Denník N

Prežila som ťažké veci, ale dnes môžem pomôcť iným, hovorí Katarína Iršová o skúsenosti so schizoafektívnou poruchou

Katarína Iršová. Foto - Joseph Marčinský
Katarína Iršová. Foto – Joseph Marčinský

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Kataríne Iršovej v roku 2004 diagnostikovali schizoafektívnu poruchu. Prešla si dlhým a komplikovaným obdobím liečby vrátane niekoľkých hospitalizácií a elektrošokov.

Hoci študovala na viacerých vysokých školách, štúdium ani na jednej neukončila. Pracovala vo výrobe, za pokladňou, v call centre, vyskúšala si prácu čašníčky, recepčnej a dokonca toaletárky na verejných toaletách.

Dnes si konečne plní svoje pracovné sny. Je dobrovoľníčkou v čajovni a pôsobí v systéme vzájomnej podpory ako peer konzultantka Ligy za duševné zdravie.

V rozhovore opisuje, ako aj vďaka vlastnej skúsenosti so psychiatrickou diagnózou pomáha iným. „S človekom, ktorému pomáham, sa v prvom rade snažím nadviazať rovnocenný, neposudzujúci a neradiaci vzťah; taký, aký existuje medzi dvomi rovnocennými partnermi,“ hovorí. „Aj ja sa zároveň učím rovnocennosti, aby som nebola submisívna. Je to moja cesta zotavenia, lebo aj ja sa zotavujem zo svojej choroby.“

Koncept peer konzultantov vznikol v zahraničí ako inovatívny prístup podpory v oblasti duševného zdravia na základe zdieľanej skúsenosti. Ide o ľudí, ktorí si prešli duševným ochorením, sú stabilizovaní a dnes pomáhajú iným svojím príbehom zotavenia.

Váš doterajší životný príbeh určil to, čo robíte a čomu sa venujete dnes. Ako by ste ho v stručnosti prerozprávali?

Keď som bola malá, bola som tiché, milé, nenápadné, hanblivé dievčatko, ktoré bolo veľmi často smutné. Nevedela som dobre komunikovať s ľuďmi. Cítila som, že sa hanbím a že som utiahnutá, ale nevedela som vysvetliť prečo. Nevedela som pomenovať svoje pocity, komunikovať, ako mi je, ako sa cítim, čo sa vo mne deje.

Až neskôr som si uvedomila, že to bolo zrejme preto, že som zažila sexuálne obťažovanie zo strany môjho bratranca. No keďže som bola introvertná povaha, zahľadená dovnútra, nevedela som si s tým rady. Všetko som chcela zvládnuť sama.

Nikomu ste o tom nepovedali?

Nevedela som dať najavo, čo sa deje. Ako sa v skutočnosti cítim, som tajila aj pred rodičmi. Nechcela som, aby o tom ktokoľvek vedel. Myslela som si, že to, ako reagujem, a že všetko prežívam vo svojom vnútri, mám zdedené po otcovi, ktorý mal podobnú povahu.

Rodičia alebo vaše najbližšie okolie si nič nevšimli?

Keď sa to dialo, mala som šesť rokov. Kým rodičia pili kávu, deti sa hrali. Bola to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie