Denník N

Doma

Nastúpim do taxíka. Taxikár sa ma spýta: „Kam to bude, mladá pani?”

„Domov,“ vravím, „na Račko.“

Spýta sa ma, či som odtiaľto, že cíti v slovenčine nejaký akcent. Či som z Poľska.

„Som Holanďanka z Haagu, ale bývam tu už deväť rokov.“

„Deväť rokov? Tu? Ale prečo ste tu, keď u vás je všetko lepšie?“

„Ale tak jednoznačne lepšie v Holandsku nie je. Na Slovensku máme oveľa viac slnečných dní a taký pohodlný, pokojný život. A krásnu prírodu. Mám tu rodinu, dcéru a super prácu. Som šťastná.“

„A dcéra chodí do školy? To predsa musí byť u vás oveľa lepšie, nie?“

„Dcéra chodí do súkromnej školy, stojí to síce peniaze, ale sme veľmi spokojní. Aj učiteľky, aj dcéra. Bojím sa však, čo bude potom, keď bude veľká. Najradšej by som jej umožnila vysokú školu v Holandsku.“

„A naše nemocnice ste videli?“

„Zaplatíme si drahú súkromnú kliniku, šetríme si na to, lebo v štátnych nemocniciach sme mali hrozné skúsenosti. Netušila som, že niečo také existuje. Necítim sa však dobre, že musím toľko zaplatiť, aby sa k nám správali normálne.“

„A domov chodievate?“

„Domov už nemám v Holandsku. Naša mama zomrela pred šiestimi rokmi. Mám tam mladšieho brata. Po maminej smrti zostal sám. Keď ochorela a vedela, že zomrie, bála sa, že bude stratený a sám. Bála sa, že by sám nevedel bojovať so závislosťou od marihuany, že nedokončí školu. Preto oslovila známych, homosexuálny manželský pár, ktorý ho zobral k sebe domov. Býval tam niekoľko rokov. Postarali sa oňho ako rodina.“

„Fíha, a to ste sa nebáli, že by sa z neho stal… no, veď viete, čo.“

„No… začal brať ešte viac drogy a prerušil aj školu. Ale vďaka tomu páru, ktorý sa oňho deň čo deň staral, našiel podporu. Nebol stratený, nebol sám a je z toho von. Teraz už býva s priateľkou. Vianoce však oslavujú spolu s tým párom a ich starými rodičmi. Keď idem do Holandska, som aj ja u nich ako doma.“

„Tak a sme tu. Blok chcete?“

Teraz najčítanejšie