Nika Macinská o zneužívaní a znásilneniach blízkymi mužmi: Bola som obeťou, no dnes už mám späť svoju slobodu

Nika Macinská, mentorka, autorka kníh o osobnostnom rozvoji a výchove a mama ôsmich detí, sa pred pár dňami rozhodla zapojiť do verejnej debaty o znásilneniach. V statuse na sociálnej sieti napísala, že myšlienka, že by skrátenie premlčacích lehôt malo ženy motivovať k skoršiemu nahlasovaniu sexuálneho násilia, je „najväčšia blbosť, akú som za posledné obdobie počula“.

O sexuálnom zneužívaní a znásilneniach, ktoré prežila, v minulosti viackrát v náznakoch písala na svojom blogu. Teraz sa o tom rozhodla prehovoriť otvorene.

„Počúvala som otca, ako mi v noci hovoril, že som krásna. Dlhé roky som neznášala pomyslenie na to, že som krásna. Byť krásna znamenalo utrpenie. Byť krásna znamenalo byť iba objektom niečích chúťok. Predovšetkým zvrátených,“ hovorí o zneužívaní vlastným otcom.

Násilie zažila neskôr aj v manželstve. „Prežila som aj znásilnenie, keď ma exmanžel držal tak pevne, že som sa nemohla ani pohnúť. Každý pokus o pohyb bolel. Tak som sa prestala hýbať,“ hovorí.

O „hnuse“, ako nazýva sexuálne násilie, sa rozhodla rozprávať, aby povzbudila iné obete zneužívania. „Nechcem, aby si ženy, ktoré zažívajú akékoľvek násilie, po prečítaní môjho príbehu povedali, že im sa predsa nestalo čosi také hrozné ako mne, a preto by o tom možno mali mlčať. Nemali. Akákoľvek forma násilia je zlá a nikto z nás ju nemusí strpieť.“

V statuse na sociálnej sieti ste nedávno napísali, že ste v živote zažili zneužívanie niekoľkými mužmi, ktorí vám boli blízki. Najskôr vás obťažovali rodinní príslušníci. Uvedomujem si, že musí byť neskutočne ťažké o tom hovoriť. Viete už dnes s odstupom času opísať, čo sa stalo a ako ste sa cítili?

Posledných pár rokov sa mi v hlave mihajú myšlienky o tom, že chcem a budem hovoriť aj o sexuálnom násilí. Stále vidím okolo seba zľahčovanie tejto témy a viem, ako veľmi to ľudí, ktorí to prežili, dokáže bolieť. Od momentu, keď ste sa mi ozvali s prosbou o rozhovor, až do tohto okamihu som cítila stiesnenosť, zažila som intenzívnejšie flešbeky, mala som pochybnosti o tom, či sa s vami vôbec stretnem, niekoľkokrát som to chcela celé zrušiť, vykašlať sa na to a žiť si svoj teraz už pekne uprataný život…

Ale je tam jedna vec, ktorá ma neustále posúvala k tomu, aby som hovorila. Nefandím si natoľko, aby som dúfala, že zachránim všetkých. Ale ak moje svedectvo toho, čo sa mi dialo, ako som sa cítila a čo som prežívala, pomôže komukoľvek na strane preživších a zároveň ak to povzbudí ostatných otvorene hovoriť o tom, čo všetko je násilie a kde všade na nás číha, tak hovoriť budem. Aj keď to naozaj nie je ľahké a vynárajú sa mi všetky možné obavy z toho, čo to môže spustiť, lebo idem s vlastnou kožou na trh. Je to iné než hovoriť o násilí všeobecne a teoreticky.

Prvý stret so sexuálnym násilím som zažila, keď som mala asi 6 alebo 7 rokov. V tom čase som vôbec netušila, že to, čo odo mňa moji dvaja starší bratranci počas prázdnin na dedine u babky chcú, je čokoľvek sexuálne. V mojom slovníku také slovo neexistovalo. Začalo sa to „nevinne“. Vymysleli si hru, pri ktorej sa vyzlečieme a pozrieme sa, kto „tam“ čo má. No zašlo to oveľa ďalej ako k pozeraniu. Chceli sa dotýkať. Čoraz viac. Bolo to čudné. Nevedela som, čo s tým, ale tvrdili, že to bude naše tajomstvo. Vraj to nesmiem nikomu povedať, a ak to predsa urobím, povedia, že som si to všetko vymyslela.

Potom som tieto zážitky vypustila z hlavy. Bolo to jednoduchšie. Z času na čas sa to objavilo ako náhla spomienka, ktorú som rýchlo zahnala, ako sa dalo. Bola som vzorná žiačka so samými jednotkami. V škole som nemala extra veľké problémy, s učením určite nie, bolo pre mňa bezpečné zamerať sa na výkon. Samozrejme, takto to vidím dnes, s odstupom a so všetkými vedomosťami, ktoré už mám. Vtedy som o tom nerozmýšľala. Bol to automatický až podvedomý obranný mechanizmus. S čím som problém mala, bolo nadväzovanie vzťahov a priateľstiev. Nevedela som, ako na to. Dlho som si myslela, že som divná, a preto sa so mnou nikto nechce hrať. V skutočnosti jeden z hlavných dôvodov, prečo mi to nešlo, bola nedôvera a strach z ľudí.

Obete sexuálneho alebo iného násilia o svojom trápení často nechcú a nedokážu hovoriť. Niektorí sa však snažia vysielať okoliu nepatrné signály, že niečo nie je v poriadku. Robili ste to aj vy?

V tom čase ešte nie. Bolo to všetko zatvorené hlboko v mojej duši. Môj život nejako plynul. Nemám veľa spomienok na detstvo. Dnes už viem prečo, keďže to zvyčajne býva následok traumy. Kiežby sa však moja trauma bola skončila touto epizódou. Toto bol iba začiatok. Viem len to, že som o tom nikdy nikomu nepovedala. Tvárila som sa, že sa to nestalo, že to neexistuje.

Ľudia, ktorí nezažili sexuálne alebo iné násilie, mnohokrát nedokážu pochopiť, prečo obeť zneužívanie, obťažovanie alebo znásilnenie tají a nikomu nič nepovie. Čo vás ako dieťa nútilo o zneužití bratrancami mlčať?

Prezentovali to ako hru, ako niečo, čo je v poriadku, ale je to tajné. A nikto sa o tom nemá dozvedieť. Nemala som žiadne informácie o tom, či to tak naozaj je alebo nie je. Nemala som sa koho opýtať a zároveň som sa bála, že ak by som o tom hovorila, stalo by sa niečo zlé, lebo ma vystríhali, že o tom nesmiem hovoriť. Zároveň by som bola „žalobaba“, ktorá na nich žaluje. A to v tom veku asi nechce byť nikto.

Ako vás ako dieťa zneužitie zmenilo? 

Na toto neviem úplne jednoznačne odpovedať. Myslím, že to u mňa spôsobilo spomínaný strach a nedôveru voči ľuďom. Ešte viac ma to vzdialilo od možnosti a schopnosti nadväzovať priateľstvá. Bola som utiahnutá, hanblivá, ustrašená. A nemyslím, že tomu niekto z môjho okolia venoval akúkoľvek pozornosť. Bola som to „dobré dievča“, ktoré urobí všetko, čo mu kto povie.

„Dobré dieťa“ je to, ktoré poslúcha, neodvráva, nepapuľuje, vždy urobí to, čo mu povedia dospelí, najlepšie je, ak poslúchne hneď na prvé slovo. Myslím, že toto vnímanie by sme takisto mali ako rodičia meniť, je to veľká téma. Neviem ako vy, ale ja nechcem mať poslušné deti. Chcem, aby moje deti vedeli kriticky myslieť, aby sa nebáli klásť otázky, aby boli schopné zastať sa seba samých a pokojne aj iných, ak vidia páchanú neprávosť. Toto ich však nenaučím tým, že im budem odmalička vtĺkať do hlavy, že musia poslúchať. Ak sa im budem vyhrážať a budem ich vydierať, tento cieľ nemôžem dosiahnuť.

O ďalších šesť rokov, keď ste mali dvanásť alebo trinásť, sa vás pokúsil znásilniť vedúci v letnom tábore. Môžete opísať okolnosti, za ktorých sa napadnutie odohralo?

Ťažko sa mi vracia k tejto spomienke… Bolo to veľmi nepríjemné a dlhé roky som žila v presvedčení, že je to moja chyba a že si za to môžem sama.

V tom letnom tábore boli dospelí vedúci a mladší vedúci, čo boli praktikanti, ktorí mali okolo 18 rokov. Bol to stanový tábor niekde v južných Čechách. Strávila som tam dve letá za sebou. Počas prvého leta som sa na konci tábora platonicky zamilovala do jedného z praktikantov. Keď som tam prišla ďalší rok, bývala som v stane so starším dievčaťom, ktorému sa páčil iný praktikant. Bola to detská letná láska. Oni dvaja však mali skvelý nápad, že na konci tábora budú spať spolu v stane. A ja som mala ísť do stanu praktikanta, ktorý sa mi páčil. Tá myšlienka sa mi však až tak veľmi nepáčila, ale kamarátka nástojila na tom, aby som to urobila, lebo oni dvaja chcú byť spolu.

Tak som sa v noci po večierke ocitla v stane s o niekoľko rokov starším chlapcom. Keď zo mňa začal sťahovať šaty a hovoril, že je jasné, prečo som prišla, že to určite chcem, zostala som vydesená a paralyzovaná. Vedela som pramálo o sexe a ani len jedinou bunkou tela som nič také nechcela. Neviem, ako som sa odtiaľ dostala. Mám na to len veľmi matné spomienky.

Kto okrem vás vedel o tom, čo sa udialo? Pomýšľali ste na to, že ho udáte na polícii alebo niekomu poviete, čo vám chcel urobiť?

To, čo nasledovalo na druhý deň, zmenilo môj život nadobro. Mala som oblečenú jeho flanelovú košeľu namiesto tej svojej, no ja som si to vôbec nevšimla. Všimla si to však jedna z vedúcich. Jeden by si pomyslel, že výborne, tu sa niekto postará o dievča, dieťa v pionierskom tábore. Opak však bol realitou. Vynadala mi, vyhrážala sa, že sa to všetci dozvedia, že to musí nahlásiť rodičom, že som toto urobila, že si o mne nemyslela, že by som bola schopná vyspať sa s vedúcim. Cítila som sa totálne ponížená a bezmocná. Neviem, ako dlho to trvalo, kto každý so mnou hovoril, čo nasledovalo, ako som sa odtiaľ dostala domov… Mám len útržky spomienok, ktoré sa striedajú s vytesneným obdobím a vytesnenými situáciami.

Po návrate domov si pamätám len otcovo vypočúvanie. Kládol mi otázky, ktorým som vôbec nerozumela. Pýtal sa na podrobnosti, čo sme robili, ako sme to robili. Bolo to strašne nepríjemné a ja som len chcela mať od toho všetkého pokoj. No keď som mu odpovedala, že som nič z toho, o čom hovorí, nerobila, neprestával a hovoril o všemožných sexuálnych praktikách. Pripadalo mi to nechutné a cítila som sa bezmocne. Nechcela som ani len počúvať o tom, čo rozprával. A tak som nakoniec na všetok jeho nátlak odpovedala kladne. Priznala som sa k niečomu, čo som nikdy neurobila, k niečomu, čomu som v tom čase ani nerozumela.

Potom prišlo sexuálne zneužívanie vlastným otcom. Spomínate si, ako sa to začalo?

Začalo sa to niekedy v tom čase, po incidente v pionierskom tábore. Vtedy som sa po prvýkrát v noci zobudila na to, že sa ma dotýka. Bola som úplne zaseknutá. Nedokázala som sa pohnúť. Celú noc som potom nespala. Nevedela som ani plakať, ani myslieť. Mala som pocit, že neviem ani dýchať, a cítila som sa strašne špinavá. A potom sa to dialo niekoľko rokov.

Vlastne neviem, ako som to prežila. Nespávala som, snažila som sa bdieť, aby nemohol prísť nepozorovane do izby, aby som mohla byť bdelá a reagovať. Ak sa mi totiž podarilo nezaspať, odišiel. Ale nedá sa nespať každú noc a celú noc. A tak som sa pravidelne budila na to, že sa ma dotýka. Raz som sa zobudila na to, že mám v ruke jeho penis. Inokedy na to, že sa ma dotýka na mojich intímnych miestach. Potom zase na to, že sa ma snažil dráždiť orálne. Nepamätám si koitus. Pamätám si však, ako som to všetko neznášala. A ako som neznášala seba. A ako som s tým vtedy nevedela nič urobiť.

Ako ste ako dieťa prežívali fakt, že to robil jeden z vašich najbližších ľudí?

Otec mi niekedy vysvetľoval, že to, čo robí, je úplne v poriadku. Lebo to je súčasť výchovy a vzdelávania. Že s jeho generáciou sa nikto o sexe nebavil a že to nebolo správne. A vraj na to už ľudia prišli, že takto je to lepšie – rozumejte, sexuálne zneužívať deti. Samozrejme, že takto to on nepomenoval.

Lenže ja som svojim rodičom verila. Zvlášť, keď mali vždy pravdu. A ja som bola predsa malé decko, ktoré ničomu nerozumie. Môj otec je vysokoškolsky vzdelaný človek, už za socializmu mal vedúcu pracovnú pozíciu vo veľkom podniku. Bol uznávaný odborník vo svojej oblasti. No mohla som mu neveriť? Mohla som spochybniť jeho slová? A tak sa to vo mne všetko bilo.

Nepamätám si hnev na neho. S veľkou pravdepodobnosťou som sa skutočne dokázala hnevať na agresorov vo svojom živote až po mnohých ďalších rokoch, po rokoch efektívnej a úspešnej terapie. Aj to len postupne. Hnev bol v mojom živote potlačený. Respektíve hnev na druhých bol do značnej miery potlačený. Poznáte taký ten prístup k výchove, že sa dieťa nesmie hnevať? Nesmie hnev akokoľvek prejaviť? Pretože dobré dieťa sa predsa nehnevá. Dobré dieťa bezhranične poslúcha rodiča a všetkých dospelých. Dobré dieťa netuší, čo je preň dobré, a tak sa musí nechať poučiť dospelými. Lebo oni to vedia lepšie. Takto som bola vychovávaná. Okrem toho bola atmosféra v našej rodine výrazne toxická. To je dnes veľmi moderné slovo v spojení so vzťahmi, tak ho tiež používam, lebo tomu mnohí už dokážu lepšie rozumieť.

Ako sa tá toxickosť prejavovala vo vašej rodine? 

K bežným praktikám, ktoré používala moja matka, patrilo citové vydieranie, vyhrážanie sa, zahmlievanie, neustále obviňovanie, strhávanie pozornosti na seba samu, vytváranie situácií, v ktorých zastrašovala otcom, takže podporovala narastajúci strach z neho. Takéto prostredie dieťaťu nedá príležitosť na dôveru, bezpečie a otvorenosť. Skôr naopak. Dieťa sa stáva akoby väzňom vo vlastnej rodine. Také dieťa čaká, kedy bude mať osemnásť a odíde z domu. V tom lepšom prípade. Alebo uverí, že bez „podpory“ rodičov nie je nikto a nič nedokáže. A tak žije v domnienke, že je nevyhnutne od nich závislé. A oni sa postarajú o to, aby tento stav vydržal veľmi dlho.

Poznám mnoho žien, ktoré v 40, 50, ale aj v 60 rokoch riešia to, čo si pomyslí mama, čo povie otec. Nedokážu sa ozvať a vyjadriť svoj názor, neustále sa spochybňujú vo svojich rozhodnutiach. Nie vo všetkých rodinách dochádza aj k sexuálnemu zneužívaniu. Ale stále je ich priveľa.

Povedali ste niekomu o tom, čo vám otec robí? 

Nepovedala som to nikomu. Bola som zmätená. Myslela som si, že ak je pravda, že takto to má byť, tak nemám čo riešiť. Ak to tak byť nemá, čo sa mi zdalo dosť pravdepodobné, nikto mi neuverí. Lebo veď otcovi uveria skôr. A nie raz mi povedal, že o tom nesmiem nikomu povedať. Lebo ak to urobím, stane sa niečo veľmi zlé.

Ak by som to všetko neprežila, ako dospelá žena by som pri čítaní podobných výpovedí detí možno reagovala podobne, ako reagujú mnohí ľudia, keď hovoria veci ako: „Veď to nie je možné, musela si vedieť, že to nie je normálne. Však v trinástich rokoch musíš vedieť, ako funguje telo a sex.“ Lenže nezabúdajte, že trinásť rokov som mala v 1988. Nebol internet, nebola literatúra, neboli časopisy. Nebolo nič. Len rodičia a učitelia. Takže nie, nevedela som ničovaté nič. O sexe som sa dozvedela v škole od spolužiakov a aj to sa o tom rozprávalo ako o niečom, čo robia iba „cigáni“ – áno, počujete dobre. Až potom, v 7. ročníku na základnej škole, sme preberali na biológii ľudské telo. Myslíte, že v osnovách bolo niečo o sexe? Niečo o tom, čo je v poriadku a čo už nie? Niečo o tom, že sa ma nikto nesmie dotýkať, ak to nechcem? Že môžem nechcieť?

No zároveň chcem povedať, že aj napriek tomu, že dnes je oveľa lepší prístup k informáciám, ak sa takéto niečo stane – myslím tým sexuálne zneužívanie – tak dieťa nemá najmenšiu možnosť s tým niečo urobiť. Zostane vydesené, chce na to nemyslieť, chce byť v bezpečí, chce zabudnúť. Chce žiť. Ako sa len dá. Problém je v tom, že ten „život“ je nakoniec len prežívanie. Nemá hĺbku. Nemá chuť. Nemá zmysel. Prečo by to dieťa malo komukoľvek dospelému dôverovať?

Nesnažili ste sa ani o nejaké náznaky, napríklad smerom k mame?

Oveľa neskôr, keď som bola na strednej škole, som kúpila knihu s názvom Neplakala som, keď otec zomrel a dala som ju mame na nočný stolík. Netuším, kde skončila. Nikto o nej nikdy nehovoril. V 4. ročníku na gymnáziu som šla povinne do centra, v ktorom nám robili testy vhodnosti povolania a každý z triedy mal osobný pohovor s pracovníčkou tohto centra. Keď som tam u nej v kancelárii sedela, ani neviem ako a prečo, ale rozplakala som sa. Navrhla mi, aby som prišla na skupinové stretnutie. V tej chvíli som si aj myslela, že by som tam šla, že by mi azda niekto mohol pomôcť. No nakoniec som aj tak nenabrala odvahu. Nešla som tam.

V tom čase sa otec ešte stále pokúšal o sexuálny kontakt. Pamätám si na „služobnú cestu“ do zahraničia, kde ma potreboval ako tlmočníčku, lebo nevedel po anglicky. Strašne som s ním nechcela ísť sama. Vedela som, že ma čaká peklo. Vyjednávala som, že chcem mať aspoň samostatnú izbu v hoteli. Mama nepočúvala. Vraj by to bolo drahé. Vtedy už spolu podnikali, bolo to tesne po revolúcii a ja som stále bola rukojemníčkou v tej šialenej hrôze. Nemám chuť spomínať na tú cestu. Prežila som to.

Myslíte si, že vaša mama vedela o tom, že vás otec zneužíva? Nevytušila to?

Nemyslím, že mohla nevedieť, čo sa deje. Ak sa vám muž takmer každú noc vytratí zo spálne na nejaký čas, asi by vám mohlo dôjsť, že tu niečo nesedí. Nemyslím, že mala taký tvrdý spánok, že sa nikdy neprebudila. Tvárila sa, že je všetko v poriadku. Že otec je len starostlivý, že nás chodí v noci zakrývať, lebo nevieme normálne spať a stále sa zo spánku odkopeme.

Sme tri sestry. Mama nás všetky zradila. Je spoluzodpovedná za násilie, ktoré bolo na nás páchané. Raz, keď sme boli na návšteve u maminej sestry, otec šiel po moju mladšiu sestru k babke. Cestou domov ju zbil. Bolo to tri týždne po tom, ako povedala mame, čo jej robil v noci a že to robí aj mne, lebo až vtedy pochopila, čo vídavala v noci zo svojej hornej postele. Mama na ňu kričala, že si to všetko vymýšľa a že to má z kníh, ktoré stále číta.

On vtedy zastavil na poľnej ceste, vytiahol sestru z auta a zbil ju do krvi. Popravde, často nás bil. On to volal „masáž“. Keď prišiel so sestrou od babky, strhol sa zmätok. Ale zase raz nie správnym smerom. Každý na niekoho kričal, mám to vo svojich spomienkach spojené s informáciou o zneužívaní. Ja som len stála a všetko pozorovala. Nepovedala som ani slovo. Bola som ako obarená. Nevedela som sa nadýchnuť. Akoby sa mi všetky slová zasekli v krku. Dlho, veľmi dlho, som v sebe dusila túto situáciu. Až po mnohých rokoch som prosila sestru o odpustenie, že som vtedy bola ticho.

Takže keď sa pýtate na mamu, tam nikdy nebola šanca. My sme v skutočnosti mamu nemali. Mali sme matku – ženu, ktorá nás porodila. Nie mamu. Dlhé roky mi jej bolo ľúto, dlhé roky som videla iba otca ako agresora. Ona však s ním tú hru hrala veľmi dobre. Obaja sa v páchaní násilia dopĺňali. A ešte stále žijú v presvedčení, že všetko robili najlepšie, ako vedeli, a, samozrejme, že to robili pre naše dobro.

Viaceré obete sexuálneho predátora Jeffreyho Epsteina vypovedali, že boli už pred stretnutím s ním sexuálne zneužívané a že majú pocit, že boli preto pre neho ľahšou obeťou. Myslíte si, že to tak bolo aj vo vašom prípade?

V tom čase som určite nerozmýšľala tak, že ma akýkoľvek zážitok „predurčil“ na ďalšie zneužívanie. Ani dnes sa na to tak nepozerám. Ak sa niekto rozhodne páchať akékoľvek násilie, je to len jeho zodpovednosť. Neexistuje obeť, ktorá chce byť obeťou. Neexistuje obeť, ktorá si „pritiahne“ do života to zlé. Obeťou násilia sa nestávame zo svojej viny, ani „predurčenosti“.

Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne, keď som bola malé dievčatko u babky na prázdninách. Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne ani ako zaľúbená pubertiačka v letnom tábore. Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne ako dospievajúce dievča v posteli svojej detskej izby a nebola som zodpovedná ani za násilie spáchané voči mne v spálni môjho domu. Zvrátené činy môjho otca a aj to, čo ho k nim viedlo, sú čisto len jeho zodpovednosťou.

Nechcem ani, aby bol tento rozhovor o ňom. Alebo o iných agresoroch. To, že opisujem situácie, ktoré som prežila, môže pomôcť iným ľuďom, ktorí to, čo zažili, možno nepovažovali za násilie, prípadne sa neodvážili to za násilie považovať. Môže to iným pomôcť pochopiť prežívanie človeka, ktorý násilie prežil. Alebo pochopiť, prečo s tým nič neurobil v momente, keď sa to dialo. Zároveň chcem poukázať na to, že znásilnenie nie je len to, keď vás niekto v parku strhne do kríkov a tam vás škrtí a bije a sexuálne sa na vás uspokojí. Znásilnenie môže byť aj tiché, aj opakované, aj bez fyzického súboja. A že je to stále znásilnenie. Stále je to násilie.

Moje rozprávanie možno niekomu pomôže pochopiť, že obeť nie je zodpovedná za správanie agresora. Alebo, že obeť potrebuje veľa času na to, aby dokázala začať hovoriť o tom, čo sa jej stalo. A že niektoré obete o tom hovoriť ani nikdy nebudú. Možno si niekto konečne prestane robiť žarty z toho, že na sex sú potrební dvaja a je na to potrebný obojstranný súhlas. Násilie môže mať mnoho foriem.

Ako ste sa ako tínedžerka vyrovnávali s takouto obrovskou traumou?

Snažila som sa nejako fungovať. Nebolo to vôbec jednoduché. Prežila som takto takmer celú svoju pubertu, respektíve som pre zneužívanie o pubertu prišla. Nemala som príležitosť normálne dospievať so všetkým, čo k tomu patrí. Moje telo sa vyvíjalo a dospievalo a ja som ho neznášala. Myslela som si, že preto, lebo vyzerám tak, ako vyzerám, sa mi to deje. Počúvala som otca, ako mi v noci hovoril, že som krásna. Dlhé roky som neznášala pomyslenie na to, že som krásna. Byť krásna znamenalo utrpenie. Byť krásna znamenalo byť iba objektom niečích chúťok. Predovšetkým zvrátených.

Mala som obdobia, keď som nosila dlhú čiernu sukňu, pánsku košeľu a ešte som ju doplnila kravatou. To však môjmu otcovi prekážalo, vraj sa hanbí za to, ako sa obliekam. „Ako vagabund,“ hovoril. Striedalo sa to s obdobiami, keď som sa chcela obliekať ako iné dievčatá, a tak som skúšala nosiť aj minisukne. No to zvyčajne nedopadlo dobre, lebo vtedy som počúvala popiskovanie na ulici a všelijaké oplzlé poznámky.

Celé to nedávalo zmysel. Bola som v tom stratená a zúfalá. Vtedy tomu nikto nevenoval pozornosť, no s dnešnými vedomosťami viem, že som trpela úzkosťami. V tom období som si predstavovala, aké by to bolo, keby som zomrela. Nerozmýšľala som otvorene o samovražde, ale smrť mi chodila po rozume dosť často.

Okrem toho som sa učila. Nebolo to o tom, že by ma to nejako extra bavilo, ale v škole mi to vždy šlo dobre. Učenie pre mňa nebolo veľmi ťažké. Na základnej škole som mala vždy jednotky, na strednej sem-tam nejakú dvojku. Zmaturovala som na jednotky. Bola som tá vzorná žiačka a študentka. Nikto by nepovedal, že prežívam vnútorné peklo. Nikomu som o tom nepovedala. Po skúsenosti s poradenským centrom som o tom ani len neskúšala niekomu povedať. Hanbila som sa. Nevedela som si predstaviť, že o zneužívaní niekomu poviem. Bála som sa, čo si budú myslieť. Ako sa na mňa budú pozerať. Či si to ku mne znovu niekto ďalší dovolí. Bolo to, akoby som tú špinu, o ktorej som vedela iba ja, ukázala všetkým ostatným. A potom by si všetci mysleli, že som špinavá. Bola to desivá predstava.

Dokázali ste po zneužívaní, ktoré ste od detstva zažívali, nadväzovať v období dospievania prvé vzťahy, mať prvé lásky?

Pozorovala som dievčatá okolo seba, ako sa im páčili chlapci, ako postupne začínali s niekým chodiť, ako fungovali vo vzťahoch. Ja som si pripadala ako z iného vesmíru. Vôbec som nevedela, ako nadväzovať vzťahy. Aj som chcela niekoho, kto ma bude mať rád a bude so mnou, aj som sa toho príliš bála.

Môj prvý vzťah prišiel v 4. ročníku po stužkovej. Začala som chodiť so spolužiakom. Jasné, že to nebola dobrá voľba. Z veľkej miery to bol vzťah pre vzťah. Aby som niekoho mala. A áno, aj som sa zamilovala a zažila som svoj prvý dobrovoľný sex, ktorý vôbec nebol dobrý. Chodili sme spolu tri a pol roka a potom sa to skončilo. Z nejakého dôvodu som vtedy mala dosť sily vzťah ukončiť. Nebola som pre neho dosť dobrá, stenu na intráku mal oblepenú svojimi obľúbenými supermodelkami a dával mi dosť jasne pocítiť, že na ne nemám a nikdy mať nebudem. Aj napriek tomu som stále tápala. Keď si spomeniem na to obdobie, bolo to šialené. Naozaj nebolo odkiaľ čerpať informácie. Internet, ako ho dnes poznáme, neexistoval. Časopisy a knihy? Nedostala som sa ku kvalitnej literatúre. Učitelia? Neriešili s nami takéto témy.

Deti dokážu len ťažko uniknúť vzorcom, ktoré vidia vo svojej rodine, no tie, ktoré zažili v detstve traumu, často od útleho veku vedia, akí by ich partneri či partnerky nemali byť. Vedeli ste to aj vy? Čomu ste sa vo vzťahoch chceli vyhnúť?

Nemala som šajnu o tom, aký by mal byť môj partner. Hlavne nemal byť ako môj otec. Ale to bolo žalostne málo na to, aby som bola schopná nájsť si vhodného a hlavne zrelého a zdravého partnera.

S exmanželom ste sa zobrali po krátkej známosti a, ako ste na svojom blogu napísali, z vašej strany to bolo z nevhodnej motivácie. Čo vás motivovalo vydať sa?

Môj exmanžel mal potenciál vytrhnúť ma z rodiny a ochrániť pred rodičmi. Teda som si to myslela. Naozaj som sa do neho zamilovala a zdalo sa to ako dokonalá láska. Bola som pre neho jediná na svete, tá najdokonalejšia, zmysel jeho života. Bol naliehavý. Tá naliehavosť mohla byť pre mňa signálom, že to nezostane iba pri nej, ale pretaví sa to do agresivity. Ale to som vtedy ešte netušila.

Odmalička som bola zvyknutá na manipulatívne správanie, pričom o tom, že ide o manipuláciu, som, samozrejme, netušila, zistila som to až o veľa rokov neskôr. Bola som zvyknutá aj na vydieranie, na vyhrážanie sa, na pasívnu agresivitu vo forme dlhodobého vymlčiavania vlastnou matkou. Cieľom ticha bolo, aby mi došlo, že som jednoznačne urobila niečo zlé ja. Ak sa dialo niečo, čo sa mi nepáčilo, naučila som sa nebrániť, len aby už bol pokoj. Toto nie je práve najlepší základ pre dobré manželstvo. Je viac než pravdepodobné, že som s týmto základom „naletela“ ďalšiemu agresorovi. A možno, aj keby som bola mala viac informácií, nevedela by som to urobiť inak.

S exmanželom ste boli svoji 22 rokov a máte spolu osem detí. Dnes otvorene hovoríte o tom, že vás počas spolužitia viackrát znásilnil. Čakali ste, že by toho bol schopný?

Bolo extra príjemné, ako sa na začiatku vzťahu intenzívne venoval mne a ničomu inému. Nič také som dovtedy nezažila. Cítila som sa výnimočne. Konečne po toľkom utrpení. No nemalo to dlhé trvanie.

Zásadný zlom prišiel po prvom pôrode. Dovtedy bol ku mne exmanžel pozorný a ohľaduplný. Pokiaľ išlo o sex, javilo sa to „bezpečne“. Dokonca netlačil na sex ani počas rizikového tehotenstva. No potom sa to celé otočilo o 180 stupňov a ja som si myslela, že je to moja vina. Že by som mala viac chcieť, byť viac pozorná, venovať mu viac pozornosti… a byť ochotnejšia mať sex. Častejšie. Lebo podľa neho som chcela sex primálo. On chcel mať sex trikrát denne a mať ho iba raz každý deň bolo pre neho žalostne málo. Po ohľaduplnosti nezostala ani stopa. Samozrejme, že stále tvrdil, že ma miluje a že ma nikto nikdy nebude milovať tak ako on. Jeho naliehavosť sa postupne zmenila na násilie. Psychické a nakoniec aj fyzické.

Znásilnenie v manželstve nemusí vyzerať len ako bitka manželov, kde ten silnejší – zvyčajne muž – zvíťazí fyzicky a urobí si to svoje, pričom manželka kričí a vzpiera sa. Môže vyzerať ako vyhrážanie sa manželke, že si manžel naplní svoje sexuálne potreby niekde inde. Môže vyzerať ako obmedzovanie slobody pre neprimeranú žiarlivosť manžela. Môže vyzerať ako citové vydieranie, že ho manželka určite nemiluje, lebo s ním nechce mať sex vždy, keď chce on.

A keďže som bola dobre „vycvičená“ svojím detstvom, reagovala som na tieto manipulatívne techniky podľa očakávania. Snažila som sa ich vyvrátiť, vysvetľovať, prosiť, sľubovať, presviedčať. Ani jedna z týchto možností však v prípade, že žijete s manipulatívnym človekom, nie je správna. Jediná správna možnosť je nastavenie hraníc. Ale práve to bolo niečo, o čom som nemala ani potuchy.

Sexuálne násilie v našom manželstve malo rôzne formy. Prežila som aj znásilnenie, keď ma exmanžel držal tak pevne, že som sa nemohla ani pohnúť. Každý pokus o pohyb bolel. Tak som sa prestala hýbať. A čakala. Toto som už poznala…

Niektorí si myslia, že sexuálne násilie v partnerskom vzťahu nie je násilím. Podľa prieskumov sú mnohí ešte stále presvedčení, že žena si má plniť „manželské povinnosti“, aj keď sex vôbec nechce. Čo na to hovoríte?

Je až desivé, nakoľko normálne je aj v dnešných časoch myslieť si, že sex je povinnosťou manželky. Ako často sa môžeme stretnúť s názorom, že načo mať doma takú ženu, ktorá je nanič – tým sa myslí, ak nechce sex, kedykoľvek chce muž. Akoby hodnota ženy bola iba v tom, že manžel môže mať sex, kedykoľvek si naň pomyslí. Stále ešte kolujú medzi ľuďmi vtipy, že byť ženatý znamená, že chlap môže a má mať sex zadarmo.

Dlhé roky počas manželstva som sa snažila pochopiť, čo robím zle. Prečo ma už nemiluje tak ako na začiatku. Prečo to už vôbec nie je o mne, iba o ňom. I keď navonok to, samozrejme, vyzeralo ideálne: boli sme neštandardne veľká rodina, on bol pre každého „otec roka“. Pýšil sa tým, ako mu záleží na deťoch, aký je skvelý, že chce mať toľko detí. No celé to bola fraška, ktorú som dlho podporovala vo viere, že sa to raz zase zmení. Lebo veď on vlastne nemôže za to, že nevie, ako sa správať ako manžel a otec. Jeho otec totiž zomrel, keď bol v puberte, a nemal sa to vlastne od koho naučiť. K tomu všetkému boli jeho rodičia alkoholici, takže to mal v detstve hrozne ťažké. A ja som sa ho snažila chápať a podporovať ho.

Ale detstvo ani žiadne okolnosti ho nijako neospravedlňovali za násilie, ktoré páchal on sám. Naozaj som verila, že to postupne bude lepšie. Že budeme spolu pracovať na našom manželstve, že budeme spolu budovať rodinu.

Trochu to zamotala aj viera. Respektíve nie viera samotná. Ale dogmy a mnohé „pravdy“, ktoré sú ešte aj dnes súčasťou náboženstva.

Akú rolu zohrali dogmy a náboženstvo?

V určitom období svojho života som sa ocitla v kresťanskom spoločenstve. Myslím, že táto skutočnosť výrazne zabrzdila a spomalila moje odhodlanie ukončiť nefunkčné manželstvo. V tom čase som mala na chvíľu nádej, že ma niekto môže pochopiť, a prvýkrát som prehovorila dôverne o zneužívaní, ktoré som v detstve zažívala. Keď som však o tom povedala môjmu exmanželovi, fyzicky ma napadol. Čupela som pri skrini na zemi a plakala.

V cirkvi som o tom povedala niektorým ľuďom a javilo sa to tak, že majú pochopenie. Čo však nemali, boli kompetencie na pomoc. Viera je jedna vec, ale človek, ktorý prežil násilie, potrebuje odbornú pomoc. Nie je to o tom, že by Boh na to nestačil, no keďže má ľudstvo o tejto problematike už omnoho viac vedomostí a poznatkov ako kedysi, je dôležité ich rozumne využívať.

Spomínam si na jednu staršiu ženu, za ktorou ma poslal pastor, že mi môže pomôcť. Nepomohla. Zapamätala som si jednu vetu, ktorú mi povedala, keď som jej hovorila o tom, ako to u nás doma vyzerá so sexom. Ako on chce každý deň, a keď ja nechcem, potom je zle. Vraj si mám pri tom „štrikovať“ v hlave, lebo veď chlapi to skrátka potrebujú. Táto žena nepredstavuje ani vieru, ani Boha a hádam ani cirkev ako takú. Ale takých ako ona je v cirkvi stále dosť veľa. Ona sama možno mala mnoho negatívnych skúseností, možno podobných ako ja. A jej vyrovnávanie sa so svojou traumou bolo také, ako bolo.

Mne to však nedávalo zmysel. Nedávalo mi zmysel, aby to v živote ľudí bolo zariadené tak, že jeden musí iba uspokojovať sexuálne potreby toho druhého na úkor seba. Chcela som od života viac než toto zúžené prežívanie zo dňa na deň bez hlbšieho zmyslu a jasnejšej vízie. Takže plniť si „manželské povinnosti“? Presne na to sa to celé zúžilo. Aký obojstranný pôžitok, aké vnímanie toho druhého? Veď ja ako žena som mala byť iba objektom naplnenia potrieb svojho muža. Dosť smutná predstava na celý život.

V snahe riešiť situáciu vo svojom manželstve ste vyhľadali aj terapeuta. Ako to dopadlo? Pomohol vám?

Bolo to v čase, keď som sa so svojou traumou zdôverila niekoľkým bližším ľuďom v cirkvi. Priznanie, že som v detstve dlhodobo prežívala sexuálne násilie, spôsobilo, že som zostala na niekoľko dní úplne paralyzovaná. Bolo to, akoby sa to celé naraz otvorilo a vyplávali na povrch spomienky, ktoré som mala dlhodobo vytesnené.

Skúsenosť s mojím prvým terapeutom však bola veľmi negatívna. Presviedčal ma o tom, ako mám odpustiť svojmu otcovi, ako si mám predstaviť, že ho objímam a odpúšťam. Keď sme sa dotkli sexuálneho násilia v manželstve, tvrdil, že manžel má na sex nárok. Bez ohľadu na to, koľko a ako to chce, nemám mu nikdy povedať, že je mi to nepríjemné alebo že to bolí. Bolo to celé zvrátené a choré. Absolvovala som u neho niekoľko sedení. Zo začiatku sa to javilo dobre, ale postupne prešiel k týmto svojim zvráteným presvedčeniam a ja som k nemu prestala chodiť.

Mali ste pocit, že by ste exmanželovi mohli alebo chceli znásilnenia odpustiť?

Odpustenie je veľká téma. Osobne si myslím, že odpustenie je veľmi dôležité aj v živote obete. Nie však kvôli páchateľovi, ale kvôli sebe. No odpustenie jednoznačne neznamená, že sa budeme obaja tváriť, že sa násilie nestalo a nedialo. A to je rozdiel, ktorý vidím dnes. No vtedy som si myslela, že by som odpustiť a zabudnúť mala.

Pomysleli ste po znásilnení v manželstve na rozvod?

Nebola som na rozvod vôbec pripravená. Myslela som si, že to jednoducho nejde. Nemôžem sa predsa rozviesť s ôsmimi deťmi. Ako budem žiť? Z čoho budem žiť? Kládla som si úplne štandardné otázky. Nehovoriac o ďalších problémoch, s ktorými sa ženy v takýchto vzťahoch stretávajú. Bála som sa, že mi zabráni byť s deťmi alebo že mi nedá ani cent. Presne ako iné ženy, ktoré sa boja, že po rozvode skončia na ulici. Prežívala som strach z toho, že ak sa budem chcieť rozviesť, muž to otočí proti mne, deti ma budú nenávidieť a prídem o ne.

Ako dlho vám trvalo, kým ste sa rozhodli pomyslieť na rozvod alebo ho začať riešiť?

Vážne som začala o rozvode rozmýšľať až v čase, keď som skončila v nemocnici na JIS. Nebolo to preto, že by ma exmanžel fyzicky napadol alebo zbil. Ale súviselo to so sexuálnym násilím. Takým, pri ktorom som sa nebránila a radšej urobila, čo chcel, aby mi neskôr zas neubližoval. Chápete? O tom je súhlas a nesúhlas. Nie vždy je to o tej jednej situácii či okamihu. Viaže sa na to priveľa ďalších nadväzujúcich dôsledkov.

Ja som pre plnenie si „manželských povinností“ skončila na JIS. Ležala som v nemocnici na gynekológii, stekali mi infúzie a snažila som sa spamätať. A on sebavedomo a presvedčivo odmietal pripustiť, že som v tej nemocnici jeho vinou. Môj gynekológ mu napísal osobný mail, v ktorom okrem iného vysvetľoval, čo nás ľudí odlišuje od zvierat. Že my ľudia dokážeme svoje sexuálne potreby ovládať. Napísal mu aj, že by mohol vyhľadať pomoc, ak to sám nedokáže. No skončilo sa to len tým, že si exmanžel mail prečítal.

Ja som však o pár mesiacov vyhľadala pomoc a začala som s terapiou.

Ako dlho ste sa odhodlávali zveriť sa ďalšiemu terapeutovi po prvej negatívnej skúsenosti s terapiou?

Trvalo to takmer osem ďalších rokov. Aj to som ho nevyhľadala s úmyslom riešiť sexuálne zneužívanie prežité v detstve. Chcela som pomoc s manželstvom. Ešte stále som nevedela, ako ďalej. Rozvod pre mňa bol stále nepredstaviteľný. Keď sme sa dotkli témy sexu, uhýbala som. Niežeby som chcela uhýbať, ale rozprávať o tom všetkom bolo šialene nepríjemné a bolestivé. Akoby sa môj mozog zrazu zahmlil a ja som sa stratila. Často to bolo, akoby sa mi môj mozog „vypol“. Akoby sa úplne automaticky presmeroval k niečomu inému. Raz to bol kabát na vešiaku v miestnosti, inokedy kniha na polici. A ja som sa stratila a vôbec som nevedela, čo sa pýtal a čo sa stalo. Trvalo veľmi dlho, kým som bola schopná hovoriť viac.

No postupne som sa uzdravovala. A naberala silu ukončiť manželstvo. Ale rozvod bol v podstate takmer to posledné. Medzitým som sa učila všetko to, čo by som sa za ideálnych podmienok mala naučiť v detstve, počas dospievania alebo v mladosti. Naberala som istotu vo svojich pocitoch, začínala som sa učiť dôverovať si viac, učila som sa komunikovať, rozpoznávať prekračovanie svojich hraníc a aj ich dôslednejšie nastavovať a dodržiavať. Učila som sa vymedziť sa a nepotláčať svoje emócie. Cvičila som emocionálnu reguláciu. Spoznávala som samu seba a začínala som vnímať svoje telo a dušu v prepojení.

Bola to veľmi náročná a dlhá cesta, veľmi intenzívna, no veľmi prospešná. A som si istá, že takou bola nielen pre mňa, ale aj pre moje deti. Nedávno mi môj najstarší syn povedal, že si úplne nepamätá, aká som bola predtým. Pamätá si vraj iba svoj pocit zo mňa. Povedal mi, že ten pocit vôbec nebol dobrý a dnes je rád, že som sa dostala tam, kde som, lebo je to so mnou podstatne lepšie. Vlastne vždy, keď si na jeho slová spomeniem, som dojatá. A som šťastná. Lebo aj pre moje deti to malo zmysel.

Ako dnes hodnotíte prístup svojho prvého terapeuta a jeho naliehanie, aby ste vtedajšiemu manželovi v žiadnom prípade neodopierali sex?

Už viem, že terapeut nemá právo podsúvať svoj svetonázor alebo svoje osobné názory na danú situáciu klienta. V mojom prípade nebol môj prvý terapeut vhodnou voľbou, akurát že v tom období som nemala toľko možností, koľko ich mám dnes. Okrem toho to bol súčasne aj kresťanský poradca a tieto dva aspekty jeho pôsobenia sa zjavne prelínali, čo bolo skutočne na škodu veci. Rozumiem, že pre niekoho je dôležité aj to, aby terapeut chápal situácie a okolnosti aj cez konkrétne náboženstvo, no odborník by mal poskytovať terapiu bez náboženských dogiem.

Ak sa niekto odhodlá po traumatizujúcom zážitku vyhľadať pomoc, mal by vedieť, že ani terapeut si k nemu nemôže dovoliť čokoľvek. Ak terapeut alebo psychológ klienta alebo klientku nabáda na niečo, čo by mal alebo mala urobiť, ak tlačí človeka do rozhodnutí, ak nepripúšťa iné pohľady na situáciu, ak vytvára akýkoľvek druh nátlaku, klient by mal vedieť, že od neho môže odísť a nikdy sa už k nemu nevrátiť.

Nemali ste po rozvode obavy nadväzovať ďalšie vzťahy?

Už to bolo iné. Už som vedela, že nevleziem do vzťahu, v ktorom by boli pošliapavané moje práva a v ktorom by som bola zneužívaná. No aj tak som mala pred novým vzťahom rešpekt. Bála som sa, že niečo prehliadnem, a neustále mi vŕtala v hlave otázka: „Čo ak?“

Dnes sme s mojím novým partnerom spolu už štyri roky a prešli sme si vcelku náročným začiatkom. Náš vzťah sa začal tesne pred vypuknutím pandémie a zatvorením hraníc, čo bol dôvod, prečo sme sa nemohli vidieť naživo. Malo to aj svoje pozitíva, napríklad že sme mali viac času sa rozprávať. Pre mňa bolo v konečnom dôsledku veľmi pozitívne aj to, že to nebolo o sexe. Mali sme priestor spoznať svoje názory a postoje.

Potom, na konci prvej vlny lockdownu, zomrel môj osemnásťročný syn. To bolo úplne šialené a takmer neprežiteľné. To všetko sa udialo na začiatku vzťahu. Náš vzťah prechádzal od momentu náznaku vzniku obrovskými skúškami. Neskôr prišlo úplné presídlenie partnera zo zahraničia za mnou na Slovensko, medzi nových ľudí, s úplným vytrhnutím zo svojich celoživotných koreňov. Zároveň sme si postupne zvykali na rodinu, ja som spracovávala traumu zo straty syna, deti spracovávali všetko, čo sa dialo. Do toho vstupovali aj pocity jeho dcéry, ktorá sa vyrovnávala s jeho novým vzťahom, a ešte aj naše komplikované pracovné okolnosti a môj zdravotný stav. Bolo tam priveľa prekážok. A zároveň obrovské množstvo príležitostí, aby bolo dosýta naplnené to všetko, čo mi celý život bolo upierané. A jemu tiež.

Prečo ste presvedčená, že váš aktuálny vzťah je iný ako tie predošlé? V čom sa líši vaša vzájomná komunikácia v partnerstve?

Rozdiel je aj v tom, že sa vieme rozprávať o mnohých ťažkých témach. Aj o sexuálnom zneužívaní, ktoré som prežila. Keď som mu povedala o týchto udalostiach, jeho reakcia bola veľmi zrelá a upokojujúca. Aj napriek tomu, že vo svojom vnútri prežíval búrku, vedel mi byť oporou. Aj v posledných dňoch sme sa o tejto téme veľa rozprávali, pretože ma k tomu posunuli okolnosti v spoločnosti.

Už dávnejšie som vedela, že o násilí budem hovoriť nahlas a že sa budem viac angažovať v pomoci obetiam. Robím to prakticky už teraz, počas osobných stretnutí s mnohými ženami, ktoré zažili rôzne formy násilia. Vo svojom novom vzťahu sa stretávam s pochopením partnera aj pre túto oblasť môjho života a s jeho plnou podporou, ktorá nie je len naoko pre vonkajšieho pozorovateľa, ale je oveľa intenzívnejšia, empatická a hlboká vnútri nášho vzťahu.

Tým však vôbec nechcem povedať, že náš vzťah je rozprávkový, pretože to nie je len ideálne a ružové. To nie. Ak by to bolo príliš dokonalé, bol by to pre mňa výstražný signál. V našom vzťahu to nebolo nikdy o premrštených megalomanských prejavoch nehynúcej lásky, ale o každodenných drobnostiach, ktoré nie sú samozrejmosťou. A tak som sa postupne naučila nechať sa milovať a odvážila som sa milovať.

Vo svojom statuse v reakcii na slová poslanca Glücka (SMER) o znásilnení ste napísali: „Ale ak takí ako pán Glück očakávajú, že žena predsa vie, že bola znásilnená, tak to má ísť nahlásiť a že znížené premlčacie lehoty budú ženy motivovať to riešiť skôr, tak len chcem verejne povedať, že je to najväčšia blbosť, akú som za posledné obdobie počula.“ K skráteniu premlčacej lehoty znásilnenia nakoniec nedošlo. Čo by podľa vás hrozilo, ak by lehotu teraz alebo v budúcnosti skrátili?

Moja otázka je, načo máme vôbec pri takých závažných trestných činoch, ako je sexuálne zneužívanie maloletých alebo znásilnenie, akékoľvek premlčacie lehoty. Problém podľa mňa nie je len v lehotách, skôr ho vidím v systéme a v nastavení spoločnosti a jej citlivosti na násilie. Veľa žien mi rozprávalo o svojich strachoch a obavách a o tom, prečo násilie nenahlásili, prečo o tom nikdy nikomu nepovedali, prípadne veľmi dlho mlčali.

Vychádzam aj zo svojich osobných skúseností. Pri akomkoľvek náznaku pomenovania násilia som v detstve aj v dospelosti narazila na spochybnenie z druhej strany, zľahčovanie alebo bagatelizovanie. Pri rozmýšľaní o nahlásení násilia orgánom činným v trestnom konaní žena narazí na informácie, a to aj od advokátov, ak už zašla takto ďaleko, že násilie v manželstve sa veľmi ťažko dokazuje a že je to zbytočná strata času a peňazí. Prípadne sa dozvie, že si to má poriadne premyslieť, lebo takým obvinením pokazí niekomu život. A čo jej pokazený život? Toto všetko neznie úplne ako podpora pre nahlasovanie násilia.

Stretla som sa aj s opačným postupom, keď obeť sexuálneho násilia zažila obvinenie, že ak skutok nenahlásila, je zodpovedná za to, že násilník páchal násilie ďalej a ublížil ďalším ľuďom. Na obete sexuálneho násilia je u nás kladený tlak z viacerých strán.

Obeť sa pritom musí najprv sama v sebe vyrovnať s násilím, ktoré prežila. Môže to trvať rôzne dlho a u každej obete to môže mať rozdielny priebeh. Potom, keď sa odhodlá s tým niečo urobiť, narazí na množstvo prekážok a ešte je nakoniec obviňovaná z toho, že keďže jej to tak dlho trvalo, násilník ubližoval ďalším. Suma sumárum – pre obeť to vyzerá beznádejne.

Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby sme voči násiliu, a nielen tomu sexuálnemu, začali byť citlivejší?

Aby sme sa posunuli ďalej, nemali by sme násilie žiadnym spôsobom normalizovať. V prvom rade môžeme začať sami od seba. Zamyslieť sa nad tým, ako my sami vnímame násilie. Položiť si otázku: Čo viem o násilí a o tom, ako sa cíti a čo prežíva niekto, na kom bolo násilie spáchané? Ako sa vyjadrujem o násilí?

Niekedy je to o úplne „obyčajných“ vtipoch, ktoré si medzi sebou rozprávame. Ja mám rada humor, ale aj ten podľa mňa musí mať hranice. Zvlášť v citlivých témach. Nesmejem sa na vtipoch o násilí. A nebudem ich ani ďalej šíriť. Môžeme a mali by sme učiť naše deti, ako reagovať, keď vidia neprávosť voči niekomu inému. Alebo aj keď sa im samým deje nejaká neprávosť. Mali by sme si uvedomiť, že aj k deťom môžeme pristupovať s rešpektom a učiť ich, že je v poriadku mať svoje hranice a nenechať ich nikým prekračovať. Ani rodičom, ani učiteľom, ani trénerom a podobne. Je toho veľa, čo môže robiť každý sám za seba.

No a potom je tu úprava systému, ktorý nebude a priori obviňovať obete alebo ich odrádzať od nahlasovania násilia tým, že im neposkytne bezpečie a kvalitnú profesionálnu pomoc. A pokiaľ ide o vyjadrenie poslanca Glücka, že žena si hádam všimne, že bola znásilnená, k tomu len niekoľko poznámok. Pohľad na znásilnenie je v našej spoločnosti veľmi zúžený, keďže definovanie znásilnenia v zákone je skutočne obmedzené. Každá žena si naozaj všimne, že to, čo sa jej deje, jej nie je príjemné a necíti sa komfortne. Že jej to ubližuje. No často to ako sexuálne násilie vyhodnotí až oveľa neskôr.

Keď som bola dievčatko a na prázdninách ma bratranci obchytkávali, netušila som, čo sa deje a čo s tým. Nepovedala som to nikomu. Toto je reálne prvýkrát, čo o tom hovorím. Pred pár dňami som o tom povedala svojej sestre, keď som s ňou hovorila o tomto rozhovore. A povedala som to svojmu partnerovi. Odvtedy, čo sa mi to stalo, prešlo už štyridsať rokov.

Keď som bola v letnom tábore, vedela som, že to, o čo sa pokúšal vedúci, bolo pre mňa zlé, a nechcela som to. Ale aj napriek tomu som bola ja tá zlá, nemravná a obvinená. Nemala som tam žiadnu šancu na pomoc.

Môj vlastný biologický otec mal zjavne nastavenú hranicu, že začne svoje dcéry zneužívať po tom, ako u nás nastúpila menštruácia. Podobne to totiž bolo aj s mojou mladšou sestrou, ktorá sa tiež snažila v noci nespať. Obliekala si tri vrstvy oblečenia a spávala s manikúrovými nožničkami v ruke, aby sa zobudila, ak by náhodou tvrdo zaspala. Keď nás otec zneužíval, nemali sme šancu na pomoc.

A keď som zažívala násilie v manželstve a chcela som to riešiť, dostalo sa mi „utešenia“, že všade je predsa niečo, že veď to nemôže byť také zlé. Počúvala som, že mám byť rada, že ma nebije, „lebo psychické násilie predsa nie je také zlé ako fyzické“, že je jasné, že chce sex, lebo veď muži to potrebujú, a ak im to my ženy nedáme, tak si to predsa môžu aj vynútiť. Raz mi jeden známy povedal, že by som mala svojho muža chápať, lebo pri toľkých deťoch určite nemáme dosť sexu. Povedala som mu, že v tom týždni sme mali sex päťkrát zo šiestich dní. Potom stíchol. No aj tak som bola ešte riadny kus cesty od oslobodenia sa od násilníka.

Trvalo mi príliš dlho, aby som začala otvorene hovoriť o všetkom tom hnuse, ktorý sa mi v živote udial. A vôbec to nie je radosť ani v tejto chvíli, nie je to príjemné, nie je to niečo, v čom by som sa chcela dobrovoľne vŕtať. Ale viete, čo by som chcela? Aby sa mi to nikdy nebolo stalo.

V príspevku na svojom blogu ste napísali, že ste obeť nezdravých mužov, hoci ste to roky o sebe nevedeli. Prečo sa podľa vás u nás ženy zneužívané svojimi blízkymi – otcami, partnermi alebo manželmi – často nevnímajú ako obete?

Myslím, že do veľkej miery je to spôsobené tým všetkým, čo som už spomenula, teda celospoločenskou normalizáciou násilia a aj nedostatočným systémom na ochranu a pomoc obetiam. No a potom je tu ešte fakt, že väčšina z nás si obeť predstaví ako zmodralú zúboženú osobu, na ktorej na prvý pohľad vidno, že bola fyzicky napadnutá. My ženy máme často pocit, že by to predsa mohlo byť ešte aj oveľa horšie a určite sú iné ženy, ktoré sú na tom horšie ako my.

Stretla som sa so zľahčovaním násilia zo strany samotných žien, ktoré ho v nejakej forme zažili. Bojíme sa pomenovať násilím to, čo sa nám deje. Lebo si predsa nemôžeme byť isté, či to naozaj násilie je. Spochybňujeme sa a nedôverujeme svojmu úsudku. Sme presviedčané okolím, že to je príliš vážna vec na to, aby sme takéto správanie označili za násilie.

Voči obeti zároveň často cítime ľútosť a súcit, no máme aj zmiešané pocity, nevieme, ako sa k takému človeku správať, ako na neho reagovať. A nechceme, aby sa nám to dialo, nechceme, aby sa na nás ľudia takto pozerali a nevedeli, ako na nás reagovať. Nechceme stratiť ani tých blízkych, ktorých už máme – alebo si aspoň myslíme, že máme – vo svojom živote.

Pomohlo vám, keď ste začali samu seba vnímať ako obeť?

Pomohlo mi to uvedomiť si, že to, čo sa mi v živote dialo, boli rôzne formy násilia a že som bola obeťou násilníkov a agresorov. A zároveň to, že obeťou nemusím byť. Vo význame, že nemusím celý svoj ďalší život prežiť so syndrómom obete. To sú dva rozdielne pohľady na obeť.

Uvedomenie u mňa prišlo postupne počas terapie a začala som sa uzdravovať. Dnes už nežijem ako obeť. Nie som obeť iných ľudí, nie som ani obeť systému, ani obeť nespravodlivosti – dosaďte si tam čokoľvek. Som zodpovedná za seba, za svoje rozhodnutia. Za to, ako žijem alebo ako nežijem. Za to, kam pôjdem a kam nepôjdem. Aj za to, akým spôsobom, za akých podmienok a kedy vedieme tento rozhovor. Dnes už vidím viac možností pre svoje vlastné rozhodnutia a svoju slobodu.

Ozývajú sa vám ďalšie ženy, ktoré zažili niečo podobné ako vy? Dokážu o tom hovoriť?

Dlhodobo sa mi ozývajú aj ženy, ktoré prežili násilie rôzneho druhu. Venujem sa im osobne počas individuálnych mentorovacích stretnutí. Niektoré postupne nabrali odvahu hovoriť aj o sexuálnom násilí. A veľakrát som od viacerých žien počula vetu: „Myslela som si, že ak by sa ma čo len raz dotkol, bol by to koniec vzťahu. No a potom sa ma dotkol, udrel ma, vynútil si sex… potom znovu… a znovu… a ja som z toho stále neodišla a neviem, ako odísť.“

Každú jednu ženu počúvam veľmi pozorne. Každá jedna má svoj vlastný príbeh, ktorý sa nedá porovnať so žiadnym iným príbehom. Každá je v inej situácii a potrebuje inú formu pomoci. Každá má svoj čas na spracovanie a rozhodnutie sa, čo a ako chce ďalej urobiť. A ja som tu v tom procese pre ne a sprevádzam ich tak, ako to potrebujú. Toto mi dáva zmysel a rozhodla som sa to robiť naďalej. Potrebujeme sa navzájom a je dôležité, aby sme nezostávali slepí voči násiliu. Môžeme zmeniť to, čo tu nefunguje, a ja to robím takto.

Darí sa vám byť otvorená v komunikácii o sexe so svojimi deťmi?

Pred pár dňami sa ma moja 18-ročná dcéra opýtala, čo si myslím o rozhovoroch s deťmi o sexuálnych témach. Musela som sa to naučiť sama, musela som hľadať vhodné spôsoby, ako s nimi hovoriť. Myslím si však, že sa mi to podarilo a stále sa mi darí viesť so svojimi deťmi otvorené dialógy. Netlačím na ne, vnímam ich názory, zohľadňujem ich pocity, aby tieto témy pre ne neboli nepríjemné alebo tabu. Myslím si, že toto je veľmi dôležité.

Mám však obavy, že väčšina dospelých nevie s deťmi o sexe hovoriť. Nikdy sa to nenaučili. Mnohí dospelí – myslím zrelých a zdravých dospelých – nevedia hovoriť o sexe ani so svojím partnerom. Nevedia pomenovávať svoje pohlavné orgány, cítia sa nepatrične pri použití slov ako vagína, penis a podobne. Nevedia vyjadriť tomu druhému, čo im je a čo im nie je príjemné. Ako sa takí dospelí majú rozprávať so svojimi deťmi o sexualite? Ako to majú urobiť tak, aby to bolo bezpečné a vhodné pre ich deti?

Som za sexuálnu výchovu, ale nie som si istá tým, nakoľko sme zrelí a uvedomelí na to, aby sme zabezpečili bezpečnú sexuálnu výchovu. Myslím si, že by sme najskôr mali edukovať dospelých, ale obávam sa, že je to nereálne. Mnohí dospelí totiž nechcú nič meniť. Nechcú sa vzdelávať. A to považujem za problém a výraznú brzdu.

Je mi naozaj zle z vyjadrení niektorých ľudí, ktorí sú na čele tejto krajiny. Naozaj budeme spochybňovať to, že na sex je potrebný súhlas oboch? Budeme vtipkovať o tom, že pred sexom si dáme podpísať papier, že obaja súhlasia? Myslím si, že je viac než jasné, ale zjavne iba pre niektorých, čo znamená súhlas. Že ak jeden z partnerov povie NIE, zatvári sa odmietavo alebo je odmietavá reč jeho tela, ten druhý sa nesnaží toto NIE prelomiť nátlakom. Príliš hlboko tu máme zaužívané hlúpe vety typu: „Ak žena povie nie, myslí tým áno.“ Odmalička to deti počúvajú z rôznych zdrojov s výrazným posmeškom. Už týmto je do nás vkladaná myšlienka, že NIE nie je v skutočnosti nie. Týmto si škodíme aj my ženy, ak naše nie skutočne niekedy neznamená nie a podporujeme tieto teórie.

Čo by ste chceli, aby o partnerských vzťahoch vedeli vaše dcéry a ďalšie mladé ženy?

Ak by som to mala vyjadriť jednoducho, tak by som chcela, aby predovšetkým vedeli, že vzťah môže byť krásny, ak je plný rešpektu, ak sú vo vzťahu dvaja ľudia, ktorí sú si navzájom priateľmi a dokážu sa spolu rozprávať aj o ťažkých témach a vedia spolu rásť a rozvíjať sa. A toto platí v každom veku.

Chcela by som tiež, aby ženy, ktoré kedykoľvek vo svojom živote prežili násilie, vedeli, že sa dá po tom všetkom žiť naplno a nie len prežívať. Toto je moje motto. Mojím poslaním je pomôcť ženám žiť. Nie len prežívať. Aj preto som sa rozhodla verejne sa zdôveriť s množstvom zákutí svojho osobného života na sociálnych sieťach. Chcem inšpirovať ženy k posunu, k odchodu zo zaužívaných a z vychodených koľají. Chcem im pomôcť uvidieť rôzne iné možnosti, lebo viem, aké môže byť ťažké vidieť ich v určitom období života. Chcem im ukazovať aj odvrátenú stranu, keď nie je všetko ideálne a nedarí sa tak, ako by sme možno chceli. Chcem im byť nápomocná pri hľadaní vlastnej cesty. A hľadaní seba samých. Lebo tam sa to celé začína.