Denník N

Slovenka vo Francúzsku: Francúzi majú skvelé zákusky, ale chýbajú mi slovenské sladkosti

Slovenka žijúca v Paríži Erika Koštialová sa ako fotografka venuje street fotografii. Foto – archív E. K.
Slovenka žijúca v Paríži Erika Koštialová sa ako fotografka venuje street fotografii. Foto – archív E. K.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že mnohí kvalifikovaní, vzdelaní a produktívni ľudia odchádzajú. V seriáli Odliate mozgy vám každý pondelok prinesieme rozhovory so Slovenkami a Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Prečo odišli, čo im na Slovensku chýbalo alebo prekážalo? Ako sa im v novej krajine žije? Rozmýšľajú nad návratom? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Odliate mozgy.

Erika Koštialová vyrastala v malom kúpeľnom meste Dudince, neskôr v dedinke Tupá a na detstvo má len tie najlepšie spomienky. Najmä na to, ako s bratom mohli behať po vonku bez toho, aby sa rodičia o nich museli báť, a keď jej bolo chladno, len zakričala na mamu, aby jej z balkóna vyhodila mikinu. Je rada, že zažila dedinský život, hoci je skôr mestský typ.

Vyštudovala pracovnú a sociálnu psychológiu v Bratislave a pár rokov pracovala vo veľkých spoločnostiach na oddelení ľudských zdrojov. Postupne však bola stále menej a menej šťastná. Cítila tlak spoločnosti, že keď sa človek blíži k tridsiatke, mal by si vziať hypotéku, kúpiť byt, riešiť svadbu a deti. „Kládla som si otázku, či toto chcem aj ja,“ spomínala.

Až sa v nej niečo zlomilo.

„Kúpila som si jednosmernú letenku a odišla,“ hovorí o tom, ako sa dostala do Paríža bez práce, bývania či znalosti francúzštiny. Povedala si, že nemá čo stratiť. „Zobrala som si k srdcu, že ľudia viac ľutujú to, čo v živote neurobia, ako to, čo urobia. Keď niečo vyskúšate a je to zlé, tak to ľutujete menej, ako keď to nevyskúšate.“

S Erikou Koštialovou okrem iného rozoberáme:

  • ako do Paríža prišla len s jedným veľkým kufrom a ako sa jej podarilo nájsť si prácu a vybudovať život;
  • aké náročné je nájsť si v Paríži podnájom a že musíte zarábať v čistom trojnásobok ceny nájmu;
  • street fotografiu, ktorej sa venuje, a vzťah Francúzov k umeniu a kultúre;
  • či sú Francúzky štýlové a Paríž taký romantický, ako si turisti myslia;
  • prečo si myslí, že Francúzi pracujú, aby žili, a Slováci žijú, aby pracovali.

Ako ste sa dostali do Paríža? A prečo práve Paríž?

Veľmi rada cestujem. Keď som prvýkrát navštívila Paríž, mala som taký zvláštny pocit, že tam patrím. Cestovala som veľa, ale vždy, keď som sa vrátila do Paríža, vrátil sa aj ten pocit. Zakaždým som sa však vrátila domov, lebo som nebola odvážna a nemôžem povedať ani to, že by som snívala o živote niekde inde. Nemala som ani dobrú francúzštinu. Ale čím ďalej, tým častejšie som akosi utekala z Bratislavy. Vždy keď sa dalo, kúpila som si letenku a niekam išla.

Prestávala som byť v Bratislave šťastná. Aj napriek tomu, že tam mám veľa kamarátov, cítila som sa osamelá. Nemala som pocit, že tam patrím, pričom tento pocit sa prehlboval a prehlboval. Mala som 29 rokov a všetci moji kamaráti si začali kupovať byty, lebo na Slovensku je veľmi populárne vziať si hypotéku, začali riešiť svadby a deti. Kládla som si otázku, či toto chcem aj ja. Či si chcem vziať hypotéku a zostať v Bratislave. Vracali sa mi myšlienky, že by som chcela ísť preč.

Stále som bľabotala o tom Paríži, ako ho milujem, a raz to už kolegyňa nevydržala, otočila sa na mňa a povedala mi: „Erika, prosím ťa, už tam choď.“ A niečo sa vo mne zlomilo. Do týždňa som dala výpoveď. Všetky veci som odniesla k rodičom a povedala som im, že o dva mesiace – lebo som mala výpovednú lehotu – odchádzam do Paríža.

Kúpila som si jednosmernú letenku a odišla. Bol to šialený nápad, išla som bez francúzštiny, bez práce, bez dlhodobého bývania, v podstate bez ničoho, len s jedným veľkým kufrom. Už sú to štyri roky a dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

Príbeh ako z filmu. Kedy to vlastne bolo?

Na konci októbra 2019. Bola som v Paríži len tri alebo štyri mesiace a prišiel covid, takže som sa presťahovala v „správnom“ čase, aby som sa zavrela počas lockdownu v Paríži. Úprimne, ten lockdown mi prešiel, ani neviem ako. Bola som tu úplne sama, ale ten pocit, že som v Paríži, mi to uľahčil. Prešlo mi to jednoduchšie. Keby som bola na Slovensku, neviem, ako by som to zvládla. Radosť z toho, že som konečne tu, že som prišla, ma držala celú pandémiu nad vodou.

Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, že idem bez práce a čo tam budem robiť. Ja som si však povedala, že nemám čo stratiť. Keď si nenájdem prácu, stále sa mám kam vrátiť. Išla som to len skúsiť. Zobrala som si k srdcu, že ľudia viac ľutujú to, čo v živote neurobia, ako to, čo urobia. Keď niečo vyskúšate a je to zlé, tak to ľutujete menej, ako keď to nevyskúšate. Vtedy to môžete ľutovať aj celý život.

Slovenka žijúca v Paríži Erika Koštialová. Foto – archív E. K.

Spomenuli ste hypotéky, ktoré si bežne berú mladí ľudia na Slovensku. Francúzi si byty nekupujú?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Odliate mozgy

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie