Prečo ja, prečo moje dieťa, prečo teraz, spomína si Svetlana na svoje prvé reakcie po dcérinom coming-oute

„Stále cítim vinu, že som vtedy nereagovala dostatočne dokonalo,“ hovorí Svetlana spätne o coming-oute svojej dcéry. „Andrea mala trinásť rokov a prežívala veľmi ťažké obdobie, lebo aj v našej rodine to bolo v tom čase náročné,“ opisuje Bratislavčanka.

S manželom práve smerovali k rozvodu, keď si všimla, že sa jej mladšia dcéra poškodzuje. „Cítila som sa v tej situácii úplne sama. No vedela som, že musím niečo urobiť, aby som ju v tom zastavila.“

Andrea sa správala doma utiahnuto a nechcela sa púšťať do rozhovorov. Ako Svetlana dodáva, často sa preto ocitli v patovej situácii. „Až sa mi ju raz podarilo vyprovokovať k emocionálnejšej reakcii.“

Dcéra práve prišla zo školy a po ďalšom vyzvedaní od mamy vyhŕkla, že je to ťažké a komplikované. „Niekoľkokrát zopakovala, že ničomu nerozumiem a nemôžem to pochopiť. Naštvalo ma, že mi tak málo verí.“

Napriek tomu sa nevzdala a Andrea napokon vyslovila, že niekoho ľúbi. „Snažila som sa jej pomôcť protiotázkou, či ide o dievča.“ Svetlana si totiž pospájala, že sa často stretávala s jednou kamarátkou zo školy. Andrea odvetila „áno“ a tajomstvo bolo vonku, no tým sa coming-out neskončil. 

„Rozplakala som sa,“ priznáva teraz 50-ročná Bratislavčanka. „Zaplavil ma obrovský strach. V tomto sme my matky ,perfektné‘, za sekundu si hneď predstavíme všetky najhoršie scenáre.“ Svetlanine obavy sa konkrétne spájali s neprijatím a problémami, ktorým páry rovnakého pohlavia na Slovensku čelia.

Podľa nej však vtedy trinásťročná Andrea nerozumela jej myšlienkovým pochodom. „Keď vám to deti oznámia, sú hrdé, že to vôbec dokázali povedať, a nespoja si s tou témou rodičovský strach. Na druhej strane, prečo by vlastne mali. Ony sa potrebujú dívať dopredu.“

Svetlanin plač však čiastočne spustila aj sebaľútosť. „Prečo ja, prečo moje dieťa, prečo teraz.“ Coming-out sa prekrýval nielen s rozpadom manželstva, ale nadväzoval aj na jej obavy z vyčnievania v spoločnosti, ktorým si predtým sama prešla. „Za socializmu som bola nemanželské dieťa a ostatní sa ma na to neustále vypytovali.“

Jej reakcia pri coming-oute spôsobila, že Andrea sa takisto rozplakala. „Hneď som vedela, že som to zbabrala a že necíti moju podporu a pochopenie pre vznikajúci vzťah. Tiež ju trápil pocit nedostatočnosti, lebo si myslela, že nevyhovela rodičovskej predstave o dobrej dcére. A pritom ju všetci veľmi ľúbime.“

Láska z kresťanskej školy

Andrea zažívala ešte niekoľko rokov predtým šikanovanie, ktoré sa najskôr dialo v triede, no potom prešlo aj na Facebook. „Škola mi vždy odkázala, že keď má problémy, nech si ich rieši. Akoby bola moja dcéra chybná,“ opisuje Svetlana. Online šikanu navyše základná škola úplne odmietla riešiť. Argumentovala tým, že sa deje mimo vyučovacích hodín a na platforme, ktorú nespravuje.

„Vtedy som nad nimi zlomila palicu a rozhodla sa preradiť ju inam.“ Druhá najbližšia základná škola však bola v tom čase zatvorená, a tak sa Svetlana s vypísanou prihláškou jednoducho presunula k ďalšej. „Išlo o kresťanskú školu. Dcéra sa tam ocitla v podstate náhodou a paradoxne väčšina detí v jej triede pochádzala z rozvedených rodín.“

Zároveň sa Andrea práve v tomto prostredí zaľúbila do spolužiačky. Svetlana tak mala pri jej coming-oute ešte o jednu starosť navyše. „Ubezpečovala ma, že si v škole dávajú pozor. Bála som sa, aby im tam nerobili zle, ale našťastie k tomu nedošlo.“ Okrem toho zvykla jej dcéra pochodovať na Pride podujatiach v prvých radoch. „Pýtala som sa jej, či sa nebojí, že ju uvidia katechétky v televízii. No vraj tam chodila štvrtina jej triedy.“

Svetlana sa dovtedy nad vzťahmi párov rovnakého pohlavia veľmi nezamýšľala a v domácnosti túto tému nikdy neotvorila. „Zdalo sa mi, že nebol na to dôvod.“ Aj preto po Andreinom coming-oute nasledoval šok. „A za tým fáza popierania. Veď mala trinásť a iba rok predtým chodievala špehovať pod okná umeleckej školy jedného chlapca, ako hrá na flaute. Sama mi povedala, že sa jej páči.“

Ďalšie pochybnosti pramenili z jej vtedajšieho manželstva. „Naozaj sme mali doma veľké rodinné problémy, muž si prechádzal obrovskými zdravotnými ťažkosťami. Bolo to až na dreň toho, či prežije, keď sa nám rozpadne rodina.“ Svetlana preto rozmýšľala aj nad možnosťou, či Andrei nespôsobili nejakú životnú traumu, ktorú by vyriešila napríklad psychoterapia. „V tejto fáze som si teda ešte hovorila, že z toho vyrastie, nejako sa to celé zmení a možno je to len módne.“

Opak pochopila časom vďaka otvoreným rozhovorom s Andreou. „Prvá láska je naozaj taká čistá. Vtedy verila, že sa vezmú, a keď to nepôjde tu, odídu do zahraničia, kde budú žiť a mať deti.“ Svetlana v tom období vnímala svoju dcéru ako bojovnú a oduševnenú. Napokon sa bližšie zoznámila aj s jej partnerkou a dokonca boli všetky spolu na rodinnej dovolenke.

Hlavne nenápadne

Momentálne má Andrea 22 rokov. Jej spomínaný prvý vzťah trval do približne šestnástich. Teraz býva s druhou partnerkou, ktorú Svetlana pozná o niečo menej. „Obe sú uzavretejšie. Možno je to tým, že v Bratislave zažili nejaký hejt v autobusoch a vonku na ulici. Tak sa akoby schovávajú.“

Svetlanu to svojím spôsobom aj hnevá. Kedysi predpokladala, že jej dcéra pôjde študovať právo alebo príbuzný odbor. „Cítila som, že má veľmi silno vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a rovnosť. No od určitého času akoby neinvestuje energiu do niečoho, čo považuje za vopred prehraté. A to je škoda. Zdá sa mi mladá na to, aby už rezignovala.“

Bratislavčanka si zároveň všíma, ako sa vzťahy oboch jej dcér na verejnosti líšia. Staršia má 24 rokov a s priateľom sa bežne držia v meste za ruky. „Druhá má priateľku a na ulici sa za žiadnych okolností takto nechytia.“ Preto je rada, keď sa dvojica raz začas vyberie na dovolenku do otvorenejšej krajiny. „Tiež by ma veľmi potešilo, keby Andrea študovala ďalej ako v Česku a mohla by zažiť pocit ešte väčšej slobody. Nechcem ju však vyháňať.“

Koncom februára práve v Česku schválili novelu, ktorá umožňuje párom rovnakého pohlavia sobášiť sa, no ich zväzok bude mať namiesto manželstva názov „partnerstvo“. Odklon od úplného zrovnoprávnenia nastal aj pri téme adopcií. Jeden z dvojice musí byť biologický rodič dieťaťa, aby si ho druhý mohol osvojiť. Svetlana hodnotí tento legislatívny krok pozitívne, no ideálna by podľa nej bola ozajstná rovnosť práv.

Situáciu na Slovensku považuje, naopak, za hroznú. „Po poprave dvoch ľudí v našom meste na Zámockej ulici som dostala panické ataky.“ Osobne však s nenávisťou ešte nemala veľmi dočinenia. Je to podľa nej tým, že coming-out v súvislosti s orientáciou svojej dcéry nerobieva často. „Občas medzi priateľmi alebo v rodine, no v práci takmer vôbec.“ Dôvodom sú aj vtipy o „buzerantoch“, ktoré počúva v open space kancelárii. „Podľa toho viem, že ešte nejde o scitlivené prostredie.“

Nekonečná robota

Prešiel rok od Andreinho domáceho coming-outu, kým Svetlana prvýkrát nabrala odvahu porozprávať sa o tom s jednou zo svojich kamarátok. „Uisťovala ma, že to vôbec nie je problém, veď hlavne, že má niekoho rada.“ Svetlane sa však po tejto reakcii vôbec neuľavilo. „Skôr som sa cítila naštvane v zmysle: vám sa to povie, lebo nebudete musieť toto riešiť každý deň. Postupne totiž človeku dôjde, že coming-out nestačí spraviť raz. Je to nonstop záležitosť, nekonečná robota.“

V mnohých situáciách musí Svetlana navyše vyhodnocovať, čo môže od inej osoby asi očakávať alebo či má na prípadnú zlú reakciu dostatok sily. „Pred väčšou skupinkou si zvyčajne netrúfam, vždy ide o maximálne dvoch ľudí naraz.“ Ako dodáva, dlho jej trvalo, kým dokázala označenie „lesba“ vôbec vysloviť nahlas. „Na iné slovo som však neprišla, tak som si jednoducho povedala, že budem používať toto. Aspoň je druhému hneď jasné, čo mu chcem povedať.“

Svetlana žije s novým partnerom, ktorý má takisto dve deti z predošlého vzťahu. Všetci Andreinu orientáciu bez problémov prijímajú a to platí aj o starej mame z tejto strany. „Moja mama je tiež pokrokovejšia, nejako to nerieši. Akurát ju zamrzelo, že to bude mať jej vnučka v živote ťažšie.“

Stále však verí, že by sa akceptácia na Slovensku mohla zvyšovať. „Len sa o to treba pričiniť, lebo samo sa to nestane. Veci v dejinách sa menia, pretože ľudia ich menia a vidia v tom zmysel. Ja vidím zmysel v rovnosti a slušnosti.“ Zároveň však chápe, keď niekto pociťuje z inakosti strach. „Pritom si musíme iba zvyknúť. Spoločnosti žiadne nebezpečenstvo od ,iných‘ osôb nehrozí.“

Energiu a odhodlanie jej dodáva aj členstvo v Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, kam sa pridala pred vyše rokom. „Už viackrát sa mi osvedčilo byť v spojení s podobnými ľuďmi. Vďaka tomu sa človek vo svojej situácii necíti ako na opustenom ostrove.“

Niečo ti chcem povedať

Združenie neformálne vzniklo v lete 2020 a momentálne má okolo 260 členov a členiek. Svetlana oceňuje, že prepája rôzne dúhové organizácie a iniciatívy, a tak vie človeku pomôcť s tým, čo pre seba alebo svoje dieťa práve potrebuje. Ďalším krokom by podľa nej malo byť intenzívnejšie „sieťovanie“ v regiónoch. „Neviem si ani predstaviť, ako sa musia trápiť rodičia v dedinách či v náboženských komunitách.“

Osobne pomáha združeniu najmä s organizačnými činnosťami a grafickou úpravou materiálov. Pôvodne sa neplánovala aktívnejšie angažovať, keďže Andrea nechce, aby sa jej identita niekde zverejnila alebo dala dohľadať. Mená v tomto článku sme preto zmenili.

Bratislavčanka však pod oslovením Svetlana vystupuje aj v pripravovanej knihe združenia s názvom Niečo ti chcem povedať. Ide o zbierku pätnástich skutočných rodinných príbehov, v ktorých sa v istom bode vyskytol coming-out. „Podelili sme sa o svoje životy, aby sme podporili ďalšie rodiny a pomohli im s pochopením a prijatím.“

Podľa Svetlany je dôležité, aby aj deti vedeli, ako ich rodičia prežívajú danú situáciu. „Andreu naozaj zaskočilo, že mi povedala niečo, čo považovala za pozitívne, a pritom na mne videla ,negatívnu‘ problémovú reakciu.“ Z vlastnej skúsenosti by ďalším matkám a otcom odkázala, aby po coming-oute svojich detí vyhľadali iných rodičov, s ktorými sa môžu otvorene porozprávať. „Len nech s tou správou nezostávajú sami v neprijímajúcom prostredí.“

A čo by poradila mladým ľuďom pred coming-outom? „Nech ho urobia, až keď naozaj vedia, že sa o tom chcú rozprávať. Dôležité je oznámiť to pokojne a úprimne, aby to bolo aj pre tú druhú osobu stráviteľné. A hlavne: nech už bude reakcia akákoľvek, neznamená to, že rodič svoje dieťa nemá rád. Niekedy iba potrebuje čas.“