neexistovala.

Ešte v roku 1995 ste boli so Steinhübelom v spoločnej firme.

To viem veľmi ľahko vysvetliť. Raz keď niekoho poznáte z detstva, tak ho poznáte celý život. V roku 1991 sa naše cesty rozišli a viac sa nestretli. Vtedy nikto na Petra nemohol povedať, že je mafián. Ja som si išiel robiť svoj biznis, získal som Donovaly, robím so snehom a venujem sa podnikaniu. V roku 1995 alebo 1996 mi Peter zavolal, či mám nejakú hotovosť, či som kešovo silný. Povedal som, že niečo mám. Vtedy mohol veľmi lacno kúpiť bratislavské mraziarne a požiadal ma o pôžičku, tak som mu ju dal. V tom čase neexistovala nejaká vymožiteľnosť práva, ktorá ani dnes nie je na veľkej úrovni. Inštitút zabezpečenia peňazí zmenkou bol absolútne smiešny. Za peniaze som chcel 50 percent firmy ako zálohu za pôžičku. To sa aj udialo. O rok, dva, už si to presne nepamätám, mi peniaze vrátil a ja som mu vrátil polovicu firmy. Nikdy som za danú firmu nevystupoval, nepodnikal som v nej, nepodpísal som za ňu prevodný príkaz.

V tom čase už každý vedel, že je súčasťou podsvetia. S tým ste nemali problém?

Neviem, či som ho v roku 1995 vnímal ako súčasť podsvetia. Poznal som ho, zavolal mi, poprosil ma o pôžičku. Neriešil som to, poznal som ho z detstva. Viete, koľko ľudí ma tak poprosilo? A vôbec som neriešil, či to bol fyzik, lekár, urobil som to pri stovkách ľudí.

Steinhübel bol vekslák.

Prosím vás pekne, počkajte, zastavme sa. Niečo sa vás spýtam – robili ste v roku 2002 v SME a poznali ste Petra Tótha? A môžem si teraz myslieť, že vy ste agent SIS? To je to isté.

Prečo ste nervózny z otázok o Steinhübelovi? Kto chce ísť do politiky, ten by mal vysvetliť, čo mal s bratislavským podsvetím, ak s ním bol vo firmách.

Už som vám odpovedal na jednu otázku, druhú, tretiu a vidím, že sa stále točíme okolo pána Steinhübela.

Boli ste vekslák?

Nikdy som nebol vekslák. Toto je ďalší hoax. Nikdy som nestál pred Carltonom a netočil som tie peniažky, nikdy som nikomu neurobil ruličku, v tomto som absolútne čistý. Je pravda, že som kupoval valuty, ale nerobil som veksel typu, aký si myslíte, že by som chodil pred Carlton a okrádal ľudí, ktorí vystúpili z autobusu. Ľudia si to myslia, ale nie je to pravda. No ja sa nehanbím za to, čo som robil. Predával som cukrovú vatu a nehanbím sa za to, predával som zmrzlinu, ani za to sa nehanbím. Robil som biletára a nehanbím sa za to. Predával som počítače, to nie je na hanbu.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bolo voči vám niekedy vznesené obvinenie z trestného činu?

Áno.

Za čo?

Za nejaký obchod v roku 1996, ale nakoniec sa to skončilo tak, že sa to nepreukázalo a musí sa na mňa hľadieť ako na nevinného.

Iba v tejto jednej veci?

Mal som dopravnú nehodu, už si nepamätám kedy, pri výjazde z benzínovej pumpy. Boli tam kríky, a keď som vychádzal doprava, išiel som krokom, nejaká pani išla na bicykli, spanikárila a spadla. Ani nenarazila do môjho auta, len nejako zvrtla volant a spadla. Nebolo to ani na súde, neviem, či tam nebol inštitút prokurátora, účinná ľútosť. Bohužiaľ, stalo sa to. Pýtal som sa policajtov, ako som to mal riešiť, keď tam boli kríky, a povedali, že mal niekto vystúpiť z auta a mal sa ísť pozrieť, či niekto nejde, mali pravdu.

Mali ste svedčiť v procese s odnožou sýkorovcov. Súdu ste mali okrem iného vysvetliť, ako sa u vás ocitla motorka svedka Suchára, ktorému sa vyhrážali. Ďalší svedok v tomto procese svedčil, že ste to boli vy, kto ho zoznámil s postavou bratislavského podsvetia Deákom.

Pána Suchára nepoznám a neviem, kto to je. Počujem to meno prvýkrát v živote. Áno, kúpil som motorku Harley-Davidson a kúpil som ju tak, že môj sused, kde som mal firmu, sa spýtal, či chcem kúpiť za 700-tisíc motorku. Doniesol mi ju s papiermi, dal mi motorku a odišiel. Nikoho som nepoznal, len toho suseda. Ten chalan tam tú reštauráciu dodnes prevádzkuje.

Poznali ste sa s Deákom?

Áno, rovnako z detstva. Naše cesty sa rozišli v roku 1991 a už sa nikdy nespojili. Založili sme spolu prvú firmu, ktorá kúpila sódovkáreň v Topoľčanoch a Donovaly, a potom sme sa rozišli. Zobral som si odnož vlekov. V tej firme bol aj viceprimátor Bratislavy, pán Špetko, bol tam pán Sečanský, viacerí ľudia. Oni zostali ďalej podnikať a ja si idem svojou cestou. Robím biznis hlavne so snehom, kráčam sám. S Romanom som odvtedy už nemal kontakt, ani sme si nevolali, ani sa nestretávali.

Angažovali ste sa v holandských dražbách, na ktorých bratislavská mafia zarábala svoje prvé peniaze, keď vydierala a zastrašovala tých, čo mohli podniky odkupovať?

Chodil som po dražbách a nakupoval som veci, ale v deväťdesiatom roku žiadna mafia neexistovala.

Na vašej kandidátke je číslo osem váš brat Ľudovít Goga. Vraj ho volali Luigi a jazdieval na Hummeri Petra Sýkoru. Je to pravda?

Dobre, tak toto je pekný vtip. Nie je to tak, toto ma pobavilo.

Petra Krištúfková, ktorá je päťka na kandidátke, je tiež bývalou partnerkou bratislavských mafiánov, preto vám kladieme otázky, či ste boli súčasťou tohto zoskupenia.

Prosím? To hádam nemyslíte vážne, že ma chcete s týmto spájať.

Pýtame sa vás na to.

Nikdy som nebol v takom zoskupení, ani som takto nekonal.

Ak sa dostanete do parlamentu, v akom výbore chcete pôsobiť?

Na tieto veci bude času dosť. To je, ako keď ešte len podávame tiket na Športku, a už sa bavíme o tom, čo si kúpime.

Máte ambíciu dostať sa do parlamentu, máte program a chcete ho presadzovať.

Áno, chcem presadzovať zmenu systému, ktorý tu je posledných dvadsať rokov. Sú v ňom predstavitelia ľavice aj pravice.

Čo je to za systém?

Politici vstupujú do politiky s holými zadkami, nájdu si sponzora, tí ich zaplatia, uspejú a celú svoju kariéru prijímajú rozhodnutia hlavne v ich prospech a nie v prospech ľudí, ktorí ich volili. Do politiky by mali ísť takí ľudia, ktorí nie sú od ničoho závislí, preto si kampaň platíme zo svojich peňazí.

Chcete ísť do vlády?

V tomto období nechcem ísť do vlády.

A ako chcete presadzovať svoj program?

Veľmi jednoducho. Nepotrebujem dostať kostičku, ministerstvo, nejdem do politiky pre peniaze, kradnúť. To, čo mám, s tým už dožijem, veľmi slušne. Do vlády nepôjdem ani s pravicou, ani s Ficom. Som pravičiar, celý život som volil pravicu a podporím vznik pravicovej vlády všetkými našimi poslancami. Tézy presadím tým, že uzatvorím špeciálnu zmluvu a budem žiadať ich presadenie za podporu. Tak dokážem voličom, že politika sa dá robiť aj slušne.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo hovoríte o ministerstvách ako o kostičkách? Veď tam sa dajú reálne meniť veci.

Viem si ich presadiť cez tieto body. Ten, kto pôjde do vlády s Ficom, skončí. Je jedno, či to bude Bugár, alebo Danko. No aj v pravicovej vláde sú rôzni „výtečníci“, aj tam budú kauzy. Sme ešte krehká strana, potrebujeme sa upevniť. Nechcem robiť politiku štyri roky, chcem ju robiť dlhodobejšie. Ľuďom splním, čo som sľúbil cez zmluvu, a nebudem namočený v kauzách. Budem dávať pozor na to, ako konajú. Pri prvom podozrení budem prvý, kto bude iniciovať schôdzu na odvolanie ministra.

To je alibizmus. Nepôjdete do vlády, ale budete ich kritizovať.

To hovoríte vy. Budem ich kontrolovať. Kolegu vo vláde by som odvolávať nemohol, ale takto by som mohol prispieť aj k transparentnosti.

Koľko členov má vaša strana?

Momentálne sedem. Vznikli sme len pred tromi týždňami. Máme asi 20-tisíc sympatizantov a rátam, že po voľbách budeme mať asi 12-15-tisíc členov. Už sa nám hlásia, vieme presne, kto bude v ktorom okrese. Už vidíme, kto je šikovný, aktívny, vie niečo organizovať. Je pravda, že človek sa veľakrát kopne aj v kandidátke, nepoznáte ľudí. Viem urobiť 150 ľudí z Bratislavy, ale to nemôžem, musia to byť ľudia z celého Slovenska.

Ak sa nedostanete do parlamentu, ukončíte svoju činnosť?

Keby som mal jedno percento, tak s tým skončím. Ale v prípade, že budeme mať viac ako tri a pol, štyri percentá, tak tam je perspektíva. Vzniknúť tri týždne pred podaním kandidátky a dosiahnuť takéto číslo, to je dosť silná podpora.

Čo sú vaše podmienky na podporu pravicovej vlády?

Exekučná amnestia, to je absolútna priorita. Daňové prázdniny pre pracujúcich rodičov troch a viac nezaopatrených detí, ktorí sú zamestnaní. Zrušenie doplatkov za lieky pre deti do troch rokov a pre dôchodcov.

Tie tri deti musia mať spoločnú matku?

Nezachádzajme do takýchto detailov, myslím, že to je ľahký útok na mňa, skúsme sa baviť seriózne. Bavíme sa o rodine s tromi deťmi, kde rodičia pracujú, nie o ľuďoch, ktorí zneužívajú sociálny systém.

Čo tvorí rodinu?

Aj matka s tromi deťmi. A je úplne jedno od koľkých otcov, keď už to takto potrebujete počuť.

Čo je to exekučná amnestia?

Na Slovensku prebiehajú asi tri milióny exekúcií a dotýka sa asi milióna rodín. Ľudia upadli do finančného otroctva. Dostávam od ľudí listy, maily. Prvý došiel pred desiatimi, pätnástimi rokmi, pomohol som, teraz je toho toľko, že niektoré dni príde sto žiadostí o pomoc. Hlavne v nich rezonujú exekúcie, potom dôchodcovia, ktorí majú nízke dôchodky, sťažujú sa, že buď si zaplatia lieky, alebo jedlo. To je neprijateľné. Kedysi sme za lieky nedoplácali, musíme sa k tomu vedieť vrátiť. Už sme zahojili všetkých oligarchov a už sú takí bohatí, že už by stačilo. Keď boli v Grécku mestské štáty, tak povolali Drakóna, ktorý zaviedol drakonické tresty, ak si niekto požičal a nevrátil, upadol do otroctva. Po dvadsiatich rokoch bola spoločnosť taká rozvrátená, že nemali slobodných občanov, ekonomika sa zadrhla, nič nefungovalo. Zavolali Solóna a ako prvé vykúpil ľudí z otroctva. My tiež musíme našich ľudí vykúpiť z otroctva, z kruhu nenažratých exekútorov, nenažratých nebankoviek.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako by ste to vyplatili? Zo štátneho rozpočtu?

Štát zo štátneho rozpočtu oddlžil banky, zobral si pôžičku sto miliárd korún a spravil to. Táto vláda dokonca oddlžila oligarchov – Váhostav, z našich peňazí. Je namieste, aby sa štát konečne postaral aj o ľudí. To, čo si ľudia požičali, by museli aj vrátiť, ale nemuseli by platiť úrok. Z troch miliónov exekúcií je okolo 56 percent štátnych, to vie štát vyriešiť veľmi rýchlo. Ďalšia veľká časť sú mobilní operátori a banky, to sa tiež dá vyriešiť. Môžeme si povedať, že ideme urobiť akt solidarity, zavolať si ich čelných predstaviteľov. Všetci fungujú na základe licencie od štátu a sú vďaka tomu zvýhodnení na trhu, krásne sa im podniká, mali by urobiť akt solidarity. Musíme ľuďom pomôcť, aby sa znovu naštartovali. Ak im nepomôžeme, prestanú pracovať a zostanú na krku štátu. Vyložia si nohy a pôjdu si po sociálnu dávku, keď vidia, že by mali dvadsať rokov robiť len na exekútora. Štát môže takmer všetko a nie je to populizmus, urobili to už aj v Chorvátsku a Slovinsku, kde za ľudí zaplatili aj časť reálneho dlhu.

Považujete sa za oligarchu? Vlastníte médium.

Považovať mňa za oligarchu je smiešne. Robíte rôzne rebríčky miliardárov a v ani jednom som nebol.

Aký veľký je váš majetok?

Odhadujem ho možno na miliardu slovenských korún, ale nie som žiadny oligarcha. To sa môže hýbať, raz majú Donovaly takú hodnotu, inokedy inú. Závisí od toho, akú máte sezónu, výnosy. Nie som chudobný, ale určite nie som oligarcha. Keď som vstúpil do politiky, počul som z rôznych strán, že rádio zneužijem, ani raz sa to nestalo. Fun rádio je apolitické a nedal som doň ani politickú reklamu.

Fun rádio ako jedno z mála vysielalo spot Aliancie za rodinu, prečo?

Fun rádio je zábavné rádio pre mladých ľudí. V tom, že sme vysielali tento spot, nevidím žiadny problém.

Z grafu o zisku Fun rádia vyplýva, že prudko klesol. Nejdete do politiky aj preto?

Viete, aké máte vy zisky v Denníku N? Podľa toho by ste sa mali už dávno zrušiť. Fun rádio narástlo, malo väčší obrat ako predtým. Skreslenie urobilo to, že sme dva roky zastupovali Europu 2 rádio a kúpili sme celý ich mediálny priestor. Fun rádio je stále úspešné, ale stiahla nás dole táto nevýhodná zmluva, ktorá sa už skončila.

Fun radio čerpalo dosť veľkú sumu z eurofondov. Viete to vysvetliť?

Fun radio čerpalo rovnako ako všetky ostatné elektronické médiá – Markíza, Joj, TA3, Expres, Jemné melódie. Sú určité fondy, ktoré sú priamo viazané na médiá a štát ich musí vyčerpať. Tým, že to štát rozdelil medzi všetky elektronické médiá, nachádzame sa tam aj my. Pokladám to za úplne transparentné a normálne. Mali to tak všetci.

Z čoho pochádzajú vaše prvé peniaze?

Ešte niekedy v osemdesiatom ôsmom som vycestoval do zahraničia a kúpil som si počítač, doviezol ho a predal cez bazár. Boli to embargované veci a bol po tom veľký dopyt. Nekúpil som celý počítač, ale doviezol som ho rozobratý, tu som ho zmontoval, chvíľu som ho používal a potom som ho predal cez bazár, ktorý patril pod Klenoty.

Koľko počítačov ste doviezli?

Na svoju osobu jeden, ale požiadal som brata, potom kamaráta, aby išli.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na tom sa dalo toľko zarobiť?

Kúpil som počítač za dvestotisíc korún a za milión som ho predal.

Dvestotisíc – to bolo nejakých päťdesiat priemerných platov, nie?

Áno, dvestotisíc korún som si požičal od otca môjho kamaráta, inžiniera Sečanského, ktorý bol v tom čase riaditeľom výstavníctva. Zabezpečoval veľmi veľa vecí pre štát, mal vysoký plat a mal usporené za celý život. V komunizme ľudia, ktorí robili na vrcholových pozíciách, mali na knižke sto-, dvestotisíc korún – to nebol nijaký extrém. Ten pán dodnes žije a potvrdí vám to. Vycestoval som, urobil som obchod a vrátil som mu peniaze. Zostalo mi osemstotisíc korún, z ktorých som si vedel financovať ďalšie veci sám.

Museli ste niekoho v živote podplatiť?

Podplatiť? Nepamätám sa na to. Ak nerátate poďakovanie formou koňaku, likéru, fľašky. Ak je toto uplácanie, tak som fľaškový úplatkár. Inak nie.

Ani v biznise? Podnikanie v deväťdesiatych rokoch je spojené s predstavou, že bez úplatku sa nedá. Asi ste žili v zázračnej krajine.

Nežil som v zázračnej krajine, ale žijem z takého biznisu, kde nepotrebujete štát. Mne je principiálne jedno, či je tam pravica, alebo ľavica. Nepotreboval som uplácať žiadnu vládu, aby bol 24. decembra na Donovaloch sneh. Nedodávam niečo NDS, nemám biznis previazaný so štátom. Inak by som, samozrejme, musel mať s nimi kontakty, musel by som s nimi rokovať. Takýto druh biznisu som však nikdy nerobil a nemal som potrebu kontaktovať sa s akýmkoľvek štátnym funkcionárom, aby som si udržal biznis. Do rádia dávajú reklamu bez ohľadu na to, či je tu pravá, alebo ľavá vláda. Aj to, či kúpim, alebo predám nejakú nehnuteľnosť, je len moja šikovnosť a nie šikovnosť nejakého úradníka, ktorého by som do toho musel nejakým spôsobom zainteresovať.

Na Donovaloch tento rok Borisovi Kollárovi nasnežilo málo. foto - TASR
Na Donovaloch tento rok Borisovi Kollárovi nasnežilo málo. Foto – TASR

Rádio má licenciu od štátu. 

Rádio má licenciu, ale nie od štátneho orgánu, ale od Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

Jej členov volí parlament.

Ale sú z celého spektra a úzus je taký, že keď rádio normálne funguje, dodržiava podmienky, robí vyvážené spravodajstvo, nie sú naň ponosy, nie je v strate, nie je naň uvalený konkurz, licenciu automaticky predlžujú.

Ako to bolo, keď ste ju dostali prvýkrát?

Požiadal som o licenciu, ale nedostal som ju, dostala ju konkurencia, ale nakoniec sa ukázalo, že mala nejaké nezrovnalosti. Proces udelenia licencie je zdĺhavý a štát má záujem, aby boli frekvencie využívané. Predošlá firma to nespĺňala a v priebehu rokovania to zastavili. Fun radio sem priviezli z Francúzska ako prvé rádio po páde režimu. Lenže v istom momente to prestalo mať oporu v zákone – fungovali cez združenie, ešte na základe socialistického zákona. Keďže v roku 1999 sa končila licencia, rada vyzvala združenie, aby sa transformovalo do niečoho, čo má oporu v zákone. To nebolo možné, pretože časť združenia tvorili študenti, ktorí boli v likvidácii, likvidátor podpísal, čo nemal podpísať… Skrátka, bolo to komplikované. Nebol nástupca, preto tam bola taká tlačenica.

Máte biznis aj v Amerike?

Áno – požičovne áut a prenájom nehnuteľností.

Hovoríte, že už ste bohatý a nepotrebujete kradnúť. Sú však ľudia, ktorí sú chudobní a nikdy by neukradli ani žuvačky. Nesúvisí to skôr s charakterom ako s majetkom?

Je to tak, súhlasím, že sú chudobní, ktorí by nič neukradli, ale v politike sme skôr svedkami toho, že tam politici vstupujú s holými zadkami a odchádzajú veľmi bohatí.

Raz ste v televízii povedali, že z hotelov kradnete uteráky. Prečo?

Vzniklo to ako vtip. Bol som s deťmi v divadle a moja Ester mi hovorí, že tati, pozri, čo som si ukradla, a bol to propagačný materiál. Povedal som jej, že to si predsa mohla zobrať a vie, že kradnúť sa nemá. A vtedy povedala, že to mi hovor ty, ktorý si z hotelového rezortu berie uterák. Áno, občas sa mi to stalo, ale bolo to v hoteli, kde to bolo uhradené, a zaplatil som také sumy, že toto nebol problém, možno tisíc, tisícpäťsto za noc. Vám sa to nikdy nestalo, že by ste si niekedy niečo nezobrali takýmto smiešnym spôsobom, ale pritom ste to zaplatili?

Rád dávate na obdiv svoj majetok?

Nie, nerobím to.

Televízie vás tak prezentujú.

Bulvár, nie som ten typ, ktorý sa vystatuje.

Nemáte toľko percent, koľko možno máte, aj vďaka bulváru?

Určite, je to jedna z mojich tvárí a ja sa k nej priznávam.

Jedna vaša volička nám hovorila, že jej je sympatické, ako sa staráte o svoje ženy a deti. Prečítala si to v bulvári.

Možno ženám je sympatické, že hoci mám veľa detí, starám sa o ne o všetky rovnako. Je veľa žien, ktoré síce žijú v usporiadanej rodine, ale potom muž odíde, prestane platiť a zostane im všetko na krku. Asi ma tie ženy neodsudzujú. Ja som s deťmi stále, venujem im svoj čas, lásku, nielen peniaze. Ale vystískalo ma aj veľmi veľa starších dám. Nie je to len fenomén toho, že ma bulvár vykreslil ako nejakého mača.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako hodnotíte posledných 26 rokov od roku 1989?

Dobrá doba, aj keď mala svoje kauzy, boli dve Dzurindove vlády. Už tá druhá bola problém, lebo pán trochu uletel, ale podnikateľsky to bolo dobre nastavené, štát fungoval, aj keď boli kauzy skupinka, vláčiky, pokladník, nebolo to čisté.

Dá sa niektorým politikom veriť?

Určite áno. Sulíkovi a v začiatkoch som veril Dzurindovi.

Čo si myslíte o Kotlebovi?

Hovoriť o niekom, kto tu nesedí, zaváňa až ohováraním. Nehovorím teraz o Kotlebovi, ale nemám rád fašizmus, nemám rád extrémne veci, nerád idem na hranu.

Nie je to v rozpore s tým, že za najväčšie bezpečnostné riziko na Slovensku považujete príliv utečencov? Nie je to na Slovensku virtuálna téma?

Máte pocit, že je to virtuálna téma?

Prijali sme 149 irackých kresťanov.

Proti tým nič nemám, mne prekážajú tie milióny, ktoré putujú do Európy.

K nám niekto ide?

Tie milióny putujú do Európy.

Do Nemecka.

Dnes do Nemecka, zajtra to môže byť tu. Angela Merkelová stále tlačí na trvalé kvóty, teda keď sa to presadí, tak ich tu máte. Nezľahčujte to, je to vážna vec.

V čom spočíva to ohrozenie?

V tom, že tu šesťstotisíc ľudí žije na hranici chudoby. Ľudia mi píšu, že nemajú na jedlo, na autobus, na liek, že zomrú na svoju chorobu. My nemáme na našich ľudí a zrazu ideme živiť cudzích. Viete si to predstaviť? To je iná civilizácia ako naša. Zoberme si len rómske etnikum. Šesťsto, sedemsto rokov sa ich snažíme integrovať a podarilo sa nám to? Nepodarilo sa nám to. A to ešte hovoria našou rečou a vyznávajú kresťanstvo. To, čo sem ide, tá vlna imigrantov, to nie sú ľudia, ktorí utekajú pred hrozbou smrti alebo niečím podobným.

Sú to aj ľudia zo Sýrie.

Sú to ľudia aj zo Sýrie, ktorí si potrebujú zachrániť život – s tým absolútne súhlasím a bolo by veľmi pekné, keby Európska únia týmto ľuďom pomohla – sme na jednej lodi. Ale oni si život zachránili už v Turecku. Keď utekáte zo Sýrie, kde padajú bomby, do Turecka, bezpečnej krajiny, členskej krajiny NATO, nie ste zachránení?

Sme.

Tak fajn. Takže keď putujete ďalej do Nemecka, už je to ekonomická migrácia. Naložíte do gumeného člna seba, manželku a štyri deti a vydáte sa na nebezpečnú, život ohrozujúcu cestu cez more a idete ohroziť všetky tie životy len preto, aby ste získali nejakú ekonomickú, sociálnu výhodu v západnej Európe. Pre mňa je to neprípustné.

Turecké tábory sú preplnené utečencami. Nemali by sme byť solidárni s Tureckom?

Samozrejme. Nielen s Tureckom, ale aj s ostatnými krajinami v susedstve Sýrie a budovať tam obrovské tábory, podporovať ich finančne, materiálne, zdravotnícky – teda lekármi a medikamentmi. Mali by sme sa o nich postarať. Ale nikto nedokáže spasiť celý svet. Ale nie je to len Sýria. Kde sme boli, keď bola Kambodža, keď bola Angola, keď bola Sierra Leone?

V socialistickom tábore.

To je jedno. Čo robil ten krásny, demokratický západný tábor? Húfne bral utečencov? Nie.

Briti v sedemdesiatych rokoch brali Ázijcov z Ugandy. Krajiny juhovýchodnej Ázie brali vietnamských boat people.

V takých množstvách? Veď robíme, čo môžeme. Ale nemôžete v rámci falošného humanizmu utopiť vlastnú rodinu.

Čo to je falošný humanizmus?

Predstavte si, že ste s manželkou a štyrmi deťmi na záchrannom člne pre šesť ľudí. Humanizmus je, že človeka, ktorý k vám pláva, vytiahnete. Veď nie ste odľud. Keď pláva ďalší, vytiahnete ho tiež. Ale čo spravíte, keď pláva piaty?

Sme v takej situácii?

Áno. Zoberiete ho a zoberiete aj tých ďalších sto, čo tam pláva?

Je tu 149 irackých kresťanov. Prijali by ste ešte jedného?

Hneď na začiatku som povedal, že je to úžasná vec. Nie je to plus našej vlády, pretože to neurobila ona, ale boli to nejakí americkí, či kanadskí občania. Sú to najohrozenejší ľudia a ja som veľmi rád a myslím si, že nebude problém s ich integráciou.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prijali by ste ďalších?

V malom množstve určite áno.

Tisíc? Alebo to už bude čln preplnený?

To netvrdím, to musí niekto prerátať. Tlačíte ma do niečoho, na čo neviem odpovedať. Ale viem vám odpovedať na iné. Máme tu demokraciu, správame sa slušne k ženám, k menšinám, k ľuďom iného vierovyznania. Lenže ako vyplýva z výskumu, možno deväťdesiat percent moslimov, ktorí sem prichádzajú, sa nám nechce prispôsobiť. Prinášajú si a chcú si presadiť šaríu. To je fakt.

Na Slovensku je niekoľko moslimov. Chcú to?

Teraz hovoríme o Európe. Napríklad v Dánsku sa už dnes rodí viac moslimských detí ako iných.

Akú veľkú moslimskú populáciu má Dánsko?

Môžeme sa o tom baviť neskôr. Ja tvrdím, že týmto tempom sa o dvadsať – tridsať rokov môže stať, že pôvodné obyvateľstvo bude v minorite. Oni sa nechcú prispôsobiť, jasne povedali, že chcú žiť podľa systému šaríe. Pozrite sa, čo sa deje v Kolíne, vo Švédsku, čo sa stalo tomu chlapcovi v Rakúsku.

To už hovoríte ako Fico.

Ja som nepovedal, že v tomto prípade hovorí Fico niečo zle. Ja mám na túto vec tvrdý a jasný pohľad, a nechcem sa tu pred vami spovedať.

U Sajfu vo Fun rádiu ste povedali, že moslimovia majú v krvi potenciálny terorizmus.

Ja som len povedal, že podľa jedného izraelského denníka boli, až na dva, všetky teroristické útoky z 524 alebo 254 – to si teraz nepamätám – spáchané moslimami.

Povedali ste, že to majú v krvi, hovoríte o genetických danostiach. To pripomína nacistický slovník.

To nie. Tvrdím však jednu vec – je to iná civilizácia a iná kultúra. Ako sa moslimovia pozerajú na ženy?

Je tu napríklad poslanec Smeru Vladimír Jánoš, ktorý týral svoju ženu. Aj u nás sa znásilňujú ženy.

Na to máme zákony. Ale pre nich sú ženy menejcenné. Súhlasíte s tým?

V Saudskej Arábii áno. V Islamskom štáte áno. Ale to nie je vzorka celého arabského sveta. Sú krajiny, kde platia sekulárne zákony.

Áno, ale šaríu chcú všetci. Aj v tom Dánsku.

Neutekajú mnohí moslimovia práve pred Islamským štátom?

Áno, ale prinášajú si šaríu sem. A chcú tu žiť podľa nej. Deväťdesiat percent z nich.

Nemáte pocit, že programovo útočíte na najnižšie pudy?

Vôbec nie.

Na Slovensku je veľký strach z moslimov a vy to využívate.

Nie. To môžeme takto zhodiť zo stola a môžeme sa baviť o niečom inom. Nemusíme o tom ani písať, vôbec nie. To nie je moja téma, moja téma je toto. (Ukazuje na program strany.)

Je bezpečnostnou hrozbou Rusko?

Pre nás?

Pre nás. Keď hovoríte, že najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre nás je prúd imigrantov, ktorí sem nejdú, je potom hrozbou Rusko?

V určitom zmysle je. Pre mňa je anexia Krymu neprípustná.

Nie je to väčšia hrozba ako príval utečencov?

Z môjho pohľadu je väčšia hrozba príval utečencov.

Rusko bojuje na Ukrajine, čo je náš sused. Nie je to väčšia hrozba?

Je to hrozba. Viac nás ohrozujú utečenci ako Rusi.

Čo si myslíte o Donaldovi Trumpovi? Máte niečo spoločné. Je relatívne bohatý, útočí proti imigrantom.

Ja si myslím, že má veľkú šancu stať sa prezidentom.

Bude to pre Slovensko dobre?

Som presvedčený o tom, že keď sa stane prezidentom, možno sa zastaví studená vojna, ktorá vznikla medzi Amerikou a Ruskom. On sám vyhlásil, že sa s Putinom dohodne za päť minút. Keby to nastalo, svet si trochu vydýchne. Nikdy nie je dobré, keď tieto dve krajiny proti sebe bojujú. Nie som ani proruský, ani proamerický, zaujíma ma, ako sa žije nám na Slovensku. Pozrite sa, zaviedli sme sankcie, všetci na to doplácame.

Kedy sa začala tá studená vojna?

Začalo sa to postupne – Krymom.

Má na tom podiel Amerika?

Majú na tom podiel všetci.

Čiže pravda je uprostred.

Pravda je uprostred. Jedni aj druhí na tom majú svoj podiel viny. Svet sa nedelí na dobrý a zlý, všetko sú to len záujmy. My tým trpíme. Spýtajte sa, koľko fabrík sme museli zavrieť – strojárne, vagónka. Prečo? Len preto, že ideme niečo ukázať Rusku? Lenže na sankcie doplatili slovenskí občania, ktorí stratili robotu. Čo ja z toho mám, že som Rusku urobil nonono?

Ako mala Európska únia reagovať?

Mala to urobiť, ja to rešpektujem, ale hovorím, že je to zlé. A hovorím, že je dobré, keď tieto dve mocnosti radšej spolupracujú, ako keď prejdú do studenej vojny. Lebo dôsledok je ten, že trpíme my. Chcem, aby bol svet v pokoji. Keby sa stal Trump prezidentom, myslím si, že tieto veci by pominuli. Keby sa to neskončilo, mohlo by to vyústiť do tretej svetovej vojny.

Koho ste volili v posledných voľbách?

Poviem vám, koho som volil celý život: pravicu. Začalo sa to VPN, potom som volil tuším Demokratickú stranu, Demokratickú úniu, SDK, SDKÚ. V posledných voľbách to bol protestný hlas.

Teda?

Keď som dal predtým hlas pravici a tá ho chytila, pokrčila a zahodila, tak som volil úplne naopak. Volil som Smer a urobil som veľkú chybu. Ale aj keby som nevolil Smer, volil by som SNS, len nie tých, ktorí dôveru zahodili a potom chceli, aby som im ju dal znovu.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Koho ste volili v prezidentských voľbách?

Bol som na strane Kisku, ale dnes by som to nespravil. Najradšej by som v tom čase volil Kňažka.

Prečo ste z Kisku sklamaný?

Je tam viac dôvodov, ale nebudem sa k tomu vyjadrovať, nebudem kydať na prezidenta.

Čo si myslíte o kauze Gorila?

Že je to ukážka tohto systému. Lietala v tom najmä pravicová vláda.

Boli ste niekedy v kontakte s pánom Haščákom z Penty?

Nikdy. V živote som sa s ním nestretol, nepoznám ho, nebavil som sa s ním. Keď som si prečítal, ako to tu funguje, je to katastrofa, Potemkinova dedina, Kocúrkovo.

Keď ste sa rozhodli spojiť s pánom Krajniakom, ktorý o Pente kriticky písal, nekontaktoval vás niekto z Penty?

Nikto.

Môže Penta nejako ovplyvniť váš biznis?

Myslím si, že môže – keď zakáže sneženie. Žartujem. Je to veľmi silná spoločnosť a dnes sú to už veľmi nebezpeční ľudia. Veľký objem peňazí dáva veľkú moc a verím tomu, že keby chceli niekomu ubližovať, dokážu to presadiť.

Keby ste boli v politike, snažili by ste sa nejako zmeniť ich vplyv?

Nemám v politike krvavé oči. Rešpektujem, že je tu Penta, J&T, ale aj tieto skupiny musia rešpektovať, že sú tu ľudia, verejné zdroje, a tie sa nesmú rozkrádať. Môžu na tom systéme zarábať, myslím si, že desať, dvadsať percent je primeraných, ale nie sto-, dvesto-, tristonásobky. Je nepredstaviteľné, aby CT prístroj za štyristo-päťstotisíc eur niekto dodával za jeden a pol milióna. Musia si uvedomiť, že ten, kto to bude robiť, pôjde do basy. Je jedno, či to bude Paška, alebo to bude hocikto. Oni to môžu dodávať, ale v normálnych cenách – veď toto je krádež.

S Marošom Sýkorom z J&T sa poznáte?

Poznám.

Čiže tam je lepší vzťah ako s Haščákom.

Nerozumiem.

Aký vzťah máte so Sýkorom?

Taký, že po troch rokoch mi zavolal a požiadal ma, či by Fun radio nemohlo urobiť propagáciu Svetového pohára a či by sme neurobili zimný festival Dohoda na svahu. Samozrejme, okamžite sme to využili, pretože pre našu stanicu je to obrovská reklama. Teda po troch rokoch sme sa videli na dvadsať minút, dal som ho do kontaktu s riaditeľom stanice a odvtedy neviem, čo sa deje, len počúvam v rádiu reklamu, že budeme mať Dohodu na svahu.

Patrik Tkáč, spolumajiteľ J&T, s ktorou Kollár spolupracuje v podnikaní s lyžiarskymi strediskami. foto - TASR
Patrik Tkáč, spolumajiteľ J&T, ktorej Kollár predal lyžiarske stredisko. Foto – TASR

Vidíte nejaký rozdiel medzi J&T a Pentou?

Jedna finančná skupina ako druhá. Možno sa mýlim, ale mám pocit, že J&T v Gorile nebolo. Ale poviem aj bé. J&T som veľakrát zachytil aj v iných projektoch, napríklad v charite. Neviem, či ste aj vy nepísali, že platili vstupné v Slovenskej národnej galérii. Natrafil som na slovenský detský domov v Kambodži, kde sú HIV pozitívne deti. Jeden z nich financuje J&T banka. Prví chovanci už majú vlastné deti, ktoré sú HIV negatívne, čo je úžasná vec. Takže ich vnímam aj takto, ale netvrdím, že sú nejakí svätuškári. Tvrdím jednu vec: štátne peniaze, ktoré patria všetkým ľuďom, sa nesmú rozkrádať. Je jasné, že štát obchoduje s firmami – dodávajú služby a tovary, ale nemali by zarábať tristo percent. To už vnímam ako krádež. Problém je, že politici konajú v prospech sponzora, oligarchu. V tom je zásadný problém. Musíme zmeniť, aby politici neboli oligarchom a finančným skupinám k dispozícii na lúsknutie prstami.

Štefan Hríb o vás napísal text, ktorý sa končí vetou „Spojenie Kollár – Krajniak nie je nádej, ale hanba nášho konzervativizmu“. Čo na to poviete?

Poznáte pána Hríba? Máte dojem, že je to slušný človek?

Nevieme o tom, že by sa ako novinár spreneveril nejakým hodnotám.

Pán Hríb tiež poznal pána Steinhübela, takisto boli kamaráti, poznali sa. To však ešte neznamená, že je nejaký extémista, alebo nebodaj mafián. S pánom Steinhübelom sa poznal dobre napríklad aj Ernest Valko – chodili spolu trénovať karate. To neznamená, že by bol pán Valko hovorcom mafie.

A tá hanba slovenského konzervativizmu?

Viete, ja sa nemôžem vyjadrovať k pánovi Hríbovi. Neviem, čo ho k tomu vedie. Milan Krajniak je jeden slušný človek, ktorého si vážim. Ja tiež môžem povedať, že hanbou žurnalistiky je pán Hríb.

Myslíte si to?

Nie, ale môžem to povedať. Ja si o pánovi Hríbovi nemyslím nič, vôbec ho neriešim, je na tom najposlednejšom mieste.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Boris Kollár

Rozhovory

Sme rodina

Voľby 2016

Slovensko

Teraz najčítanejšie