Lžipolitici a Rusko

Autor je spisovateľ, prekladateľ a bývalý diplomat

Jiří Weil (1900 – 1959) bol pravoverný prvorepublikový český komunista, gottwaldovec, dopisovateľ Rudého práva a prekladateľ z ruštiny. Dokonca taký, že od roku 1933 pracoval priamo v Moskve vo vydavateľstve Kominterny ako prekladateľ marxisticko-leninskej literatúry, kde mal o. i. na starosti preklad Leninových spisov do češtiny. Keď však 1. decembra 1934 zavraždili „miláčika“ strany (a Stalinovho potenciálneho konkurenta) S. M. Kirova, čo následne vyvolalo prvú z niekoľkých vĺn veľkého stalinského teroru, ktoré sa prehnali v druhej polovici 30. rokov Sovietskym zväzom a okrem Stalinových politických konkurentov a kamarátov z politbyra zdecimovali (niekoľko rokov pred vypuknutím vojny!) prakticky celé velenie Červenej armády, nehovoriac o státisícoch úplne nevinných ľudí, Weil zapochyboval. V súkromnej korešpondencii! Samozrejme, že ho niekto hneď udal. Weila vyhodili z práce a vylúčili zo strany. Na rozdiel od mnohých iných presvedčených komunistov z celej Európy, ktorí šli hľadať do Ruska raj na zemi a skončili v gulagu (to v lepšom prípade) alebo s guľkou v tyle (to v konečnom prípade), mal šťastie, že sa bez úhony dostal v roku 1935 späť do nedokonalého, ale ešte stále demokratického Československa a tým si zachránil život.

V roku 1937 Weil vydal román Moskva-hranice, kde zobrazil na tragickom osude mladého, pre komunizmus zapáleného manželského páru s česko-poľskými koreňmi, ktorý dobrovoľne odíde pracovať do ZSSR, veľmi realisticky (a teda kriticky) život v súdobom stalinskom Rusku, ťaživú atmosféru tamojších politických represálií a s nimi súvisiaceho krutého prebúdzania sa z ilúzií. Asi ťažko pochybovať o tom, že človek, ktorého lizla v komunistickom raji smrtka, nevedel, o čom píše. Román, samozrejme, strhali doboví stalinisti (na čele s Weilovým dlhoročným kamarátom Fučíkom) a po vojne už, ako inak, vôbec nevyšiel. Pripravované druhé vydanie v roku 1969 skončilo, ako inak, v makulatúre. Nakoniec vyšlo až v roku 1991.

Dlhé desaťročia sa myslelo, že Weil si príbeh nešťastných mladých komunistov vymyslel. (Teda ich postavy ako protagonistov románu – nie dobu a miesto, v ktorých sa príbeh odohráva.) Ukázalo sa však, že ich predobrazom bola skutočná dvojica mladých manželov, Češky Heleny Frischerovej z Prostějova a jej manžela. On, presvedčený komunista, šiel do ZSSR dobrovoľne; ona ho ako manželka rovnakého zmýšľania nasledovala. Oboch zatkli v novembri 1937 a obvinili zo špionáže. Jeho zastrelili a ona strávila desať rokov v gulagu, plus dostala desať rokov zákazu pobytu vo veľkých mestách. Do konca života žila potom sama v Moskve, kde je aj pochovaná. Do svojej vlasti sa už nikdy nevrátila.

Po takmer deväťdesiatich rokoch (2023) od publikovania Weilovho doku-románu vydala popredná česká rusistka Alena Machoninová knihu Hella, v ktorej na základe listov a dlhoročného pátrania v archívoch rekonštruuje život Heleny (Helly) Frischerovej – tentoraz tej skutočnej, nie Weilovej literárnej hrdinky. Nie je to síce jediná línia tejto knihy, ale stačí na to, aby človek občas neveriacky odtrhol oči od textu a premýšľal, aké mocné muselo byť presvedčenie týchto ľudí o komunistickom raji a aká obludnosť to v skutočnosti bola.

A teraz poďme ku kontextu. Ani Jiřího Weila, ani Hellu Frischerovú a ani nespočetné množstvo im podobných nemožno nazvať zaslepenými hlupákmi či užitočnými idiotmi. Povedzme, že to boli rojkovia, úprimní, hoci vari skôr fanatickí hľadači a budovatelia ideálneho sveta. Oddali sa tomu osobne a osobne za to kruto zaplatili.

Užitoční idioti patria k inej sorte. Najčastejšie uvádzanými príkladmi sú západní ľavicoví intelektuáli z prvej polovice 20. storočia, ako G. B. Shaw, Anatole France, Henri Barbusse, Romain Rolland, H. G. Wells, Lincoln Steffens, Bertrand Russell, Lion Feuchtwanger či Heinrich Mann. Tí všetci vo svojej naivite a v úprimnom presvedčení poslúžili Moskve v jej propagandistickom „vylepšovaní obrazu“ krvavého stalinského režimu vo svete. Na čiastočné ospravedlnenie mnohých z nich slúži to, že do značnej miery naozaj netušili, čo sa odohráva za Stalinovou potemkiádou, a nedokázali ju hneď prekuknúť. Ale keď sa prebudili, stali sa, naopak, ostrými kritikmi celej moskovskej kamufláže. V každom prípade platí, že nutne nemohli mať toľko informácií, koľko má dnes, o storočie neskôr, vďaka internetu a sociálnym sieťam hocikto, hocikoľko a hocikde (teda s výnimkami). A platí aj to, že každý z týchto užitočných idiotov zanechal, patetickým jazykom povedané, nezmazateľnú stopu vo svetovej literatúre, kultúre, umení a spoločenskom myslení.

Ak vynecháme tých najúbohejších ako Tucker Carlson, ktorí nie sú užitoční, ale iba idioti, tak tu máme tretí a dnes najrozmnoženejší typ. Jeho praotcom bol dopisovateľ denníka New York Times v Moskve Walter Duranty, ktorý nebol v Rusku na krátkej celebritnej návšteve, ale pôsobil tam dlhodobo ako akreditovaný novinár. Dobre vedel o všetkom, čo sa tam dialo, a napriek tomu v marci 1933 písal o neexistencii hladomoru na Ukrajine a neskôr o oprávnenosti stalinských moskovských procesov z roku 1938 s „pravičiarmi a trockistami“. Len povestná americká politická korektnosť zabránila, aby mu po pol storočí neodobrali Pulitzerovu cenu, ktorú za tie nehorázne lži dostal.

Ide teda o tých, ktorí dobre vedia, ako to v dnešnom Rusku chodí, ktorí si o Rusku žiadne ilúzie nerobia, nikdy by tam neodišli, nikdy by sa tam necítili v bezpečí, nikdy by tam neinvestovali, nikdy by si tam (ani na Kryme) nekúpili žiadne nehnuteľnosti, nikdy by tam nedali deti do školy, ktorí žiadny ruský pôvodný výrobok v bežnom živote nepoužívajú, ktorí nevedia po rusky, ale o to zasvätenejšie hovoria o Puškinovi, ktorí fandia slovenským hokejistom v KHL, ale každé ráno sledujú Slafkovského s Nemcom v NHL… Inými slovami, ktorí plnými dúškami využívajú západnú liberálnu demokraciu, aby mohli preklínať a deštruovať západnú liberálnu demokraciu, lebo ako sa ukázalo, v naivnej západnej liberálnej demokracii postmoderného typu prvej polovice 21. storočia je práve toto najschodnejšia cesta k politickej moci. Ide o celú galériu dnešných lžipolitikov od Trumpa po Fica, ktorým západná liberálna demokracia nie je po chuti, lebo musia skladať účty, lebo im z predchádzajúcich rokov vládnutia zostalo veľa za nechtami, lebo im zachutila moc, lebo sami seba presvedčili o vlastnej nadpozemskej vyvolenosti, lebo ich niekto vydiera, lebo sa boja následkov… Ich motívy sú rôzne, cieľ je však rovnaký: zostať pri vesle pokiaľ možno navždy. V tom je im súčasné putinovské Rusko s paródiou na demokraciu naozaj vzorom. Žiadne budovanie svetlých zajtrajškov, ako o tom snívali Jiří Weil s Hellou Frischerovou, žiadna vízia sociálnej spravodlivosti, ako ju hlásali Romain Rolland s Bertrandom Russellom. Len čistá mocenská kalkulácia, čo by niekto učene označil za cynický pragmatizmus, ale v skutočnosti ide o nehanebné svinstvo. Títo lžipolitici sa už nedajú nazvať ani komunistami, ani fašistami, ani národnými socialistami, ani konzervatívcami, ani nijako inak. To je, akoby ste chceli ideologicky definovať dona Corleoneho: to vymrelo začiatkom 21. storočia po nástupe sociálnych médií a je výsledkom znásilňovania politickej negramotnosti obrovských vrstiev obyvateľstva od Texasu cez Balaton, Topoľčany až po Vladivostok. Ani jeden z tejto kategórie neponúka žiadnu spoločenskú víziu, nič, ide len o uchopenie a udržanie klanovej moci, hierarchickej štruktúry celkom v duchu mafiánskych rodín s kmotrom ako hlavou a nadržanými arogantnými mladíkmi, vedomými si svojej beztrestnosti a ochotnými urobiť pre očko u šéfa a budúce majetky čokoľvek, vrátane toho najodpornejšieho. Lžipolitici objavili deštruktívnu silu sociálnych médií, a ako ukazuje (nielen) Ficov príklad, neváhajú sa ponoriť ani do tej najsmradľavejšej žumpy. Zmenili svoje voličstvo na sekty, vedome z týchto ľudí urobili obete konšpirácií, lží a sofistikovaných manipulácií, kde neplatí logika, fakty sú príťažou a argumenty nikto nepočúva. Zmenili ich na zombie, ktorí sú na povel schopní podpáliť aj vlastný dom. Problém je v tom, že v tom dome žijeme aj my ostatní.