Prezidentka: Haló, zabudli ste na ľudskosť a že sú to obete? Kde sa podel váš cit?

Musíme teraz kvôli svojej práci niekedy pozerať aj rozhovory v dezinformačných médiách, lebo hlavne tam chodia vládni politici. Ak by sme to robili ako oni, tak by som sa vás teraz mala opýtať, či ešte vládzete. Vládzete? 

Ďakujem za privítanie, nekladiem si zbytočné otázky, idem.

Vy dosť veľa cestujete, nie je to fyzicky namáhavé?

Takéto debaty sa vedú v tých iných médiách? To som netušila. Poradíte mi, ako sa na to správne odpovedá?

Mali by ste hovoriť, že to je veľmi ťažká práca, ale každý deň ráno cvičíte a ja by som mala súhlasne prikyvovať hlavou. Ale prejdime už k mainstreamu. Pred tromi minútami televízia Markíza zverejnila správu, že Ústavný súd pozastavuje viaceré paragrafy kontroverznej novely Trestného zákona. 

Veľmi sa teším, že tá správa znie tak, že niektoré časti zákona sú pozastavené z hľadiska účinnosti. Viem, prečo som o to žiadala, a rovnako aj opozícia, ktorá dala svoje vlastné podania. Snažila som sa verejnosti vysvetliť, že podpísanie zákona bol síce kontroverzný krok, ale bolo to preto, aby sa Ústavný súd dostal k slovu. Som tomu veľmi rada. V takom prípade je možné stihnúť lehotu pätnásť dní, aby rozhodnutie súdu vyšlo aj v Zbierke zákonov. Dúfajme, že sa vyhneme ignorovaniu rozhodnutia Ústavného súdu. Nepoznáme rozsah, ale pre mňa je skvelou správou, že demokracia na Slovensku funguje, že v nejakej miere fungujú brzdy a protiváhy v podobe súdnej moci.

Je to zákon, pre ktorý posledné mesiace protestovali desaťtisíce ľudí. Za normálnych okolností by mal vyjsť v zbierke možno aj do pár hodín, ale už vieme, že to je problém, pretože vláda obštruuje aj so zverejnením samotnej novely. Viete si predstaviť, že by rozhodnutie Ústavného súdu nezverejnili v zbierke načas? 

Zdá sa, že stať sa môže všeličo, ale nepredpokladám, že by takýmto spôsobom odignorovali lehotu, ktorá je uvedená v zákone z hľadiska publikovania zákonov alebo nálezov Ústavného súdu. Pokiaľ ide o tú samotnú veľkú novelu, tam sú ešte v rámci nejakých lehôt, aj keď vôbec nie sú v rámci lehôt z hľadiska praxe. Táto vláda prijímala viaceré zákony v skrátenom legislatívnom konaní a po mojom podpise boli do dňa alebo dvoch zverejnené v zbierke. Nepredpokladám, že by odignorovali rozhodnutie Ústavného súdu z hľadiska lehoty na jeho zverejnenie.

Pätnásť dní uplynie 14. alebo 15. marca podľa toho, kedy to tam pošlú. Nehrozí nám ústavná kríza, že jeden sudca bude rešpektovať Ústavný súd, druhý nie, tretí povie, že to rozhodnutie zverejnili až dve hodiny po tom, čo platila novela trestných kódexov a podobne?

Dnes je 28., takže tých 15 dní by bolo možné stihnúť. Nebudem fabulovať, musíme sa spoľahnúť aspoň na niečo a to je dodržanie lehoty. Zatiaľ v prípade zverejňovania novely zákonov sú v nejakých lehotách, ale naťahujú ich na najvyšší možný čas. Nejakú lehotu tam má Národná rada a nejakú má ministerstvo. Tu hovoríme iba o tej ministerskej lehote. Keď to bude publikované v zbierke zákonov, nemal by nastať nejaký rozkol alebo sporné prístupy z hľadiska aplikácie.

Čo to hovorí o našej demokracii, že sa rozprávame o tom, či niekto niečo načas zverejní v Zbierke zákonov? V akej fáze sme sa to ocitli?

V mimoriadnej. Nielen počas svojich piatich rokov výkonu mandátu, ale aj predtým, keď som s kolegami pracovala s legislatívou, zastupovala som napríklad občanov v rozporových konaniach, sme sledovali v istých oblastiach legislatívne procesy a zúčastňovali sme sa ich. Nepamätám si tento typ obštrukcie a spôsobov, k akým sme sa prepracovali teraz. Musím povedať, že nejde iba o novelu v oblasti trestného práva, ale viaceré zmeny zákonov, ktoré sú zatiaľ ešte v procese, tak evidentne nie sú spracovávané a vypracovávané na ministerstvách. Tam sú dlhoroční odborníci, s mnohými z nich sme prichádzali do kontaktu a zdá sa, že toto sú zákony napísané narýchlo, ignorujúc európsku právnu úpravu, medzinárodné právne dohovory, ktorými sme viazaní. Nebudem prezrádzať viac. Dúfam a verím, že ešte v rámci procesu dôjde ku korekcii, pretože ak nie, boli by priamo zasiahnuté ústavné práva našich ľudí. Verím, že sa to ešte zmení. Chcem tým naznačiť, že nielen z hľadiska procesu, ale aj obsahu čelím takému prístupu, ktorý som tu doteraz nevidela.

Z vášho podania na Ústavný súd vyplýva, že ste pozorne sledovali debatu v parlamente a upozorňujete, že napríklad spravodajca zákona Tibor Gašpar vystúpil v rozprave v noci o 1:30 s dvojhodinovým príspevkom a minister spravodlivosti Boris Susko vystúpil o 3:30 nadránom s asi hodinovým príspevkom. Alebo citujete Petra Pellegriniho, ako upokojoval svojich poslancov vetou: „Nebojte sa, to bude krátke.“ Prečo bolo podľa vás dôležité na toto upozorniť Ústavný súd? 

To podanie je rozsiahle práve preto, aby som zdôvodnila nielen rozpor s ústavou z hľadiska hmotného práva, ale aj z hľadiska samotného legislatívneho procesu. Bolo to skrátené legislatívne konanie bez toho, že by bol prítomný jeden z troch zákonných dôvodov, ktorý je nevyhnutný. Zároveň aj preto, lebo počas toho procesu zaznievali zo strany vládnych politikov argumenty, že veď aj keď to bolo skrátené legislatívne konanie, tak vlastne debata prebehla v parlamente. V podaní poukazujem na to, že aj rozprava v parlamente bola skracovaná, prebiehala predovšetkým medzi poslancami opozície navzájom, vzácne za účasti niekoho z koalície. Rozprava v parlamente nenahrádza riadny legislatívny proces, kde sa vyjadrujú povinné subjekty alebo verejnosť. V rámci medzirezortného pripomienkového konania sa majú vystrieľať navzájom argumenty, aby sa našlo najlepšie možné riešenie z hľadiska legislatívy. Rozprava to nenahrádza, to by sme nemuseli mať riadny legislatívny proces.

Vo svojom podaní ešte hovoríte, že v našej minulosti to boli skutočnosti spojené s aplikáciou trestného práva, ktoré stáli za pamätnými aktivizáciami občianskej spoločnosti a vyjadrením celospoločenskej nespokojnosti. Spomínate amnestie Vladimíra Mečiara a vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Prečo ste aj toto pripomenuli Ústavnému súdu?

Mečiarove amnestie boli významné aj z hľadiska judikatúry Ústavného súdu. Je zrejmé, že z tejto novely by benefitovali niektoré konkrétne osoby, ktoré sa podieľali na tvorbe alebo prijatí toho zákona. Toto je kontext, ktorý nie je zanedbateľný.

Píšete, že je to svojvôľa a samoamnestia v rozpore s verejným záujmom a že toto je v právnom štáte neprípustné. Je možné, že to teraz budú robiť cez riadny legislatívny proces. Dá sa to zastaviť, keď si vládna väčšina chce udeliť samoamnestiu?

To je hľadanie rovnováhy medzi tým, kde je legitímna právomoc vládnej väčšiny prijať zmeny. Hoci sa nám môžu nepáčiť, pokiaľ sú v súlade s ústavou, je to legitímne. Môžeme s tým nesúhlasiť, ale vyhrali voľby, majú vládnu väčšinu. V podaní poukazujem, že je tam kolízia a prípadný konflikt záujmov v súvislosti s prípravou a prijímaním novely. To, v akej rýchlosti bola prijatá, má veľký dosah na množstvo bežných občanov, na práva poškodených, ktoré tam osobitne zdôrazňujem. Vládna väčšina môže zrušiť špeciálnu prokuratúru, môže robiť zmeny, ale musí udržať istý štandard ústavnosti a zákonnosti. Potom by to znamenalo, že každé štyri roky príde vláda, zoberie valec a urobí, čo chce. Takto to v demokracii fungovať nemá. Aj opozícia má mať svoje právo podieľať sa na normotvorbe a rozumieť tomu, čo prijímajú.

V utorok ste sa stretli s podpredsedom vlády Petrom Kmecom, pretože Európska komisia nám pozastavila hodnotenia žiadosti o štvrtú platbu z plánu obnovy, a to aj z dôvodu schválených trestných zmien. Ide o 900 miliónov eur. Čo vám povedal? 

Bol to korektný a vecný rozhovor. On je inteligentný a skúsený človek. Predovšetkým ma zaujímalo, ako vidí riešenia a ako ich ide aplikovať, aby sme nedostali pokutu v súvislosti so zvrátením míľnika s plánom obnovy. Je tam veľký problém s výdavkovými limitmi, ktoré nie sú v našom rozpočte rešpektované. Týždeň predtým som sa stretla s Radou pre rozpočtovú zodpovednosť, orgánom, ktorého hlas nie je vypočutý. Dodržanie výdavkových limitov je niečo, čo nám Európska komisia vytýka v súvislosti s pozastavením, okrem dôchodkovej reformy a otázok právneho štátu v súvislosti s trestnou novelou.

Vicepremiér Kmec hovorí, že všetko je v poriadku?

To netvrdím, ani on to netvrdil. Zatiaľ ma informoval, že sú to veci v procese. Niektoré opatrenia sú prijaté, niektoré sú vecou presviedčania a diskusie. Niektoré veci diskutuje s ministrom financií. Zatiaľ som informovaná skôr o procesných veciach, niektorých vecných riešeniach. Zatiaľ pre mňa nemal finálnu odpoveď o tom, ako zachrániť finančné prostriedky, ktoré máme šancu získať od Európskej Únie. Bola by obrovská škoda, keby sme ich nezískali.

Stretávate sa takto aj s Robertom Ficom? 

Vzhľadom na veci, ktoré potrebujem riešiť, som zatiaľ nemala dôvod sa s ním stretnúť, naposledy pri menovaní ministra cestovného ruchu a športu. To bolo naše krátke stretnutie. Stretávam sa s podpredsedami vlády, s ministrami podľa agendy, ktorú aktuálne riešim.

Minulý týždeň bolo šieste výročie vraždy novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a druhé výročie, odkedy Rusko napadlo Ukrajinu. Ale z toho, kto vyhral voľby, aké sú výsledky rôznych prieskumov, sa skôr javí, že pre väčšinu spoločnosti nejde o nič dôležité, z čoho by sme sa mohli poučiť. Prečo spoločnosť takto hrubne?

Je to problém viacerých demokracií vrátane USA. Analytici tento fenomén opisujú. Bezpochyby na to majú vplyv sociálne médiá, ktorých algoritmy sú nastavené na šírenie nenávisti a oslovovanie tých najnižších emócií, ktoré ľudia majú. Zároveň prežívame dobu hlbokej polarizácie, fragmentácie, zákopov, ktoré prehlbujú jazvy v spoločnosti. S tým je veľmi úzko spojená emócia strachu. Bojíme sa seba navzájom. Vyplýva to z rôznych prieskumov nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Bojíme sa tej druhej skupiny. Je prirodzené, že v spoločnosti sú rôzne názory a postoje, ale je veľmi nebezpečné, keď sa súdržnosť rozpadá. Má na to vplyv aj kombinácia kríz, ktorými sme boli v poslednom období ako ľudia konfrontovaní. Paradoxne sa podľa mnohých údajov a dát ekonomicky nemáme až tak zle, ale tie krízy a jazvy nás stavajú proti sebe a prehlbujú pocity obáv, strachu a potrebu bojovať a spolčovať sa voči tým druhým. Ľudia sú schopní uveriť mnohým nepravdám, nezmyslom a majú dosť historiek, ktoré nie sú pravdivé, a majú na to svoje nie pravdivé naratívy. Posledná a nie zanedbateľná vec je, že mnohí autokrati a populisti túto emóciu strachu využívajú na to, aby ponúkli rýchle, nereálne riešenia, predstierajú svoju sebaistotu a ponúkajú nepriateľa, nasmerujú naňho nenávisť. Až na to, že to nefunguje. Je to nebezpečné pre spoločnosť samotnú a pre nich samých. Akého koňa osedlajú, tam ich dovezie. Takú emóciu budú potom musieť kŕmiť a s takou sa zahrávajú. Raz sa môže otočiť proti nim.

Obe tieto výročia sú pod totálnym útokom terajšej vlády. Dehonestujú novinárov, chcú ovládnuť RTVS, podávajú trestné oznámenia, číhajú na nás večer pred divadlom po debatách. Novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová zverejnila, že už toho má dosť a na chvíľu sa sťahuje z politických rozhovorov. A takisto sa táto vláda nehanebne vyjadruje aj k Ukrajine. Čo to znamená pre spoločnosť, ak takto vystupujú politici? A do akej miery je to ich zodpovednosť a do akej zodpovednosť občanov, ktorí im veria? 

Zodpovednosť je na oboch stranách, lebo jedno stimuluje a živí to druhé. Keď sa hovorí o Jánovi a Martine, o útokoch na novinárov, o Ukrajine, tak to má jedného spoločného menovateľa, ktorý absentoval v týchto hrubých výrokoch: Haló, zabudli ste na ľudskosť? Zabudli ste na to, že to sú obete? Zabudli ste, že tam zomierajú nevinní ľudia? Keď už máte iný názor a príbehy, ktoré ste si prečítali na východ od nás, tak kde sa podel váš cit, empatia, súcit k tomu, že za tým sú obete a ich príbuzní? Všetky témy, ktoré ste spomenuli, sú témy ľudskosti. Ján a Martina, Ukrajina aj útoky na novinárov alebo kohokoľvek len preto, že je to človek inej národnosti, že je to žena, že je to príslušník nejakej menšiny. Kde sa podela súdnosť, najmä u tých, ktorí držia mikrofóny v rukách? Máme extrémnu zodpovednosť za každé slovo, ktoré povieme.

Robert Fico na druhé výročie vojny hovoril o falošnom démonizovaní Putina, že jediným plánom EÚ je podporovať vzájomné zabíjanie Slovanov, že je to „stratégia využiť konflikt na zničenie Ruskej federácie“, že sankcie nefungujú a vojna sa začala už v roku 2014 vyčíňaním ukrajinských neonacistov. Rusko vraj bolo zavádzané, že NATO sa nebude rozširovať. Čo sa dá na toto povedať?

Bola som šokovaná, keď som to počula. Keď už tej Ukrajine nechce pomôcť darovaním zbraní, tak nech jej aspoň neubližuje. Treba sa tam ísť pozrieť, ďalej ako za Užhorod, treba to vidieť, zažiť to. Ak na niečo budem spomínať ako na najhlbšie emocionálne zážitky z výkonu svojho mandátu, bezpochyby medzi nimi bude návšteva Ukrajiny. Bola som tam dvakrát. Sú to silné veci, po ktorých by to možno videl inak. Druhý aspekt spočíva v tom, že tieto vyjadrenia sú v istom rozmere nové. Spochybňuje našich spojencov, hovorí o nich v horšom svetle ako o útočníkoch. Hovorí o EÚ, ktorej sme súčasťou. O Západe, ktorého sme súčasťou. Ktorý vraj ide posielať zbrane, aby zabil Slovanov. Hovorí o nich horšie ako o krajine, ktorá nás dala na zoznam nepriateľských štátov. Keď som ďalej rozmýšľala nad tým, čo sa stalo vo Francúzsku, vo V4, uvedomila som si, že do istej miery Robert Fico asi prežíva reálnu, autentickú obavu a strach. On bol asi autenticky vyľakaný z toho, čo sa udialo, a je to aj tým, že doteraz bol obmývaný skôr názormi, radami a informáciami na východ od nás. Bolo by veľmi užitočné, aby bol čím viac vystavený rozhovorom so západnými lídrami, s našimi spojencami v EÚ a NATO. Možno potom bude situáciu vnímať inak. Tým, že som zastupovala Slovensko na formátoch, ktoré sa týkajú Severoatlantickej aliancie, som mala možnosť od začiatku vojny vidieť, ako západní lídri uvažujú o tom, čo sa stalo. Starostlivo zvažujú každý jeden krok, ktorý vo vzťahu k Ukrajine idú urobiť. Tam nebol žiaden prehnaný aktivizmus. Pracujú tam so serióznymi informáciami od svojich informačných služieb s dlhšou a menej spornou históriou, ako majú tie naše. Zároveň hľadajú vhodnú mieru. Na začiatku bolo sporné poslať tam protivzdušnú obranu, stíhačky. Niekedy sa báli tieto kroky urobiť, neskôr sa ukázalo, že boli v poriadku a nič sa nestalo. Pomáhame predovšetkým obeti vojny. Rusko je agresor, Ukrajina sa bráni. Toto treba mať na pamäti. Preto jej západný svet pomáha a môže byť veľmi prínosné, ak bude Robert Fico čo najčastejšie v komunikácii s ľuďmi s týmto názorovým spektrom.

Možno by ste ho mohli zavolať do toho paláca. 

Volám tam tých, pri ktorých mám pocit a presvedčenie, že to má zmysel a že sa navzájom chceme počúvať.

V nedeľu Fico vyrobil tému, že hrozí vyslanie našich vojakov na Ukrajinu. Máte informácie o možnom nasadení slovenských vojakov na Ukrajine?

Som hlavná veliteľka ozbrojených síl. V nedeľu večer v kuchyni sa dozviem, že má byť zvolaná mimoriadna bezpečnostná rada, lebo premiér zabráni tomu, aby slovenskí vojaci niekam museli ísť. V prvej sekunde to znelo hrozivo, v druhej si človek uprace: viem, aké sú kompetencie, aké sú možnosti. Bez toho, aby slovenská vláda a vládna väčšina Roberta Fica v parlamente rozhodla čo i len o nohe jedného slovenského vojaka, nič také sa diať nemôže. V tretej sekunde si uvedomím, že zvyšok ľudí na Slovensku, ktorí neriešia kompetencie jednotlivých orgánov, že tí strach majú. Viem, že v mnohých rodinách nastala panika, že sa začína vojna alebo niečo podobné. Ľudia sa zľakli, že nás tu ide niekto k niečomu dotlačiť a nebodaj ohroziť premiéra v jeho kresle v súvislosti s možnou vojnou na Ukrajine. Toto je nebezpečná hra s ľudskými emóciami, nič také nehrozí, pokiaľ sa Slovenská republika nerozhodne. Nič také nebude, nie je to vôbec na stole. Už sú známe vyjadrenia mnohých, že to bolo predmetom polemiky. Videla som materiál, o čom bude debata v Paríži. Na konci každej vety bol otáznik, poďme sa baviť o možnostiach. Takto to prebiehalo. Záver vieme, aký je: nijaký, vojaci z EÚ ani z aliančných krajín sa tam nechystajú.

Čo takéto vyjadrenia slovenského predsedu vlády znamenajú pre vnímanie Slovenska v zahraničí a špecificky Ukrajincami? 

Myslím si, že zahraničie akoby načítavalo situáciu po voľbách na Slovensku. Videli predvolebné výroky vládnej koalície. Po voľbách nastala situácia, že je tu nejaká rétorika a potom pragmatické kroky z hľadiska podpory spoločných rozhodnutí v EÚ. Slovensko podporuje sankcie, finančnú pomoc Ukrajine, napokon aj dodávku zbraní na komerčnej báze. To všetko slovenská vláda podporuje. Asi to vnímajú tak, že domáca rétorika je nejaká, ale reálne kroky sú iné a dobré. V posledných dňoch sa spochybňujú partneri, som presvedčená, že toto je vnímané citlivo. Predpokladám, že si to mnohí z nich s pánom premiérom vysvetlia a budú sa pýtať, ako to myslel. Ja len dúfam, že to bolo ojedinelé a nebude to mať zlý dosah na obraz celej krajiny, keď to poviem veľmi optimisticky.

Netelefonoval vám český prezident Petr Pavel? Český premiér Fiala povedal, že nekomentoval, keď sa Fico rozhodol položiť kvety na hrob Gustáva Husáka, ale že teraz už musí komentovať to, čo hovorí o Ukrajine. A povedal, že agresorovi sa neustupuje, ale treba pomôcť tým, ktorí sú nespravodlivo napadnutí. „K mieru nikdy neviedlo to, že zložíme zbrane, schováme sa a ustúpime agresorom.“

S kolegom Petrom Pavlom sme netelefonovali, nepovažovali sme to za potrebné, ono je to totiž samovýpovedné.

Robí Západ pre Ukrajinu dosť?

Myslím si, že sa nám nedarí robiť dosť a ani dosť rýchlo. Čas je veľmi významný. Kapacita pomoci je limitovaná, pretože nikto nebol na nič také pripravený. Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine som videla jednotlivé, postupné kroky, v ktorých sa zobrazuje aj tá opatrnosť, o ktorej som hovorila. Je legitímna a logická, mnohí lídri zvažovali, ktorý krok urobiť a ktorý nie. Nikto do toho nešiel bezhlavo, ale tie kroky sa diali postupne a rozložené v čase. Viem, že Ukrajinci potrebovali pomôcť. Spomínam si na to obdobie tesne pred 24. februárom pred dvoma rokmi. Sama v sebe ako mierumilovný človek, preferujúci mierové riešenia a dialóg, som si musela upratať vtedy len hypoteticky otázku, či by sme mali alebo nemali Ukrajincom pomáhať aj vojensky. Aj pre mňa samu to bol vnútorný proces, či je dobré prekročiť horizont a posielať niekam zbrane. Vieme, čo zbrane robia. Sama v sebe som si to upratala v tom, že pomáhame niekomu, kto sa bráni. Pomáhame niekomu, kto bráni svoje deti a civilistov, nevinných ľudí. Kiež by sme už nemuseli, kiež by bolo možné uzatvorenie mieru, spravodlivého a stabilného. Nie je národ, ktorý si to želá viac ako Ukrajinci samotní. Všetci si prajeme mier, ale nie ilúziu mieru, ktorá znamená posilnenie Ruska a opätovné posunutie hraníc.

Je približne mesiac pred prezidentskými voľbami. Podľa jedného kandidáta, ktorý má najviac v prieskumoch, je zásadnou otázkou prezidentských volieb to, či majú hrať hráči-hokejisti, ktorí hrajú v KHL, v reprezentácii. Majú?

Keď sa niekto rozhodne byť súčasťou KHL, ktorá je súčasťou politickej reprezentácie a mnohé vizuálne obrazy sú toho jasným dôkazom, tak si musí uvedomiť, že to môže mať aj také dôsledky, že nebude nasadený v reprezentácii. Robí to tak tak mnoho štátov. Predovšetkým je skôr kuriózne to, že by toto bol problém, ktorý Slovensko rieši v rámci prezidentskej kampane. Prezident o tom naozaj nerozhoduje.

Nesúhlasíte s tým, že politika do športu nepatrí a že keď tam hrajú, tak to neznamená, že podporujú vojnu?

Už len to, že sa to stáva predmetom politickej kampane, že tam majú nápisy, aké tam majú, tak by bola ilúzia myslieť si, že to tak nie je. V niektorých krajinách je šport využívaný na šírenie dobrého mena nielen krajiny, ale aj vládnej moci, najmä pokiaľ ide o autokracie.

Tie majstrovstvá budú v Českej republike, kde sú na ruskú agresiu o dosť citlivejší ako Slováci. Ak tam hráči z KHL budú hrať a budeme hrať napríklad finále, pôjdete na zápas? V máji budete ešte stále prezidentka. 

Na finále by som išla podporiť naše mužstvo, ak by sa takéto niečo udialo, ale nemáte ľahšiu otázku z basketbalu? Ten som hrávala.

A čo ste hrávali?

Pravé krídlo.

Rozdiel v prieskumoch medzi kandidátmi, pokiaľ ide o druhé kolo, je približne desať percent. Takisto to bolo, aj keď ste kandidovali, ale rozdiel je v tom, že vy ste viedli. Aká je šanca, že Ivan Korčok vyhrá? Dá sa dobehnúť desať percent?

Neviem, analytici alebo komentátori, ktorí sa venujú kampaniam pravidelnejšie, by vedeli odhadnúť. Zostáva niekoľko týždňov, počas ktorých nastane najtvrdšia kampaň, tak si to pamätám aj z vlastnej skúsenosti. Môžu sa udiať rôzne veci, ale ťažko povedať, kam sa vyvinie táto situácia. Nie je to stratené a hlavne to nie je stratené, ak to nepustíme z rúk. Ak ľudia prídu k voľbám prejaviť svoj názor.

Čo znamenala najtvrdšia kampaň?

Útoky sa stupňovali s blížiacim sa termínom. Boli tam fotografie, útoky na moju rodinu, čo bol pre mňa nový rozmer, všelijaké vymyslené historky nepodložené absolútne ničím. To bolo prekvapivé, tento rozmer kampane som dovtedy nevnímala.

Zatiaľ to vyzerá tak, že vaším nástupcom bude Peter Pellegrini. Keď opozícia pre novelu Trestného zákona organizovala veľké protesty, tak len čo niekto spomenul jeho meno, ľudia začali skandovať slovo podržtaška. Ako veľmi bude ohrozená demokracia na Slovensku, ak sa stane prezidentom Peter Pellegrini?

Je ešte skoro hovoriť o tom, kto bude prezidentom, aj keď rozumiem logike otázky vzhľadom na prieskumy. Z hľadiska mojej skúsenosti s výkonom mandátu je pre mňa obrovskou výhodou, ktorú by som dopriala novému prezidentovi, a to je pocit slobody a nezávislosti. Nebola som viazaná nikým a ničím okrem svojho svedomia, ústavy, nášho právneho poriadku a vnímala som to ako službu ľuďom. Je to dôležité pri každom jednom kroku, ktorý som robila. Je prirodzené, že medzi hlavou štátu a výkonnou alebo zákonodarnou mocou je pnutie. Keď máte dať v legislatívnom procese bodku za príbehom v podobe veta alebo podpisu zákona, obracia sa na vás množstvo subjektov, ktoré poukáže na nedostatky, ktoré si vládna moc alebo poslanci možno ani nevšimli. Zrazu vám dáva logiku, že je potrebné zákon vetovať a vrátiť ho. Chcem tým povedať, že je nesmierne dôležité každé jedno slovo, každý krok už v samotnej kampani. Neviem, či je prenosná tá skúsenosť, že keď som po voľbách absolvovala akúkoľvek diskusiu a položili mi akúkoľvek citlivú otázku, nemusela som si spomínať na to, čo som tvrdila v kampani. Iba som si pomyslela a precítila, ako to mám upratané: to som povedala pred kampaňou, počas nej, počas výkonu mandátu a dúfam, že poviem aj o desať rokov. Táto miera slobody a vnútorného súladu, ktoré budúci prezident má, je veľmi dôležitá, túto mieru slobody a nezávislosti Slovensko v prezidentskom kresle potrebuje.

Ešte stále si nehovoríte: „Mala som kandidovať“?

Nie, úprimne nie. Stretávam ľudí, ktorí ma, zdá sa, majú radi, zopár ich je a hovoria, že mi ešte viac rozumejú. Veľmi si vážim dôveru ľudí, postoje, ktoré vychádzajú z prieskumov, a nikdy to nebudem brať ako samozrejmosť. Aj keď sem prídem a je tu potlesk, úprimne ma to vždy vyľaká a prekvapí, a je to dobré. Najhoršie by bolo, keby som sem prišla ako kráľovná, zvyknutá na potlesk. V tomto zmysle si to veľmi vážim, ale zároveň je správne vedieť, kde siahajú moje sily. Rovnako s tým súvisí môj osobný, rodinný kontext. Do 15. júna urobím, čo vládzem, a potom, samozrejme, v nejakej inej podobe.

V tejto kampani neprebiehajú žiadne diskusie kandidátov, pretože Peter Pellegrini to odmieta. Dajú sa vyhrať voľby bez účasti v diskusii s protikandidátom? Vy ste ich o takomto čase mali za sebou už veľa. 

Áno. Už od januára prebiehali diskusie, ktoré boli naživo vysielané, a zhruba mesiac pred voľbami aj televízne debaty. Bolo to veľmi intenzívne. Je to fenomén, ktorý sa netýka iba Slovenska. Mení sa mediálne prostredie a posúva sa k alternatívnym možnostiam. Kolegovia z iných štátov hovoria o tom istom aj v súvislosti s parlamentnými voľbami. Nie je novým fenoménom, že úradujúci prezident vynecháva diskusie. Z hľadiska demokracie je to na škodu veci. Keď niekto nahrá video, nepoloží si ťažkú otázku. Tu je dôležité mať odvahu a vystaviť sa konfrontácii. Je to ukážka spôsobilosti, ktorú neskôr zvolený prezident bude potrebovať vo svojich vystúpeniach.

Vy Petra Pellegriniho poznáte, veď aj Andrej Danko hovorí, že s vami chodí do Prezidentského paláca na kávičku, že je liberál, vyčíta mu, že sa stretávate. Kto je z vášho pohľadu Peter Pellegrini? 

Láka ma zareagovať na pána Danka: Áno, už ma zviezol aj na traktore.

Teraz o ňom poviete niečo pekné, aby ho tí Harabinovi voliči nešli voliť?

Poviem, ako to cítim. Keď som nastúpila do funkcie, Peter Pellegrini bol jedným z piatich premiérov, ktorých som mala možnosť stretnúť počas svojho mandátu. Netajila som, že sme mali korektnú spoluprácu. Vedela som sa spoľahnúť na to, že to, na čom sme sa dohodli medzi štyrmi očami, platilo aj za dverami paláca. Zároveň to bolo obdobie, keď som ho vnímala ako človeka, ktorý berie politiku Smeru ako niečo, čo mu začínalo byť cudzie, až to vyvrcholilo tým, že založil vlastnú stranu. Keď odložím akékoľvek subjektívne vnímanie, je zjavné, že uňho nastal vývoj a že je so Smerom opätovne vo vláde. V tomto je to iné. Zrejme vníma veci inak, keďže je preňho možné, aby s nimi tvoril vládnu koalíciu a bol ich nominantom. Medzitým nastali skúsenosti, kde sme nemali názorovú a hodnotovú zhodu.

Veď je to aj Pellegrini, kto teraz brzdí zverejnenie v zbierke. Ak vyhrá, bude to tak, akoby prezidentské voľby vyhral Robert Fico?

On je tam sám za seba, tento typ skratky by som neurobila. Robí tento typ obštrukcie smerom k Zbierke zákonov, to mi nie je blízke.

Celá debata o trestných kódexoch nakoniec vyvrcholila témou násilia páchaného na ženách. Ako ste vnímali vyjadrenie poslanca Smeru, že lehoty sú v poriadku, lebo to núti ženy nahlasovať tieto trestné činy, že veď hádam si to tá žena všimne, že bola znásilnená?

Predovšetkým je to veľmi necitlivé k obetiam takýchto trestných činov. Mám aj vo svojom okolí osobu, ktorá bola sexuálne zneužívaná. V istom zmysle to malo dosah aj na zneužívanie detí. A ona si až v dospelom veku uvedomila, čo sa vlastne stalo. To sú vážne veci. Nie nadarmo majú premlčacie lehoty svoju dĺžku. Zdá sa mi, že to bola narýchlo zostrojená, dodatočná argumentácia. Myslím si, že si neuvedomili, aké všetky konzekvencie sú s tým spojené. Upozorňovala som na to v mimoriadnom vystúpení v parlamente, že keď sme to konzultovali s odborníkmi z praxe, hovorili, že chodia do médií a v každom rozhovore si uvedomia nové a nové dôsledky toho celého. Bolo to také masívne, zrazu tam vyplával takýto fakt a nejaká chabá, necitlivá obhajoba to nemohla udržať.

Vždy, keď sa objaví necitlivý výrok, niekto sa pobije, alebo sú politici vulgárni a prekračujú hranice, tak aj tí slušní ľudia sa začnú pýtať, že dokedy budeme slušní. Má to stále zmysel?

Ráznosť a slušnosť nie sú alternatívy. Byť rázny neznamená byť hrubý, vulgárny. Ráznosť môže byť aj v konaniach a tie majú svoje výsledky, teším sa z rozhodnutia Ústavného súdu. Dá sa to vysvetliť slušným spôsobom, komunikovať to slušne, vecne, je možné kritizovať konkrétny zákon a urobiť konkrétne, konzekventné kroky, ktoré nemusia byť obalené agresívnym slovníkom. Nemusí to byť spojené s osobnými útokmi na osobu, ktorá to robí. Sme spoločenstvo ľudí, naša osobná skúsenosť preukazuje, že máme emócie, sme empatické bytosti, vyhovuje nám vľúdnosť a láskavosť, lebo tá tvorí neviditeľné puto v spoločnosti a my potrebujeme fungovať ako spoločnosť. Vlády sa menia každé štyri roky, je to dočasný prvok. Spoločnosť je niečo úplne iné. Keď je súdržná, môže vhodne zareagovať aj na excesy vlád alebo ich predstaviteľov. A tá je súdržná vtedy, ak nevzdávame niekedy nesmierne ťažký boj o slušnosť a akceptáciu. Nemusíme spolu súhlasiť. Viem, že je to teraz extrémne ťažké, ale napriek tomu verím, že toto má veľmi hlboký zmysel.

Politici, ktorí útočia na ženy aj takýmito vyjadreniami, budú v týchto dňoch pri príležitosti Medzinárodného dňa žien rozdávať ženám karafiáty a hovoriť im, že ich bozkávajú všade, spolu s rôznymi vtipmi o svokrách a milenkách. Ako si budete pripomínať MDŽ vy?

V Prezidentskom paláci pripravujeme jednu udalosť. Téme násilia na ženách sa venujem naozaj dlho, myslím násilie verbálne, sexuálne, fyzické. Stretávam sa so ženami, ktoré sú objektom násilia, so silnými ženami, ktoré reprezentujú rôzne segmenty spoločnosti, a je to skvelé spoločenstvo, ktoré sme takto vytvorili, a teším sa z toho. Keď som vstupovala do politiky, tento akcent som podcenila. Vedela som, že to bude čiastočne téma, lebo už v kampani ma posielali do kuchyne, a to ešte nevedeli, že vyhrám. Na ženách si vytypujú konkrétne veci, ktoré by o mužoch ani nezmienili, a najmä začnú spochybňovať vaše schopnosti. Ten zoznam je dávno vypracovaný, ja som o ňom nevedela a netreba ho podceňovať, pretože ženy do verejného priestoru patria. Tak ako sme zastúpené v spoločnosti. Ženy aj muži majú svoju vlastnú, originálnu skúsenosť a patríme do verejného priestoru. Faktom je, že tá hrubosť doby naznačuje, že ide ženy odtiaľ vytláčať, verejný priestor nie je len politika, to je niečo, kde ženská solidarita aj solidarita mužov s nami ženami môže byť veľmi nápomocná.

Dá sa vôbec hovoriť s občanmi, ktorí píšu nenávistné správy? Nie sú to stratené prípady?

S tými, čo ich píšu v anonymite sociálnych sietí, sa hovorí naozaj ťažko. Moje kritérium na rozprávanie sa s niekým je, že musí existovať záujem počúvať sa, nie iba záujem naložiť, vynadať. Niekedy to je naozaj ťažké. Sú ľudia, ktorí vás majú zaradených niekde s nejakým príbehom a nie je možné ich z toho príbehu dostať, hoci to je klamstvo a nezmysel a niekto to úmyselne šíri. Nie som naivná a nemyslím si, že teraz toho človeka prehovorím. Na druhej strane prichádzam do kontaktu s mnohými ľuďmi, či už na neformálnych stretnutiach, alebo pri oficialitách, ústavných aktoch. Často si hovorím, že už len štatisticky sú na tej druhej strane ľudia, ktorí ma nemajú radi, ktorí ma považujú za nejakú predĺženú ruku zla, či čo sa to píše, napriek tomu si strážim svoj priestor. Idem za nimi, usmejem sa, snažím sa byť vľúdna, ľudská, úctivá, pretože to je to, na čo mám dosah. Moje pole pôsobnosti, ktorým sa snažím neprehlbovať to rozdelenie na my a oni, byť tam, je aj psychohygiena pre mňa samu. Zároveň mi to pomáha aj v tom, keď sa často trápime, že nevieme ovplyvniť veľké veci a problémy. Ale my nemáme zodpovednosť za výsledok, iba za náš podiel na ňom a o ten sa starám.

Už dávnejšie sme v novinách priniesli príbeh Mateja Juráška, ktorý dokonca aj hajloval, bil sa, volil Kotlebu, ale zmenilo ho aj to, keď vám robil ešte v kampani ochrankára. Prečítam, čo povedal: „Boli sme spolu 18 hodín denne a moje názory sa menili s každým rozhovorom so Zuzanou. Každé slovo, ktoré povedala, ma formovalo a upokojovalo. Veľa sa ma pýtala, mal som v podstate vzťah s jej rodinou. Začal som sa sám seba pýtať, prečo mi rozumejú. Veď sa majú na mňa hnevať, ja som predsa iný ako oni. Začal som mať ľudí okolo nej veľmi rád. Bol som vytrhnutý z nenávisti, v ktorej som žil.“ Nemôžete si postupne tú polovicu Slovenska zobrať na chvíľku domov a rozprávať sa s nimi?

To je námet na novú poprezidentskú aktivitu. Poviem, ako som Mateja vnímala ja, aj keď si možno niekto povie, že až s detskou naivitou, ale je mi to jedno. Pre mňa to bol mladý chalan, ktorý ma vozí, ktorý má úlohou chrániť ma, čo vôbec nie je sranda, pretože on je povinný ma zachrániť z titulu svojej profesie. Môžu prísť všelijaké situácie, takže som si ho a priori vážila a rešpektovala ho. S týmto prístupom som s ním komunikovala. Bol tak zaujímavo potetovaný, ale to som veľmi neriešila. Keď som spomínala ľudskosť a rešpekt, toto bola tá cesta.

Vláda sa vás snaží obísť pri menovaní riaditeľa SIS a cez zmenený štatút SIS chcú do služby ako námestníka ustanoviť Pavla Gašpara, ktorého odmietate vymenovať. Ako to vnímate?

Je to obídenie právomoci hlavy štátu. Ak by zmenili zákon, na čo im stačí obyčajná väčšina, tak by som to napadla na Ústavnom súde. V zmysle ústavy je výlučnou právomocou prezidenta alebo prezidentky menovať vyšších štátnych funkcionárov, kam SIS spadá. Ak ma takto obídu, bude to dočasné opatrenie a pravdepodobne sporné. Týmito úskokmi sa nenechám dotlačiť k nejakému rozhodnutiu. Vláda si dala načas, navrhnutie kandidáta im trvalo takmer štyri mesiace. Podľa viacerých predstaviteľov vrátane Roberta Fica je doterajší námestník SIS profesionál a službu vedie dobre. Potom to doručili do Prezidentského paláca a neprešiel ani týždeň od doručenia, keď som sa z novín dozvedela, že zmenili štatút SIS, aby mohli obísť menovanie riaditeľa hlavou štátu. Je to ich politická zodpovednosť. Žiaľ, pokiaľ ide o možné korekcie alebo o napadnutie tohto kroku na súde, náš právny poriadok nepočíta s takýmto zneužitím. Tam až tvorivosť zákonodarcov nezašla. Na prvú sme zatiaľ nenašli nástroj, ktorým by sa to dalo spochybniť. O niečom hovorí opozícia. Bez ohľadu na to, či by som vymenovala alebo odmietla, oni touto cestou dosiahnu to, že SIS povedie ich nominant až do zvolenia nového prezidenta, ktorému navrhnú iné alebo rovnaké meno.

Akú to zase budeme mať tajnú službu, ak ju bude viesť Pavol Gašpar? Takú ako doteraz? Zase to budú len škandály a medzinárodná hanba?

Ťažko povedať. O osobe Pavla Gašpara pochybnosti mám, netajím sa tým. V súvislosti s výrokmi, ktoré boli publikované, sú pochybnosti namieste.

Počas piatich rokov ste ako prezidentka krajinu nejako ovplyvnili. Čo sa budete hovoriť o tom, aké bolo Slovensko Zuzany Čaputovej?

V prvom rade si neviem nárokovať na pojem Slovensko Zuzany Čaputovej. Ak tým myslíte nejaký typ odkazu alebo moje vnímanie krajiny počas mandátu, možno by som tomu lepšie rozumela. To ukáže čas. Ale poviem, ako by som si priala, aby to ľudia vnímali. Priala by som si, keby skúsenosť s výkonom môjho mandátu zanechala stopu, že pokojný, vecný a slušný výkon politiky je možný, dokonca zatiaľ má najvyššiu mieru dôvery, aj keď netrhá rekordy. V dobe nedôvery je to cenné. Dá sa to robiť spôsobom, ktorý je vnútorne slobodný a nezávislý, ktorý sa snaží o ochranu ústavy, na čom mi ako právničke veľmi záleží v tom množstve podaní, ktoré som na Ústavný súd dala. Že slová ako empatia, ľudskosť a súcit patria aj do vysokej politiky, pretože to je služba ľuďom a práca pre ľudí.

Budete prezidentkou už len pár mesiacov. Niekto by mohol mať pocit, že nás tu v tom nechávate a vy si teraz idete užívať oddych a dôchodok a doživotnú limuzínu. Ako veľmi tu teda tú druhú, zrejme stále o niečo menšiu polovicu Slovenska opúšťate?

Často hovorím, že si potrebujem oddýchnuť, veľmi to cítim. Je to zodpovedné voči sebe aj práci, ktorú budem potom robiť, nech je akákoľvek. Potrebujem odstup, nadhľad, reflektovať, čo všetko som zažila, spoznala, ako mi to zapadá do dovtedajších skúseností a tém, ktorým som sa venovala. Myslím si, že o to užitočnejšia potom budem môcť byť. Keď sa pozriem na svoj život od vysokoškolských čias, keď som sa angažovala v dobrovoľných projektoch, keď som sa snažila pomáhať jednotlivcom, miestnym komunitám pri obrane verejného záujmu, keď som sa snažila slúžiť v tejto pozícii, tak v tomto zmysle je to životné kontinuum. V nejakej podobe verím, že tá služba verejnosti, demokracii bude pokračovať, ak bude o to záujem, ak sa stretne s mojimi schopnosťami a silami. Tak nejako sa poznám a verím, že budem týmto spôsobom užitočná.

Nedávno ste mali obed s bývalými prezidentmi a v podstate nikto z nich nebol taký mladý ako vy, keď skončil ako prezident; vy máte len 50 rokov. To znamená, že ešte by ste mohli normálne veľa pracovať, nie?

Ako sa poznám, nemyslím si, že by mi hrozilo niečo iné. Mám skôr opačný problém. Potom, ako si nevyhnutne oddýchnem, budem pokračovať, rada pracujem, učím sa, mám rada pocit zmysluplnosti a užitočnosti. Nechystám sa štrikovať papuče alebo niečo také po zvyšok života.

Vek prezidenta je veľkou témou v Amerike, pretože Joe Biden má 81 rokov; to je toľko, koľko má teraz Ivan Gašparovič. Toľko rokov vy budete mať až o vyše 30 rokov. Ešte vlastne môžete stále jedenkrát kandidovať. Teraz si oddýchnete a 2029 pôjdete poraziť Pellegriniho?

Toto je jedna z nečakaných otázok, ktoré od vás v každej diskusii dostanem.

Päť rokov je na oddych dosť, nie?

To je habadej. To som ani neplánovala. Takúto nečakanú otázku som dostala už predtým. V sobotu po polnoci som zistila, že som bola v druhom kole zvolená za prezidentku, v pondelok som bola u vás v diskusii a vy ste sa ma spýtali, či budem kandidovať aj v druhom mandáte. S veľkým predstihom na to idete. Teraz si vôbec neviem predstaviť svoje účinkovanie v politike. Je toľko oblastí, kde treba zapracovať, verím, že si ma to nájde.

Čo vlastne môže robiť bývalá prezidentka? 

Samozrejme, že nie hocičo, titul prezidenta zostáva až do smrti a musíme si uvedomiť zodpovednosť, ktorá je s tým spojená. Má to byť niečo zodpovedné, kredibilné a nie, že by zneužíval predchádzajúci titul na osobné účely. Nie je to nikde zadefinované, čo by nemohol alebo nemohla robiť, ale rozhodne si máme byť vedomí zodpovednosti, ktorá je s tým spojená.

Budete vo verejnej službe?

Ja by som to zatiaľ ešte nešpecifikovala. Priznám sa, že to, čo viem prvé, je oddych. Niekto mi raz povedal, že zober si veľa času na áno a málo času na nie. Nechcem naskočiť v behu, v ktorom ešte stále som do 15. júna, do iného kolotoča bez toho, že by som sa na chvíľu zastavila. Vďaka tomu som aj musela pustiť niektoré možnosti, ktoré bolo treba uzavrieť skôr.

Myslíte v zahraničí.

To nie je až také dôležité. Chcem sa naozaj zastaviť a reflektovať s plným vedomím toho, že niektoré príležitosti sa možno nezopakujú. Chcem sa rozhodovať s chladnou, oddýchnutou hlavou.

Zhruba dva týždne pred voľbami ste povedali, že demokracia a Slovensko sú silnejšie ako Robert Fico. Stále si to myslíte?

Dnešnú debatu sme začínali poukázaním na to, že zafungoval inštrument, ktorý naša ústava predpokladá, náš právny poriadok, možnosť súdnej moci, aby reflektovala a vyvodila kontrolu vo vzťahu k zákonodarnej moci. To je demokracia. Osoby môžu demokraciu významným spôsobom ovplyvňovať. Ale pokiaľ tu budeme mať súdy, kde je predpoklad nezávislosti a takto k nim pristupujeme, demokracia funguje. Je to normálne a deje sa to v každej demokracii, že nastanú isté excesy. Že niektorí politici a strany testujú hranice demokracie. Otázkou je, či je systém schopný si s tým poradiť alebo nie. Po dnešku mám pocit potvrdenia toho, že systém bŕzd a protiváh na Slovensku, zdá sa, nateraz funguje. Uvidíme, ako to Ústavný súd posúdi ako celok, ale z tohto hľadiska je demokracia viac ako jeden človek.

A ešte ste povedali, že každá vláda je len na štyri roky. Toto si teraz máme hovoriť? Že treba len vydržať? 

Počas piatich rokov som stretla päť vlád, takže nie každá vláda je na štyri roky. Ale áno, niekedy to je aj viac. Mnoho ľudí je až v šoku z toho, čo sa na Slovensku deje, a zďaleka nehovoríme len o novelách trestného práva. Keď sa pozrieme na útok na mimovládky, na kultúru, na inú legislatívu, ktorá je pripravovaná, RTVS, to tempo tlaku a zmien, ktorým čelíme, je obrovské. A niekedy nám dochádza dych, niekedy je najväčšou odvahou a silou ísť ráno do práce. Niekedy nám je ťažko a vtedy mi pomáha jeden výrok, že keď strácame kontrolu nad veľkými vecami, sústreďme sa na to, čo máme radi, čo máme priamo pod nosom. To niekedy bezprostredne pomáha, sústrediť sa na blízkosť a dary, ktoré máme v živote dané. Naši blízki, priatelia, komunita, v ktorej žijeme. Sú to niekedy drobné veci, ale tie tvoria silný celok. A keď z tohto načerpáme silu, uvedomíme si, že máme podiel na výsledku a iba za ten zodpovedáme. Tá zmena sa niekedy nedá udiať rýchlo, ale urobme aspoň ten diel zodpovednosti, ktorý môžeme. To je veľká vec a spôsob, prečo aj ja tak silno dôverujem občianskej spoločnosti na Slovensku za posledných 30 rokov.