Pravekou mysľou obsluhujeme modernú techniku. Môže sa niečo také skončiť dobre?

• Naša myseľ sa tvorila v dávnej minulosti, ktorá sa v ničom nepodobala na dnešný svet. Podľa autorov štúdie sa nestihla prispôsobiť inováciám techniky a zaostáva za nimi.
• Sociálne siete potrebujú, aby sme na nich trávili čo najviac času, čo dosahujú tým, že nám predhadzujú morálny obsah, ktorý nás udržiava v permanentnom stave aktivácie, najlepšie hnevu alebo rozčúlenia.

Máme praveké emócie, stredoveké inštitúcie, ale techniku s božskými schopnosťami, povedal kedysi americký biológ Edward Osborne Wilson.

Uvedený rozpor označil vedec za „skutočný problém ľudstva“, keďže znamená, že „dospelácku“ (modernú) techniku obsluhujú – z evolučného hľadiska – deti.

Môže sa niečo také skončiť dobre?

Uvedenou témou sa v novom pre-printe zaoberala psychologička Claire Robertsonová z New York University a jej dvaja kolegovia. Vedci sa zamerali na morálku a internet.

Štúdia ešte nebola recenzovaná a je zavesená v databáze psyArXiv. V tomto článku budeme jej obsah voľne komentovať.

Podľa spoluautorky štúdie internet deformuje naše morálne inštinkty, ktoré sa vyvinuli v celkom inom prostredí. Zdroj – Claire Robertsonová/X

🚨 New Preprint! 🚨
In our new paper, we argue that evolved responses to moral transgressions, such as punishment of transgressors and compassion for victims, are perverted by the online world's massive scale. @jayvanbavel @azimshariff pic.twitter.com/G2SsVOlgoE

— Claire Robertson (@CRobertson500) February 5, 2024

Narušené morálne inštinkty

Autori článku vysvetľujú, že „internet narúša základné morálne inštinkty ľudí“, keďže ide o inováciu, na ktorú nie je naša myseľ – formovaná v úplne inom prostredí – pripravená.

Z evolučného hľadiska vznikla morálka ako nástroj na manažovanie spolupráce s ostatnými členmi skupiny. V praveku boli skupiny malé a tvoril ich len nízky počet ľudí. Schopnosť ovplyvňovať veci sa limitovala na dianie v skupine a trest za prehrešok vyžadoval priamy kontakt.

To sa zmenilo s modernou spoločnosťou a internet to ešte umocnil – keď sme online, dokážeme osloviť milióny cudzích ľudí na inom kontinente a kohokoľvek vieme vyhrešiť na diaľku.

Naša myseľ sa tvorila v čase, ktorý sa v ničom nepodobal na dnešný svet, a podľa autorov sa nestihla prispôsobiť inováciám techniky a zaostáva za nimi. „Ľudia používajú mozog formovaný prostredím malých skupín na orientáciu vo svete, ktorý je úplne prepojený.“

Zmena podobná atómovej bombe

Na vysvetlenie následkov rozporu medzi „pravekou mysľou“ a „moderným svetom“ používajú autori známu paralelu s chuťou na sladké – v minulosti bola výživná potrava zriedkavou komoditou a naši pravekí predkovia museli využiť každú vhodnú príležitosť najesť sa. Inak hrozil „game over“.

Táto túžba sa obrátila proti nám v čase, keď je všade dostatok cukrární, potravín či predajní rýchleho občerstvenia. Výsledkom je moderná epidémia obezity.

S novým prostredím internetu si nevie rady ani naša morálka a nie je naň adaptovaná podobne ako naše bruchá na nové prostredie blahobytu a dostatku. Výsledkom je „nezdravé správanie, ktoré sa stavia proti našim lepším úsudkom“.

Autori štúdie nešetria expresívnymi výrazmi, aby upozornili na to, že vplyv internetu na našu morálku považujú za úplne zásadný: „Tak ako atómová bomba zmenila spôsob, akým národy vedú vojny, a antikoncepčná pilulka zmenila spôsob, akým ľudia majú sex, internet zmenil spôsob, akým ľudia prežívajú morálku.“

Na inom mieste psychológovia píšu, že internet spôsobil v spoločnosti zmenu, „ktorá je pravdepodobne väčšia ako neolitická revolúcia pred 12 000 rokmi (prechod k poľnohospodárstvu, pozn. red.)“.

Sme citliví na morálne podnety

Autori štúdie nevykonali žiadne experimenty a ich článok je skôr esejou o dôsledkoch používania internetu na našu morálku, ktorý v rozvinutých krajinách pravidelne používa do 99 % ľudí.

Úvaha vychádza z predpokladu, že ľudia majú extra vyvinutý sklon všímať si morálne relevantné podnety. Taká tendencia bola pre nás užitočná odjakživa – naša myseľ si nemohla dovoliť ignorovať, ak by sa napríklad niektorý z členov pravekej skupiny správal ako čierny pasažier a potravu by delil na úkor iných.

Ak by sme si nevšímali, že niekto sa chce takpovediac ohriať pri spoločnom ohni bez toho, aby do neho doniesol vlastné polienko, škaredo by sa nám to mohlo nevyplatiť. Preto sme mimoriadne citliví na každý podnet, ktorý sa týka témy spravodlivosti či ujmy.

Mimochodom, z rovnakého dôvodu sme vnímaví aj na všetky správy o zdraví – ľudia si nemôžu dovoliť ignorovať, ak sa povie, že „nejaká látka zabíja“, lebo je to otázka života a smrti. Nič urgentnejšie už neexistuje.

Autori štúdie o tom síce nepíšu, ale pripomeňme, že na tejto dispozícii našej mysle parazitujú všetky zdravotnícke hoaxy – ak sa na sociálnej sieti objaví, že „mRNA vakcína zabíja“, je to taký silný podnet, že ho nemožno ignorovať, a časť ľudí ho „pre istotu“ šíri ďalej. Ľudí sa zmocní silný pocit urgencie a správy šíria bez toho, aby si ich zdĺhavo overovali.

Extrémnejšie morálne postoje

Keďže internet prepojil milióny ľudí, na sociálnych sieťach sme permanentne konfrontovaní s morálnym obsahom, čo predtým nebývalo, píšu autori. „Dôkazy naznačujú, že [na internete] sa zvyšuje miera morálneho obsahu, ktorému sú ľudia vystavení.“

Tak sme sa ocitli v začarovanom kruhu – na permanentnú morálnu stimuláciu reagujeme produkciou morálneho obsahu, na ktorý sa reaguje tvorbou morálneho obsahu, na ktorý sa zase reaguje, a tak ďalej.

Keďže internet je presýtený morálnym obsahom, spôsob, ako na seba v tej záplave upozorniť a vyčnieť z davu, je, že budete presadzovať extrémne morálne postoje.

Na internete tak čelíme čoraz väčšiemu počtu morálnych podnetov, ktoré sú čoraz extrémnejšie. „Táto črta online sveta môže umelo zvýšiť pocity nepriateľstva medzi ľuďmi aj rozhorčenia,“ píšu autori.

„Unavený“ súcit

Keďže obetí nevhodného správania, s ktorými sa stretneme na internete, je obrovské množstvo, výsledkom je „únava súcitu“ (z angl. compassion fatigue). Tento jav vyjadruje myšlienka: „Jedna smrť je tragédia, milión je štatistika“. Znamená, že tragédie veľkých rozmerov, v ktorých sa cudzí ľudia menia na „štatistickú položku“, naše srdcia príliš nerozochvejú.

Jednoducho – obávať sa nemožno o každého a záplava morálnych podnetov na internete spôsobí, že naša „unavená“ myseľ „rezignuje“.

Dôvodom je opäť naša psychologická minulosť: naši dávni predkovia boli v priamom kontakte len s minimom ľudí, väčšinou pokrvne príbuzných, a ich nenávisť alebo láska boli úzko zamerané len na nich. Nie na neznámu masu ľudí zo vzdialenej krajiny. Problémom modernej doby je, že s osudmi takých ľudí sme na internete konfrontovaní denne.

Tresty

Naša myseľ odjakživa trestá – ak sa člen skupiny nezúčastnil na love, ale nárokoval si najviac potravy, bolo výhodné potrestať ho, lebo živiť čierneho pasažiera je nákladné.

Trest vykonal jednotlivec či malá skupina a odohral sa osobne. Internet to úplne zmenil a na jednotlivcovi sa môžu vyvŕšiť tisíce cudzích ľudí (z angl. public shaming), ktorí navyše ani nevidia utrpenie, čo obeti spôsobujú. V trestaní teda pokračujú, aj keď by už mali prestať.

Trest tak nemusí zodpovedať spáchanému prehrešku.

Autor nadávok svojím hrubým správaním prakticky nič neriskuje, čo ho môže ďalej povzbudzovať – ak nadávky putujú k obeti cez celý kontinent, riziko fyzickej odplaty je nulové.

Hrubé správanie na internete sa môže stupňovať ako prejav signalizácie cnosti (z angl. virtue signalling). Ak niekto napríklad ostro a tvrdo odsúdi šikanovanie v škole, chce tým dať najavo, že on je morálny maják, ktorý by sa šikanovania nikdy nedopustil (to, či sa ho reálne dopustil, je vedľajšie). Čím tvrdší je komentár na sociálnej sieti, tým viac ním chce autor povedať, že „ja nie som ako páchateľ“. Naopak, vlažný komentár, ktorý hriešnika dostatočne neodsúdi, môže vzbudzovať obavy, či sa to s neschvaľovaním šikanovania myslí vážne.

„Namiesto kmeňa s malým počtom ľudí, ktorí mali záujem o podporu skupinovej spolupráce, sa [na internete] môžu zhromaždiť milióny ľudí z celého sveta, aby verejne potrestali jednu osobu bez toho, že by ich to niečo stálo alebo skutočne túžili po náprave. Môžu sa snažiť získať spoločenský status bez skutočnej snahy zlepšiť kolektívne výsledky,“ zhrnuli autori tieto úvahy.

Ide im o zisk

Čo prinesie budúcnosť, nevedno, ale autori štúdie píšu, že IT spoločnosti asi samy od seba nebudú mať záujem redukovať evolučnú nezhodu medzi pravekou mysľou a moderným online svetom. „Skôr si myslíme, že je pravdepodobnejšie, že [IT] spoločnosti budú tieto sklony využívať dovtedy, kým to bude ziskové.“

Firmy ako Facebook a spol. potrebujú, aby sme na nich trávili čo najviac času, čo dosahujú tým, že nám predhadzujú morálny obsah, ktorý nás udržiava v permanentnom stave aktivácie, najlepšie hnevu alebo rozčúlenia. Ak by nám bol obsah na sociálnych sieťach ukradnutý, vypli by sme ich.

Vlažnému postoju k týmto aplikáciám možno zabrániť neustálou stimuláciou – pobúrení z názorov iných tak do omrzenia komentujeme, lajkujeme a zdieľame.

Naozaj naša myseľ zaostáva?

Nová štúdia nie je bez otáznikov. Oslovili sme všetkých troch autorov, ale za viac ako týždeň nám neodpísali. Pochybnosti sme vyjadrili napríklad o tom, či naozaj narastá miera morálneho obsahu, ktorému sme denne – prostredníctvom internetu – vystavení.

Skeptik v nás namietal, že veľa morálneho obsahu tu bolo vždy, len sa s ním ľudia stretli inde – v knihách, pri pozeraní televízie alebo vonku pri hrách či debatách. Internet zďaleka nemá monopol na morálne témy.

Závažnejšia otázka, ktorá presahuje naše znalosti, sa týka tempa evolučných zmien. Napríklad v článku z Plos Biology sa píše, že „nedávne objavy v oblasti ľudskej genetiky“ spochybňujú predstavu, že pozvoľné tempo evolúcie spôsobuje zaostávanie, pre ktoré naša myseľ nevyhovuje súčasnému prostrediu. Povedané inak, na súčasnosť sme adaptovaní lepšie, ako sa prezentuje. No myšlienka o zaostávaní predstavuje východiskovú bázu nového článku. Ak neplatí, neplatia ani všetky závery. Aj preto nám záležalo na tom, aby autori odpovedali, no nestalo sa.

Autori tento príklad nepoužívajú, no v podstate hovoria, že naša súčasná myseľ je ako kľúč, ktorý prestáva pasovať do nového zámku (moderné prostredie s internetom). Výsledkom je explózia verejného hanobenia či „unavený“ súcit. Riešenie je ťažké, pretože finančné záujmy IT gigantov sú v rozpore s úsilím uviesť modernú techniku viac do súladu s našimi morálnymi inštinktmi.

Dostupné z: https://doi.org/10.31234/osf.io/ns34y