Denník N

Bývalá poradkyňa premiérov Karvašová: Diplomati budovali rešpektované Slovensko, Fico to hádže do koša

Ľubica Karvašová. Foto N - Vladimír Šimíček
Ľubica Karvašová. Foto N – Vladimír Šimíček

Fico nerobí suverénnu, ale irelevantnú zahraničnú politiku, vraví kandidátka PS do europarlamentu a bývalá diplomatka Ľubica Karvašová.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Ľubica Karvašová (36) kandiduje do europarlamentu za Progresívne Slovensko. V minulom volebnom období pôsobila ako poradkyňa pre európske záležitosti pri troch premiéroch, Igorovi Matovičovi, Eduardovi Hegerovi a Ľudovítovi Ódorovi. V rozhovore hovorí:

  • ako sa zmenila slovenská diplomacia od volieb;
  • prečo až do februára zostávala v štátnej službe;
  • prečo považuje Ficovu zahraničnú politiku za irelevantnú;
  • ako vyzerala príprava Ficovej cesty do Užhorodu;
  • aj či si trúfa na debatu s Ľubošom Blahom.

O diplomatoch sa hovorí, že by viac-menej mali vedieť reprezentovať svoju krajinu bez ohľadu na to, akí politici jej vládnu. Súhlasíte?

Súhlasím, že diplomat zastupuje v prvom rade záujmy krajiny, bez ohľadu na to, aká politická garnitúra je pri moci. To bol jeden z dôvodov, prečo som aj po voľbách v septembri minulého roka zostala v štátnej správe. Chcela som pokračovať v snahe budovať rešpektované proeurópske Slovensko ako partnera v Európskej únii.

A teraz príde „ale“.

Ale iba do nejakého momentu, keď som si uvedomila, že túto ambíciu už nedokážem ďalej napĺňať.

V minulom volebnom období ste boli na úrade vlády, robili ste poradkyňu trom premiérom. Po voľbách ste zrejme nezostali na úrade vlády…

Prešla som na úrad podpredsedu vlády Petra Kmeca, pôsobila som ako generálna riaditeľka jednej zo sekcií.

Video: Rozhovor s Ľubicou Karvašovou
autori: Kamila Šebestová, Dušan Mikušovič

Čo bol moment, keď ste si uvedomili, že aj služba krajine bez ohľadu na to, kto je pri moci, má svoje limity?

Prišiel relatívne nedávno, bol to Trestný zákon. Ako každý človek mám osobné hodnotové princípy, ktorým som verná. Nejde len o to, čo bolo v novele Trestného zákona schválené, ale aj o to, že takáto zásadná systémová vec sa schválila v skrátenom legislatívnom konaní, pričom sme opakovane dostávali varovania Európskej komisie – ako strážcu zmlúv, európskych pravidiel a hodnôt Európskej únie – aby sme to tak nerobili.

Ak by tu sedel politik Smeru, možno by vám povedal, že Európska komisia by možno nič neposielala, ak by „bonzáci“ v Európskom parlamente z opozičných strán nehovorili škaredo o Slovensku.

Rozdeľujme Európsky parlament a Európsku komisiu, ktorej zo zmlúv vyplýva povinnosť chrániť právny štát a hodnoty Únie. To nie je politická entita zložená z progresívcov alebo iných politikov. Tváriť sa, že Progresívne Slovensko, politická strana v jednom z členských štátov, má taký výtlak v európskych inštitúciách, že dokáže aktívne bojovať proti vláde v nejakej krajine a že nástrojom tohto boja je Európska komisia, sa mi vidí absurdné. Poznám európske inštitúcie, viem, ako fungujú, to sa nedeje.

Hovoríte, že zlomom pri vašom odchode zo slovenskej diplomacie bol Trestný zákon. Prečo k tomu neprišlo skôr? Pri menovaní Juraja Blanára za ministra zahraničných vecí, po výrokoch Roberta Fica voči Ukrajine? Prečo nie vtedy?

Samozrejme, aj v oblasti zahraničnej politiky sa kormidlo posúva na východ a vzďaľuje sa od toho, o čo som sa trinásť rokov snažila. Preto som to od začiatku vnímala veľmi citlivo. Ale boli tu na úvod dané isté garancie…

Aké? Od Petra Pellegriniho, že bude strážcom euroatlantického smerovania Slovenska?

Aj od Petra Pellegriniho, že budeme pevne ukotvení v EÚ aj NATO, a že ak by aj hrozil odklon od týchto hodnôt, tak sa rázne zakročí.

A vy ste Petrovi Pellegrinimu verili?

Ja keď niečo poviem a vyslovím to v skupine ľudí, nebodaj verejne, stojím si za tým. Jedným z dôvodov môjho vstupu do politiky je, že máme reprezentantov, ktorí sľubujú, že budú garantovať európske ukotvenie, no postupom času sa pri reálnych krokoch ukázalo, že to nie sú schopní robiť. Potom aj ľudia ako ja, ktorí nemali politické ambície, lebo chceli slúžiť svojej krajine, majú pocit, že musia do tohto zápasu vstúpiť.

Nepovažujete za chybu, že ste skúsili dôverovať slovám Petra Pellegriniho?

Nepovažujem to za chybu. Bolo fér dať šancu.

Čo sa v našej zahraničnej politike zmenilo po nástupe novej vlády pohľadom zvnútra našej zahraničnej služby?

Začala by som obdobím pred nástupom vlády, keď sa nezvyčajne dlho hľadal nový minister zahraničných vecí. Medzi diplomatmi bola obava, že to nie je dobrý signál. Rezort diplomacie mal dlhodobo na čele skúseného, väčšinou kariérneho diplomata, ktorý poznal ministerstvo a bol jasne prozápadne orientovaný. Už tu bola neistota, čo sa bude diať.

Hovorilo sa, že nikto z kariérnych diplomatov nechce túto funkciu zobrať?

Niektorí diplomati si mysleli, že stále je šanca, aby rezort viedol kariérny diplomat. Ja som bola skeptickejšia, myslela som si, že tentokrát to bude inak. Akýkoľvek skúsený diplomat či diplomatka by totiž nešiel na čelo rezortu, ktorý má predstavovať zahraničnú politiku „všetkých štyroch svetových strán“, v situácii, keď Rusko napadlo nášho suseda Ukrajinu.

Čo sa v našej zahraničnej politike začalo diať po nástupe Juraja Blanára?

Čakalo sa, akým spôsobom sa zhostí pozície, s ktorou nemá skúsenosť. Ukazuje sa, že minister zahraničných vecí je irelevantný. O veciach rozhoduje a komunikuje ich premiér Fico. Mnohí naši diplomati majú naďalej jasno v tom, aká má byť slovenská zahraničná politika, čo by mali robiť, a stále majú reputáciu u našich partnerov v zahraničí.

Juraj Blanár je irelevantný minister len u nás dovnútra, alebo aj vo svete?

Aj, aj. Pozrime sa na to, čo robil slovenský minister zahraničných vecí posledné dni a čo robili ministri okolitých krajín. Český minister Lipavský bol v Indii, mal tam stretnutia s partnermi, no priestor využil aj na to, aby hovoril o dôležitosti európskej bezpečnosti a jej prepojení s Tichomorím. Rumunská ministerka bola tak isto v Indii, ale našla si čas, aby vystúpila na Rade OBSE – aj keď na diaľku – k podpore Ukrajiny. Poľský minister Sikorski bol v Spojených štátoch a vystúpil v Bezpečnostnej rade OSN. (Juraj Blanár na diaľku na konferencii OBSE vystúpil tiež, i keď svoj prejav mediálne neprezentoval. – pozn. red.)

Je z toho aj video.

Veľmi virálne, lebo ruskému veľvyslancovi vysvetlil, ako veľmi propagandisticky pristupuje k Ukrajine. A náš minister Blanár? Tiež bol v Indii, ale nenašiel si čas na vyjadrenie k druhému výročiu ruského napadnutia Ukrajiny. Skonštatoval, že vzťahy s Indiou sú dobré, veď fajn, a potom volal po dialógu s ruským agresorom.

Ľubica Karvašová. Foto N – Vladimír Šimíček

Do akej miery sú naši diplomati zo situácie frustrovaní? Máte signály, že by chceli zo zahraničnej služby odísť podobne ako vy?

Zatiaľ nie, ale ako poznám mnohých ľudí v diplomacii, určite s tým vnútorne bojujú. No zatiaľ zotrvávajú. Medzi diplomatmi je vzťah k profesii veľmi silný rovnako ako snaha chrániť slovenský záujem a smerovanie krajiny. Snažia sa to do poslednej chvíle robiť zvnútra. V mojom prípade už hodnotové hranice boli prekročené. Pochopila som, že zvnútra už nedokážem urobiť dosť na to, aby som smerovanie Slovenska pomohla chrániť.

Ako vyzerá prístup spojencov k Slovensku? Prestávajú s nami zdieľať informácie? Exminister obrany Jaroslav Naď tvrdí, že že Slovensko v rámci NATO už neprizývajú na rôzne uzavreté fóra. Je to reálne tak?

Áno, je. Dôvera pri zdieľaní informácií medzi spojencami je základným atribútom, ktorý vypovedá o tom, že patríte do nejakého spoločenstva. Ak vás prestížny francúzsky denník označuje za „proruského“ slovenského premiéra, je to pre partnerov a spojencov problém. Sú prípady aj z nedávnej minulosti, a príkladom toho je aj schôdzka v Paríži, že nie nutne sa s nami ráta vo formátoch, kde formálne nemusíme byť. Iná je Európska rada, kde má každá krajina EÚ zastúpenie. Ale iné je to pri formátoch, kde si môžete vyberať.

Čiže, existuje reálny príklad stretnutia, kde sme už neboli pozvaní?

Už sa to spomínalo v médiách, že schôdzka v Paríži bola príkladom toho, kde sa s nami na úvod nie nutne rátalo. Následne prebehli snahy sa na poslednú chvíľu na toto stretnutie nanominovať.

Čo je vlastne najväčší problém toho, ako nová vláda robí zahraničnú politiku?

Naša „suverénna“ zahraničná politika, ako ju nazývajú, v skutočnosti nie je suverénna, ale irelevantná. Partneri berú ako fakt, že robíme politiku, ktorou sa sami izolujeme. „Suverénna“ zahraničná politika sa nerobí videami z Bratislavy, ale pri rokovaniach za stolom s partnermi. Kde viem, čo chcem, a viem svoj záujem aj presadiť. To sa nerobí búchaním o stôl a hovorením „nie“.

Čo to znamená?

Pre spojencov nie sme partnerom do diskusie, lebo vedia, že jediné, čo vieme, je vyplakávať alebo ich očierňovať, alebo poukazovať na možnosť veta. Preto rozumiem, že pre stranu Smer je v situácii, keď sme irelevantní a nikto nás neberie vážne, zachovanie práva veta jedinou záchranou. Pretože v existujúcich formátoch nevieme niečo vyrokovať, len blokovať. No je rozdiel medzi záujmom strany Smer a jej členov a slovenským národným záujmom. Nie je v slovenskom národnom záujme, aby Slovensko, krajina uprostred EÚ a ležiaca neďaleko vojnového konfliktu, bolo izolované, nepodstatné a na periférii. To nie je slovenský záujem, to je záujem strany Smer.

Platí aj naďalej, že Fico v skutočnosti na pôde EÚ spoločné závery neblokuje, napriek tomu, čo pred samitmi hovorí domácemu publiku?

Ficova predstava o „suverénnej“ zahraničnej politike je robenie videí. Preto vlastne nemusí aktívne do rokovaní na pôde Európskej únie vstupovať. Čiže naďalej platí istá dvojtvárnosť medzi tým, čo hovorí voličom doma, a ako vystupuje na rokovaniach v zahraničí. Robert Fico sa nesnaží presadzovať slovenský záujem. Mali by sme sa pýtať, čo tento typ „suverénnej zahraničnej politiky“ priniesol slovenským občanom.

Počúval som český podcast Kecy a politika, kde jeho autori hovorili, že Viktor Orbán je aspoň trhovník, ktorý si napríklad odkladaním ratifikácie vstupu Švédska do NATO vybojoval zmluvu na štyri lietadlá Gripen. O Ficovi hovorili, že vlastne len vyplakáva. Sedí to?

Nie som fanúšik toho, ak si jedna krajina niečo vybojuje tým, že drží v šachu ostatných. Pre mňa Viktor Orbán nie je vzor, ku ktorému by sme sa mali približovať. Pre mňa sú vzorom európski politici, ktorí chápu, čo je to líderstvo v ťažkých časoch, chápu, o čom je európsky projekt, aj ako sa majú presadzovať národné záujmy. Slovensko má na viac než sa porovnávať s Viktorom Orbánom.

Robert Fico v januári absolvoval stretnutie s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľom. Podieľali ste sa nejako na tejto návšteve?

Áno, v rámci úradu podpredsedu vlády Petra Kmeca, ktorý cez kompetenčný zákon získal právomoc zastrešovať zapojenie slovenských subjektov do obnovy a rekonštrukcie Ukrajiny. Išlo o jednu z iniciatív, ktorú vnímam pre Slovensko do budúcnosti ako dôležitú. Príprava stretnutia bežala na úrovni podpredsedov vlády, teda v trochu neštandardnom režime v porovnaní s minulosťou. Nakoniec bolo pripravené rokovanie v Užhorode.

Je normálne, že stretnutie premiérov sa odohralo v Užhorode?

Nie je to normálne. Užhorod nie je hlavné mesto Ukrajiny. Štandardné je, že predseda vlády po menovaní do funkcie absolvuje nástupné návštevy vo viacerých krajinách, minimálne v susedných, plus sa symbolicky veľmi skoro chodí do Bruselu. Čiže bolo zvláštne, že predseda vlády Fico – na rozdiel od suverénnych politikov Západu, ktorí išli nielen do Kyjiva, ale chodili aj ďalej, na vojnou spustošené miesta – išiel maximálne do Užhorodu.

Zrejme by sa nám všetkým zdalo zvláštne, ak by sa nový premiér na svojej nástupnej návšteve stretol s poľským premiérom v Nowom Targu a s rakúskym v Kittsee. Ako vznikla požiadavka na schôdzku v Užhorode? Bola za tým Ficova nechuť ísť do Kyjiva?

Nebola som pri rozhodovaní o výbere miesta. Užhorod je pre Slovensko niečo ako „bezpečná voľba“, aj v minulosti sa tam organizovali stretnutia. Ide o hraničný región, je tam slovenská komunita a slovenská škola. Nespochybňujem fakt, že prebehla návšteva Užhorodu. Ale prvý krok mal byť symbolický a mal byť o podpore nášho suseda. A tá sa robí v hlavnom meste.

Ako diplomatka a poradkyňa premiérov ste boli za posledné dva roky dvakrát v Kyjive. Ako sa vám počúvali Ficove slová, že tam žiadna vojna nie je?

Je to absurdné. Možno tam aj preto nešiel, možno sa bál, že by sa ukázalo, že je to inak. V Kyjive vojna je. Počas mojej poslednej návštevy práve žiadny letecký poplach nebol, ale deň nato sa musel generálny tajomník OSN skrývať v kryte. Ficov postoj je pre mňa nepochopiteľný, nezažila som žiadneho iného európskeho lídra, ktorý by do Kyjiva nevycestoval.

Na úrade ministra Kmeca ste mali na starosti otázku slovenskej účasti na rekonštrukcii Ukrajiny. Mnohí diplomati hovoria, že o tom, kto sa bude po vojne podieľať na obnove ich krajiny, rozhodnú Ukrajinci, a že si ťažko predstaviť, že by zásadnú rolu mohol zohrať štát, ktorého predstavitelia hovoria, že Ukrajina je najskorumpovanejšia krajina na svete. Je to tak?

Samozrejme, že nám to škodí. O to náročnejšie je s ukrajinskou stranou rozvíjať spoluprácu, aj v ekonomickej oblasti. Preto nám záležalo na tom, aby sme v Užhorode mali aj nejaký formálny výstup, ktorý mal podobu spoločnej deklarácie premiérov, slovenského a ukrajinského. Usilovali sme sa o to, aby takýto dokument vznikol, osobitne preto, aké vyjadrenia náš premiér používa.

Budú Ukrajinci Ficove vyjadrenia schopní odfiltrovať ako politiku, alebo pri rozhodovaní o konkrétnych projektoch budú prihliadať na to, čo Robert Fico narozprával?

Určite na to budú prihliadať. Rekonštrukcia Ukrajiny pritom nie je otázkou budúcnosti. Rusko naďalej na Ukrajinu útočí, ničí jej infraštruktúru, či už energetickú, alebo dopravnú. A tú je potrebné obnovovať aj priebežne, len tak dokáže ekonomika Ukrajiny fungovať samostatne. Veľké krajiny preto rozvíjajú vzťahy s Ukrajinou, aj pre to, aby mali čo najväčší priestor aj pre svoje ekonomické záujmy. A to je úplne v poriadku.

A šanca pre Slovensko.

Je v našom ekonomickom záujme – a je hlúpe, že si ho takýmito vyjadreniami podkopávame – aby sme minimálne ako sused zohrali kľúčovú úlohu pri rozvoji západnej Ukrajiny. Ide o bezpečnú časť Ukrajiny, ktorá sa rozvíja už dnes, keďže sa z východu na západ presúvajú ľudia aj firmy. Veľká civilná výstavba prebieha aj v Užhorode a je príležitosťou aj pre východné Slovensko. Toto je kľúčový slovenský záujem, toto pomôže ľuďom na východe Slovenska. Nie videá o „suverénnej zahraničnej politike“.

Ľubica Karvašová. Foto N – Vladimír Šimíček

Posledné dni vyvolal predseda vlády debatu o údajnom nasadení vojakov členských krajín NATO v Ukrajine. Tvrdí, že Emmanuel Macron urobil hlupákov z médií a opozičných politikov, podľa ktorých si Fico vymyslel tému nasadenia vojakov, aby odpútal pozornosť. Urobil?

Premiér v prvom rade urobil hlupákov z občanov. To, čo tu nacvičoval, teda zvolanie vlády a bezpečnostnej rady, žiadny iný premiér pred schôdzkou v Paríži nerobil. Vytvorili sme tu strašiaka, že sa ide rozhodovať o nasadení vojakov do bojov na Ukrajine, a je to extrémne nezodpovedné.

Prekvapuje vás to od premiéra, ktorý v roku 2018 pri protestoch Za slušné Slovensko zvolal bezpečnostnú radu pre dlažobné kocky?

Asi nie, máte pravdu.

No späť k téme. Macron naozaj potvrdil, že sa na rokovaní objavila aj otázka nasadenia vojakov na Ukrajine, i keď zrejme nemal na mysli bojové operácie.

Bola som v minulosti na rôznych rokovaniach, ktoré sa týkali vojenskej podpory Ukrajiny. Primárny cieľ stretnutia v Paríži bol, aby krajiny diskutovali o lepšej a efektívnejšej pomoci Ukrajine. Na stole bola veľká téma česká iniciatíva, podporilo ju 15 krajín, získať pre Ukrajinu muníciu z tretích krajín. Toto bola kľúčová časť debaty. Slovenský premiér si namiesto toho, aby na tejto debate participoval, našiel inú tému, ktorá na stole nie je. Ak sa bavíme o širokej palete možností vojenskej podpory Ukrajiny, môže zaznieť veľa vecí, aj téma vojakov, no skôr v podobe technického obslužného personálu…

Počul som napríklad o kyberbezpečnosti.

Alebo odmínovania a podobne. Ale nasadenie vojakov do bojov nie je téma. Je to búrka v pohári vody. Vyslanie vojakov musí na návrh vlády schváliť parlament. Premiér sám na samite V4 povedal, že jeho vláda nikdy nepredloží návrh na vyslanie vojakov na Ukrajinu. To odmieta aj Progresívne Slovensko, nikto zo Slovenska by to nepodporil. Preto vôbec nebolo potrebné zvolávať ani vládu, ani bezpečnostnú radu. Je to teátro.

Do akej miery je obvyklé, aby na slovenského premiéra tak ostro reagovali premiéri Česka a Poľska, ako sme to videli teraz, po Ficovom prejave k druhému výročiu vojny?

Nepamätám si také obdobie – možno sa také niečo dialo za čias mečiarizmu – že by sa takto otvorene voči nám ohradili. V utorok v Prahe ľudia demonštrovali proti slovenskému premiérovi a apelovali, aby ho tam už nikto nepozýval. To je naozaj hanba. Keď má náš najbližší partner, ktorý znesie veľa a správa sa veľmi korektne, chuť vyjadriť sa otvorene k tomu, čo rozpráva slovenský premiér, je to veľmi bezprecedentné. Diplomati sa po Mečiarovi snažili budovať Slovensko, ktoré bude rešpektovaný partner. Dnes to niekto hádže do koša.

Viac ako desať rokov ste strávili v diplomacii, teraz budete vystupovať ako politička. Trúfate si do debát s ľuďmi ako Ľuboš Blaha?

S mojím profilom a skúsenosťou, s kontaktmi naprieč Európou, sa na takú diskusiu teším.

Ako diplomatka máte osobnú či profesionálnu skúsenosť s Ivanom Korčokom? Aký je to kandidát na prezidenta?

Kvalitný a kompetentný. Poznám ho ako schopného človeka, ktorý má všetko, čo súčasnej vládnej koalícii chýba, teda jasný názor, že Slovensko patrí do EÚ a NATO, že záväzky sa ctia a že dôvera sa buduje. Myslím si, že to je to, čo Slovensko dnes potrebuje.

Ľubica Karvašová (36)

Slovenská diplomatka, niekoľko rokov žila v Bruseli. Študovala medzinárodné ekonomické vzťahy a hospodársku diplomaciu na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.

Po škole niekoľko mesiacov pracovala v kancelárii guvernéra Národnej banky Slovenska. Od mája 2011 až do augusta 2015 pôsobila na ministerstve zahraničných vecí, kde zastávala viacero funkcií, vrátane zástupkyne riaditeľa kancelárie štátneho tajomníka. Od septembra 2015 do januára 2020 bola členkou Stáleho zastúpenia Slovenska pri Európskej únii.

Od októbra 2020 do novembra 2023, počas pôsobenia premiérov Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, bola diplomatickou poradkyňou predsedu vlády pre záležitosti Európskej únie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Eurovoľby 2024

Ficova vláda

Progresívne Slovensko

Robert Fico

Smer

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie