Denník N

Nikdy neviete, či dostanete od iných šancu. To je na tom najťažšie, hovorí Michal Kolčák, ktorý v detstve prišiel o ruku

Michal Kolčák. Foto - archív M. K.
Michal Kolčák. Foto – archív M. K.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Kedysi nosil iba tričká s dlhým rukávom a protézu si skladal len na spánok. Dnes už kýpeť ľavej ruky neskrýva. „Už som pochopil, že nemať ruku nie je žiadna hanba. Človek si myslí, že sa na neho ľudia pre hendikep pozerajú v zlom, no často je to práve naopak. Životné skúsenosti mi otvorili oči,“ hovorí Michal Kolčák.

O ľavú ruku prišiel ako dvaapolročný. Z momentu, keď sa mu na zabíjačke zasekla v mlynčeku na mäso, si dnes pamätá len iskrenie stroja.

Napriek fyzickému znevýhodneniu si spravil vodičák na auto s manuálnou prevodovkou, našiel si prácu a aj vyštudoval vysokú školu. „Stále hovorím, že tie najjednoduchšie veci mi robia najväčší problém,“ hovorí s tým, že zapnúť si zips alebo otvoriť fľašu dokáže len s ťažkosťami.

Keď sa dozvedel o bionickej protéze, vďaka ktorej by mohol bezpečne šoférovať alebo pomáhať snúbenici s bežnými činnosťami, začal sa usilovať ju získať. Poisťovňa však jeho žiadosť o pomôcku zamietla. Rozhodol sa teda osloviť ľudí a získať peniaze na protézu prostredníctvom verejnej zbierky.

„Ak budeme mať rodinu a malé dieťa, chcel by som priateľke pomáhať napríklad s prebaľovaním,” hovorí o možnostiach, ktoré by mu bionická protéza priniesla.

S Michalom Kolčákom v rozhovore preberáme aj to:

  • ako prišiel o ruku a či z toho s odstupom času niekoho viní;
  • akým dieťaťom sa pre hendikep stal;
  • čo by mu pomohlo, aby sa v škole medzi spolužiakmi necítil odmietaný;
  • aká bola reakcia posudkového lekára na jeho hendikep;
  • prečo nechce prísť o možnosť pribíjať doma klince.

O ľavú ruku ste prišli, keď ste mali dva a pol roka. Pamätáte si ten deň?

Pamätám si zvuk motora mlynčeka na mäso a ešte iskrenie, keď som z neho ťahal ruku von. To mi zostalo v hlave. Iné podrobnosti si už vôbec nepamätám. Ostatné viem len z rozprávania, keď mi udalosť približuje mama. Veľmi nerada o tom rozpráva a vždy sa pri spomienkach na ten deň rozplače. Je to pre ňu veľmi citlivá téma.

Stalo sa to, keď sme u nás na dedine zabíjali prasa. Ja som sa vonku hral. Práce okolo zabíjačky bolo veľa a ľudia si odo mňa niekam odskočili. Stačila chvíľka nepozornosti dospelých a už som bol pri mašine, teda pri mlynčeku na mäso. Potom ma vraj už len videli s rukou v mlynčeku. Snažil som sa vytiahnuť ju von, no mal smolu, lebo ma dlhý rukáv na tričku ťahal dnu a mlynček ma nechcel pustiť. Bol som v ňom pre ten rukáv uväznený.

Pamätáte sa na fyzickú bolesť alebo úľak?

To už nie. Mama mi hovorila, že som bol v šoku. Vraj som najskôr veľmi neplakal, len som bedákal. V pamäti mi neutkvelo ani nič z pobytu v nemocnici. Pamätám si bolesť, ktorú som zažíval, už keď som bol doma. Mal som malú protézku, a keď som sa o ňu buchol alebo som s ňou spadol, bola to naozaj veľká bolesť.

Ranu mám ukončenú kosťou a ruka mi mnohokrát vyskočila z protézy. Keď sa mi kosť stretne s hranou alebo sa niekde udriem bez protézy, veľmi to bolí. Napríklad si pamätám, že som jazdil na bicykli a zrazu som ho nedokázal ovládať a buchol som sa. V pamäti mi zostali takéto útržky.

Ako prežívali vaši rodičia, že ich syn prišiel o ruku?

Mama to prežívala asi najhoršie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Mladí

Rozhovory

Zdravotníctvo

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie