Denník N

Štátny zločinec Lunin

Michail Lunin Podľa portrétu Beztužajeva z roku 1836. Koláž - Jaro Rihák
Michail Lunin Podľa portrétu Beztužajeva z roku 1836. Koláž – Jaro Rihák

V ničom nie je rozdiel. Prečo by malo prestať existovať, čo sa osvedčí?

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je režisér

Medzi stalinskými jazykovednými novotvarmi, Orwellovou románovou terminológiou, fake news všetkého druhu, cárskou právnickou ruštinou a dneškom nie je žiadny rozdiel. Nakoniec, v ničom nie je rozdiel. Prečo by aj bol? Čo sa osvedčí, prečo by malo prestať existovať?

Príbeh štátneho zločinca Lunina napísal koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia ruský historik a spisovateľ Edvard Radzinskij. Skutočná postava, filozofujúci plukovník Michail Sergejevič Lunin (1787 – 1845), bol ironik a predovšetkým ‚dekabrista‘, účastník decembrovej vzbury na Senátnom námestí v Petrohrade roku 1825. Nebol to len historický príbeh, bol to aktuálny príbeh zo sovietskeho gulagu, sibírskeho vyhnanstva, príbeh vraždy a takým je dodnes. Chcel som ho inscenovať, ale nešlo to. V Čechách Lunina v rozhlase nahral režisér Horčička, ten, ktorý úžasne nahral aj Sidonovho Judáša.

„Dvadsať rokov som strávil vo väzeniach a vo vyhnanstve, ale nikdy som neprosil o milosť. Nikdy. Bolo to v dvadsiatom piatom roku, keď z Ruska vyhnali všetkých talentovaných a hore sa dostali tí, ktorí zostali…“

Kto bol na holíčskom cintoríne, možno si všimol náhrobný kameň šestnásťročného korneta jazdeckého pluku Lunina. Zranili ho pri Slavkove v decembri, previezli do blízkeho Holíča, kde o mesiac 1. januára 1806 zraneniam podľahol. Po rokoch mu jeho sestra dala postaviť náhrobok a išla navštíviť sestru básnika Puškina do kaštieľa v Brodzanoch.

„Najobľúbenejšia veta v našej krajine: nedal si pozor na jazyk…“

Kornet Lunin zomrel ako šestnásťročný a bol mladším bratom neskoršieho štátneho zločinca Lunina. Vlastne mal šťastie, ešte cárovi veril. Lunin bol z tých šľachtických cárskych dôstojníkov, ktorí takisto verili, že po víťaznej Vlasteneckej vojne (aj ten názov sa osvedčil) proti Napoleonovi sa v Rusku uskutočnia zmeny. Cárske samoderžavie, cenzúra aj nevoľníctvo sa, naopak, posilnili. Víťazná vojna ideálne konzervuje hnilý status quo, cársky, stalinský, akýkoľvek.

„Nič sa nestane, o jedného umučeného viac. Ríšu otrokov môže držať na uzde iba strach a ríša bude mlčať. Dobrá smrť je v ríši dôležitejšia ako dobrý život.“

Vzbúrení vojaci napochodovali na Senátne námestie v Petrohrade a čakali. Romantici. Odmietali zaostalé impérium, nového cára, nevoľníctvo – lenže cár nečakal. Vodcov povstania obesili, ostatných degradovali a poslali do vyhnanstva. Správa polície: „Veličenstvo, zase sme zadržali list štátneho zločinca sestre, hoci má zakázané písať…“

„Najdrahšia sestra, nebola to vzbura, ale gesto. Bol to žart, prepísal som myšlienky Sokrata a rozosielal ich pod svojím menom. Dúfam, že oceňujete moju potrebu žartovať za každých okolností? Dúfali, že zhnijem a že sa na mňa zabudne? Smrť je u nás živou vodou nesmrteľnosti.“

Záverečná správa. „Pri prehliadke tela náhle zomrelého štátneho zločinca boli zaprotokolované: pančuchy vlnené, jeden pár… vesta… krížik strieborný na krk…“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie