Slovák v Kanade: Cirkev je v Quebecu marginalizovaná, ale otvorená. Máme dúhový kostol s kaplnkou za obete HIV

Matúš Macurák vyrastal v Tatranskej Lomnici v konzervatívnom katolíckom prostredí, na gymnázium chodil do Popradu a na vysokú školu do Prešova. Potom sa zamestnal ako učiteľ na gymnáziu v Prešove, kde sa hneď stal triednym, vedúcim predmetovej komisie a mal na starosti jazykové olympiády.

Ale osobný život nemal žiadny. Nielen pre obrovský objem práce, ale aj preto, lebo na konzervatívnom východe to ako gej nemal ľahké.

Pobyt na ročnom dobrovoľníckom programe v Liverpoole mu ukázal, že nielen život, ale dokonca aj viera a cirkev môžu byť iné, inkluzívnejšie, univerzálnejšie. Odišiel do Prahy, kde prežil formatívne roky a chodil na tajné omše pre veriacich gejov, a potom do kanadského Montrealu, kde na LGBTI+ ľudí neútočí ani cirkev.

„Posledné prieskumy hovoria, že v Kanade je za manželstvá LGBTI+ ľudí viac ako 70 percent populácie, čo znamená, že podpora je tu skutočne vysoká, a je to tak všeobecne akceptované, že keby cirkev aj chcela byť proti, komu by to hovorila? Tým starcom a starenkám v kostole?“ pýta sa Macurák. „Polovica nepočuje, čo kňaz rozpráva, a mnohí majú vnučky a vnukov, ktorí sú queer.“

V Montreale majú dokonca dúhový kostol aj s kaplnkou za obete vírusu HIV.

S Matúšom Macurákom okrem iného rozoberáme:

• prečo sú omše na Slovensku strohé, ako vyzerajú v Kanade a aké rozdiely videl medzi cirkvou na Slovensku a na Západe;
• prečo sa mu ako gejovi žilo v Prahe lepšie, ale teraz spätne si uvedomuje, že to stále nebolo úplne ono;
• ako vyzerá dúhový kostol v kanadskom Montreale a ako kanadskí politici zdôrazňujú dôležitosť inklúzie a multikulturality;
• ako sa žije vo frankofónnom Quebecu, ktorý je na rozdiel od anglofónneho zvyšku Kanady katolícky a nie protestantský;
• že bielym heterosexuálnym kresťanom s vysokoškolským vzdelaním sa na Slovensku žije dobre, ale kto vybočuje zo štandardu, má to ťažšie.

Ako si spomínate na svoje detstvo?

Nebolo nejaké veľmi šťastné, ale ani nešťastné. Pochádzam z veľmi konzervatívnej rodiny, pričom to môže byť až eufemizmus, povedal by som, že v niektorých ohľadoch bola až spiatočnícka. V mladosti som bol aktívny v mládežníckom kostolnom spolku, s ktorým sme chodievali do Nemecka do sesterskej farnosti. Mal som teda intenzívny farský život vo farnosti Vysoké Tatry. To pokračovalo aj na vysokej škole, pretože po prvom ročníku som bol v rámci dobrovoľníckeho cirkevného programu vo Veľkej Británii v Liverpoole, kde som rok pracoval so zrakovo postihnutými deťmi.

Liverpool je skvelý. Bol to môj prvý skutočný kontakt so Západom a nasával som atmosféru slobodného sveta. Nemám na mysli nejakú bujarú zábavu, lebo som tam bol v rámci cirkevného programu. V tejto cirkevnej komunite bolo ešte dievča z USA, jedno zo Zambie, chalan z Talianska a všetci sme boli kresťania. Ale uvedomil som si, že naše prežívanie viery bolo veľmi odlišné.

V čom odlišné?

Na Slovensku máme prítomný naratív – a to nielen v otázkach cirkvi a viery –, že sme niečo výnimočné, čosi mimoriadne. Na Bratislavskom hrade vztýčia sochu slovenskému „kráľovi“, Cyril a Metod sa vyhlasujú za našich. Ako keby sme pomaly my Slováci vynašli vieru. Hovoríme o našich tradičných hodnotách, teraz to rada opakuje aj pani ministerka kultúry, ale vedeli by ste povedať jednu vec, jednu jedinú, ktorú máme na Slovensku a nikde inde ju nemajú? Slovensko nie je ostrov, ktorý bol stáročia izolovaný a na ktorom by sa civilizácia vyvíjala nejakým iným spôsobom. Sme historickou súčasťou Rakúsko-Uhorska, strednej Európy, sme okrem toho multietnická krajina, kde cez Rusínov máme spoločné vlastnosti s Ukrajincami, cez Goralov s Poliakmi, na juhu máme Maďarov a na západe Záhorákov, a tak ďalej.

Aj katolícka cirkev je medzinárodná, univerzálna organizácia, ale na Slovensku som vnímal rétoriku, akoby sme my boli nejaký ostrovček, ktorý zachráni civilizáciu a celé kresťanstvo. Akoby sme my Slováci boli nejakí iní kresťania. Potom prídete do Nemecka alebo idete na omšu v Holandsku, Británii, Kanade a vidíte, že všetci sme katolíci bez ohľadu na národnosť, všetci sa hlásime k tej istej cirkvi. Prístup, jazyk a prežívanie omší sú tam však často iné ako na Slovensku.

Neďaleko môjho bytu v Montreale je poľský kostol, kam občas nostalgicky zájdem, lebo mi pripomenie Slovensko. Ale nechodím tam často, lebo nemá dušu. Ľudia tam sedia vzadu, je to monotónne, vážne, omša je taká odrapotaná. Keď idem do frankofónneho alebo anglofónneho kostola, je to úplne iné. Živšie. Kňaz sa ľuďom prihovára, rozpráva sa s nimi alebo dokonca ide medzi nich. Páči sa mi aj ten štandard, že kňaz na začiatku a na konci omše stojí pri dverách, všetkých víta a lúči sa s nimi, pozdraví sa, podá im ruku. Na Slovensku sa omše často tak „odbavia“.

Nemáte pocit, že cirkev v niektorých krajinách je aj otvorenejšia menšinám? Napríklad v Nemecku je liberálna vetva, požehnávajú páry rovnakého pohlavia.

Určite, ja osobne si myslím, že to, čo robí nemecká cirkev, je správne. Chápem, že katolícka cirkev nemôže zo dňa na deň zmeniť doktrínu, pretože hrozí, že niektoré krajiny by sa odtrhli, napríklad Uganda, v ktorej LGBTI+ ľuďom hrozí trest smrti. Asi sa nedá použiť na globálnu cirkev jedna šablóna, takže to treba riešiť pastorálne a pristupovať k citlivým otázkam podľa danej spoločnosti. Možno sa tak vytvorí príklad pre iné krajiny a spoločnosti. Možno pomôže to, že jedna cirkev bude o niektorých témach diskutovať. V Nemecku o tom dlho diskutovali. Na Slovensku vnímam veľký strach kňazov sa vôbec vyjadriť k citlivým témam. Podľa mňa by na Slovensku aj bolo veľa kňazov, ktorí by boli otvorenejší a progresívnejší, ale majú strach.

Ako to bolo v Prahe? Pred rozhovorom ste mi povedali, že roky strávené v českej metropole pre vás boli veľmi formatívne. Ako ste sa tam dostali?

Po výške som štyri roky učil na gymnáziu. Na jednej strane to boli skvelé štyri roky, ja veľmi rád učím, ale na druhej strane to bolo extrémne náročné. V roku 2007 som nastupoval s platom 480 eur v čistom, potom som mal, myslím, 540 eur. Prvý rok som býval sám, zaplatil som nájom, mestskú dopravu a nezostali mi žiadne peniaze. Na gymnáziu som mal plný úväzok, ale musel som ešte učiť v jazykovej škole ďalších 16 hodín týždenne, aby som vyžil. Niektoré dni som pracoval od siedmej rána do pol ôsmej večer len s drobnými prestávkami.

Odmaturoval som štvrtákov a nastal čas na zmenu. Vtedy som býval s jedným manželským párom, lenže oni si postavili dom a mali sa sťahovať, pričom sám by som náš nájom neutiahol. Zhodou okolností môj kamarát z Tatranskej Lomnice už žil v Prahe a mal v tom čase voľnú izbu vo svojom ubytovaní. Tak som odišiel.

Dnes už viem, že tam bol aj iný, podvedomý dôvod. Bol to môj únik zo Slovenska súvisiaci s tým, že som gej. Bol som učiteľ gej na kresťanskom slovenskom východe. Nevravím, že sa tak nedá žiť, veľa LGBTI+ ľudí tak žije, ale ja som tak nechcel žiť dlhodobo. Pýtal som sa sám seba: Budem celý život sám? Môžem sa krátkodobo sústrediť na prácu, ale nevidel som možnosť mať osobný život. Ušiel som, lebo tam pre mňa nebolo miesto.

V Prahe ste sa cítili voľnejšie?

Praha bola v tomto smere skvelá, uvoľnenejšia, anonymnejšia. Ku koncu času stráveného v Prahe sme mali takú malú skupinku gejov kresťanov, mali sme tajné omše, normálne s kňazom, pre veriacich gejov. Po omši sme si vždy išli niekam sadnúť a rozprávali sme si príbehy a skúsenosti. Bolo nás desať až pätnásť a zaujímavé je, že len dvaja sme boli z tradične katolíckych rodín, ostatní boli konvertiti z úplne ateistických rodín, ktorí sa k viere dostali sami, ale z cirkvi boli zväčša vytlačení, lebo boli LGBTI+. Páčilo sa mi, že oni si vieru zvolili. Na Slovensku sa väčšinovo rodíme katolíkmi, väčšinovo sme kresťania, ale koľkí ľudia reálne žijú podľa kresťanských hodnôt?

Cítili ste sa prijatý tým, že ste spoznali ľudí, pred ktorými ste mohli byť sám sebou?

Áno, a nielen s týmito veriacimi gejmi. V Prahe som hral volejbal v LGBTI+ tíme a to úplne zmenilo môj život, lebo som sa zrazu ocitol v početnej skupine ľudí, ktorí boli ako ja. V lete sme hrávali plážový volejbal, v zime halový, turnaje boli každú chvíľu. Chodili sme na medzinárodné súťaže do Nemecka, Rakúska, na Slovensko, stále sa niečo dialo. Bolo to úžasné, spoznal som tam množstvo skvelých ľudí, ktorí sa stali mojou rodinou.

Cítili ste sa uvoľnenejšie aj medzi heterosexuálnymi obyvateľmi Prahy? Napríklad v práci?

Pracoval som tam pre webovú doménu .eu a neskôr pre poskytovateľa cloudových a webhostingových služieb. V oboch prípadoch som mal na starosti Česko a Slovensko. Pracovať v korporáte bola skvelá skúsenosť, v medzinárodnom prostredí, v angličtine, naučil som sa pohybovať v biznisovom prostredí, chodil som po rôznych pobočkách, ktoré sme mali, či už v Belgicku, Taliansku, alebo vo Švédsku. Bolo to medzinárodné, multikultúrne prostredie a mal som tam prvýkrát možnosť zažiť, aké je pracovať niekde, kde sa môžem s kolegami otvorene rozprávať o svojej orientácii. Mal som priateľa a zrazu som ho mohol predstaviť kolegom bez toho, aby pokukovali a ohovárali ma za chrbtom. Zdôverovať sa o osobnom živote bola veľmi zaujímavá skúsenosť, lebo to, že sa málokedy o svojom súkromí môžeme s ľuďmi rozprávať, je trauma, ktorú si nesieme životom. Bolo to oslobodzujúce.

Teda, vtedy sa mi to tak zdalo. Keď sa na to pozriem spätne, vidím, že aj Česko je stále stredná Európa, postkomunistický priestor. Manželstvo pre všetkých je už neviem koľko rokov v českej snemovni a stále vyťahujú tie isté hlúpe argumenty (poslaneckou snemovňou prešla zmena legislatívy, ale zväzky párov rovnakého pohlavia sa stále nebudú nazývať manželstvom, iba partnerstvom – pozn. red.). Majú veľký Pride v auguste, majú gej podniky, ale stále sa tam po sídliskách bojíte ísť a držať sa s priateľom za ruku.

Čítala som, že Kanada je najprijímajúcejšia krajina na svete pre LGBTI+ ľudí. Je to tak?

Keď sa na začiatku nového rokovacieho roka otvára parlament, sedí tam premiér a generálny guvernér číta program vlády na nadchádzajúci rok. Nepamätám si rok, keď by nespomenuli diverzitu, inkluzivitu, LGBTI+ ľudí, samozrejme, aj práva pôvodných obyvateľov a iných skupín. Inými slovami, vždy tam zaznie, že nesmieme zabúdať na menšiny.

Pre mňa je tu úplne prirodzené povedať kolegom v pondelok ráno pri káve, že s partnerom sme boli cez víkend na korčuliach. Alebo pri „small talku“ s obchodným partnerom povedať, že s partnerom ideme na dovolenku. Je to normálna vec a nikto sa nepozastaví nad tým, že mám partnera. Sú to často také drobnosti, ktoré si možno ani neuvedomujete, ale keď na Slovensku niekomu poviete, že máte partnera, tak ten človek často zareaguje: „Fakt? Ja by som to o tebe nikdy nepovedal.“ Prečo? Lebo nemám prefarbené vlasy a nemávam rukou pri každom geste? To sú hlúpe stereotypy.

Takže sa necítite na okraji, ale ste súčasťou rôznorodej spoločnosti.

Samozrejme. Ale musím dodať, že žijem v Quebecu, čo je taký štát v štáte. Anglofónnu Kanadu veľmi nepoznám, pričom regionálne rozdiely sú tu iste značné. Kanada je obrovská, z Halifaxu do Vancouveru to máte 4500 kilometrov, to je ako z Ankary do Reykjavíku alebo z Kyjiva na Azorské ostrovy. V každom prípade, na federálnej úrovni sú manželstvá zrovnoprávnené od roku 2005, v Quebecu od roku 2004. Ak hovorím o Quebecu, tak akceptácia LGBTI+ ľudí je tu veľmi, veľmi vysoká. Neviem si predstaviť, že by tu na nás niekto bol agresívny, keď sa s priateľom pri prechádzke na vidieku držíme za ruku. Je pritom úplne normálne, že sa chceme držať za ruku a som rád, že sa nemusím obzerať, či sme v bezpečí. Je to človek, ktorého milujem, a chcem ho chytiť za ruku, čo je na tom nenormálne?

Ako je to tam s cirkvou a vierou?

Zo slovenského pohľadu je Quebec v tomto smere akási prípadová štúdia. Tým, že sa v 18. storočí stal po prehre Francúzov súčasťou britského impéria a vládu prebrala britská štátna správa, cirkev akoby nahrádzala štát. Až do 60. rokov 20. storočia mala takmer neobmedzenú moc v zdravotníctve, školstve, sociálnych veciach a inde. Na videách a vo filmoch zobrazujúcich významné udalosti v Montreale alebo Quebec City z 50. alebo 60. rokov neexistuje, aby vedľa premiéra nestál arcibiskup alebo kardinál.

V 60. rokoch prebehla Révolution tranquille, teda pokojná revolúcia, a cirkev tú transformáciu nezvládla. Dnes sú Quebečania síce formálne katolíci, ale návštevnosť bohoslužieb je v Quebecu najnižšia zo všetkých kanadských provincií napriek tomu, že to bola bašta katolíckej cirkvi. Zjednodušene sa dá povedať, že Quebečania sú frankofónni katolíci, zatiaľ čo zvyšok Kanady sú anglofónni protestanti.

Montreal ako pôvodne robotnícke mesto je plný obrovských kostolov, ktoré majú bežne aj tisíc miest na sedenie, pričom v nedeľu tam sedí 25 ľudí, niekde možno 60. Z toho polovica sú imigranti z Haiti, Konga a iných bývalých francúzskych kolónií. Druhá polovica sú Quebečania, ktorých vekový priemer je 90 rokov. Bežný Quebečan má možno cirkevný krst a pohreb, ale medzi tým nemá s cirkvou nič spoločné.

Zapája sa ešte cirkev do politiky?

Nie, je tu prísna odluka cirkvi od štátu. Veľmi prísna. V rokovacej sále quebeckého parlamentu, to je takzvaný Modrý salón, je veľké kreslo, kde sedí predseda parlamentu, a za ním na stene bol odjakživa kríž. Pred pár rokmi si parlament sám jednohlasne odhlasoval, aby ho zvesili. Quebec je predsa frankofónna provincia, podobne ako Francúzsko má veľmi prísnu odluku cirkvi od štátu a používanie cirkevného symbolu v parlamente je absolútne neprípustné.

A vyjadruje sa cirkev napríklad k ľudskoprávnym alebo kultúrnym otázkam?

Tu v Quebecu je cirkev taká marginalizovaná, že by ju ani nikto nepočúval. Majú veľa škandálov a vlečúcich sa problémov. Quebecká cirkev je síce veľmi bohatá, ale prednedávnom preletela médiami správa z atlantickej provincie Newfoundland a Labrador. Aby vyplatila kompenzácie obetiam zneužívania predstaviteľmi cirkvi, tamojšia arcidiecéza St. John’s musela predať všetky kostoly na území arcidiecézy vrátane katedrály v hlavnom meste. Áno, dobre počujete. Všetky.

Mimochodom, 19. marca bude 20 rokov od legalizácie manželstva pre všetkých v Quebecu. 20 rokov! Na Slovensku o tom ani diskusia nie je prípustná. Posledné prieskumy hovoria, že v Kanade je za manželstvá LGBTI+ ľudí viac ako 70 percent populácie, čo znamená, že podpora je tu skutočne vysoká, a je to tak všeobecne akceptované, že keby cirkev aj chcela byť proti, komu by to hovorila? Tým starcom a starenkám v kostole? Polovica nepočuje, čo kňaz rozpráva, a mnohí majú vnučky a vnukov, ktorí sú queer. To by skutočne musel byť extrémistický kňaz, ktorý by sa rozhodol vyťahovať takéto témy.

My tu dokonca máme dúhový kostol. Uprostred štvrti Gay Village je Kostol sv. apoštola Petra. Chodia tam starí gejovia a lesby – je to ich kostol. Donedávna bol vyzdobený obrovskou dúhou, ktorá sa tiahla od oltára celou loďou kostola. Je tam aj kaplnka za obete vírusu HIV. Neviem si predstaviť, že by niečo takéto existovalo na Slovensku.

Ako ste sa vlastne dostali do Kanady?

Ako slepé kura k zrnu. Mal som vtedy priateľa v Prahe, s ktorým sme sa pokúsili dostať víza „work and travel“ do Kanady, na čo má každý štát nejaké kvóty. Prihlásite sa, ak vás vylosujú a dodáte potrebné papiere, dostanete víza. Ja som sa prihlasoval ako Slovák cez Slovensko a vtedajší priateľ ako Čech cez Česko. Ja som pozvánku dostal, on nie. Tak sme si povedali, že nejdeme. Lenže potom sme sa rozišli. Vzápätí sa mojej mame, ktorá už bola chorá, začal veľmi rýchlo zhoršovať zdravotný stav a v novembri toho roku zomrela. Mne stále zostával čas na vycestovanie. Po konzultáciách s rodinou a priateľmi som do týždňa dal výpoveď a do dvoch mesiacov som bol v Kanade. Plán bol odísť na rok, ale už som tu šesť rokov a neplánujem sa vrátiť. Mal som šťastie na prácu.

Čo znamená, že ste mali šťastie na prácu?

Viete, vďaka komu som sa dostal k práci? Vďaka Ficovi. Priletel som do Kanady 24. januára 2018. Krátko nato zavraždili Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Na Slovensku sa začali protesty. Ja som síce človek aktívny, angažovaný, ale vždy, keď sa na Slovensku protestuje, som niekde preč. Potom sa protesty začali aj po svete, vo Washingtone, Vancouveri, v Sydney, tak som si povedal, že niečo malé zorganizujem v Montreale.

Napísal som do facebookovej skupiny Slováci a Česi v Kanade, že organizujem protest. Prihlásil sa naň aj Slovák Ďuro, ktorý prišiel s ďalšími kolegami. Ako sa ukázalo, Ďuro pracuje v IATA (Medzinárodné združenie leteckých dopravcov) a povedal mi, že tam majú vzdelávacie oddelenie. Poslal som im životopis, prešiel piatimi kolami pohovorov a prácu som dostal. Čiže, stručne povedané, vďaka Ficovi.

A čo konkrétne teda robíte?

IATA produkuje rôzne štandardy pre letecký priemysel a u nás na vzdelávacom oddelení robíme podľa nich kurzy a vzdelávacie programy. Ja mám na starosti akademické programy, ktoré robíme s univerzitami.

Ste Kanaďan alebo Slovák?

Mám dve občianstva, teraz mám čerstvo kanadské. Moja kanadská identita je otázka voľby, zatiaľ čo moja slovenská identita je dôsledok toho, kde som sa narodil. Kedysi som to vnímal tak, že byť Kanaďanom nič neznamená, veď oni nemajú jeden jazyk, jedno náboženstvo, jednu farbu pleti, jednu kultúru, jedny zvyky, ale že byť Kanaďanom je vlastne len mať kanadský cestovný pas. Dnes to vidím úplne inak. Dnes, naopak, vidím skôr záťaž našich európskych národných identít. Niekto môže žiť na Slovensku 30 rokov, môže byť druhou alebo treťou generáciou prisťahovalcov, ale stále bude len Vietnamec, Arab alebo Ind. Nebude Slovák.

V Prahe som mal spoluhráča, etnického Vietnamca. Keď hľadal byt, po telefóne nebol problém, lebo rozprával perfektnou češtinou. Keď sa s majiteľom bytu stretol osobne, odrazu bol problém, lebo bol vietnamského pôvodu. V Kanade som sa, naopak, stal občanom štátu, máme tu všetci nejakú spoločenskú dohodu a ako občan prispievam k dobru tohto štátu. Nie som tu hosť, ale som rovnaký Kanaďan ako premiér Justin Trudeau, ako náš quebecký premiér, ako ktorýkoľvek iný Kanaďan. Mám tie isté práva a som rovnakou súčasťou spoločnosti. Ale pozrite sa, ako sa Slovensko napríklad správa k Rómom.

Quebec je trochu zvláštny prípad, je to akási kombinácia severoamerického a európskeho, a práve preto je Montreal podľa mňa skvelé miesto na život. Quebečania sú v rámci Kanady uznaní ako národ, takže tu cítiť istý nacionalizmus. V provinciách ako Manitoba, Britská Kolumbia, Nové Škótsko a podobne nepoviete, že ste Manitobčan alebo Novoškót. Ale v Quebecu vám ľudia povedia, že sú Quebečania. S úsmevom hovorím, že už som sa stal Kanaďanom, ďalší krok je stať sa Quebečanom. Prosto, montrealská kombinácia severoamerického multikulturalizmu a quebeckého nacionalizmu mi vyhovuje.

Povedali ste, že sa už neplánujete vrátiť na Slovensko. Prečo?

Lebo sa mi tu žije dobre. Montreal je skvelé miesto na život. Je tu kultúra, šport, príroda, parky, Montreal je skvelý pre cyklistov, po meste je asi 900 kilometrov cyklotrás. Je dobre prepojený so svetom. Ono sa zdá, že som ďaleko, ale z Montrealu do Viedne letím sedem a pol hodiny, toľko som jazdil na východné Slovensko vlakom z Prahy. Montreal je inkluzívny, dynamický, sú tu skvelé pracovné možnosti, je to „hub“ technológií, letectva, všetkého možného. Kanada je bohatá, vyspelá a v porovnaní s USA aj socialistická. Máme tu verejné zdravotníctvo, dôchodky. Je tu vysoká stredná dĺžka života, veľa ľudí sa tu dožíva skutočne vysokého veku. Okrem toho mám rád francúzštinu. A tiež tu mám priateľa Kanaďana, s ktorým sme spolu už päť rokov. V Kanade som doma, cítim sa tu prijatý.

Viete, nechcem byť negatívny, lebo to nie je o tom, že na Slovensku sa žije zle. Myslím si, že moja slovenská bublina, moji bývalí kolegovia, priatelia z detstva a podobne, sa majú na Slovensku dobre. Dokonca by som povedal, že v mnohom lepšie ako ja. Každý má byt, auto, lietajú na dovolenky a tak ďalej. Myslím si, že ľudia z mainstreamu sa vedia mať na Slovensku dobre, teda bieli heterosexuálni kresťania s vysokoškolským vzdelaním. Ale ak ste mimo tohto stredného prúdu, nežije sa vám ľahko. Dôchodcovia, mladí ľudia, menšiny, Rómovia, LGBTI+ ľudia… Som gej a pre mňa sú práva LGBTI+ ľudí základ. Kedy bude LGBTI+ ľuďom na Slovensku lepšie? O desať, dvadsať rokov? Ja mám 41 rokov, dokedy mám čakať? Poznám veľa príbehov zväčša mladých gejov, ktorí žili alebo študovali v zahraničí, niektorí sa vrátili na Slovensko – do Bratislavy! –, a teraz chodia po terapiách a trpia, mnohí majú strach.

Cítili ste na Slovensku homofóbnu atmosféru?

Myslím si, že gejovia na Slovensku sú od detstva zvyknutí sa neustále obzerať cez rameno a dávať si pozor, či ich niekto nejde tĺcť. Ja som síce nezažil nikdy priamo šikanu, ale to vďaka tomu, že som si dával obrovský pozor, aby na mne nebolo nič vidno. Nebol som nikdy sám sebou. Na Slovensku zavraždili dvoch ľudí pred gej barom len preto, lebo boli LGBTI+. Za bieleho dňa. Nech ma za toto vyjadrenie lynčuje, kto chce, ale Slovensko je podľa mňa homofóbna krajina s malými liberálnymi bublinami. Premiér a ministri sa vyjadrujú veľmi agresívne voči LGBTI+ ľuďom. Je to aj xenofóbna a rasistická krajina, ktorá Rómov nazýva „neprispôsobiví občania“. Ale veď etnický Róm je rovnaký občan Slovenskej republiky ako biely etnický Slovák.

A čo predvádza súčasná vláda? Fico, Danko, Pellegrini… Ja chápem, čo chce Milan Šimečka povedať, keď hovorí, že treba ísť na Slovensko a bojovať za lepšiu budúcnosť krajiny. Súhlasím, ale pre mňa osobne sú LGBTI+ práva existenčnou otázkou. Preto nemám výčitky, že tam nie som. Som poctivý volič, dokonca na druhé kolo prezidentských volieb letím z Kanady na Slovensko a dúfam, že stihnem aj nejaký protest. Konečne chcem ísť na Slovensku na protest. Volím, agitujem medzi svojimi priateľmi na Slovensku, ale tá moja skupina ľudí, s ktorými sa hodnotovo a politicky zhodnem, je v porovnaní s ostatnými ľuďmi veľmi malá a pre zvyšok ľudí zrejme nepodstatná.