Orientácia rodičov sexualitu detí neurčí, dokázali vedci

Ako sa človek stane homosexuálom? Nevieme

Psychoanalytici ako Sigmund Freud dlho predpokladali, že homosexualita je výsledkom vývoja v ranom detstve. Niektorí psychológovia, napríklad Havelock Ellis, zasa tvrdili, že sexuálnu orientáciu majú ľudia vrodenú.

Ako v minulosti, tak aj dnes existujú dva hlavné teoretické prúdy (Sheldon et al. 2007). Jedna teória tvrdí, že sexuálna orientácia je výsledkom biologických faktorov – napríklad génov alebo hormonálnych zmien počas vývoja plodu. Pozornosť sa dostáva výskumom, ktoré hľadajú takzvaný „gej gén“, no ten zatiaľ vedci nenašli. Viaceré výskumy tiež zistili, že ani medzi jednovaječnými dvojčatami nie je zhoda v sexuálnej orientácii vysoká – napríklad výskum psychiatra Kennetha Kendlera a jeho tímu ukázal, že ak bolo jedno z dvojčiat gejom, len okolo 30 percent z druhých dvojčiat malo rovnako homosexuálnu orientáciu. Druhý teoretický prúd zas tvrdí, že sexuálna orientácia je skôr výsledkom výchovy a prostredia, v ktorom človek vyrastá.

Dnešné vedecké výskumy teda hovoria o dvoch veciach. Po prvé, zatiaľ nedokážeme jednoznačne vysvetliť, čo vplýva na výber sexuálnej orientácie. Pravdepodobne ide o kombináciu viacerých faktorov, biologických, aj spoločenských. No ak by aj sexuálna orientácia nebola vrodená, to ešte neznamená, že ju ľudia dokážu vedome ovplyvniť. Jeden z prieskumov medzi americkou LGBT komunitou zistil, že podľa 95 percent gejov a 84 percent lesieb nemajú žiadnu, prípadne majú len malú možnosť vybrať si svoju sexuálnu orientáciu.

Je to psychická porucha? Nie je – a liečiť sa nedá

Je vedecky vyvrátené, že by bola homosexualita duševnou poruchou. Existujú desiatky vedeckých výskumov, ktoré dokazujú, že gejovia a lesby sa od ľudí s heterosexuálnou orientáciou nijako zásadne nelíšia.

Vo výskume LGBT komunity existujú dva zásadné míľniky. Prvým bola štúdia americkej psychiatričky Evelyn Hooker, ktorá po prvý raz v histórii skúmania LGBT použila nepredpojatú metodológiu. Na rozdiel od predošlých výskumov použila vo svojej práci vzorku gejov, ktorí neboli psychiatrickými pacientmi, ale boli zaradení v spoločnosti. Im aj vzorke heterosexuálnych mužov dala spraviť psychologické testy, ktoré hodnotili iní psychiatri – bez toho, aby vedeli, ktoré výsledky pochádzajú od gejov. Experti mali vyhodnotiť duševné zdravie participantov a odhadnúť, ktoré z výsledkov poukazujú na homosexuálov. Výsledok? Duševné zdravie gejov a heterosexuálnych mužov sa nelíšilo a psychiatri nedokázali systematicky odhadnúť, kto bol gejom.

Od tohto momentu pribúdali ďalšie štúdie s podobnými výsledkami. Aj preto sa v roku 1973 rozhodla Americká asociácia psychiatrov vyradiť homosexualitu z manuálu duševných porúch. trinásť rokov neskôr zmizla z manuálu aj posledná zmienka o homosexualite. Svetová zdravotnícka organizácia prestala uvádzať homosexualitu ako duševnú poruchu v roku 1990, no v jej manuáli sa ešte stále nachádzajú zmienky o homosexualite.

Neexistuje tiež žiaden relevantný výskum, ktorý by dokázal, že je možné „zmeniť“ gejov na heterosexuálov. Väčšina dnešných psychiatrov a psychológov sa od podobných praktík dištancuje. Gejom a lesbám, čo majú problém prijať svoju orientáciu, sa skôr snažia pomôcť pochopiť a vyrovnať sa so svojou sexualitou

Aké sú rozdiely medzi gej a heterosexuálnymi pármi? Väčšinou zanedbateľné

Ako väčšina heterosexuálov, tak aj väčšina gejov a lesieb podľa prieskumov túži žiť v trvalých vzťahoch. Vo všeobecnosti neexistujú rozdiely medzi ich partnerským správaním. Jediným rozdielom je, že gejovia a lesby sa v porovnaní s heterosexuálnymi manželmi rozchádzajú o niečo častejšie a že väčšina zadaných gejov je otvorená sexuálnym vzťahom aj mimo ich vzťahu.

Prieskumy medzi homosexuálnymi komunitami ukázali, že podobne ako heterosexuálne páry aj oni by chceli žiť – a veľa z nich aj žije – v trvalých vzťahoch. Výskumný tím amerického psychológa Gregoryho Hereka v prieskume z roku 2010 zistil, že štyridsať percent gejov a 76 percent lesieb malo počas výskumu partnera. A 41 percent z gejov a 76 percent z lesieb, čo žili vo vzťahu, tiež povedalo, že by si partnera zobrali, ak by tozákon umožňoval. Iné výskumy tiež potvrdili, že asi štvrtina párov rovnakého pohlavia spolu žila dlhšie ako 10 rokov.

Štúdie, ktoré porovnávali stabilitu vzťahov homosexuálnych a heterosexuálnych párov, zistili, že partnerstvá gejov a lesieb sa v priemere rozpadávajú o niečo častejšie. No takýto záver nie je úplne presný.

Po prvé, je rozdiel porovnávať partnerstvá gejov s heterosexuálnymi manželstvami. Experti na výskum rodiny potvrdzujú, že rozdiely sú výsledkom vplyvu „bariér“ – teda prekážok, ktoré musia partneri pri rozchode prekonať. Ukončiť manželstvo je oveľa nákladnejšie ako ukončiť partnerstvo. Medzi dôležité bariéry patrí aj výchova detí. Aj preto si väčšina odborníkov myslí, že ak by sa partnerstvá gejov dostali na rovnakú úroveň ako partnerstvá heterosexuálov, stabilita homosexuálnych vzťahov by sa zvýšila.

Po druhé, analýza Philipa Blumsteina a Peppera Schwarzta z roku 1983 ukázala, že miera rozpadov partnerstiev gejov, lesieb a nezosobášených heterosexuálnych párov sa podstatne nelíšila. Sociológovia skúmali tieto páry rok a pol a počas tohto obdobia sa rozpadlo 13 až 18 percent vzťahov.

 A čo deti? Sexuálna orientácia rodičov nemá žiaden vplyv

„Ty by si chcel vyrastať v tomto?“ pýta sa chlapec v jednej z predreferendových kampaní. Ak by si jej autori prečítali vedecké štúdie, túto sugestívnu vetu by do scenára nikdy nedali.

„Konsenzus v sociálnych vedách je jednoznačný – deťom vyrastajúcim v rodinách s rodičmi rovnakého pohlavia sa darí rovnako dobre ako deťom, ktoré vychovávajú rodičia opačného pohlavia,“ píše v stanovisku pre americký Najvyšší súd Americký zväz sociológov. Odvoláva sa pritom na desiatky vedeckých štúdií, ktoré jasne dokázali, že deti lesieb a gejov sa nelíšia od iných detí v školskom prospechu, kognitívnom a spoločenskom vývoji, duševnom zdraví, sexuálnej aktivite a ani v užívaní drog. Rovnaký názor má aj združenie amerických pediatrov.

Tieto závery boli opakovane potvrdené aj viacerými metaanalýzami, čo sú štúdie, ktoré spájali a vyhodnocovali dáta z iných výskumov. Výskum Mike Allena a Nancy Burrell z roku 1997 (pracovali s 18 unikátnymi datasetmi) ani metaanalýza Alicie Crowl a jej kolegov z roku 2008 (19 datasetov) nepotvrdili, že by existovali podstatné rozdiely medzi výchovou detí homosexuálnymi a heterosexuálnymi rodičmi – a to ani vtedy, ak mali vývoj dieťaťa a jeho vzťah s rodičmi ohodnotiť učitelia. Nepotvrdilo sa tiež, že by mali deti gejov a lesieb väčšie sklony k homosexuálnej orientácii. Štúdia vedená psychiatrom Justinom Lavnerom z roku 2012 tiež ukázala, že sexuálna orientácia nezohráva žiadnu rolu vo vývoji detí v pestúnskej starostlivosti.

Na vývoj detí podľa odborníkov najviac vplývajú úplne iné faktory, ktoré so sexualitou nemajú spoločné vôbec nič. Sú to predovšetkým stabilita vzťahov medzi rodičmi, medzi rodičmi a deťmi a tiež to, aké spoločenské a ekonomické zázemie má ich rodina.

A to je niečo, čo slovenské referendum ani zďaleka nerieši.