Ivan Korčok: Mladí chcú mať odstup od Slovenska pre katastrofálnu politickú kultúru

S Robertom Ficom nekomunikujeme, hovorí kandidát na slovenského prezidenta Ivan Korčok v rozhovore pre český Deník N.

Ak by sa však stal prezidentom, s vládou by spolupracoval. Vraví, že ak by sa koalícia rozhýbala k nepopulárnym, ale potrebným opatreniam, by bol ochotný ich občanom vysvetľovať.

Korčok ďalej rozpráva, ako chce docieliť, aby slovenské talenty nebudovali Českú republiku, v čom sa líši od Zuzany Čaputovej alebo prečo nebude otvárať otázku manželstiev pre gejov a lesby. Rozhovor sme nahrávali 22. februára.

O rozhovor sme požiadali oboch najsilnejších kandidátov. Peter Pellegrini pozvanie prostredníctvom svojej hovorkyne odmietol.

Jednou z právomocí slovenského prezidenta je, že podáva správu o stave krajiny. Akú správu o stave Slovenska by ste mi dnes podali?

Určite pravdivú. Mojím cieľom je hovoriť čo najviac pravdu, pomenovávať veci také, aké sú. Myslím si, že sa to zo slovenskej politiky začalo vytrácať už pred dlhým časom. Zásadným rysom slovenskej politiky sú sľuby.

Politika sa zužuje na to, čo ti môžem dať a odovzdať. Takže by som vám povedal pravdu o stave Slovenskej republiky, ale takú, ktorá nás má motivovať, aby sme našu krajinu zmenili. A teraz sa môžeme rozprávať o tom, čo všetko treba zmeniť.

Tak mi tú pravdu o Slovensku povedzte.

Slovensko je úžasná krajina. A kandidujem práve preto, že ju takto vnímam a že ju mám rád. Ale pravda je aj taká, že Slovensko dnes v značnej miere – trochu pateticky povedané – stratilo dych. Viacerým krajinám, ktoré podľa mnohých ukazovateľov boli ešte donedávna za nami, sa už pozeráme na chrbát.

Ide napríklad o našich susedov v Poľsku alebo v Českej republike. Potrebujeme našu krajinu posunúť dopredu. Aby bola atraktívna a nedochádzalo k tomu, že slovenským talentom budujeme Českú republiku. Pretože je desaťtisíc Slovákov, ktorí tu – či už v Prahe, alebo v Brne – chodia do školy. Našu krajinu, ktorá je úžasná, potrebujeme začať opravovať.

Ak by ste boli prezidentom, čo urobíte pre to, aby sa Slováci a Slovenky po štúdiu alebo pracovných skúsenostiach vracali do svojej krajiny a Slovensko tak nestrácalo kvalitných ľudí?

S mladými ľuďmi sa stretávam veľmi často, veľmi intenzívne a mám od nich silnú odozvu. Od nich viem, že to, čo ich vedie k odchodu zo Slovenska, je rozdiel v kvalite vzdelávania. Sú to aj ďalšie parametre služby štátu, ktoré sa prejavujú v zdravotníctve, vo vzdelávaní, v možnostiach realizácie, vede, výskume… To je všetko, čo mladí ľudia zvažujú.

Ale viete, čo môžem urobiť ja? Zlepšiť to, čo mladých ľudí nesmierne demotivuje a mnohí z nich pre to nad Slovenskom lámu palicu. Zo psychického a mentálneho hľadiska si chcú od tejto krajiny udržať odstup pre katastrofálnu úroveň politickej kultúry. Veľa mladých ľudí na Slovensku mi to hovorí. Nechcú mať nič spoločné s krajinou, kde vidia, ako sa politik správa vo verejnom živote. Nesmierne ma to bolí.

Veľa mladých ľudí hovorí, že sa hanbia, keď niekto povie prezidentke Slovenskej republiky, že je krysa. Hanbia sa, keď niekto na oslavách Slovenského národného povstania povie „spasiba Rasija“ a že z východu nikdy neprišla vojna. Hanbia sa za to, že podpredseda Národnej rady vyvesí v kancelárii obrázok Che Guevaru.

Sú tu objektívne problémy a ja si nemyslím, že Slovensko je jedinou krajinou, ktorú ľudia opúšťajú, ale to, čo ma hnevá a zároveň motivuje, je stav politickej kultúry.

A čo konkrétne s tým urobíte?

Budem reprezentovať taký typ politiky, ktorá nebude mladých ľudí odrádzať od Slovenska.

To už predsa robí aj Zuzana Čaputová. 

Zuzana Čaputová to robí a tá misia vôbec nie je márna. Často počúvam, že sa jej nepodarilo ten priestor viac kultivovať. Takéto otázky som dostal aj tu v Českej republike. Ale to, že sa jej to nepodarilo, nie je vina Zuzany Čaputovej, pretože tie útoky neprišli od nej. Ona toho bola opakom a veľmi statočne znášala bahno, ktoré na ňu bolo vylievané.

Teraz je tu však iná otázka – či by sme to mali vzdať. Do prezidentského úradu môže nastúpiť niekto iný, kto reprezentuje opačný typ politiky, nech už vyzerá akokoľvek kultivovane. Ale on, kandidát a súčasný favorit volieb, je absolútnou súčasťou vulgarizácie slovenskej politiky, ktorá vyháňa mladých ľudí z našej krajiny.

Bojuje Slovensko práve teraz o právny štát?

Ja si myslím, že už to má tie parametre.

Ficova vláda napriek masívnym protestom presadila reformu trestného práva, ktorú napísali aj právnici stíhaných politikov. Súčasťou novely je aj zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý vyšetruje najzávažnejšie trestné činy, korupciu alebo zneužitie právomocí. Chápete to tak, že sa Robert Fico snaží zaistiť beztrestnosť pre stíhané osoby, ktoré majú blízko buď k nemu, alebo k vládnym stranám?

Myslím si, že tam tá motivácia je. Treba to tak pomenovať. Ale to je len jedna časť veci. Druhá je obrovská kompromitácia v spôsobe, akým sa robí politika v úplne kľúčovej oblasti štátu, to znamená v oblasti spravodlivosti. Jednou vecou môžu byť osobné a politické motivácie zmeniť Trestný zákon do určitej podoby, ale v politike sú veľmi dôležité aj spôsoby.

A tie spôsoby, akými sa doslova zarezáva do trestnej politiky štátu, kompromitujú politiku ako takú. Pretože všetky argumenty, ktoré vláda používa na presadzovanie tohto Trestného zákona, stoja na vode. Najsilnejší z nich, ktorý používajú, je, že na to majú mandát od občanov.

Nevšimol som si však, že by sa v predvolebnej kampani hovorilo o skrátení premlčacej lehoty pri znásilneniach na polovicu. Že by sa takým masívnym spôsobom zvyšoval rozsah škôd, respektíve ich výška, za ktoré je kvalifikovaný trestný čin odňatia slobody.

Pochopte, že nejde len o samotnú podstatu, ale tá cesta k zákonu je niečo, čo je nesmierne dôležité, najmä v oblastiach ako spravodlivosť.

Zostane Slovensko po Ficovi demokratickou krajinou?

Slovensko je nepochybne demokratická krajina.

Preto sa pýtam, či ňou zostane aj po Robertovi Ficovi. 

Áno, o tom vôbec nepochybujem, a to z niekoľkých dôvodov. Ten prvý je naša vlastná historická skúsenosť. V zlomových situáciách sme sa vždy dokázali zomknúť. Pred pár dňami bolo výročie vraždy Jána a Martiny.

Nebudem to teraz spájať s touto konkrétnou vládou a touto konkrétnou politikou, ale faktom je, že v momente, keď došlo k takej tragickej udalosti – vražde mladých ľudí, ktorí prišli o život len preto, že písali pravdu alebo chceli písať o pravde –, sa slovenská občianska spoločnosť zmobilizovala. Najväčšia sila, najväčšia obrana slovenskej demokracie je v schopnosti občianskej spoločnosti vzdorovať.

A potom tu stále máme inštitúcie, ktoré sú síce pod tlakom, ale ako vidíte aj v prípade Trestného zákona – máme hlavu štátu, ktorá využíva svoje kompetencie. Ak by sme mali inú hlavu štátu, tento zákon by pravdepodobne bol už dávno podpísaný. Predseda Národnej rady by to už urobil, čím dokazuje, že nebude nezávislý, ako sa píše v ústave.

Máme hlavu štátu, máme tu Ústavný súd, ktorý je stále fungujúcou inštitúciou posledného slova a ktorý posúdi, či je zákon v súlade s ústavou.

Hovoríte o aktívnej občianskej spoločnosti. Zašli ste vy sám v poslednom období na opozičné protesty?

Samozrejme, som občiansky kandidát a zdieľam postoje občanov. Chcem povedať, že zdieľam aj to, čo v súčasnosti robia opozičné strany, ktoré sa v parlamente pomerne úspešne snažili využiť všetky nástroje, vďaka ktorým verejnosť videla, aký hlboký zásah do Trestného zákona sa pripravuje.

Vládna moc má záujem aj dostatočnú väčšinu v parlamente na to, aby tento zákon schválili veľmi rýchlo. My sme však parlamentná demokracia a ako vidíme, opozícia si našla priestor, aby pred občanmi do detailov ukázala, čo tá zmena v zákone znamená.

To, že som ako občiansky kandidát prišiel na tieto protesty, je vyjadrenie môjho postoja, pretože ho zdieľam s občanmi. Mimochodom, aj s veľkou časťou koaličných voličov, pretože prieskumy hovoria, že ani oni nie sú spokojní. A to je môj občiansky postoj.

Čím vás láka politická funkcia, v ktorej sa budete musieť do značnej miery prizerať na Ficovu snahu ukradnúť krajinu?

Osobne by som si vyčítal nečinnosť. Jedna z mojich motivácií je, aby som sa po tridsiatich rokoch, čo som tu strávil celý svoj profesijný život – teda od prvého dňa Slovenskej republiky -, len neprizeral, akým smerom sa naša krajina uberá, keď som vnútorne presvedčený, že s tým môžem niečo urobiť.

Takže si radšej budem vyčítať, že som niečo urobil, než že som niečo neurobil. Cítim spoluzodpovednosť, cítim odhodlanie, chuť a na Slovensku mi jednoducho záleží. Samozrejme, rozhodnú ľudia. Ja reprezentujem nejaký svet – isté presvedčenie o tom, kam Slovensko patrí a akú podobu by mala mať politika.

To je demokracia, ľudia si jednoducho zvolia hlavu štátu, ale ja si potrebujem byť istý, že som sa pokúsil v tejto dôležitej situácii pre Slovensko presadiť moju víziu.

Ako si rozumiete s Robertom Ficom?

Nekomunikujeme spolu.

Ako prezident by ste s ním komunikovať museli.

Ale áno, veď aj moje logo obsahuje slovo spolupráca. Možno to nie je dôležité hovoriť v Českej republike, ale na Slovensku zdôrazňujem, aby slovenskí občania neverili tomu naratívu, ktorý sa používa v kampani, že Korčok v Prezidentskom paláci znamená konflikt.

Budem spolupracovať s vládou, aj s vládou Roberta Fica. Samozrejme, že sú oblasti, v ktorých existuje povinnosť komunikovať. Ústava musí byť našou bibliou, pretože bez rešpektu k nej sa štát naozaj rozpadne a ľudia stratia dôveru v štátne inštitúcie. To znamená, že spolupráca je v DNA celej ústavy.

Prezident je ten, kto zaisťuje riadne fungovanie ústavných orgánov. Idem do toho s veľmi otvoreným postojom urobiť maximum pre Slovenskú republiku. Chcem povedať, že budem spolupracovať. Dokonca som ochotný zájsť tak ďaleko, že ak by sa vláda konečne rozhýbala a urobila napríklad nejaké nepopulárne opatrenia, ktoré sú nevyhnutné, budem občanom vysvetľovať, že tieto opatrenia majú zmysel.

Bude to pragmatická komunikácia dvoch politikov, jedného legitímneho premiéra a druhého prezidenta, ktorý má svoje kompetencie. A ja sa budem riadiť tým, čo je v najlepšom záujme Slovenska.

A bude Fico komunikovať s vami?

To ja neviem, ale môžeme si všimnúť, že v jeho DNA je nekomunikovať s hlavou štátu. Teraz to robí a robil to aj v predchádzajúcom období, keď išlo skôr o verejnú komunikáciu než o bežnú politickú spoluprácu, v rámci ktorej sa nachádzajú dvaja vysokopostavení ústavní činitelia.

Nejde iba o nekomunikáciu, ale Robert Fico predsa dokonca rozdúchaval nenávisť voči Zuzane Čaputovej. 

Áno, ja len odpovedám na otázku, že nie je zvyknutý komunikovať, a považujem to za niečo, čo nie je dobré, čo nie je v súlade s politikou, o akej mám predstavu ja. Nejde predsa o to, že sa musíme vzdať vlastných názorov. Svetonázor Roberta Fica a Petra Pellegriniho, ich pohľad na Slovensko, je iný než ten môj. To je jednoducho fakt.

Ale pokiaľ sme v ústavnej funkcii, máme povinnosť hovoriť o tom, ako môžeme naše vízie uskutočniť v prospech krajiny. Nehovorím, že moja vízia je jediná správna. Ja si za ňou stojím, nikomu neberiem druhú stranu, ale nesmie tu byť konfrontácia. A predseda vlády a Peter Pellegrini sú ľudia konfrontácie.

Slovensko čelí a bude musieť čeliť – rovnako ako celý náš región a vlastne celá Európa – pomerne silným a veľkým výzvam. Predpokladám, že rozdiel medzi vami bude pravdepodobne aj vo vzťahu k Ukrajine, respektíve k vojenskej pomoci Ukrajine. Aký je váš postoj?

Je veľmi zreteľný. Znovu ho opakujem. Rusko vedie proti Ukrajine agresívnu a nevyprovokovanú vojnu. S ohľadom na podobu tejto vojny, teda vraždenie civilistov, spôsob, akým tento útok ospravedlňuje prezident Ruskej federácie, ako si osvojuje právo rozhodovať o existencii alebo neexistencii iných štátov, si trúfam povedať, že je to jasný dôkaz o tom, že ten konflikt je čiernobiely.

Takže odpoveďou na moju otázku je, že Ukrajina bude mať plnú vojenskú podporu Slovenska?

Pýtali ste sa ma na môj postoj. A toto je môj postoj. Myslím si, že je hrubá chyba, keď na Slovensku dostatočne nehovoríme o tom, že na Ukrajine je vojna, ktorá zásadne ovplyvňuje životný záujem Slovenska. Inými slovami, podpora Ukrajiny je životným záujmom Slovenska.

Považujem za podlé a pokrytecké, keď sa s touto kartou doma hrá spôsobom, že to vyzerá tak, že my, ktorí hovoríme, že je potrebné Ukrajine pomôcť, predlžujeme vojnu. A že tí, ktorí chcú mier, v skutočnosti pomáhajú Slovensku.

Pretože to je kapitulačný mier, ktorý nedosiahne nič iné, než čo sme videli od roku 2008 v Gruzínsku a v roku 2014 na Kryme. Dnes je to vojna v plnom formáte, nejde o územie na východe Ukrajiny, ide o celú Ukrajinu.

Pripadá mi až bizarné, že sa vás musím znovu spýtať na to isté, teda či by malo Slovensko vojensky podporovať Ukrajinu. Pýtam sa na to takto doslova, pretože Robert Fico tvrdí, že by neposlal Ukrajine ani náboj. A aj my v Česku máme skúsenosti s politikmi, ktorí tvrdia, že Česko by už Ukrajinu vojensky podporovať nemalo, pretože chcú mier – nech už si o tom argumente myslíme čokoľvek. 

Ospravedlňujem sa, konkrétna otázka znela, či vojensky. A moja konkrétna odpoveď je áno, jednoznačne.

Slovensko má vojnu hneď za hranicami, Fico je prorusky zmýšľajúci premiér, veľká časť slovenského obyvateľstva je pod vplyvom dezinformácií. Ako by ste reagovali, ak by došlo k rozšíreniu Putinovej nenásytnosti a vy by ste boli vo funkcii prezidenta? Ako by ste sa zachovali? 

Nechcem sa dostať do pozície nejakých apokalyptických špekulácií, ale myslím si, že na Slovensku je úplne nevyhnutné vysvetliť našim občanom, že Ukrajinci skutočne bojujú o vlastné prežitie. Ale bránia aj Slovensko, pretože vidíme, že ide o imperiálny režim. V roku 2008 to bolo Gruzínsko, v roku 2014 časť Ukrajiny.

Takže ako prezident Slovenskej republiky by som o tom hovoril tak, že ide o vojnu, ktorá sa nenachádza na Slovensku – nie sme vo vojne -, ale hlboko sa nás dotýka.

Myslím si, že sme urobili ako Západ a Slovensko ako jeho súčasť dve chyby. Nepochopili sme roky 2008 a 2014. A nepochopil to ani Vladimir Putin, ktorý si myslel, že 24. februára 2022 to vybaví a o pár dní bude hotovo. Toto je to hlavné, čo si musíme na Slovensku uvedomiť, a povedal by som to aj ako prezident Slovenskej republiky.

Aby ste to mohli povedať, najskôr sa ním musíte stať. Ako zaistíte, aby ste porazili Petra Pellegriniho, ktorý nad vami v prieskumoch vedie?

Vedie, ale prieskumy sú dynamické, pohybujú sa v môj prospech a myslím si, že to je odrazom niekoľkých vecí. Po prvé, už šiesty mesiac vediem kontaktnú kampaň. Nesedím v Bratislave a nerobím túto kampaň len prostredníctvom sociálnych médií, ktoré sú dôležité, ale robím ju poctivo aj v teréne a tá odozva tam je. Teraz som v Prahe, budúci týždeň budem na Kysuciach, na Orave, ideme na východ. Je to poctivá kampaň.

Mnohí z kritikov kampane hovoria, že by mala byť viac viditeľná v médiách. Ja s tým súhlasím. Je to jeden z dôvodov, prečo Peter Pellegrini vedie – pretože sa deje to, čo sme predpokladali. On má z titulu štátnej funkcie, teda druhého najvyššieho ústavného činiteľa, zaistený mediálny priestor.

Ja som bol počas štyroch až piatich mesiacov od parlamentných volieb v celoštátnych médiách len dvakrát. Peter Pellegrini je tam každý týždeň. To je jednoducho objektívny fakt, ja sa na to nesťažujem, len hovorím, že existujú objektívne dôvody rozdielu v percentách.

Ale to, čo mi dáva veľkú nádej, je, že keď ľudia prídu 23. marca a 6. apríla voliť, uvedomia si, či naozaj chcú mať prezidenta, a teda najvyššieho ústavného činiteľa, ktorý je z toho istého mocenského tábora ako vláda. O tom je téma rovnováhy, o ktorej hovorím.

Som optimista. Verím, že ľudia pochopia, prečo práve Slovensko nejde dobrým smerom a že zvolenie niekoho z tejto mocenskej oblasti tento smer ešte posilní. Ponúkam to, že budem prezidentom nezávislým voči akejkoľvek vláde. Nie je to koncept, ktorý hovorí o vymedzení sa proti tejto vláde – tá je tam teraz, preto hovorím o rovnováhe voči tejto vláde. Ale myslím si, že ľudia to cítia a ja to cítim od ľudí z celého Slovenska.

Hovoríte, že robíte kontaktnú kampaň po celom Slovensku. Hovoríte s ľuďmi, vidíte ich frustrácie a radosti, na Slovensku sú to teraz skôr frustrácie. Podľa dát agentúry Ipsos z polovice minulého roka verí viac než polovica Slovákov, že voľby sú ohrozené sfalšovaním. Najčastejšie tomu veria voliči populistických a nacionalistických strán. 36 percent Slovákov verí, že EÚ nariadila tajne pridávať do potravín hmyzie proteíny, 37 percent Slovákov si myslí, že zloženie minulej úradníckej vlády konzultovala prezidentka Čaputová s veľvyslanectvom USA. Všeobecne v slovenskej spoločnosti panuje veľká nedôvera v systém a neprimerane veľká dôvera v Rusko a jeho naratívy. Máte ešte vôbec nejakú šancu pracovať s týmito náladami v slovenskej spoločnosti? Nemáte to vopred prehraté?

Mám šancu. Každé toto tvrdenie by si zaslúžilo samostatný komentár, ale vyjadrím sa len k jednému. Chcem v politike uspieť, pretože zdroj týchto dezinformácií, týchto konšpirácií a vrcholných lží o tom, že prezidentka je americká agentka a tak ďalej, je na rozdiel od iných krajín v politike.

Zdroj konšpirácií, dezinformácií, hoaxov v mnohých ohľadoch vidíme na sociálnych médiách, je to len priestor, ktorý nie je do určitej miery regulovaný. Slovensko trpí veľkým problémom takzvaných „médií“, ktoré sa nazývajú občianske a nezávislé a tlačia sa do mainstreamu, kde ich legitimizuje vládna moc.

Zdrojom mnohých konšpirácií a dezinformácií – napríklad, že prezidentka je americká agentka, že ja som americký agent – je politika. Napríklad na Slovensku na čele antivaxerského hnutia, ktoré spochybňuje vedu ako takú, boli vtedajší lídri opozície. V iných krajinách sme toto nevideli.

Zároveň to prichádza aj z medzinárodnej politiky. Názory, ktoré sme citovali, predsa jasne vychádzajú z ruskej propagandy. 

Áno, to je ďalšia línia tohto spravodajského pôsobenia. Keď som bol ministrom zahraničných vecí, urobil som maximum a dodnes si stojím za tým, že ruské spravodajské služby, a teda aj ruské diplomatické zastúpenie, prekročili všetky hranice.

Preto som za svojho pôsobenia znížil stav ruského veľvyslanectva na Slovensku na polovicu. Je nesporné a potvrdzuje to aj Slovenská informačná služba, že Slovensko je v oblasti záujmov týchto spravodajských služieb.

Stačilo to z dnešného pohľadu znížiť na polovicu?

V tej danej chvíli áno. Bolo to bezprecedentné, pretože to bola adekvátna odpoveď na pôsobenie ruskej diplomatickej misie na Slovensku.

Keď sa stanete prezidentom, čím sa budete líšiť od Zuzany Čaputovej?

Ja vám poviem, v čom sa nelíšim.

Mňa by naozaj skôr zaujímalo, v čom sa líšite.

Dobre. Napríklad v oblasti zahraničnej politiky, v ktorej bola Zuzana Čaputová dôležitou súčasťou zahraničnopolitickej línie a držala ju. Nemal by som problém, a to je ten rozdiel, stretávať sa s problémovými lídrami. V predchádzajúcom období mi to trochu chýbalo.

Ak chceme ovplyvňovať napríklad našich susedov, konkrétne západný Balkán, čo je pre nás strategicky dôležitý priestor, tak sa mi zdá, že sme dostatočne nevyužili priestor na komunikáciu s komplikovanými vodcami. Či už je to v Srbsku, v Bosne, v Čiernej Hore, ale aj napríklad v oblastiach ako Blízky východ, južný Kaukaz alebo Stredná Ázia.

Myslím si, že sa pritom nemusíme obávať, že stratíme vlastné postoje a vlastné hodnoty. Ak však s týmito komplikovanými vodcami nebudeme hovoriť my, ktorí predstavujeme istý hodnotový svet – a ten môj je zhodný so Zuzanou Čaputovou -, bude s tými vodcami hovoriť niekto iný. Pozrite sa, aká je situácia na západnom Balkáne.

Platí tento princíp absolútne? Stretli by ste sa napríklad s bieloruským diktátorom Lukašenkom alebo s ruským diktátorom Putinom?

Nie, moment, to je úplne iná kategória. Nemôžeme porovnávať Putina a Lukašenka napríklad so srbským prezidentom Vučićom a ďalšími predstaviteľmi. Iba hovorím, že by som bol pripravený byť v zahraničnej politike aktívnejší na širšom poli. Zuzana Čaputová mala veľmi ťažkú ​​a zložitú situáciu, vymenovala päť premiérov.

To je na jednu funkciu dosť.

To áno. Ale dokážem si predstaviť aj zmenu akcentov, ktoré vyplývajú z danej situácie. Keby som bol prezidentom, parlamentné voľby by som nechal usporiadať skôr ako v septembri. Zuzana Čaputová však môj názor pozná a ja rešpektujem jej rozhodnutie. Mala viac informácií, pretože komunikovala s konkrétnymi lídrami. Nie sme rovnakí, ale v jednom áno: zdieľame hodnotový svet.

Občas vás niekto označuje za Zuzanu Čaputovú 2.0. Cítite sa tak, alebo sú medzi vami určité rozdiely?

Nemám s tým problém. To sú nálepky. Mňa nálepkujú ako liberála, pritom len málokto vie, aký je v skutočnosti môj hodnotový svet. Som pripravený o tom dnes hovoriť.

Tak to jednoducho je, že dostanete nálepku a tá potom s vami ide. Ale myslím si, že občania vo výsledku dokážu posúdiť, za čím si stojíte. Jedna z vecí je úprimnosť a ja sa nebudem vyhýbať žiadnym otázkam.

K vášmu hodnotovému zakotveniu sa ešte dostaneme, ale ešte predtým by ma zaujímalo, či máte v tíme nejakých ľudí od Zuzany Čaputovej.

Od Zuzany Čaputovej? Nie.

Pýtam sa preto, že niektorí ľudia, ktorí tvorili kampaň Zuzane Čaputovej, robia kampaň aj iným kandidátom či politickým subjektom. Napríklad u nás sú teraz úspešní v kampani Starostov a nezávislých.

Aha, tak to áno, spolupracuje s nami Martin Burgr.

Považujete sa za liberála alebo konzervatívca?

Nemyslím si, že je dnes možné niekoho zaškatuľkovať takým spôsobom, že je to buď – alebo. V ekonomike u mňa prevažuje liberálny prístup. Nie libertariánsky, ale čo najväčšia sloboda v ekonomickej oblasti, čo najviac štátu, ktorý menej zasahuje, ale vytvára podmienky – to je jasný prejav liberalizmu.

Ale čo sa týka hodnotových otázok, považujem sa za centristu, alebo ako mnohí hovoria, umierneného konzervatívca. Problém je, že keď na Slovensku poviete konzervatívec, okamžite sa to spojí s vybičovanými vášňami okolo niekoľkých otázok.

To sa deje aj tým, ktorí sa označujú za liberálov, nie?

Áno, je to tak, ale môj hodnotový kompas je môj život taký, aký je. Bol by som veľmi rád, keby sa tieto hodnotové identity u kandidátov prejavili tak, že sa nás budú pýtať na naše postoje k jednotlivým citlivým otázkam.

Tak poďme na to. V kandidatúre vás podporujú aj kresťanskí demokrati a šéf KDH Milan Majerský povedal: „Očakávame od neho, že bude zastupovať všetkých občanov Slovenskej republiky vrátane kresťanov a konzervatívcov a že bude rešpektovať ústavné hodnoty ochrany života, ľudskú dôstojnosť a manželstvo medzi mužom a ženou.“ Pán Majerský tiež povedal, že ste sa v rozhovoroch o podpore vyjadrili tak, že je to aj váš hodnotový svet. Ako konkrétne teda budete chrániť manželstvo muža a ženy?

To je otázka základného rešpektu k ústave, pretože slovenská ústava jasne hovorí, že manželstvo je zväzkom muža a ženy.

Dobre, ale ako ho budete chrániť?

Napríklad tak, že nebudem spochybňovať ústavu. Pretože to nie je málo. Na Slovensku sme v situácii, keď sú spochybňované už aj ústavné hodnoty. Ochraňovať znamená predovšetkým rešpektovať ústavu. Na túto otázku môže byť akýkoľvek názor, ale rešpekt voči ústave, k tomu sa hlásim aj ja.

V článku 15 je napísané, že život pred narodením je hodný ochrany. To je jednoducho zakotvené v našej ústave a ja by som sa vôbec nemohol uchádzať o post hlavy štátu, ak by som nerešpektoval ústavu. Možno však môžeme ísť ďalej a vedia to aj predstavitelia KDH, ktorým som povedal, že ak slovenský parlament odsúhlasí a prijme zákon o registrovanom partnerstve, ako prezident ho podpíšem.

Stále nerozumiem tomu, čo alebo kto na Slovensku ohrozuje manželstvo muža a ženy.

Na Slovensku beží debata, ktorá má veľmi často podobu zákopových vojen, keď konzervatívci vidia hrozbu v registrovanom partnerstve. Vnímajú ho ako Pandorinu skrinku, ktorá povedie k tomu, že tu bude tlak na uzákonenie manželstva osôb rovnakého pohlavia.

Ani manželstvo osôb rovnakého pohlavia neohrozuje manželstvo muža a ženy.

Nie, to ani nehovorím.

Preto sa pýtam, čo to je.

Ja si to ani nemyslím a nie som v polohe to nejako vysvetľovať, pretože môj kompas je v tomto ohľade veľmi jasný. Slovenská republika má istý civilizačný dlh voči párom rovnakého pohlavia, ktoré spolu chcú žiť a chcú mať regulované zväzky pre registrované partnerstvo, ale zároveň rešpektujem to, čo je pretavené do ústavy, a to je zväzok muža a ženy ako manželský zväzok.

Keď ste spomenuli queer ľudí, čo urobíte pre to, aby sa po vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča pred bratislavským barom Tepláreň cítili LGBTI+ ľudia na Slovensku bezpečne?

Budem reprezentovať umiernenosť v politike. Viem, že sa to môže zdať patetické, ale keď sa pozriete na druhú stranu, ktorá bičuje vášne, keď sa pozriete na to, akým spôsobom sú ľudia z queer komunity vytláčaní, tak si myslím, že prezident môže v tejto veci urobiť veľa v tom, aby nabádal na umiernenosť a na rešpekt.

Na to, čo je koniec koncov tiež súčasťou kresťanských princípov, teda že uprostred všetkého je človek taký, aký je, so svojou vlastnou orientáciou. Keď za tým bude stáť prezident Slovenskej republiky, myslím si, že to spoločnosti pomôže. Otázka je, či iný kandidát alebo iní kandidáti, ktorí sa uchádzajú o post hlavy štátu, sú schopní niečoho takého ako ja. Sme ľudia, ktorí sú si rovní. K tomu sa chcem hlásiť.

Po vražde Juraja a Matúša ste na Facebook napísali: „Som veľmi zvedavý, ako sa k tomu, čo sa stalo na Zámockej, postavia misionári tradičných hodnôt. Konkrétne tí, ktorí nám vnucujú, že si takými západnými zvrátenosťami, ako je LGBTI+, nenecháme rozvrátiť naše Slovensko.“ Čo konkrétne však urobíte vy? Budete sa aktívne usilovať o registrované partnerstvo?

Nie, to nie. Ja sa tu uchádzam ako kandidát o post prezidenta a hovorím o tom, čo by som urobil ako prezident, ale aj prezentujem svoj postoj. Myslím si, že Slovenská republika tu má určitý dlh, preto to tu hovorím.

Táto vec by podľa môjho názoru aj pomohla slovenskej spoločnosti v tom, aby sa táto otázka dostala trochu mimo verejného a politického priestoru, aby občania Slovenskej republiky videli, že napríklad registrované partnerstvo neznamená ohrozenie tradičných hodnôt.

Vy chcete dostať túto otázku preč z verejného priestoru? Ako prezident predsa máte silný hlas, ktorým môžete nastoľovať dôležité témy. U nás to robí napríklad Petr Pavel, u vás Zuzana Čaputová. Tiež tvrdíte, že Slovensko má civilizačný dlh voči LGBTI+ ľuďom. Čo konkrétne teda urobíte, okrem toho, že o tej otázke prestanete hovoriť?

No ale ja si myslím, že keď hlava štátu hovorí o tom, že podpíše registrované partnerstvo… Viete, som v súťaži s ďalšími kandidátmi. Komunikujem so slovenskou verejnosťou veľmi otvorene a poctivo a myslím si, že ostatní kandidáti k tomu nemajú taký postoj. Respektíve povedia, že nie, alebo väčšina z nich hovorí, že nevie.

Ja viem, aký je môj postoj. Musíme to jednoducho rešpektovať. Ľudia majú legitímne právo na také zväzky zaručené zákonom. Myslím si, že to neohrozí tradičné hodnoty, a to je môj postoj. Myslím, že už päť minút celkom zreteľne hovorím o tom, kde v tejto otázke stojím.

Ako sa staviate k uzákoneniu manželstva pre páry rovnakého pohlavia?

To je téma, ktorú otvárať jednoducho nebudem, a to z jedného dôvodu: je to téma veľmi vzdialená reálnej politickej situácii a znovu opakujem, že Slovensko má v ústave zakotvené manželstvo ako zväzok muža a ženy.

Zuzana Čaputová oznámila, že už nechce byť prezidentkou, aj keď by mala zrejme veľkú šancu na znovuzvolenie. Keby som bol na pohovore a zamestnávateľ by mi povedal, že môj predchodca odišiel, pretože už nemal silu a stratil motiváciu, hoci to bol dobrý zamestnanec, ktorého všetci podporovali, asi by ma to nenalákalo.

A otázka znie?

Prečo vás to láka?

Čo ma láka?

Prezidentská funkcia.

Pretože mi nie je ľahostajný osud mojej krajiny a cítim, že môžem svojej krajine ešte niečo dať. V tejto kampani chcem ponúknuť niečo, čo si ľudia budú môcť vybrať, a ja to považujem za logický postoj. To, že sa prezidentka Zuzana Čaputová rozhodla, ako sa rozhodla, na to má právo.

Príliš nerozumiem tomu rozruchu z toho, že sa rozhodla nepokračovať. Je to jednoducho jej právo. Často dostávam otázku na druhý mandát a myslím si, že je to nevhodná otázka. Musím sa sústrediť na 23. marec, to je prvé kolo, potom na druhé kolo. Občania povedia, či dostanem šancu na prvý mandát.

A chcem tu veľmi úprimne a čestne povedať, že nevylučujem dva mandáty, ale od toho sme ešte veľmi vzdialení. Aj ja som len človek z mäsa a kostí a neviem, čo so mnou táto kampaň urobí. Neviem, čo by sa so mnou stalo, keby som bol prezidentom Slovenskej republiky. Ale vopred to nevylučujem.