Denník N

Gándhí, Orwell a mier

Foto - AP
Foto – AP

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Sedíme v rýchliku do Prahy, čítam, počúvam.

„Ja len žasnem, kam to spejeme, všetko sa tu rúca. Fico nikdy nič nehovorí len tak, kroky robí premyslene. Rozhodol sa, že prachy z EÚ už nepotrebuje, dostane ich od Rusov. Neficovci nebudú tú rýchlosť schopní absorbovať a budú reagovať na kroky, ktoré v tom čase už Fico prekryje ďalším ťahom na šachovnici.“

Cestou hore na Petřín už kvitne pár stromov, na zelenej lúke vykukujú snežienky i fialové krókusy, tohto roku skôr ako u nás v Bratislave. Schádzame cez Strahov dolu, na Černínskom paláci vejú štyri zástavy, po bokoch vlajka Únie a NATO, v strede česká a ukrajinská. Neviem, čo vyvesili na našom ministerstve zahraničia. A už je tu Hrad, pohľad mi zablúdi naľavo od hlavného vchodu, do okien izby na prvom poschodí, kde som dva roky býval, keď som slúžil v Kancelárii prezidenta Havla, nakrátko aj s Milanom Šimečkom. Zostúpime na Kampu, kde bývala mamina sestra a brat, oproti na druhom brehu na Smetanovom nábreží bola Fakulta sociálnych vied, kde som po večeroch učil. Pod mostom hučí Vltava.

A mne v hlave hučí rozhovor z vlaku.

„Oni odhrýzajú jeden kúsok tej okopanej demokracie za druhým, to už nikto nenapraví, horšie ako za boľševika, Orwell šuviks.“

Z denníka

Po návrate listujem v denníkoch, malých oranžových školských zošitkoch, Predmet – Meno – Škola – Trieda – Rok. Nájdem ten Orwellov rok i záznam.

„12. 1. 1984 Predvčerom Gándhí. Veľkolepý film. Vzrušujúci príbeh, oslovujúce myšlienky, podmanivo prerozprávané. Dobrý citát od Gándhího o tyranoch a pravde. Nasnežilo.“

Pijem silný zelený čaj a pred očami sa mi vybaví sála vo Filmklube, neskôr tam bolo Charlie centrum, dnes kino Lumiére. Gándhího popol už vysypali do rieky, na plátne bežia titulky, je ich veľa, na filme robilo obrovské množstvo ľudí. Do toho znie magická indická hudba, vtedy u nás málo známa. Diváci sedia, nikto neodchádza, akoby ešte čakali na nejakú zvesť, na nejaký signál. Z filmu vyžaruje ohromujúca sila jedného človeka, askéta a politika, ktorý premohol ríšu. Zdalo sa mi vtedy, že každý musel cítiť, aké je to úžasné a súčasne nemožné. Tu doma je to nemožné vzhľadom na tento typ diktatúry. Proste to nejde. Keby to niekto skúsil, tak ani tí, čo tu teraz ostali, by s ním nešli. A predsa sme spriaznení. V krajine zúri militaristická hystéria, ktorá sa tvári mierumilovne, a my čakáme, čo bude ďalej. Nechce sa nám preč z rozprávkového sveta, kde v jadre dobro zvíťazilo. Tam vonku, už len pri šatni to neplatí, tam už je iný svet. A čo potom ešte za múrmi Filmklubu! Nechce sa nám von. Okrem tej hudby je úplné ticho, ticho ľudí, ktorí sa obávajú toho, čo príde.

Keď sme vyšli z kina, vynorila sa mi iná spomienka. Takto sme v marci 1968 stáli vo vlaku, ktorý viezol ľudí do Prahy z pietnej spomienky pri hrobe Jana Masaryka v Lánoch, ktorú zorganizovali študenti. S tranzistormi na uchu všetci počúvali správy. V celom vagóne bolo inak ticho. Aj vtedy to bolo spriaznené spoločenstvo, aj vtedy sme čakali, čo bude. Vtedy, v marci 68, bola za oknami vlaku jar.

Vonku bola noc, cez blikajúce neónky poletovali vločky snehu. Zrazu som si uvedomil: veď je to druhý januárový týždeň roku s neuveriteľnými číslicami 1984.

Boj za mier

Boli to dosť zúfalé časy, od okupácie prešlo už pätnásť rokov, na obzore nijaké priaznivé zmeny. Brežneva vystriedal bývalý šéf KGB Andropov, ten kedysi potláčal maďarské povstanie, lovil disidentov. Sovieti v Afganistane bombardovali dediny a kládli mínové polia. A v septembri 1983 zostrelili blízko Sachalinu kórejské civilné lietadlo. U nás ŠtB zakročila proti desiatkam františkánov, prepadli ich vo viacerých mestách, zhabali náboženskú literatúru, písacie stroje, ale aj vkladné knižky, všetkých pozatýkali. V pražskom Paláci kultúry bolo Svetové zhromaždenie za mier a proti jadrovým zbraniam. O aký mier išlo, to naznačilo spoločné vyhlásenie našej a sovietskej vlády z konca roku 1983 o chystanom rozmiestnení sovietskych rakiet na našom území. Propaganda pracovala naplno, televízia priniesla reportáž z manifestácie vo Veľkom Krtíši, odkiaľ tisíce účastníkov odoslalo zhromaždeniu podpornú rezolúciu. Mier podporilo aj tristo katolíckych duchovných z Pacem in terris, zišli sa v Bystrici, rečnil im minister kultúry Válek. Všetko to vyzeralo zabetónované na roky, nepriestrelné.

Milan Šimečka už bol späť doma z väzenia, síce v zbedačenom stave, o dvadsať kíl ľahší, so zničeným chrupom a s dokaličeným zrakom, ale napriek tomu dopísal svoj doslov k Orwellovej knihe 1984, nazval ho podľa hlavnej postavy Náš súdruh Winston Smith. „Pochopil som, že človeka možno zlomiť bez veľkého mučenia a rafinovaných metód,“ písal Šimečka, „stačí dostatočne dlho násilie ‚normalizovať‘, nakoniec možno uspieť už aj s umiernenou manipuláciou. Ak trvá napríklad len mierne ponižovanie, roky a roky, prakticky celú historickú epochu, ak prebieha v mestách, dedinách, továrňach a v školách, nakoniec má rovnaký účinok ako to, ktorému bol podrobený Winston.“

Ten Gándhího citát, ktorý spomínam v denníku, hovoril o tom, že každý tyran raz padne. Teraz som ho našiel v úplnej podobe: „Vždy tu boli tyrani a vrahovia a niekedy sa zdali byť nepremožiteľní, ale nakoniec musia vždy padnúť. Pamätaj na to. Vždy.“

Nepremožiteľný režim o päť rokov padol.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie