Denník N

Chce sa mi kričať

Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Kedy sa skončí vojna? Ste tam na fronte, mali by ste to vedieť,“ hovoria vojakom tí, ktorí sú už vojnou veľmi unavení a žijú svoj pokojný život v tyle.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Marjinka, Bachmut… Tam to bolo ťažké. Ale to najťažšie nás čakalo v obci Bilohorivka. Rozbitá dedina, ani jeden zachovaný dom. Bolo to tam veľmi ťažké… Bolo to koncom novembra, začiatkom decembra. Mŕtva, prakticky vypálená dedina. Všade polámané, zohavené stromy… Všetko sivé. V takýchto dedinách už nikto nebýva. Bol tam veľmi ťažký úsek. Nedostatok delostreleckej podpory. Mimoriadne ťažké poveternostné podmienky: močiare pod nohami, hustá hmla, prenikavý chlad. Najprv sme sa tam dostali autom, potom sme išli sedem kilometrov pešo. To sú tri-štyri hodiny chôdze pod ostreľovaním.

Veliteľské stanovište sme zariadili buď v zachovanom kryte, alebo v pivnici. Bože, bola tam zima. Spali sme oblečení a v topánkach. Topánky sme si nevyzuli, aby sme boli vždy pripravení rýchlo vybehnúť z krytu. Päť dní som si nevyzul topánky. Celý ten čas ma neznesiteľne bolelo pravé koleno.

Musím sa k niečomu priznať. Už mám poruchu sluchu na oboch ušiach.

Trochu ďalej od nášho úkrytu bola v zemi obrovská jama od rakety S-300. Bola v nej voda. Keď som okolo nej prechádzal, vždy som myslel na teplý kúpeľ alebo som sníval o dovolenke na mori.

Všade samé myši. Rozhrýzli kábel, drôty. Lozia na vás, na vašu tvár, keď spíte. Často sme sa hádali, ako sa ich najlepšie zbaviť. Mačky, ktoré sa k nám dostali, boli také presýtené myšami, že sa na tie všadeprítomné sivé stvorenia ani nepozreli. Všade nás sprevádzali mačky a psy. Prišli, lebo sme ich kŕmili. Opustené zvieratá v opustených mestách a dedinách sa ľudí až tak neboja, aj keď sú cudzinci. Pri prvej príležitosti sme ich zobrali do tylu.

Pýtaš sa, ako často som jedol? Ako kedy. Kondenzované mlieko s chlebom a čajom vždy padlo vhod. Bolo veľkým šťastím, keď si niekto zo spolubojovníkov mohol uvariť niečo výdatnejšie alebo aspoň zohriať konzervu zákopovou sviečkou.“

Toto je len niekoľko úryvkov zo súkromných rozhovorov, pri ktorých som pripravená podeliť sa so slovenskými čitateľmi. Tieto veľmi zriedkavé odhalenia je ťažké počúvať. Najťažšie je však vidieť unavené oči vojaka. Smutné oči. Oči, ktoré videli to najhoršie; videli nemilosrdnú krutosť, ktorú Rusi spôsobili civilistom, smrť civilistov a spolubojovníkov. Je ťažké pozerať sa na jeho sklopený pohľad do zeme. Bože, koľko tentoraz bude trvať, aby v tých očiach opäť zažiaril oheň, aby sa rozhorela túžba po civilnom živote?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie