Denník N

Paradoxne sa môžeme cítiť osamelo, aj keď sme vo vzťahoch. Psychológ Martin Miler radí, ako pracovať s touto emóciou

Foto N - Šimon Kern
Foto N – Šimon Kern

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Osamelosť sa spája s negatívnym prežívaním, s pocitmi úzkosti, strachu, smútku aj celkovej sklesnutosti. Z dlhodobého hľadiska neprospieva nášmu duševnému, ale dokonca ani fyzickému zdraviu. Môže zájsť ďalej do úzkostnej a depresívnej problematiky či psychosomatických ťažkostí. Takže osamelosť je výrazne patogénna emócia,“ konštatuje psychológ Martin Miler.

V rámci Psychologickej poradne Denníka N už viackrát reagoval na skúseností ľudí, ktorým chýbali priateľské či partnerské vzťahy. Okrem podobného prežívania ich spájal aj zhruba rovnaký vek – tridsať až štyridsať rokov.

„Väčšinová populácia očividne funguje spôsobom, že približne vo vysokoškolskom veku alebo okolo tridsiatky si ľudia nájdu partnerov, partnerky a začnú si budovať svoje vzťahy a rodiny. Treba však povedať, že narastá percento osôb, ktoré to z rôznych dôvodov takto nemajú,“ približuje Miler.

„Buď sa im naozaj nepritrafilo šťastie – lebo nájdenie partnera si naozaj vyžaduje aj kus šťastia –, alebo prijali rozhodnutie, že to nepatrí medzi ich priority či potreby. Táto skupina teda narastá, no zväčša ju obklopuje ,bežná‘ populácia. Preto v konečnom dôsledku každá strana rieši úplne iné témy.“

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo sa po doštudovaní už ťažšie nadväzujú kamarátstva;
  • aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou;
  • čo robiť, keď máme v partnerskom vzťahu úplne iné záujmy;
  • kedy vplýva osamelosť na pracovný výkon;
  • ako si obnovovať a budovať vzťahy;
  • prečo sa existenciálnej osamelosti nikto z nás nevyhne.

Z otázok, ktoré prichádzajú do Psychologickej poradne Denníka N, ako aj z ohlasov v diskusiách vyplýva, že pomerne veľa našich čitateliek a čitateľov už niekedy pociťovalo osamelosť. Dá sa všeobecne povedať, s ktorými životnými obdobiami býva najčastejšie spätá? 

V starších učebniciach sa osamelosť spájala najmä so seniorským vekom. Išlo teda o ľudí na dôchodku alebo povedzme o tých, ktorí už stratili životného partnera. Čiže pred dvadsiatimi, možno tridsiatimi rokmi bola táto skupina najohrozenejšia.

Dnes sa pri tejto téme začína ukazovať veľmi zaujímavá časť populácie. Sú to osoby, ktoré dokončili vysokú školu, niekde sa zamestnali a majú tesne pred tridsiatkou alebo aj viac. Časť z nich predstavujú tí, čo si nevytvorili partnerské vzťahy. Ďalší si ich vybudovali, no prišli o iné vzťahy, respektíve niečo sa udialo.

Vo svojej praxi si takisto všímam, ako táto generácia dospelých ľudí pomerne intenzívne prežíva pocit osamelosti. A nielenže ho prežíva, ale často aj reálne sú osamelí, teda naozaj nemajú známych, kamarátov a priateľov. Prípadne narážajú na známych a kolegov, no ďalšie hlbšie vzťahy im chýbajú a evidentne tým trpia. Nejde totiž o ich voľbu, s ktorou by boli spokojní, skôr pociťujú istú absenciu.

Prečo sa stáva, že po škole prichádzame o kamarátske vzťahy a zároveň sa nám ťažšie vytvárajú nové?

Môžeme hovoriť o niekoľkých faktoroch. V prvom rade je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Mladí

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie