Denník N

Ak chcete jesť lososa, chovný je ideálnou voľbou, hovorí morská biologička

Morská biologička, Lucia Drábiková. Foto N - Tomáš Hrivňák
Morská biologička, Lucia Drábiková. Foto N – Tomáš Hrivňák

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

„Výskumy ukazujú, že chovné lososy síce majú menej omega-3 mastných kyselín než divoké, ale zároveň sú stále nutrične nasýtenejšie než iné druhy mäsa. A ani pri vitamínoch a výživných látkach vždy neplatí ‚čím viac, tým lepšie‘. Veľa nadbytočných prospešných látok telo jednoducho vylúči,“ hovorí Lucia Drábiková, ktorá v Nórsku skúma vývojovú biológiu rýb so zameraním na akvakultúru a lososy atlantické.

Riziká, ktoré prináša rybolov, považuje za oveľa väčšie než benefity mäsa divo ulovených rýb.

Vedkyňa dodáva, že aj keď chovné lososy patria medzi najudržateľnejšie typy produkcie živočíšneho mäsa, nemôžeme si tým ospravedlňovať povedzme jeho dennú konzumáciu. „Vo všeobecnosti by sme sa mali uberať smerom k zníženiu konzumácie živočíšnych proteínov a snažiť sa zamerať skôr na rastlinnú stravu,“ hovorí.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • prečo sa lososy zmenšujú;
  • prečo sa jeden druh lososa po rozmnožení mení na „zombieho“ a druhý nie;
  • že lososmi atlantickými, ktoré sú dnes ohrozené, sa kedysi hnojili polia;
  • či je fileta z divého lososa zdravšia než z chovného;
  • čo spôsobuje ružové sfarbenie lososa a či na ňom záleží.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Koľko divých lososov sa ešte nachádza v našich oceánoch?

Osobne skúmam lososa atlantického, ktorý sa nachádza v severnom Atlantickom oceáne, od severnej až po južnú časť Európy a takisto v Kanade a USA. V minulosti bolo lososov v týchto oblastiach veľa. Priemyselná revolúcia, zvýšený rybolov a vybudovanie vodných elektrární či prekážok na riekach zapríčinili, že ich rozmnožovanie sa skomplikovalo, kvalita vody klesla a ubudlo z ich prirodzeného prostredia, čo spôsobilo klesajúci počet jedincov. Dnes máme oproti časom pred spustením komerčného rybolovu len okolo 10 % populácie. Aj preto sa losos atlantický chová umelo a na rozdiel od lososov tichomorských je ich komerčný rybolov zakázaný.

V určitých oblastiach, napríklad v riekach Belgicka, Holandska či Nemecka, lososy dokonca úplne vymizli. Sú snahy navrátiť ich do tohto prostredia, no zatiaľ nie sú veľmi úspešné. Najnovšie údaje hovoria aj o tom, že okrem stále klesajúcich počtov lososov sa zmenšuje aj veľkosť rýb, ktoré sú v reprodukčnom veku.

Čím to je, že sa lososy zmenšujú?

Spôsobuje to napríklad rybolov, ktorý je selektívny a vyberá hlavne väčšie kusy. V mori teda zostávajú a rozmnožujú sa najmä menšie ryby. Ďalšia vec je zvýšená teplota morí, ktorá môže spôsobiť pomalší rast rýb. Lososy sa zároveň vracajú rozmnožovať do riek skôr než v minulosti, čiže sa množia menšie.

Prirodzený výskyt lososa atlantického. Zdroj – Thorstad et al. 2010, Atlantic Salmon Ecology

Je v prírode bežné, že ryby žijú časť svojho života v sladkých riekach a časť v slaných vodách? Musia byť špeciálne vybavené na to, aby v rozdielnych prostrediach prežili?

Práveže je to veľmi neobvyklé. Prispôsobených je na to iba okolo 0,8 % rýb. Lososy sa rozmnožujú v riekach a migrujú do morí, no sú aj druhy, ktoré sa rozmnožujú v moriach a zvyšok života trávia v riekach, napríklad úhor európsky.

V každom prípade ide o veľmi zložitý životný cyklus, pretože tieto ryby sa musia prispôsobovať zmene obsahu iónov v prostredí. V sladkej vode je ryba voči prostrediu hyperosmotická, čiže si musí udržiavať minerály v tele a vodu sa snaží vypudiť. Preto losos v sladkých vodách nepije. V slanej vode je zase ryba voči prostrediu hypoosmotická, čiže sa vodu v sebe snaží udržiavať a aktívne pije.

Zatiaľ sme sa rozprávali o lososovi atlantickom. Aký je rozdiel medzi ním a tichomorským lososom?

Losos atlantický patrí do rodu Salmo. Patrí sem aj pstruh potočný, ktorý je u nás pôvodným druhom. Vyskytuje sa prevažne v riekach, ale takisto dokáže migrovať do oceánov. Na druhej strane aj niektoré lososy atlantické, ktoré žijú v jazerách ďaleko od mora, sa so slanou vodou nemusia nikdy stretnúť.

Lososy tichomorské patria do rodu Oncorhynchus. Hlavným, stále nie úplne vysvetleným rozdielom medzi týmito dvoma rodmi lososov je, že tichomorské lososy po vytretí hynú, zatiaľ čo lososy atlantické sa dokážu vrátiť do mora. Jedno z možných vysvetlení je, že rieky tichomorských oblastí sú na rozdiel od tých atlantických menej bohaté na živiny. Uhynuté lososy poskytujú aj potravu pre ďalšie organizmy, a preto sú dôležitou súčasťou ekosystému.

Lososy, ktoré po vytretí umierajú, sa niekedy označujú aj ako „zombie ryby“, lebo v riekach degenerujú postupne. Môže to spôsobovať aj to, že ich rozmnožovací proces je celkovo náročný?

Hlavným cieľom lososov v riekach je rozmnožovanie. Keď sa snažia aktívne preplávať riekami, musia prekonávať protiprúdy a preskakovať riečne prekážky, čiže je to pre ne energeticky veľmi náročná cesta. Lososy sa totiž vždy snažia dostať do tej istej rieky, kde sa samy narodili. Ale lososy atlantické sa po tejto ceste dokážu vrátiť do mora a zregenerovať.

Medveď, ktorý si pochutnáva na „zombie“ lososovi. Foto – U.S. Fish and Wildlife Service/public domain

Čiže rozmnožovanie je životunebezpečný proces pre oba druhy.

Je to náročný proces pre každý organizmus. Okrem iného sa lososím samcom vytvárajú aj sekundárne reprodukčné zmeny kostry, aby boli pre samice atraktívnejšie a dostali sa vyššie v hierarchii. To ich tiež stojí zdravie, lebo na to, aby si v čeľusti vytvorili hák, musia spotrebovať minerály zo svojich šupín.

Losos s väčším čeľustným hákom pri párení víťazí?

Pravdepodobne áno. Sú však aj prípady, keď lososy po narodení zostanú v riekach, pretože sa im nepodarí včas migrovať do oceánov. Takéto ryby zostanú menšie, no stále dokážu reprodukčne dospieť. Keď sa potom prídu samice páriť, vedia sa prešmyknúť pomedzi väčšie a súperiace samce, ktoré síce môžu mať väčšie čeľuste, no nevšimnú si ich. Takto môže malý potmehúd oplodniť ikry mliečom a v evolučnom boji netradične víťazí ten najmenší.

Hák na spodnej čeľusti, ktorý sa pri niektorých lososovitých rybách vyvíja pred obdobím rozmnožovania. Foto – U.S. Fish and Wildlife Service/public domain

Prečo sú viac ohrozené atlantické lososy, ktoré sa po párení dokážu zregenerovať?

Na lososa atlantického je vytváraný tlak už od 17. storočia a vrchol jeho komerčného rybolovu bol koncom 19. storočia. V minulosti sa pritom lovili v takom počte, že ich ľudia ani nestíhali konzumovať a používali ich napríklad aj na hnojenie polí. Je to taký fenomén „starej Európy“, ktorá si priviedla na pokraj vyhubenia takmer všetky divoké druhy zvierat. Americký kontinent bol osídlený Európanmi historicky neskôr a má väčšie priestranstvá, čiže sa tam zachovalo aj oveľa viac divokej prírody než v Európe. Môžeme povedať, že toto je jeden z dôvodov nízkych počtov lososa atlantického.

Je ťažko predstaviteľné, že kedysi sa lososy používali na hnojenie pôdy, keďže momentálne patria medzi medzi obľúbené, no nie najlacnejšie ryby. Platí to najmä o divých lososoch, ktoré sú drahšie než tie chované. Sú divé lososy pre nás aj lepšie alebo ide len o spotrebiteľskú skratku?

Z divých lososov môžeme nájsť v obchodoch už len tie tichomorské. Losos atlantický sa už komerčne nechytá. Cena preto závisí aj od jeho počtov. Úlohu asi zohráva aj fakt, že lososy tichomorské sa lovia, iba keď sa prichádzajú do riek rozmnožiť, čiže okno na ich lov je veľmi krátke. Čo sa týka kvality, ja si kupujem jedine lososa z fariem. O divoké lososy sa totiž delíme s morskými predátormi a ich nadmerný rybolov vyvíja na divokú prírodu nepredstaviteľný tlak.

Sú však divoké lososy nutrične hodnotnejšie než tie chované?

Chovajú sa aj lososy, ktoré majú označenie „organické“. Tie sa snažia priblížiť k tým divokejším a musia spĺňať rozličné regulácie. Napríklad majú v klietkach menšiu hustotu, pri ich chove sa nemôžu používať nijaké farmaceutiká a tak ďalej.

K nutričnej hodnote chovaných lososov viem povedať, že akvakultúra (akvapestovateľstvo – pozn. red.) sa momentálne snaží obmedziť rybacie mäso v potrave chovaných lososov. To sú ryby, ktoré sú chytené v moriach a stále tvoria 7 % potravy chovných lososov. Namiesto nich sa snažíme používať poľnohospodárske plodiny, napríklad kukuricu či ovos, ktoré však neobsahujú omega-3 mastné kyseliny.

Omega-3 mastné kyseliny sú pre človeka dobré napríklad z hľadiska vývinu mozgu či liečbu a prevenciu kardiovaskulárnych chorôb. Výskumy ukazujú, že chovné lososy majú týchto kyselín síce menej než divoké, ale zároveň sú stále nutrične nasýtenejšie než iné druhy mäsa. A ani pri vitamínoch a výživných látkach vždy neplatí „čím viac, tým lepšie“. Veľa nadbytočných prospešných látok telo jednoducho vylúči.

Lucia Drábiková pri pozorovaní dospelých jedincov a určovaní ich pripravenosti na rozmnožovanie (ryby boli omráčené, aby sa zamedzilo zraneniam rýb, ale aj vedkyne). Foto – archív L. D.

Nepopiera kŕmenie chovných lososov divokými rybami pôvodnú snahu o zníženie nadmerného rybolovu a tlaku na ekosystémy?

Rozhodne áno. Tiež som s tým veľmi nespokojná. Ale výskum sa stále posúva a hľadajú sa alternatívy. Ďalšia vec je, že pokiaľ ide o hospodárske zvieratá vo všeobecnosti, mali by sme sa všetci uberať smerom k zníženiu konzumácie živočíšnych proteínov a snažiť sa zamerať skôr na rastlinnú stravu.

Takže chov lososov, ktorý neznižuje ich počty v oceánoch, nie je univerzálnou „ospravedlnenkou“ pre ich konzumáciu?

Určite nie. Vždy by sme sa mali pozastaviť a popremýšľať nad tým, odkiaľ tie zvieratá pochádzajú a či je to voči životnému prostrediu prijateľné. Ja osobne konzumujem zviera, väčšinou rybu, raz do týždňa. Ak teda chcete nejakého lososa jesť, chovný je ideálnou voľbou. Okrem iného patrí medzi najudržateľnejší typ produkcie živočíšneho mäsa. Je to z dôvodu nízkych nárokov bazálneho metabolizmu, keďže ryby sú studenokrvné, a preto nespotrebujú energiu na zohrievanie tela. Ale rozhodne tým nemôžeme ospravedlňovať jeho dennú konzumáciu.

Ako vyzerá farma, na ktorej sa chovajú lososy?

V Nórsku sa väčšinou tieto farmy nachádzajú vo fjordoch, v ktorých je mix sladkej a slanej vody a ktoré sú väčšinou veľmi hlboké. To sú ideálne podmienky, a keďže je tam zachovaná dynamika prúdov, odpad z klietok sa lepšie zrieďuje.

Chovné lososy žijú v obrovských klietkach, respektíve sieťach, pričom v jednej ich môže byť aj 200-tisíc. Je tam však povolená maximálna hustota rýb 25 kg/m3, čiže celkovo tvoria ryby okolo 2,5 % objemu siete a zvyšok je voda. V týchto sieťach sú automaticky prikrmované, čiže neprijímajú potravu z prostredia, ale z toho, čo im chovateľ poskytuje.

Pohľad na klietky vo fjorde, ktoré sa využívajú na štúdium lososa v Nórsku. Foto – archív L. D.

Nemajú problém s tým, že sa im strava zmenila zo živočíšnej na prevažne vegetariánsku?

Na farmy sa už neberú žiadne divoké lososy z prírody, ale všetky pochádzajú z liahní. Sú teda na chov už vyšľachtené a majú uzatvorený životný cyklus. Nejaké inštinkty majú určite zachované, no sú už zvyknuté na granule, ktorými sú odmalička kŕmené.

Losos je pre mňa takým „maskotom“ prerodu divej ryby na chovanú. Je to najpreskúmanejšia ryba, čo sa týka chovu?

Losos atlantický je morskou rybou, ktorá je chovaná v najväčších množstvách a je určite ikonickou chovnou rybou v Európe. Okrem toho je jeho chov populárny napríklad v Čile či austrálskej Tasmánii. Ale v oveľa vyšších počtoch sa vo svete chovajú kapry typu amur. Na týchto kaproch vlastne v Číne akvakultúra pred tisíckami rokov vznikla. Takže nedokážem odhadnúť, ktorý chov je viac preskúmaný. Ale viem, že ten s lososmi napreduje rýchlo.

Akvakultúra sa všeobecne zaoberá farmárčením pod vodnou hladinou. Aké hlavné problémy rieši výskum, ktorému sa venujete vy?

Venujem sa hlavne deformáciám chrbtovej kostry pri lososoch a tomu, ako im predchádzať. Ale týka sa to aj toho, ako pri chove čo najmenej znečisťovať životné prostredie. Tieto dve témy spája fosfor.

Ten sa nachádza v lososej strave a je dôležitý pre vývoj a mineralizáciu ich kostry. Zároveň je to však látka, ktorá v prírode pôsobí ako hnojivo. Takže keď to s ním preženieme, podporíme rast niektorých rastlín v morskom ekosystéme, čo vedie k jeho znečisťovaniu. Tieto rastliny totiž poberajú priveľa kyslíka a podporujú rast rôznych nebezpečných baktérií či rias.

Čo sa teda stane, keď má losos v strave fosforu málo, a čo, keď ho má priveľa?

Čo sa stane, keď ho má primálo, som skúmala počas doktorandského štúdia v Belgicku. Zistili sme, že losos a jeho metabolizmus dokáže fungovať normálne, kostra ostala nepoškodená, no nebola mineralizovaná. Jeho kosti boli teda mäkšie. Pri mechanickom strese alebo manipulácii sa teoreticky mohli ľahšie poškodiť. Ale je potrebný ďalší výskum, či k tomu neprispievajú aj iné faktory.

Ak je fosforu priveľa, môže sa usadzovať v kostiach a spôsobiť, že ryba je menej flexibilná. To môže vyústiť do zrastu stavcov alebo iných chrbtových deformít. Nadbytočné minerály z tela vypudzujú obličky, takže tie sú pri vyšších koncentráciách fosforu namáhanejšie. Zvýšenie príjmu fosforu v našich výskumných koncentráciách lososovi neškodilo, ale keďže nadbytok vypudzoval z tela, problémom zostáva spomínaný negatívny vplyv na životné prostredie. Takže cieľom je nájsť optimálny balans v príjme fosforu.

Lucia Drábiková pri odoberaní vzoriek kostí. Foto – archív L.D.

Čo znamenajú kostrové deformácie pre život lososa a čo pre spotrebiteľa, ktorý si potom chce z neho kúpiť filetu?

Losos atlantický dokáže cítiť bolesť, čiže ak by bola deformita vážnejšia, bola by to otázka zhoršeného zdravia. Už len to znamená, že by sme sa mali snažiť o ich prevenciu. Ďalej to môžu byť problémy s plávaním. Ak ide o deformity čeľuste, tak sú to problémy s prijímaním potravy, ak o deformitu žiabrového viečka, tak s dýchaním a tak ďalej.

Čo sa týka spotrebiteľa, tie naozaj vážne deformity spôsobujú fibrózu v mäse ryby. Fibróza je nahromadenie takého komplexnejšieho tkaniva, ktoré spôsobí, že fileta bude tvrdšia a nebude mať farbu a textúru, akú zákazník očakáva. To znižuje ekonomickú hodnotu ryby.

Röntgenové snímky sa používajú na analýzu deformít. Foto – archív L. D.

Ako ovplyvňuje výzor a farba filety celkovo spotrebiteľské správanie a ako sa tomu prispôsobuje akvakultúra?

V tejto oblasti prebieha veľký výskum. Iný typ filety je napríklad populárny v Nórsku a iný v Škótsku. Podľa toho sa volajú samotné rezy, ktoré nájdete v obchodoch. Aj farba filety ovplyvňuje zákazníkov, čiže by nemala byť príliš červená ani príliš bledá. Farbivo, čo spôsobuje červenú farbu lososa, sa volá astaxantín, ktorý pôsobí ako antioxidant a bežne sa vyskytuje v riasach, bezstavovcoch či kôrovcoch, ktoré losos v divej prírode konzumuje.

V niektorých prípadoch je toto farbivo dodávané ako súčasť potravy, aby bola fileta ružovejšia. „Zafarbujú sa“ aj filety pstruha dúhového a potočného, ktoré sú tiež dnes už čiastočne chovné. Ak by totiž žili iba v riekach, bolo by ich mäso biele. To nie je pre zákazníka také zaujímavé, ale keď je zafarbené, prichádza efekt, ktorý si zákazníci často spájajú s lososom. Takže je to skôr marketingový ťah.

Niektoré štúdie hovoria o tom, že vitamínu D je viac v mäse z divokého lososa oproti tomu chovanému. Ako je na tom vedecké poznanie v tomto prípade?

Základná vec je, že vitamín D si vieme produkovať samostatne. Dostatočné množstvo napríklad vieme syntetizovať cez pokožku vďaka 5-30 minútam na slnku. Ak by sme prístup k slnku nemali, nájdeme ho dosť aj v chovnom lososovi.

Aké environmentálne problémy chovu lososov sa momentálne v akvakultúre riešia?

Číslom jeden je niečo ako morský kliešť, ktorý sa na rybu prichytí, a keď je ich príliš veľa, môžu jej spôsobiť vážne problémy napríklad s imunitným systémom. Takže momentálne sú veľmi striktné regulácie na to, koľko takýchto ektoparazitov sa môže na farmách nachádzať. Keď ich je príliš veľa, tak sa musí hustota rýb znížiť alebo sa chov na farme úplne zastaví. Problém je, že tento parazit je nebezpečný aj pre divoké lososy.

Ďalším problémom je aj občasný únik lososov z klietok. Často sa to spája s tým, keď klietky poškodí útok predátorov alebo nejaké poveternostné podmienky a zvieratá uniknú do divokej prírody. Obávame sa hlavne toho, že by sa začali rozmnožovať s divokými jedincami, čo by mohlo viesť k zhoršeniu genetickej informácie ich potomstva, keďže chovné lososy nie sú také životaschopné a prispôsobené na prežitie vo voľnej prírode.

No a v neposlednom rade je to znečistenie prostredia, ktorému sa venujem aj ja. Vo fjordoch je to menší problém, pretože prúdy odpad zrieďujú, no problém je, že druhy organizmov ekosystému, ktoré sa nachádzajú priamo pod chovnou klietkou, sa vplyvom znečistenia menia. Aj preto naďalej skúmame, ako jeho dôsledky čo najviac obmedziť. V Dánsku sa napríklad lososy chovajú na súši vo veľkých kadiach, ktoré sú umiestnené v halách. Tam sa zase riešia prísne pravidlá ohľadom vody, ktorá odteká späť do prírody.

Na potulkách po divokej prírode Nórska po práci. Foto – archív L. D.

Pred pár rokmi bol veľmi populárny film Seaspiracy, ktorý kritizoval nadmerný rybolov a akvakultúru, no zo strany vedcov bol prijatý rozporuplne. Ako ho vnímate vy ako morská biologička?

Videla som ho už dávnejšie a osobne s jeho myšlienkou súhlasím. Určite by sme mali konzumovať oveľa menej mäsa, ako to robíme momentálne. Problém bol, že veľa vecí v ňom bolo podaných priveľmi dramaticky a autor v ňom použil nepodložené informácie, ktoré boli následne vyvrátené vedcami. To je škoda, lebo dokument s dobrou myšlienkou tak stráca na kredibilite.

Myslím, že každý má istú profesijnú zaujatosť, ktorú by sme si mali uvedomiť a citlivo s ňou pracovať – či už sme aktivistami, alebo pracujeme na farme. Tak ako nesúhlasím s ľuďmi, ktorí pracujú v akvakultúre a slepo obhajujú napríklad otázku zvyšovania hustoty chovaných rýb, alebo nepovažujú za problém, že konzumujeme príliš veľa živočíšneho proteínu, aj aktivisti by podľa mňa mali hľadať s ľuďmi „na druhej strane“ kompromis. Aby sme sa vedeli dopátrať k trochu logickejším riešeniam, než je úplné zastavenie konzumácie zvierat. Lebo to nie je riešenie, ktoré je v našej spoločnosti reálne.

Ako vidíte celkovú budúcnosť svetovej akvakultúry?

Predpokladom je, že sa bude naďalej zvyšovať počet rýb a aj druhov rýb, ktoré chováme, pretože sa zvyšuje aj počet ľudí na planéte. Verím, že smerujeme k tomu, že čoskoro úplne prestaneme používať divé ryby do krmiva tých chovných a túto zložku nahradíme alternatívnymi ingredienciami. Osobne dúfam, že sa nebudeme snažiť produkciu rýb zintenzívňovať bezhlavo a aj spotrebitelia budú tlačiť na zvýšený počet organických fariem, kde sú podmienky pre chov zvierat prijateľnejšie.

Z nášho rozhovoru mám pocit, že lososy sú oveľa zaujímavejšie zvieratá, ako som si pôvodne myslela. Čo je vaším obľúbeným faktom o týchto rybách?

Napríklad dospelá samica vyprodukuje okolo 7500 ikier, čo tvorí približne 20 % jej celkovej hmotnosti. To je približne, ako keby som ja mala v sebe 10 kilogramov vajíčok. U samcov tvorí okolo 7 – 10 % hmotnosti mlieč. To už nechám na mužov, aby si to vypočítali sami.

Fascinujúce je aj to, že rast rýb sa nikdy nezastaví, a to sa týka aj ich mozgu, ktorý rastie spolu s telom. Ľudia sa na rozdiel od nich narodia s veľmi veľkou hlavou a ich mozog už má konečnú veľkosť. Dôležité je vedieť aj to, že lososy nielenže cítia bolesť, ale vedia si vytvoriť aj Pavlovov podmienený reflex. Vieme ich napríklad naučiť rozoznávať signál, ktorý naznačuje, kedy ich budeme kŕmiť. Takže sú to veľmi múdre ryby, a aby sme sa k nim dobre správali, tak ich treba aj chovať správnym spôsobom. Na to netreba zabúdať.

Lucia Drábiková

Je morská biologička. Pôsobí v Nórskom inštitúte morského výskumu (Havforskningsinstituttet), kde sa venuje bádaniu v oblasti vývojovej biológie rýb so zameraním na deformity kostry lososov atlantických. Jej bakalárska práca sa venovala výskumu črevného mikrobiómu pstruha dúhového. Táto skúsenosť ju následne priviedla k záujmu o štúdium akvakultúry v škótskom meste Stirling (University of Stirling) so zameraním na liečbu a prevenciu chorôb chovných rýb. Doktorandské štúdium ukončila v odvetví biológie na belgickej Univerzite v Gente (Ghent University). Témou jej štúdia bol správny vývoj a mineralizácia kostry chovného lososa atlantického so špecifickým zameraním na nízky a vysoký obsah fosforu v strave tejto ryby.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie