Iveta Radičová: Sú tu všetky znaky nástupu autokracie

V rozhovore s Ivetou Radičovou sa dočítate:

• či je nástup Ficovej vlády nástupom autokratického režimu;
• prečo to Fico robí;
• kedy sa objaví občiansky odpor ľudí;
• či sa dajú prezidentské voľby 2009 porovnať s tými dnešnými.

Robert Fico straší tým, že NATO rozhodne o nasadení vojakov na Ukrajine, a naznačuje, že by sa takýto postup mal týkať aj slovenských vojakov. Konšpiruje tiež, že pre Ukrajinu môže prísť o funkciu premiéra. Prečo to podľa vás robí?

O nasadení vojakov v členskej krajine NATO musí rozhodnúť vláda a Národná rada. Takže žiadne NATO o tom nemôže rozhodnúť. Rozmýšľala som nad mierou rozhnevanosti premiéra, lebo tá graduje. A nachádzam odpoveď: odvahu a nádej rozdávate vtedy, keď ju nosíte v sebe. Ak v sebe nosíte strach a hnev, rozdávate strach a hnev. Premiér Fico má za sebou obdobie, keď bol nútený hlavne pod tlakom protestov v uliciach po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej podať demisiu. Musel urobiť kariéru Petrovi Pelegrinimu, ktorý následne založil vlastnú politickú stranu, teda Smer dva. A v priamom prenose sledoval obvinenia a právoplatné odsúdenia svojich nominantov a špičiek v najdôležitejších pilieroch a inštitúciách moci.

Toto všetko sa podpisuje pod jeho správanie. Navyše sa pod to podpisuje aj to, že sa sľučka okolo jeho vlastnej osoby zaťahovala a zmenšovala. A sám sa vyjadril, že „boha, nezostane z nich ani mastný fľak“, a takto sa to robí. Takže poučený touto skúsenosťou a tým, čo dokáže, silou protestu a poučený tým, čo znamená, keď prichádza o svojich ľudí v dôležitých funkciách, nabral kurz, aby sa mu to nezopakovalo. Takže je autentický, dôrazný, rozhnevaný a má strach.

A nerobí to pre voličov? Pamätám si ešte z dôb Mečiara, že keď bol premiér, neustále tvrdil, že ho chce niekto pripraviť o funkciu.

Robí to pre svojich voličov. Oslovuje svojich voličov, ktorých ale vymenil. Ide o leninizmus v podaní Smeru. Je to čistý leninizmus, ktorý má všetky črty nástupu autokracie, vlády pevnej ruky, deštrukcie demokratických inštitúcií, spochybňovania každého kritika a najmä postavený na výrobe nepriateľov.

Je sprevádzaný, samozrejme, triednym bojom. Bojom, ktorý znamená likvidáciu a spochybňovanie akýchkoľvek autorít, opozície, predstaviteľov iných politických strán a následne ústi do uzavretia v sľučke extrému a extrémistických síl – zľava aj sprava. Takže to už nie sú pôvodní voliči Smeru. Len malé jadro je pôvodných voličov, ale keď sa pozriete na tie zmeny, on nabaľuje podporu z extrémov.

Bývalý minister kultúry Marek Maďarič to po voľbách predpovedal nasledovne: napísal, že Fico bude kŕmiť svojich voličov populizmom či zlobou, keďže nebude mať peniaze na to, aby ich odmenil inak. Takže môže byť aj toto dôvod jeho počínania?

Stefan Zweig má krásne vysvetlenie, ako si očistiť svedomie. Urobíte to tak, že označíte toho diabla niekde vonku. Takže ten diabol bude vonku, Fico ho nachádza v Európskej únii, v Bruseli, v Západe. Preberá Putinovu rétoriku, ktorý diablom paradoxne nie je. A celé to tkvie v tom, že ochrániť potrebuje svojich verných, ktorých ešte má len v štádiu obvinení. Dôkazom je novela Trestného zákona. A potrebuje udržať skupinu, s ktorou je v stave vytvárať parlamentnú väčšinu. Nič viac a nič menej, on o ostatných občanoch nerozmýšľa, vníma ich ako nepriateľov seba. A preňho sa to rovná nepriatelia štátu.

Fica ste zažili osobne, a dokonca ste s ním osobne rokovali pred tým, ako sa rokovalo o eurovale a než padla vaša vláda. Teraz je to iný Fico než v roku 2011?

Počúvam, že je zmenený, že je iný. Nemám, priznám sa, tento zážitok. Možno to človek vníma aj viac osobne, pretože kedysi zvládol aj dve-tri tlačovky denne, na ktorých nevyberane nadával na moju adresu. Dodnes si spomínam, ako ma povzbudzoval môj tím a moja vláda, aby som zareagovala a udrela rovnako ako on. To by som však nebola ja. Nebudem sa prispôsobovať vlkom, ktorí vyjú týmto spôsobom, pretože mi to nie je vlastné. Ale nebolo jednoduché tomu odolávať. A ono sa vám to, či chcete, alebo nechcete, zakorení v podvedomí.

Takže pre mňa to bol vždy nesmierne arogantný, agresívny človek. Vždy to bol pre mňa človek plný zloby a hnevu. Nespomínam si na jeho prirodzený úsmev. Na ten sarkastický, ktorý napríklad použil pri podávaní demisie do rúk prezidenta Kisku, áno, ale na uvoľnený, otvorený úsmev, vážne nie. Možno nemá dôvod na úsmev, ale je zlé pre krajinu, ak má predstaviteľa, ktorý nedokáže mať radosť zo žitia a z bytia.

Potom nastala doba, keď chcel ísť do jadra EÚ.

On už chcel kadečo – tretiu cestu, reformovať komunistické hnutie a ideológiu. Bol nejaký čas aj súčasťou protimečiarovskej koalície. Už si kadečo prešiel. Oponenti toho, čo hovorím, by povedali, že je dynamický, vyvíja sa a chápe, že musí meniť postoje, keď sa mení situácia.

Aj s tým Mečiarom šiel do vlády.

Áno, až tak veľmi dynamický je. Je veľký pragmatik a užívateľ moci. Je to človek, ktorý chce koncentrovať moc. Ale aby som bola korektná, nielen Slovensko, demokracia v tých zhruba 90 štátoch demokratického sveta zažíva obrovskú krízu a zlyhania. Je to erózia moci. A sú dve možnosti, ako na to zareagujete, a tie sa nevylučujú.

Jednu spôsobuje nástup nových technológií, globalizácia nadnárodných spoločností, ktoré majú pomaly väčšiu moc ako politici sami, lebo tí sú regulovaní. Tento segment moci nie je nijako regulovaný. Ide o slobodu bez zodpovednosti, zatiaľ čo politik stále je regulovaný a má slobodu so zodpovednosťou. EÚ sa snaží prijímať regulatívy, aby vyrovnala túto asymetriu, aby koncentrácia moci v rukách nevolených, ale mocných a finančne dravých, ktorí už rozhodujú voľby, bola tiež rovnako regulovaná ako politická moc.

A potom je tu ďalšia tendencia: že dobre, vy máte slobodu bez zodpovednosti, tak aj my si skoncentrujeme moc bez zodpovedností. A to je cesta likvidovania bŕzd a protiváh. Teda bezzubá kontrola, bezobsažná, nekompetentná generálna prokuratúra, rozbité súdnictvo, polícia pod kontrolou, médiá rozdelené na nepriateľské a tie naše.

A opäť pre korektnosť poviem, že čo sa médií týka, nie je to špecifikum Ficovej vlády. Aj jeho predchodcovia útočili na média, čo im sily stačili. Ale opäť je tam asymetria, lebo tie sú regulované a neregulované. A kým máte v spoločnosti takéto výrazné asymetrie, tak to vyvoláva obrovské nerovnováhy a napätie v spoločnosti. A to ústi do produkcie „trojpéčkových“ politikov – teda k populizmu, polarizácii, postpravde. A my tých lídrov máme teraz vo vláde.

Koalícia Smer, Hlas, SNS po ovládnutí štátu mení Trestný zákon, aby svojim ľuďom zabezpečili beztrestnosť. A snažia sa, aby Ústavný súd o ňom ani nestihol rozhodnúť. Sme ešte stále v prostredí demokratického štátu Európskej únie alebo už sa stávame krajinou podobnou Maďarsku?

Všetky znaky nástupu autokracie tu sú. Úplne všetky. Larry Diamond ich vymenoval 12 a ja ich tu všetkých 12 vidím. Keď ich skrátim a zhutním, tak ide o útoky na média, spochybnenie regulovaných tradičných médií, zvyšovanie nedôvery voči verejnoprávnym médiám, ovládnutie verejnoprávnych médií, ovládnutie všetkých inštitúcií garantujúcich právny štát – to znamená sudcovského stavu, aj rozbíjanie sudcovského stavu.

Pozrite sa, ako proti sebe stoja advokáti verzus sudcovia, ako je rozbitá súdna rada. Nemáte z radov sudcov jednoznačné kvalifikované rovnaké profesionálne stanovisko o tom, akú podobu má a aké dôsledky bude mať Trestný zákon. Nie je rovnaké, lebo do hry nevstupujú len hodnoty, ale priam až ideológie a hlavne sú to rozdiely v tom, čo chápu ako spravodlivosť. Môžete prijať aj takýto trestný zákon. Ale otázka je, či prinesie spravodlivosť do spoločnosti. Takže, áno, máme tu všetky znaky nástupu autokracie, upevňovania moci s oveľa silnejším motívom v prípade pána Fica, než mal Orbán.

A kam teda Fico môže zájsť? Môže zájsť ešte ďalej ako Orbán? Vidíte to na jeho nástupe? Lebo keď v roku 2011 nastupoval Orbán, krajinu si bral oveľa menej „bagrom“, ako sa to u nás deje teraz. A podobne to bolo v Poľsku pri nástupe Práva a spravodlivosti.

Netrúfam si odpovedať na túto otázku, lebo každý má svoje poučenie z krízového vývoja, a to poučenie tkvie aj pre Európsku úniu. Je v tom, že keď príliš ustupovali Viktorovi Orbánovi, tak sa to dostalo vlastne až do neudržateľnej pozície, že sa nebolo možné dohodnúť ani na zásadných spoločných bezpečnostných stanoviskách, ktoré dnes sú na stole. Lebo EÚ je ohrozená minimálne tým, že ju Ruská federácia ústami Putina označuje za hlavného nepriateľa. A nie je to opačne, keďže EÚ k tomuto kroku nepristúpila ani po obsadení Krymu. Takže keď sa na to pozerám, to poučenie tu je a prvé také výkričníky a zdvihnutý prst už z Európskej únie prišiel.

A naznačuje to aj fakt, ako dlho trvalo, kým odišiel Orbán zo strany európskych ľudovcov, a ako krátko trvalo, kým európski socialisti pozastavili členstvo Hlasu aj Smeru.

Áno, ďalšie rozpory a rozbroje dovnútra inštitúcie, do ktorej sme vstúpili dobrovoľne, toto združenie neunesie pri takých ohrozeniach, akým čelí. Lebo nečelí len bezpečnostným, ale najmä ekonomickým ohrozeniam. A tie sú možno ešte vážnejšie, lebo tie majú vplyv na životnú úroveň. Takže Európska únia musí byť opatrná, ak ma záujem o udržanie sa ako hráča v meniacich sa geopolitických súradniciach.

Takže máte pocit, že Únia zasiahne skôr a ráznejšie, než to robila doteraz?

Neviem či ráznejšie, ale už jej doterajšie kroky sú rýchlejšie. Reaguje zdvihnutým prstom a dodávam, že naša ekonomika je v takom stave, že je proti záujmom štátu prísť o podporu z eurofondov a z plánu obnovy. To si ani Fico nemôže dovoliť.

Preto sa pýtam, či ho niečo také zastaví. Vidíme, že Orbána to nezastavilo.

Orbán musel začať robiť ústupky a začal ich robiť, rovnako ako Poľsko muselo začať robiť ústupky.

Tí to pochopili oveľa skôr.

Áno, a prestali deformovať ľudské práva a právny štát. A keďže sme spomenuli ovládnutie verejnoprávnej televízie, dovoľte mi spomenúť si, ako som bola počas predvolebnej kampane v Poľsku. Mala som možnosť dlhšie sledovať vysielanie ich takzvanej verejnoprávnej televízie. Jeden príklad za všetky: v televíznej diskusii boli dvaja predstavitelia strany Donalda Tuska a dvaja z PiS. A keď tí dvaja za vtedajšiu opozíciu dostali otázku, vôbec nedostali priestor na odpoveď, lebo moderátor na nich rovno začal ziapať, že budú klamať. A prešiel na odpovede PiS.

Takže máme ešte veľké rezervy, ale mali by sme byť naozaj v strehu. Smer vlastne nikdy nebola strana demokratov. Po pokusoch s treťou cestou tvrdili, že teda budú moderná sociálna demokracia. Štandardná téma modernej sociálnej demokracie je ochrana menšín, ale to nikdy nebola ich téma.

Opäť platí, že si treba dávať pozor, ak sa nejaká skupina v spoločnosti začne cítiť silnejšia ako tie ostatné a začne vás tlačiť do kúta ako menšinu, tak na konci dňa sa to prelomí a obráti sa to celé proti vám. Pretože tú silu dlhodobo nemôžete udržať bez toho, aby ste nezačali používať štát ako nástroj násilia. A to je ten bod zlomu.

Vtedy sa to môže zlomiť?

Keď sa pozrieme na vývoj Slovenska, tak zatiaľ moja nádej tkvie v tom, že občianstvo je tu zakotvené. Že občan používa ústavu, v ktorej má zadefinované právo na odpor. Keď sa aj jemu osobne ubližuje, keď sú pošliapavané ľudské práva, ukáže sa, že nie sme národ holubičí, ktorý sa nedokáže v istých momentoch, zlomových situáciách ozvať. My sa dokážeme ozvať, len sa pýtam, prečo vždy potrebujeme mať až takéto príučky.

Očakávate spontánne demonštrácie, pri ktorých by ľudia využili článok ústavy, v ktorom sa píše o práve na odpor? A v akom momente by mohli nastať?

Sme citliví na vlastnú slobodu. Všimnite si, ako citlivo reagujeme bez ohľadu na to, z ktorého tábora sme. Hovoríme: to je môj názor a ja na to mám právo. Takže v okamihu akéhokoľvek zásahu do takejto slobody sa tie bubliny začnú ozývať – najprv možno len na sociálnych sieťach. Ale prejavy na sociálnych sieťach sú predpolím reálnych skutkov. Ono sa to v istom momente pretaví do reálneho skutku. Spomínam si na 90. roky, keď len vznikala občianska spoločnosť a boli tvrdé mečiarovské roky. Nemôžem zabudnúť na kauzu Stará pekáreň v Nitre.

Pre vysvetlenie – kukláči vtedy tvrdo zasahovali v klube v Nitre so zámienkou, že sú tam drogy.

Tých policajtov bolo 50, vrátane kukláčov. Diskusiu tam vtedy moderoval Stano Radič a diskutoval Fero Šebej. Ľuďom tam prikladali brokovnice k hlavám, a to bolo úplne desivé. A výsledok bol, že nič nenašli, a preukázalo sa, že to bolo zorganizované SIS-kou. Až 12 rokov bežal súdny spor. Okresný súd páchateľov odsúdil, aby krajský súd tých ľudí po 12 rokoch oslobodil. Hovorím si, že je dobré, že sa toho Stano Radič nedožil. Tá brutalita moci tu bola, ale napriek nej občania prejavovali svoj odpor a vzdor, lebo si vážia vlastnú ľudskú dôstojnosť a vlastnú slobodu.

Urobila opozícia chybu, keď prestala organizovať protesty?

Netrúfam si používať za nich hodnotenie. Nemôžete organizovať každý týždeň nejaký protest na námestí.

Ale chodilo na ne stále viac ľudí.

Súhlasím, ale momentálne sú kocky hodené. Momentálne je to už v iných rukách. Je to hra Roberta Fica. A zatiaľ má naozaj karty plne v rukách, pretože má v rukách lehoty dané zákonom a nemusí sa vôbec naplniť nejaký predpoklad, že do hry vstúpi včas Ústavný súd, a už vôbec sa nemusí naplniť predpoklad nejakého typu jeho rozhodnutia. Druhá vec je, že prijímajú Trestný zákon, ktorý má naozaj veľmi ďaleko od spravodlivosti. Jednoducho preto, že absolútne nezohľadňuje práva poškodených. Naopak, ich diskriminuje v šialenej kombinácii výšky škody, výšky trestu a premlčacích dôb. Tá trojkombinácia je desivá. Je to prokorupčný zákon. A je to opäť o tom, že bohatí na tom budú lepšie, bohatí sa vykúpia. Ten zákon prináša so sebou úplne pokrivenú spravodlivosť.

Naozaj nemôžem počúvať argumenty, ktoré z nás robia úplných hlupákov. Napríklad keď Erik Tomáš povie, že veď to ukážu štatistiky a že trestných činov po tej novele bude jednoducho menej.

Samozrejme, že to tak bude, keďže mnohých zločincov nebudú môcť stíhať.

Áno, keď hranice škody posunú zo 133-tisíc na 650-tisíc, je isté, že ich bude menej. Faktom je, že stačí použiť zdravý rozum, a nemusíte byť expert na trestné právo, aby ste vyslovili vetu, že je to prokorupčný zákon.

Čo hovoríte na kampaň Ivana Korčoka? Čo robí dobre, čo robí zle? Čo by ste mu poradili? Boli ste prezidentská kandidátka.

Viem, že mi chcete pomôcť, aby som sa k tomu mohla vyjadriť, ale ja som tie voľby nevyhrala. A skúsim vyhodnotiť aj tie dôvody, prečo som to nevyhrala. Bola som protikandidátka úradujúcemu prezidentovi, bola som protikandidátka opozície v čase, keď sa koalícia tešila podpore vyše 60 percent. Ako sociologička som si namodelovala, koľko maximálne môžem získať hlasov, a ako úspech som si zadefinovala dostať milión hlasov a dostať sa do druhého kola.

To sa vám podarilo, dostali ste 990-tisíc hlasov.

Áno, blížilo sa to k miliónu. To však naozaj bolo na hranici možností. Ale situácia bola iná ako teraz.

Podobné to bolo v tom, že bola tu koalícia, z ktorej išiel strach – Smer, HZDS, SNS a aj prezident, ako on sám hovoril, bol akoby člen Smeru. Takže aj vtedy sa dalo použiť heslo, že nemôžu mať všetko.

Nesúhlasím. Vtedy nebola spoločnosť taká polarizovaná ako dnes. Tá skupina ľudí, ktorá sa cítila ohrozená, bola naozaj menšinová. Ilustrovali to všetky výskumy verejnej mienky a aj výsledok volieb v roku 2006. Koalícia bola v tom čase z hľadiska podpory oveľa silnejšia. Tá podpora sa oslabila až neskôr po finančnej kríze.

My sme po roku 2002, keď sa prvý raz zlomila stredopravicová koalícia a stratila väčšinu v parlamente, nedokázali postaviť rovnako presvedčivú, stabilnú protiváhu, alternatívu k Ficovým vládam. A každé naše zlyhanie, vrátane roku 2020, robilo Fica silnejším. Ten zlom nastal, až keď bol dlhšie pri moci, až tým zlomom po vražde novinára a najmä potom, ako nedokázal hľadať odpovede na sociálno-ekonomické otázky. Lebo prepad a úpadok už po tých desiatich rokoch jeho vládnutia bol viditeľný a hmatateľný. On sa to snažil kamuflovať rozdávaním balíčkov, ale takáto kamuflácia prestala fungovať.

A keď sa tejto téme začneme venovať, tak sa odhalí, že 13. dôchodok prinesie vyššie odvody, vyššie dane a zdanenie ďalších subjektov. Fico nemá jediný návrh, ako zvýšiť výkonnosť ekonomiky. Nemá jediný návrh, ako zaviesť opatrenia na vyššiu sociálnu spravodlivosť, opäť to robí systémom rozdeľuj a panuj.

Takže tá situácia je pre Fica horšia, ako bola v roku 2009, keď ste kandidovali?

Jednoznačne. A ďalší rozdiel je ešte v tom, že keď sa pozriete na tých jedenástich kandidátov, tak tam nachádzam jedného a s privretím očí dvoch kandidátov, ktorých môžem zaradiť do spektra demokratov. Čiže tí ostatní sa vlastne uchádzajú o podobného, ak nie rovnakého voliča. Nesmierne bude záležať na tom, čo urobia v tom druhom kole práve títo voliči.

Čo by ste teraz poradili Korčokovi? Stále za Pellegrinim zaostáva o nejakých osem či deväť percentuálnych bodov, čo môže byť aj 150- až 170-tisíc hlasov. A to je obrovské množstvo.

Prosím, nevnímajte to ako radu, len skôr ako skromný námet. V kampani sa potrebujete sústrediť na dva súbežné piliere. Jedným je, kto som hodnotovo a čo pozitívne ponúkam. A musí to byť presvedčivé aj z hľadiska životného príbehu. Keď si spomeniete na kampaň pani prezidentky Čaputovej, tak to postavila na spravodlivosti, životnom prostredí a sociálnych veciach.

Bolo to presvedčivé, lebo sa tomu venovala vo svojej kariére. Zároveň sú to témy, ktoré viac alebo menej prezident v kompetencii má. Inými slovami: musia to byť zároveň témy, ktoré ústava dáva do vienka ako kompetenciu prezidentovi.

Nemôžete sľubovať riešenie tém, ktoré prezident nemá v kompetencii. Spravodlivosť v kompetencii má, ale aj ochranu ľudských práv, zodpovednosť za ústavnosť, za fungovanie právneho štátu.

Nie je základnou témou aj to, čo PS vytiahlo na bilbordoch – že nemôžu mať všetko?

Nemyslím si, že je to základná téma. Prezident môže byť z toho istého tábora, ak je to tábor demokratický. Kandidát by mal mať pozitívne témy: ako bude garantovať ústavnosť. A zároveň negatívne témy, to znamená, v čom je iný ako tí ďalší kandidáti, v čom to bude robiť inak. Teda v čom to Ivan Korček bude robiť inak ako Peter Pellegrini. A tam teda má za priehrštie, dokonca celý batoh argumentov.

Mal by sa teda viac vyhraniť voči Pellegrinimu?

Som si tým úplne istá. To nijako neprotirečí slušnosti, práve naopak. Je slušné povedať, kde prípadne bude potenciálny konflikt s výkonnou mocou a prezidentského úradu. Mal by pomenovať hodnoty. Povedať, že pre neho bude neprijateľné, aby výkonná moc oklieštila kompetencie Ústavnému súdu. Aby výkonná moc uvažovala o presunutí kompetencií Ústavného súdu na iné súdy, ako to ponúka jeden z kandidátov. Mal by povedať, že bude využívať svoju kompetenciu tak, že aj z morálnych dôvodov nebude vymenúvať kandidátov navrhnutých do vlády, alebo na post riaditeľa SIS a podobne.

Má právo toto povedať, aby bolo jasné, v ktorých veciach bude vyvažovať výkonnú moc, ktorá je v súčasnosti pri moci, a zároveň by mal povedať, v čom, naopak, bude raziť kontinuitu a bude nápomocný. Lebo prezident Slovenskej republiky nemôže nahrádzať opozíciu.

Podarí sa Korčokovi dohnať Pellegriniho náskok? Do volieb je len mesiac.

Tak som sa zamýšľala, či fakt beží kampaň. Napadol mi taký vtip z relácie Apropó, v ktorom sa takí zúbožení ľudkovia rozhliadajú doľava a doprava a hľadajú, kedy Slovenskom prebehne nejaká reforma. Aj ja sa tak zúfalo pozerám doľava, doprava, kedy teda naozaj začne to, čomu hovoríme kampaň, pretože to sú monológy. Ivanovi Korčokovi ani iné nezostáva ako viesť monológ.

Keďže s ním Pellegrini nechce ísť do diskusií.

Práve, no keď sa niekto bojí… Ako inak to interpretovať? Veď keď som si istý tým, čo robím, tak viem, že som silnejší v argumentoch ako protikandidát. Alebo sa minimálne cítim na rovnakej úrovni, tak sa nenechám ako malé dieťa pozývať do dialógu a odmietať ho. Veď je to už až smiešne. Pellegrini sa vyhýba konfrontácii a dialógu.

To by mohol Korčok zdôrazňovať ešte viac.

Zdôrazňuje to, myslím si, pri každej príležitosti. To, čo mi chýba v kampani, je, že by v nej mohlo byť viac hodnotových stanovísk k tomu, čo sa na Slovensku deje. Nie, že by ich (Korčok – pozn. red.) nedával, ale takéto stanoviská sa žiadajú každý deň. Lebo to, čo teraz zahral premiér Fico, ako nás tu straší, ako robí na nás bu, bu, bu, zvoláva bezpečnostnú radu štátu… Veď mu niekto pomôžte, keď sa tak hrozne bojí.

Bezpečnostnú radu zvolával aj k Tomanovej psovi.

To je pravda. Ale fakt už chvíľami mám potrebu ho tak pofúkať, nech sa tak nebojí.

Ako bude vyzerať Slovensko s premiérom Robertom Ficom a prezidentom Petrom Pellegrinim?

Také sme tu už chvíľu mali, zažili sme kombináciu Gašparovič – Fico. Nebolo to práve veselé obdobie. Chcem byť optimistická. Sama sebe nariaďujem mať nádej, nútim sa. Takže tak, ako sme prežili mečiarizmus a ako sme prežili ficizmus, tak ho prežijeme aj s tou siamskou dvojičkou Peťkom Pellegrinim vo funkcii prezidenta. Len si to hlboko neželám.

Už by sme si to naozaj nezaslúžili, už naozaj nie. To, že je tu táto zostava, rozhodlo v parlamentných voľbách len niečo cez 9900 hlasov. Je to takéto tesné. Politik nie je nikdy dokonalý. A nemajme kritériá, že musí byť o tri triedy dokonalejší ako jeho súper alebo predchodca. Čo neznamená, že máme rezignovať na jeho princípy a hodnoty, preto ich treba počuť, poznať, aby sme neboli zaskočení.

A s istotou môžem povedať, že princípy a hodnoty Petra Pellegriniho sa rovnajú princípom a hodnotám Roberta Fica a Roberta Kaliňáka and company. A to je teda kombinácia, ktorá utuží demokratov v presvedčení, že možno by mali byť schopnejší viac stavať mosty medzi sebou ako hľadať to, čo ich rozdeľuje. Lebo vždy sme doplatili a zahynuli na to, že istá téma, ktorú bolo možné odložiť, posunúť, hľadať kompromis, sa stala totálnym zlomom pre hľadanie priesečníkov a podstaty toho, čo demokracia vyžaduje. Príkladom je vatikánska zmluva a takto by som mohla pokračovať.

Demokrati medzi sebou musia hľadať priesečníky, aspoň na chvíľočku by mali skúsiť vnímať vládu ako celok a nie ako svoje stranícke záujmy. Na to doplatila Matovičova, Hegerova vláda, na to doplatila naša vláda a na to doplatila aj druhá Dzurindova vláda. Treba hľadať priesečníky a nie systémom obchodu. To je cesta do záhuby. Takto sa demokratické sily nemajú správať. Tak sa správa Danko a SNS a tak sa správajú oni medzi sebou. Takže riešenie je veľmi jednoduché – hľadajme priesečníky.