Večná kríza liberalizmu

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Od dvojitého šoku v roku 2016, ktorý bol poznačený rozhodnutím britských voličov opustiť Európsku úniu a zároveň zvolením Donalda Trumpa za prezidenta v USA, sa začalo hovoriť o kríze liberalizmu. Hovoríme o súbore ideálov alebo o inštitúciách, ako je napríklad často kritizovaný „liberálny svetový poriadok“, alebo len o aktuálnom politickom smerovaní viacerých západných krajín, ktoré môže, ale nemusí mať nič spoločné s politickou filozofiou označovanou ako liberalizmus?

Podobné otázky si môžeme klásť aj v súvislosti so slovom kríza. Odvolávajú sa autori na krízu liberalizmu ako na otázku života a smrti, ako bola ponímaná v pôvodnom gréckom význame, alebo je to len odkaz na aktuálne politické zlyhania západných lídrov?

Možné odpovede približujú tri nedávno vydané knihy. Patrick J. Deneen, politický teoretik z Univerzity Notre Dame, krízu srdečne víta a dúfa, že povedie k ideologickému a praktickému zániku liberalizmu. Myslí si, že by mal byť nahradený niečím úplne iným, a chce, aby jeho kniha slúžila ako návod pre novú elitu, takzvanú „stranu poriadku“, ktorá by uskutočnila zmenu režimu a porazila „stranu pokroku“.

Podľa nadaného polemika Samuela Moyna, historika a profesora práva na Yaleovej univerzite, liberalizmus stráca svoju identitu vo svete ideí a stráca sa aj ako praktický prístup k politike. Jeho úpadok sa podľa Moyna začal oveľa skôr, ako naznačujú konvenčné analýzy. Podľa Moyna nejde len o problém triumfalizmu deväťdesiatych rokov, ktorý sa dočkal populistickej odplaty. Skôr si myslí, že liberáli začali zrádzať svoje ideály v prvých rokoch studenej vojny. Aby sa vytvoril sebavedomejší liberalizmus dneška, bolo by potrebné obnoviť snahu o slobodný, individuálny život.

Nemecká filozofka Elif Özmenová je optimistickejšia. Tvrdí, že liberalizmus zostal koherentným konceptom počas celého devätnásteho a dvadsiateho storočia. Hoci sa v ňom určite vyskytli slabé miesta, tie sa dajú napraviť využitím zdrojov zo samotnej liberálnej tradície. Liberáli podľa nej musia odolať pokušeniu vzdať sa univerzálnosti svojich ideálov. Namiesto toho by mali znovu nastoliť platnosť liberálneho tria, ktoré tvoria individualizmus, sloboda a rovnosť. Tento posledný bod sa zdá byť obzvlášť výstižný pre mladších ľavicových kritikov, ktorí bežne usudzujú, že liberalizmus je len zombie centrizmus. Tento pojem tak zostáva beznádejne skompromitovaný svojimi minulými spojeniami s kapitalizmom a kolonializmom.

Vrahovia liberalizmu

Deneen sa preslávil svojím dielom z roku 2018 Prečo zlyhal liberalizmus. Propagácia zo strany samozvaných centristov a odporúčania od ľudí, ako je Barack Obama, spôsobili, že kniha bola, zdá sa, viac citovaná, než naozaj čítaná. Keďže mnohí sa ešte stále spamätávali z Trumpovho zvolenia, poslúžila táto kniha ako dokonalá ukážka verejného vyjadrenia liberálnej ľútosti popri osobnejších výpovediach, ako je Americká elégia od J. D. Vancea. Tá sa stala praktickým sprievodcom po „Trumpovom safari“, ktoré pre liberálov predstavovalo neznáme končiny a kde sa údajne zakorenení „somewheres“, teda ľudia odniekiaľ, cítia hlboko odcudzení od všetkých tých povýšeneckých kozmopolitných „anywheres“, teda ľudí odkiaľkoľvek. (Tento ľahký kontrast medzi tými, ktorí sú viazaní na miesto, a tými, ktorí si môžu položiť svoj laptop kdekoľvek, vymyslel britský novinár David Goodhart a liberáli sa ho ochotne chopili, keď sa snažili pochopiť našu údajnú „dobu populizmu“.)

Opačný pól predstavovala Deneenova kniha, ktorá bola skôr sprievodcom antiliberálnej mysle. Jeho najodvážnejším, ale zároveň mimoriadne nepresvedčivým tvrdením bolo, že prakticky akýkoľvek problém dneška možno pripísať nie zlyhaniu liberalizmu, ale jeho triumfu. Deneen vidí liberalizmus s jeho škodlivou individualistickou ideológiou, ktorá je protikladom stabilných spoločenstiev, skutočnej morálky a tiež životného prostredia, ako spoločnú niť spájajúcu inak protichodné strany. Zoči-voči tejto totálnej dominancii mohol Deneen len rozhadzovať rukami a odporúčať ústup do malých spoločenstiev oddaných antiliberálnemu spôsobu života.

Po pol dekáde sa Deneenov prístup zmenil. Teraz ho povzbudzuje údajná globálna populistická vzbura a úspech antiliberálnych režimov, ktoré bezohľadne využívajú verejnú moc na presadenie vlastného chápania správnej morálky. Režim maďarského premiéra Viktora Orbána s jeho pronatálnou politikou a verejnou podporou kresťanstva je vzorom tohto typu politiky. Deneen a jeho kolegovia „integralisti“ sa okrem iného zjavne chcú vrátiť k otázke, prečo by mali byť štát a cirkev vôbec oddelení.

Konzervatívna revolúcia

V knihe Regime Change: Toward a Postliberal Future opisuje Deneen rovnakú realitu. Liberalizmus vo svojich „progresívnych“ a „klasických“ podobách je údajne všemocný, takže americké mestá chátrajú a utápajú sa v monotónnej ľahostajnosti a psychických ťažkostiach, zatiaľ čo vidiek trpí čoraz väčším zúfalstvom. Ak existuje nejaký posun oproti jeho predchádzajúcemu dielu, tak je to skutočnosť, že formálne ľavicové a pravicové frakcie sa teraz spolčili do jedného takzvaného „prebudeného kapitalizmu“, v ktorom ohavná manažérsko-technokratická trieda použila zbraň identitárnej politiky na ovládanie nižšej triedy.

Podobne ako iní americkí obchodníci s morálnou panikou, ani Deneen sa nevyhýba opisu súčasného života ako „totalitného“. Liberálny režim je síce podľa neho vyčerpaný, ale neustále si robí na svojich občanov ďalšie totalitné nároky a v mene oslobodenia ničí všetko, čo ešte zostalo zo sociálnej stability.

Keď sú ľudia nešťastní a frustrovaní, je čas na konzervatívnu revolúciu, ktorú vyvolá nová elita. Bez toho, aby bral do úvahy sociologický pohľad, Deneen vyhlasuje, že všetky politické zriadenia sú a navždy budú rozdelené medzi pár bohatých a zvyšnú masu, pričom tí druhí ľudia nachádzajú uspokojenie v stabilite a kontinuite. Neposkytuje však žiadne empirické dôkazy, len tvrdí, že je to to, čo väčšina obyčajných ľudí inštinktívne vyhľadá spolu s pocitom vďačnosti za minulosť a strachom z budúcnosti.

Ako správny leninista však Deneen neverí, že masy ľudí sú schopné pokojného a zároveň rázneho zvrhnutia skorumpovanej a korumpujúcej liberálnej vládnucej triedy (možno sa len pozastaviť nad otázkou, ako vyzerá zvrhnutie nerázne). Ľud si môže znechutiť nesvätú alianciu klasických liberálov, progresívnych liberálov a marxistov, ktorí napriek zjavným rozdielom zdieľajú ideál pokroku.

Ľud však sám osebe môže prejaviť len zárodky neartikulovaného odporu. Potrebuje novú elitu, ktorá by strhla neúprimnú meritokratickú masku liberálnej inteligencie a vytýčila cestu ku skutočnému konzervativizmu (na rozdiel od falošného konzervativizmu v podobe donorov Republikánskej strany).

Podľa Deneena história politického myslenia naznačuje dva spôsoby, ako skupiny mnohých a niekoľkých interagujú. Na jednej strane Machiavelli ukazuje, že sa môžu navzájom kontrolovať a vyvažovať, čo umožňuje slobodný spôsob života a zabraňuje jednej strane dosiahnuť trvalú nadvládu. Na druhej strane Aristoteles tvrdí, že namiesto rovnováhy moci potrebuje štátna moc „zmiešanú ústavu“ a miešanie medzi spoločenskými vrstvami, vďaka ktorému vznikne jedna veľká stredná vrstva (možno by to mohol byť návrat k starým dobrým časom, keď si šéf bral svoju sekretárku). V ideálnom prípade by potom politika ako celok presadzovala víziu konzervativizmu pre všetkých, teóriu, ktorú predkladá harvardský profesor práva Adrian Vermeule, sofistikovanejší obhajca nového antiliberalizmu ako Deneen, hoci nemenej zanietený vo svojom nadšení pre Orbánovu kleptokratickú autokraciu.

Po tom, čo sa rozhodol pre „miešanie“, Deneen strávi ešte mnoho strán vysvetľovaním, prečo masy potrebujú skutočne fungujúcu elitu, ktorá by ich chránila pred progresívcami aj ich vlastnými zlými inštinktmi. Tento scenár stavia do kontrastu so súčasnou situáciou, v ktorej bohatá elita a početná zvyšná vrstva ľudí v sebe navzájom vyvolávajú to najhoršie. Podľa Deneena sa tieto masy javia až veľmi pasívne a len mlčky prihliadajú na to, ako sa na nich táto malá skupinka bohatých pozerá zo sedadiel biznis triedy. Málokedy sa stane, aby autor písal tak povýšenecky o obyčajných ľuďoch, ktorých život a slušnosť si údajne váži. V Deneenovom rozprávaní bežní ľudia, ktorí uprednostňujú kontinuitu a žijú v organických komunitách, nezvládajú ani odovzdávanie vlastného dedičstva. Na to potrebujú elitu, ktorá by slúžila ako obranca kultúrnych tradícií, ktoré sa väčšinou vyvíjajú zdola.

Keďže ľud je taký bezmocný a beznádejný, situácia si vyžaduje nielen populistickú revoltu, ale aj upevnenie „aristopopulistického režimu“, ktorý bude pospolitý ľud vychovávať. Ľud podľa Deneena potrebuje lepšiu aristokraciu, ktorú prinesie svalnatý populizmus. Táto aristokracia by mala potom zabezpečiť pozdvihnutie bežného ľudu.

Kto toto potrebuje počuť? Možno bude Regime change užitočným manifestom pre ďalších samozvaných populistických pravičiarov, ktorí sa zriekli neoliberalizmu v prospech štátom presadzovanej konzervatívnej morálky. Ale táto skupina naozaj nepotrebuje sedieť na ďalších nudných prednáškach o nadčasových lekciách z Aristotela. Čo zúfalo potrebuje, je skôr politická strana založená na skutočnom sociálnom hnutí.

Koniec koncov, republikáni zostávajú v područí donorov, ktorí majú oveľa väčší záujem na znížení daní než na skratkách k zmene režimu. Podobne aj Tea Party, z ktorej sa nakoniec zrodil trumpizmus, bola prejavom „klasického liberalizmu“, ktorý Deneen tak horlivo odmieta („Dajte svoje vládne ruky preč od môjho Medicare!“). Mocné pravicové think-tanky vytrvalo presadzujú dogmu, ktorá tvrdí, že problémom je vláda. A ak si Deneenovu teóriu prečítajú bežní ľudia, pravdepodobne ich odradí to, čo jeden z kritikov správne nazval „dych vyrážajúcou“ povýšenosťou.

Priblížme si, čo sa stalo

Moyn súhlasí s Deneenom, že liberálny projekt spočíva v oslobodení, ale myslí si, že liberáli sami tento ideál opustili. Vo svojej krátkej, ale pútavej knihe Liberalism Against Itself: Cold War Intellectuals and the Making of Our Times (Liberalizmus sám proti sebe: intelektuáli studenej vojny a utváranie našej doby) tvrdí, že vplyvní liberáli zradili hlavný prísľub liberalizmu, keď reagovali na hrozné podmienky studenej vojny tým, že znížili svoje politicko-morálne očakávania a priklonili sa k postojom a myšlienkam, ktoré by sa najlepšie dali označiť za konzervatívne.

Podľa Moyna sebavedomá obhajoba liberalizmu s jeho ideálom tvorivého sebautvárania zmutovala do toho, čo harvardská politická teoretička Judith Shklar nazvala „liberalizmom strachu“. Cieľom politiky nebolo presadzovať to najspravodlivejšie, ale vyhnúť sa tomu najhoršiemu (podľa Shklarovej krutosti).

V zásade sa bolo treba obávať štátu, pretože by mohol vydláždiť cestu k novej totalite. Dejiny zďaleka neponúkali smer, ktorý by mohol poskytnúť nádej na ľudskú emancipáciu. Nemali tak žiadny význam. Všetky filozofie dejín bolo treba odmietnuť, aby neumožnili obetovať dnešného jednotlivca v záujme nejakej vzdialenej utopickej predstavy.

Tento opis je síce zjednodušený, ale nie je karikatúrou. Skutočne existoval myšlienkový prúd, ktorý možno označiť ako liberalizmus studenej vojny, a vykazoval niektoré črty, ktoré Moyn výstižne odsudzuje. Patrili k nim nedôvera k demokracii a politickej masovej mobilizácii (ktorá vyvolávala temné spomienky u mysliteľov s priamou skúsenosťou s totalitou), negatívne poňatie slobody (sloboda od štátu) namiesto toho pozitívneho (sloboda realizovať svoj potenciál, čo si môže vyžadovať štátne zdroje) ako aj tendencia vnímať život ako nevyhnutne tragický (odklon od predchádzajúcej liberálnej viery v pokrok).

Z filozofického hľadiska sa tragické smerovanie liberalizmu studenej vojny zrodilo z hodnotového pluralizmu. Keďže nie je možné realizovať všetko naraz, nie je možné vyhnúť sa ťažkým rozhodnutiam. Tento názor zdieľali aj dvaja protagonisti Moynovej knihy, filozofi Isaiah Berlin a Karl Popper. Ostatní jeho prívrženci však veľmi nezapadali do jeho ideového sveta a niektorí sa vôbec nedali nazvať liberálmi. Napríklad Hannah Arendt bola zarytou kritičkou liberalizmu a historička Gertrude Himmelfarb (matka Billa Kristola) bola významnou neokonzervatívkou.

Navyše, ak by Moyn medzi nich zaradil aj takého arciliberála z čias studenej vojny, ako bol francúzsky filozof Raymond Aron, bolo by ťažké, ak nie nemožné, obhájiť jeho tvrdenie, že všetci liberáli z čias studenej vojny sa nejakým spôsobom obrátili proti osvietenstvu. Že pociťovali neskrývané nepriateľstvo voči Karlovi Marxovi alebo že všetci mali úplne rovnaký vzťah k sionizmu. Je prinajmenšom sporné, keď kniha nespomína dôkazy, ktoré sú v rozpore s jej hlavnými tvrdeniami. Moynova úvaha o tom, ako sa vyvíjajú tradície, však naznačuje, prečo to tak mohol urobiť. Dôležité sú podľa neho nielen kanonizácie, ale aj „rekanonizácie“, ktoré obnovujú súpis „anjelov“ a „démonov“. Ak pridáme dostatok démonov, tradícia môže skončiť ako zdiskreditovaná.

V knihe sa nijako podrobne nerozoberajú myšlienky. Fascinujúca kapitola o americkom literárnom kritikovi Lionelovi Trillingovi ukazuje, že Moyn je jemný intelektuálny historik, ktorý je schopný oceniť psychologickú zložitosť liberálnych postojov z obdobia studenej vojny. Väčšinou sa však čitatelia rýchlo dostanú k pozorovaniam o dôsledkoch myšlienok. Moyn napríklad kvázi empiricky tvrdí, že ochota liberálov studenej vojny ponechať sociálny štát „bez ochrany“ pred neoliberálmi mala katastrofálne, až osudové dôsledky.

Ale je to naozaj tak? Niekto by mohol dočítať túto knihu s pocitom, že by sme žili v úplne inom svete, keby len niekto ako Berlin urobil veľkú verejnú prednášku o hrozbe, ktorú predstavuje neoliberalizmus (termín, ktorý by v tom čase mnohým ľuďom nedával veľký zmysel). To by sa muselo stať približne do roku 1969, pretože keď prišiel rok 1971, boj o správny sociálny liberalizmus sa zdal byť už prehratý. Koniec koncov, v tom roku americký liberálny filozof John Rawls vydal svoj opus magnum A Theory of Justice, v ktorom ponúkol obhajobu údajne neobhájiteľného sociálneho štátu.

Hoci Moyn správne kritizuje mnohých súčasných liberálov, ktorí sa v zúfalstve nad Trumpovým zvolením vrátili k akejsi minimalistickej verzii vnímania z čias studenej vojny, zdieľa ich predpoklad, že všetko sa týka liberalizmu a toho, čo robia alebo nerobia liberálne elity. Ako však ukazuje Rawlsov príklad, možno nie je vždy všetko o liberáloch a rozhodnutiach, ktoré urobili.

Je však potrebné povedať, že aj pri všetkej kritike Moynovho diela jeho kniha bezpochyby približuje chyby liberálov odvážnym a konštruktívnym spôsobom. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli liberálni intelektuáli príliš ochotní robiť kompromisy s neoliberálmi v mene presadzovania takzvaného vyzretého centralizmu, alebo, čo je horšie, v schvaľovaní mučenia (pretože tragické rozhodnutia sú nevyhnutné).

Späť k základom

Možno obnoviť autentický liberalizmus, ktorý údajne zradili liberáli studenej vojny? Táto otázka je čiastočne empirická a čiastočne filozofická. Moyn opisuje starší liberalizmus ako perfekcionistický a progresívny. Na dejiny sa pozerá ako na priestor príležitostí. Z praktického hľadiska sa zdá, že tento postoj sa v roku 2024 presadzuje len veľmi ťažko. Nie je však dostatočne zrejmé, či liberáli potrebujú veriť, že im história dáva impulz, aby mohli obhajovať svoje postoje.

Pod pojmom „perfekcionistický” Moyn myslí to, že liberálny projekt kedysi ponúkal predstavu života, ktorá sa sústreďovala na tvorivé a posilnené slobodné konanie. No hoci sa to javí ako atraktívna ponuka, nemusia ju preferovať ďalší. Liberáli presadzujúci takúto substantívnu víziu porušujú to, čo Özmen obhajuje ako záväzok liberalizmu k neutralite a nestrannosti. V knihe Was ist Liberalismus? (Čo je liberalizmus?), v ktorej pútavo argumentuje základné liberálne princípy, obhajuje tieto hodnoty ako nevyhnutné na to, aby jednotlivci mohli nasledovať svoje vlastné ideály toho, čo pre nich znamená dobre prežitý život.

Žiadne zásadné ponímanie spoločného dobra, či už náboženské, alebo svetské, by nikdy nemohlo splniť základnú požiadavku liberalizmu, aby bol politický poriadok spravodlivý pre všetkých, ktorí v ňom žijú. Tejto výhrade sa dá vyhnúť, ak sa na to pozeráte z Deneenovho uhla pohľadu: jednoducho presadzujete dobro kolektívu. Ale vzhľadom na neobmedziteľný individualizmus liberalizmu musí trvať na prvenstve rovnakej slobody pre všetkých jednotlivcov – zabezpečenej zákonom – utvárať si život podľa svojho úsudku (čo môže, ale nemusí viesť k niečomu, čo zodpovedá konvenčnej etike, alebo ešte k niečomu „kreatívnejšiemu“).

Özmen je presvedčená o objektívnej platnosti tejto koncepcie politického poriadku a vyčíta teoretikom, ktorí liberalizmus redukujú na jednu formu života, ktorá sa v niektorých krajinách objavila v posledných storočiach. Do tejto kategórie podľa nej patrí John Rawls, po tom, čo sa odklonil od zdôrazňovania liberalizmu s univerzálnymi ašpiráciami, a filozof Richard Rorty, ktorý považoval buržoázny liberalizmus za výsostne príťažlivý, ale v konečnom dôsledku podmienený súbor presvedčení.

Özmen tvrdí, že liberalizmus nie je metafyzickou pravdou, ale nie je ani len nejakou náhodou dejín a kultúry. Jednoducho je to tak, že žiadna iná koncepcia politického poriadku by nikdy nemohla byť spravodlivá pre každého jednotlivca, ktorý v nej žije. Liberalizmus dosahuje tento cieľ tým, že nie je neutrálny, pokiaľ ide o neutralitu. Obhajuje poriadok, ktorý umožňuje jednotlivcom správať sa podľa vlastného úsudku. Tento princíp je nevyhnutný na udržanie akéhokoľvek záväzku k slobode, ktorý, treba dodať, zahŕňa aj slobodu nežiť život tvorivého konania.

Autorka sa málo vyjadruje ku konkrétnym politickým výzvam, ale možno práve to dáva pri problematike tohto typu zmysel. Príliš veľa krízových diagnóz zamieňa konkrétnosti, ako napríklad nekalé ekonomické dohody, so základnými morálnymi záväzkami, hoci tie druhé majú s tými prvými len málo spoločného. Ako by tvrdil aj Moyn, logika neoliberalizmu nie je nejakým spôsobom vpísaná do liberalizmu ako takého.

„Ak máte pochybnosti, bojujte za liberalizmus!“ je Özmenovej záverečné odporúčanie, ktoré môže znieť ako druh minimalistického, rozčarovaného liberalizmu, ktorý podľa Moyna mieri príliš nízko. Jej kniha je však svojou filozofickou jasnosťou a morálnou silou užitočnou príručkou pre tých, ktorí by liberalizmus už z princípu považovali za samoľúbu ideológiu určenú pre úspešných ľudí, alebo pre kruté formy kapitalizmu a kolonializmu. Vzhľadom na to, že niektorí autori nám chcú nanútiť konzervatívnu morálnu ortodoxiu zhora nadol, je bezpochyby vhodné zamýšľať sa nad alternatívami.

Patrick J. Deneen, Regime Change: Toward a Postliberal Future, Sentinel, 2023.

Samuel Moyn, Liberalism Against Itself: Cold War Intellectuals and the Making of Our Times, Yale University Press, 2023.

Elif Özmen, Was ist Liberalismus? (What Is Liberalism?), Suhrkamp Verlag, 2023.