Denník N

Nika Macinská o zneužívaní a znásilneniach blízkymi mužmi: Bola som obeťou, no dnes už mám späť svoju slobodu

Nika Macinská. Foto - archív N. M.
Nika Macinská. Foto – archív N. M.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Nika Macinská, mentorka, autorka kníh o osobnostnom rozvoji a výchove a mama ôsmich detí, sa pred pár dňami rozhodla zapojiť do verejnej debaty o znásilneniach. V statuse na sociálnej sieti napísala, že myšlienka, že by skrátenie premlčacích lehôt malo ženy motivovať k skoršiemu nahlasovaniu sexuálneho násilia, je „najväčšia blbosť, akú som za posledné obdobie počula“.

O sexuálnom zneužívaní a znásilneniach, ktoré prežila, v minulosti viackrát v náznakoch písala na svojom blogu. Teraz sa o tom rozhodla prehovoriť otvorene.

„Počúvala som otca, ako mi v noci hovoril, že som krásna. Dlhé roky som neznášala pomyslenie na to, že som krásna. Byť krásna znamenalo utrpenie. Byť krásna znamenalo byť iba objektom niečích chúťok. Predovšetkým zvrátených,“ hovorí o zneužívaní vlastným otcom.

Násilie zažila neskôr aj v manželstve. „Prežila som aj znásilnenie, keď ma exmanžel držal tak pevne, že som sa nemohla ani pohnúť. Každý pokus o pohyb bolel. Tak som sa prestala hýbať,“ hovorí.

O „hnuse“, ako nazýva sexuálne násilie, sa rozhodla rozprávať, aby povzbudila iné obete zneužívania. „Nechcem, aby si ženy, ktoré zažívajú akékoľvek násilie, po prečítaní môjho príbehu povedali, že im sa predsa nestalo čosi také hrozné ako mne, a preto by o tom možno mali mlčať. Nemali. Akákoľvek forma násilia je zlá a nikto z nás ju nemusí strpieť.“

S Nikou Macinskou sa rozprávame aj o tom:

  • aké dieťa sa z nej stalo po sexuálnom obťažovaní bratrancami;
  • ako ju označili za nemravnú, keď sa ju ako dvanásťročnú pokúsil znásilniť vedúci v pionierskom tábore;
  • čo sa odohrávalo v jej vnútri počas rokov, keď ju sexuálne zneužíval vlastný otec;
  • ako jej známa poradila, aby si v hlave „štrikovala“ počas vynúteného styku s bývalým manželom;
  • v čom jej pomohlo priznať si, že je obeťou agresorov, a ako ňou prestala byť;
  • že sa podľa nej v spoločnosti nič nezmení, ak sa dospelí nenaučia hovoriť o sexe – medzi sebou i so svojimi deťmi.

V statuse na sociálnej sieti ste nedávno napísali, že ste v živote zažili zneužívanie niekoľkými mužmi, ktorí vám boli blízki. Najskôr vás obťažovali rodinní príslušníci. Uvedomujem si, že musí byť neskutočne ťažké o tom hovoriť. Viete už dnes s odstupom času opísať, čo sa stalo a ako ste sa cítili?

Posledných pár rokov sa mi v hlave mihajú myšlienky o tom, že chcem a budem hovoriť aj o sexuálnom násilí. Stále vidím okolo seba zľahčovanie tejto témy a viem, ako veľmi to ľudí, ktorí to prežili, dokáže bolieť. Od momentu, keď ste sa mi ozvali s prosbou o rozhovor, až do tohto okamihu som cítila stiesnenosť, zažila som intenzívnejšie flešbeky, mala som pochybnosti o tom, či sa s vami vôbec stretnem, niekoľkokrát som to chcela celé zrušiť, vykašlať sa na to a žiť si svoj teraz už pekne uprataný život…

Ale je tam jedna vec, ktorá ma neustále posúvala k tomu, aby som hovorila. Nefandím si natoľko, aby som dúfala, že zachránim všetkých. Ale ak moje svedectvo toho, čo sa mi dialo, ako som sa cítila a čo som prežívala, pomôže komukoľvek na strane preživších a zároveň ak to povzbudí ostatných otvorene hovoriť o tom, čo všetko je násilie a kde všade na nás číha, tak hovoriť budem. Aj keď to naozaj nie je ľahké a vynárajú sa mi všetky možné obavy z toho, čo to môže spustiť, lebo idem s vlastnou kožou na trh. Je to iné než hovoriť o násilí všeobecne a teoreticky.

Prvý stret so sexuálnym násilím som zažila, keď som mala asi 6 alebo 7 rokov. V tom čase som vôbec netušila, že to, čo odo mňa moji dvaja starší bratranci počas prázdnin na dedine u babky chcú, je čokoľvek sexuálne. V mojom slovníku také slovo neexistovalo. Začalo sa to „nevinne“. Vymysleli si hru, pri ktorej sa vyzlečieme a pozrieme sa, kto „tam“ čo má. No zašlo to oveľa ďalej ako k pozeraniu. Chceli sa dotýkať. Čoraz viac. Bolo to čudné. Nevedela som, čo s tým, ale tvrdili, že to bude naše tajomstvo. Vraj to nesmiem nikomu povedať, a ak to predsa urobím, povedia, že som si to všetko vymyslela.

Potom som tieto zážitky vypustila z hlavy. Bolo to jednoduchšie. Z času na čas sa to objavilo ako náhla spomienka, ktorú som rýchlo zahnala, ako sa dalo. Bola som vzorná žiačka so samými jednotkami. V škole som nemala extra veľké problémy, s učením určite nie, bolo pre mňa bezpečné zamerať sa na výkon. Samozrejme, takto to vidím dnes, s odstupom a so všetkými vedomosťami, ktoré už mám. Vtedy som o tom nerozmýšľala. Bol to automatický až podvedomý obranný mechanizmus. S čím som problém mala, bolo nadväzovanie vzťahov a priateľstiev. Nevedela som, ako na to. Dlho som si myslela, že som divná, a preto sa so mnou nikto nechce hrať. V skutočnosti jeden z hlavných dôvodov, prečo mi to nešlo, bola nedôvera a strach z ľudí.

Obete sexuálneho alebo iného násilia o svojom trápení často nechcú a nedokážu hovoriť. Niektorí sa však snažia vysielať okoliu nepatrné signály, že niečo nie je v poriadku. Robili ste to aj vy?

V tom čase ešte nie. Bolo to všetko zatvorené hlboko v mojej duši. Môj život nejako plynul. Nemám veľa spomienok na detstvo. Dnes už viem prečo, keďže to zvyčajne býva následok traumy. Kiežby sa však moja trauma bola skončila touto epizódou. Toto bol iba začiatok. Viem len to, že som o tom nikdy nikomu nepovedala. Tvárila som sa, že sa to nestalo, že to neexistuje.

Ľudia, ktorí nezažili sexuálne alebo iné násilie, mnohokrát nedokážu pochopiť, prečo obeť zneužívanie, obťažovanie alebo znásilnenie tají a nikomu nič nepovie. Čo vás ako dieťa nútilo o zneužití bratrancami mlčať?

Prezentovali to ako hru, ako niečo, čo je v poriadku, ale je to tajné. A nikto sa o tom nemá dozvedieť. Nemala som žiadne informácie o tom, či to tak naozaj je alebo nie je. Nemala som sa koho opýtať a zároveň som sa bála, že ak by som o tom hovorila, stalo by sa niečo zlé, lebo ma vystríhali, že o tom nesmiem hovoriť. Zároveň by som bola „žalobaba“, ktorá na nich žaluje. A to v tom veku asi nechce byť nikto.

Ako vás ako dieťa zneužitie zmenilo? 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Sexuálne zneužívanie

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie