Zákaz mobilov šikanu nevyrieši. Ale môže mať vplyv na duševnú pohodu detí, hovorí odborníčka z ministerstva školstva

Minister školstva Tomáš Drucker (Hlas) minulý týždeň ohlásil, že uvažuje nad zákazom používania mobilov v školách. Na ministerstve zasadá skupina odborníkov, ktorá má nastaviť konkrétne pravidlá, ako by mohli byť mobily regulované. Drucker tvrdí, že deti na prvom stupni základnej školy budú mať mobily regulované prísnejšie ako staršie deti.

Odborníčka Lenka Svoradová v rozhovore vysvetľuje, ako odborníci premýšľajú nad zákazom mobilov v školách. Opierajú sa aj o výsledky medzinárodného testovania PISA, ktoré napríklad ukázali, že veľa mladých Slovákov a Sloveniek sa cíti bez mobilu nervózne. „Zistili tiež, že najnižšiu mieru rozptýlenia pozornosti žiakov mali tie školy, ktoré mobily úplne zakazovali,“ vysvetľuje Svoradová, ktorá je projektová manažérka pre duševné zdravie na ministerstve školstva.

Prečo pri duševnom zdraví hovoríme o mobiloch? Vstupujú tak zásadne do duševného života detí? 

Najprv musím spresniť, že samotná regulácia mobilov nie je nosnou témou v rámci dlhodobých priorít ministerstva školstva v oblasti duševného zdravia. Priority máme v prvom rade zamerané na prevenciu. V otázke mobilov v školách platila do roku 2022 vyhláška, ktorá hovorila, že na vyučovaní sa nesmú používať mobilné telefóny, ak nie je udelená výnimka. Pred dvoma rokmi sa však táto vyhláška zmenila. Medzi odborníkmi vyvstala potreba znova o tejto vyhláške diskutovať.

Prečo? 

Máme najnovšie dáta z výsledkov testovania PISA, ktoré hovoria o negatívnom vplyve mobilov na schopnosť udržiavať pozornosť. Tá vplýva nielen na dosahovanie výsledkov, ale je dôležitou súčasťou aj duševného zdravia. Aplikácie v mobiloch sú dnes navrhnuté tak, aby nás vťahovali a udržiavali v hre. Pracujú teda s úrovňami dopamínu, ktorý sa vyplavuje pri ich používaní a láka nás neprestať v tom. Veď to poznáme aj my dospelí.

Hovoríte však, že používanie mobilov nie je kľúčová otázka pri duševnom zdraví. Teda neznamená to, že ak zakážeme mobily na školách, duševné zdravie sa zázračne vyrieši. 

Určite nie. Ale vieme, že mobily majú vplyv na duševnú pohodu detí, a ich reguláciou sa predpokladá zlepšenie.

Podľa novej vyhlášky teraz platí, že každá škola sa môže sama rozhodnúť, ako bude používanie mobilov regulovať. Ale ani predošlá vyhláška, platná do roku 2022, nebola úplným zákazom. Hovorila o zákaze mobilov „počas vyučovania“ – čo si niektoré školy vyhodnotili tak, že deti môžu mať mobily napríklad cez prestávky. Ako to bude vyzerať teraz? Pôjde o úplný zákaz mobilov? 

V tomto bode nevieme povedať viac než to, čo povedal pán minister.

Zdalo by sa, že mobily zasahujú do praktických vecí – dieťa sa ich vinou neučí, prokrastinuje, zabudne vyniesť smeti. Ale ako ovplyvňujú duševné zdravie? 

Problém nie je samotná skrinka, teda mobil ako hardvér. Ide o to, ako ho využívame. Rozmach aplikácií predbehol digitálne vzdelávanie naprieč vzdelávaním. Nebolo to tak, že ešte predtým, než sa stali sociálne siete populárnymi, sme mali všetci vzdelávanie o ich následkoch. Nemali sme čas najprv deti vzdelávať o tom, ako môžu vplývať napríklad na poruchy príjmu potravy či závislosti. Rozmach digitálnych technológií bol taký rýchly, že sa nielen pre deti, ale aj pre dospelých stálo výzvou regulovať obsah, ktorý prijímame. Schopnosť kontrolovať to, ako používam digitálne technológie, môže zmierniť ich dosah na duševné zdravie.

V medzinárodnom meraní PISA sa detí pýtali na to, či sa cítia bez mobilu nervózne. Naši 15-roční žiaci skončili pod priemerom krajín OECD. Ako tieto výsledky vnímate? 

Asi 40 percent detí odpovedalo, že sa bez mobilu nikdy alebo takmer nikdy necítia nervózne. To znie ako dobrý výsledok, no sme stále pod priemerom OECD krajín, kde takto odpovedala polovica detí. Navyše v porovnaní s inými krajinami výrazne viac slovenských detí odpovedalo, že sa bez mobilu cíti nervózne vždy alebo takmer vždy.

Čo to znamená, ak je dieťa nervózne bez mobilu? 

Odpovedí je veľa, jednou z nich môžu byť aj signály, že ide o návyk. Ak však spozorujeme, že dieťa sa cíti nervózne bez mobilu, môžeme sa pýtať: Buduje dostatočne vzťahy mimo digitálnych technológií? Je mobil prioritný spôsob, ako dieťa udržuje kontakty? Majú pocit, že bez mobilu nevedia, čo sa deje, že sú mimo diania? Som nervózny, keď nestihnem pozrieť každé nové video youtubera? Neviem, čo by som iné robil?

Môže teda nervozita vyplývať aj z toho, že bez mobilu nevedia, čo robiť – nudia sa? 

Áno, ale v tomto prípade to úzko súvisí s vytvorením návyku. Ak som zvyknutý vypĺňať každý voľný priestor mobilom, hoci by som to mohol využiť inak, napríklad iba obyčajným nudením sa. Mnohí odborníci poukazujú na to, ako dokáže byť nuda pre deti aj prospešná a inšpiratívna k iným aktivitám. No mobilné telefóny sa môžu použiť aj ako forma mechanizmu vytesnenia, aby sa dieťa vyhlo negatívnym emóciám.

Ako môže rodič zistiť, či dieťa pozerá do mobilu preto, lebo uniká pred negatívnymi myšlienkami? 

Jednoducho – začať sa o tom rozprávať. Je dôležité viesť rozhovory, aj každý so sebou, dospelí a deti navzájom. Prvý dobrý krok môže byť otázka, čo nám dáva a čo berie čas strávený so smartfónom. Znie to jednoducho, ale je dobré si tieto otázky vyjasňovať aj sám v sebe, pretože mnohí nad tým aktívne nepremýšľame.

Učitelia aj po pandémii hovorili, že sústredenie a udržanie pozornosti je problém. Ako veľmi to súvisí s digitálnymi technológiami? 

O tom nám tiež niečo povedali merania PISA, ktoré sa pýtali aj na to, ako školy regulujú používanie mobilov. Zistili, že najnižšiu mieru rozptýlenia pozornosti žiakov mali tie školy, ktoré mobily úplne zakazovali. Horšie na tom boli tie školy, ktoré mali dohodnuté nejaké formy pravidiel. Dobre dopadli tie školy, kde mali jednotliví učitelia dohodnuté pravidlá so svojimi žiakmi. Nižšiu mieru rozptýlenia vykazovali aj tie školy, ktoré robili kurzy či vzdelávanie o digitálnych technológiách.

V meraní porovnávali výsledky detí z matematiky a to, koľko času trávia používaním digitálnych technológií. Ukázalo sa, že ak technológiu používajú na zábavu viac ako hodinu denne, radikálne im klesá skóre z matematiky. Ak tvrdia, že používajú technológiu na učenie sa, skóre klesá tým deťom, ktoré ju používajú viac ako dve hodiny denne. Je zaujímavé, že sa to ukazuje aj pri matematike, ktorú vnímame viac prepojenú s digitálnou technológiou a logickým myslením. Aj pri nej platí, že viac času na mobile automaticky neznamená lepšie skóre.

Je zaujímavé, že horšie výsledky sa ukazujú aj pri používaní technológií na vzdelávanie. 

Tam začne klesať skóre neskôr, rapídne padne až po viac ako troch hodinách denne.

Prečo technológie ovplyvňujú schopnosť detí sústrediť sa? 

Súvisí to s návykovosťou, ktorú smartfón vyvoláva. V deťoch môže vyvinúť potrebu či nutkanie neustále kontrolovať mobil alebo v pozadí nad tým stále premýšľať. Veď to poznáme aj ako dospelí – snažíme sa na niečo sústrediť, ale vezmeme mobil a skontrolujeme, či nám niekto nenapísal alebo neprišla notifikácia. Mozog má pri sústredení určité nábehové krivky a potrebuje čas, aby sa vrátil k tomu, čo robil. V prípade detí hovoríme o tom, že sa musia vrátiť k tomu, čo sa učili. Ak je proces učenia neustále prerušovaný, pre deti je to výrazne ťažšie. Netýka sa to iba mobilov, prerušovať ich môže hocičo.

Ako ovplyvňujú digitálne technológie šikanu? Existovala predsa dlho pred tým, než deti mali mobily. Priniesli novú úroveň šikany? 

Výskumy ukazujú, že kyberšikana a tradičná šikana vo fyzickom priestore sú prepojené. Zároveň sa ešte stále skúma, či sa digitálnymi technológiami mení forma šikany. Môžeme predpokladať, že ak sa zákazom mobilov vymizne šikana z priestoru školy, môže sa presunúť do poobedného času. Na druhej strane mobil v škole prináša iné prvky – napríklad natáčanie šikany alebo iných udalostí, ktoré slúžia na ďalšiu šikanu.

Ale zákazom mobilov v školách neodstránime šikanu. 

Určite nie, šikana nevychádza iba z vlastnenia mobilného telefónu. Ten nás nenúti do toho, aby sme spadli do rizikového správania, do ktorého šikana patrí. Je to nástroj, ktorý vytvára nové možnosti. Ale reguláciou mobilov sa môžeme snažiť aspoň zmierniť jej prejavy v priestore školy.

Venujete sa aj téme emocionálneho vzdelávania, ktoré učí deti rozpoznávať a pomenovať vlastné emócie. Čo znamená rozpoznať svoju emóciu a prečo je to dôležité práve pri šikane? 

Je to schopnosť rozpoznať, pomenovať a následne bezpečným spôsobom vyjadriť emóciu. Ak dieťa nemá dostatočne vybudovanú schopnosť spoznať svoj smútok alebo hnev, ak ani neeviduje, že sa v ňom niečo podobné deje, nevie s touto emóciou bezpečne pracovať. Logicky je potom väčšie riziko, že s emóciou bude pracovať nie bezpečným spôsobom. Vieme, že emocionálne zručnosti majú naozaj vplyv aj na mieru šikany, ale nie je to jediná vec, od ktorej závisí. Máme tu sociálne zručnosti či vzorce správania z okolia dieťaťa. Neexistuje jedno riešenie, ktoré absolútne zamedzí akejkoľvek šikane. Ale zdravá a bezpečná práca s emóciami a budovanie vzťahov majú potenciál znižovať šikanu.

Rozpoznať svoj pocit – znie to jednoducho, ale ani mnohí dospelí to nevedia. Ako sa to deje? 

Budovanie emocionálnych zručností by malo primárne prebiehať vo vzťahovom prostredí – v škole, v rodine. Stáva sa to aj súčasťou kurikulárnej reformy, ktorá aktuálne prebieha. Ale emocionálne vzdelávanie prebieha aj implicitne, v blízkom okolí v podstate neustále. Ak má dieťa dobrý vzťah s učiteľkou či v rodine, vo vzťahoch sa modeluje dobrá práca s emóciami.

Ako ovplyvňuje online komunikácia to, ako sa deti učia rozpoznávať emócie? Ak veľkú časť svojich vzťahov budujú na diaľku, nemajú vnímanie emócií skreslené? 

Niektoré prejavy emócií sú len ťažko prenosné do online prostredia, takže určite môže prinášať skreslenie. Na druhej strane, obsah na internete často apeluje práve na emocionálnu zložku prežívania detí. Aj preto je veľmi dôležité, aby si dnešná generácia detí budovala emocionálne zručnosti aj v prostredí digitálnych technológií. Aby bola schopná rozoznávať, ak sa k nej dostáva nebezpečná správa.

Minister školstva povedal, že deti na prvom stupni základných škôl pravdepodobne budú mať prísnejšiu reguláciu mobilov než tie staršie. Prečo menšie deti potrebujú väčšie obmedzenie? 

Na prvom stupni základných škôl si deti rozvíjajú tie úplne najzákladnejšie zručnosti. Navyše nemajú vyvinuté až také schopnosti regulácie ako staršie deti. Tie už majú naučené nejaké pravidlá, schopnosť regulácie svojho správania, prežívania. U menších detí tento rozvoj ešte prebieha.

O duševnom zdraví sa veľa hovorí, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie urobil množstvo metodík a školení. Ako teda chcete systémovo podporiť duševné zdravie v školách? 

Naozaj už vzniklo mnoho prospešného. VÚDPAP realizuje národný projekt Duševné zdravie a prevencia, ktorého súčasťou bude napríklad databáza preventívnych programov, ktorá na Slovensku doteraz neexistuje. Ak chceme, aby ľudia v školách robili s deťmi aktivity na podporu duševného zdravia, potrebujeme im dať do rúk prehľadný nástroj.

Väčšina škôl stále nemá školského psychológa. Má vôbec zmysel budovať databázu aktivít, ak školy nemajú odborníkov, ktorí by im s tým pomáhali? 

Preventívne aktivity nemusia robiť iba školskí psychológovia, môžu to byť aj učitelia alebo odborníci z Centra poradenstva a prevencie. Nie je dlhodobo udržateľné, aby každú potrebu duševného zdravia sanoval školský psychológ. Tým netvrdím, že školských psychológov v školách netreba, určite sú potrební. Ale chceme sa pozrieť na to, ako v školách podporovať prevenciu aj nad rámec týchto odborníkov.

Ministerstvo školstva chce urobiť aj audit financií použitých na podporu duševného zdravia. Prečo? 

Áno, pôjde o zber dát pri fungovaní podporných opatrení, ktoré platia od začiatku školského roka a pomáhajú napríklad aj deťom so špeciálnymi potrebami. Chceme na základe dát vyhodnotiť efektivitu financií, ktoré boli na podporu deťom vynaložené. A nastaviť to tak, aby to bolo efektívne. Audit by mal prebehnúť v tomto roku, aby sa rozpočtovanie budúceho roka mohlo urobiť na základe dát.