Denník N

Oscarový film roka je obžalobou cirkvi a obhajobou klasickej žurnalistiky

Herci a skutoční reportéri novín Boston Globe.
Herci a skutoční reportéri novín Boston Globe.

Spotlight je príbehom inštitúcií, ich tragických zlyhaní. Víťaz hlavnej ceny príde do našich kín 7. apríla.

Deň, keď videl snímku Sledovačka (Spotlight), si Peter Dale bude dlho pamätať. „Do kina som išiel sám a po filme som tam sedel otrasený,“ opisuje pre spravodajcu The National Catholic Reporter americký katolícky duchovný. „Nechcem sa nikoho dotknúť, naša cirkev sa však v tom prípade zachovala hrozne. Každý v našom seminári by mal ten film vidieť.“

Médiá kauzu s masovým zneužívaním detí katolíckymi kňazmi v americkom Bostone odkryli pred pätnástimi rokmi. Podľa kňaza to však nie je uzavretá minulosť. „Ľudia stále nechápu to posolstvo. A ja opäť cítim aroganciu medzi mladou generáciou duchovných.“

Nie je to kalkul

Oscary sa tento rok postarali o poriadne prekvapenie. Ešte nikdy sa nestalo, aby mal najlepší film dohromady len dve zlaté sošky (tú druhú má za scenár). Na porovnanie, Mad Max ich má šesť a Zmŕtvychvstanie (Revenant) tri. A predsa sa top titulom sezóny stala táto úsporná a konverzačná dráma.

Sledovačka má ďaleko od toho, čo si človek predstaví pod oscarovým kalkulom. Dve hodiny počúvame rozhovory v kanceláriách, prípadne sa s postavami prehrabávame v archíve. Hrdinovia neriešia pri zamestnaní súkromie, aby sme sa do nich lepšie vžívali.

Ústredného hrdinu film v skutočnosti nemá, je ním celý novinársky tím denníka Boston Globe. Názov snímky v slovenčine môže trochu zavádzať – toto totiž nie je triler, ale film o inštitúciách. O ich zmysle v spoločnosti, o tom, ako fungujú a zlyhávajú. Médiá aj cirkev.

Kauza, ktorej korene siahajú ešte do 60. rokov, sa v novinách prevalila v roku 2001. Denník šiel po téme, hoci vtedy Amerika žila najmä útokom na dvojičky, a dostal za spracovanie Pulitzerovou cenu. Detaily opísal v knihe Zrada alebo kríza v katolíckej cirkvi.

Cirkev rada hovorila o zlyhaniach jednotlivcov, prípad ju však usvedčuje zo zlyhania inštitúcie ako celku. O výčinoch „hnilých jabĺk v zdravom sude“ vedela, no desaťročia neprávosti tutlala.

Páchateľov prekladala pod rôznymi zámienkami na vzdialené farnosti, kde v zločinoch pokračovali. Vedomosti o tom mala polícia, právnici aj elita duchovných. Ak sa predsa niečo prevalilo, dohodli sa s obeťou na vyrovnaní mimo súdu. Aj pre krytie zhora nabralo sexuálne zneužívanie detí neskutočné rozmery: iba v meste Boston sa týkalo takmer 90 duchovných.

V jednej chvíli film prináša myšlienku, že na vine je celibát: „Sex s dospelými osobami má podľa našich prieskumov až 60 percent katolíckych duchovných. To nie je nič nezákonné, ale toto pokrytectvo pomáha vytvárať atmosféru aj na krytie pedofilov.“

Na to, že je film jej priamou obžalobou, reaguje cirkev veľmi ústretovo. Filmárom pri nakrúcaní vyslovila podporu a veriacich neodrádza od návštevy kina. Inú možnosť ani nemá, ak je príbeh založený v prvom rade na faktoch, nie emóciách.

Nástupca hlavného aktéra kauzy na čele bostonskej arcidiecézy Seán P. O’Malley sa nechal počuť, že „Sledovačka zobrazuje bolestivú tému z minulosti inštitúcie, ktorá musí za hriechy niesť zodpovednosť, musí prijať nutné reformy a pamätať predovšetkým na bezpečnosť detí“.

Foto - outnow.ch
Foto – outnow.ch

Bez klišé a heroizovania

Inštitúciou číslo dva sú vo víťaznom filme médiá. Je to pocta klasickému žurnalizmu a podľa niektorých najlepší novinársky film od snímky Všetci prezidentovi muži. Režisér Tom McCarthy tu nadväzuje na politické trilery, také populárne v USA v 70. rokoch po afére Watergate, priznáva, že z novších titulov ho inšpirovali snímky ako Frost / Nixon, Dobrú noc a veľa šťastia, či JFK.

V zobrazení novinárov sa vyhýba klišé (nijakému nedal nosiť kožené sako!) a ich poslanie neheroizuje (o kauze novinári vedeli, v koncovke však neboli dosť dôslední).

Investigatíva má formu kancelárskej práce so všetkým, čo nie je práve vzrušujúce: neustálym overovaním zdrojov, presviedčaním respondentov, kalkulom so správnym načasovaním. Všetko pritom trvá dlho, akcia chýba úplne. Procedúry sledujeme z odstupu, ktorý môže pripomínať réžiu Davida Finchera. O emóciách sa tu najmä hovorí.

Aj keď sa jej príbeh odohráva v roku 2001, Sledovačka nestojí na nostalgii. Presvedčivo obhajuje poctivý longform žurnalizmus, ktorý mnohí posielajú do starého železa. Nie je to tak. Veď aj rovnomenné oddelenie pre investigatívu v bostonských novinách stále funguje.

Oscary

Teraz najčítanejšie