Prezident a život v pravde

Autor je sociálny antropológ

Júnové eurovoľby, ako aj tie nadchádzajúce prezidentské ukážu, či sa Slovensko prepadá hlbšie do orbánizmu alebo poctivé občianstvo ešte stihne prekvapiť. Prehlbujúcu sa ohlúpnutosť populácie zatiaľ potvrdzujú prieskumy. V nich si vládna väčšina udržuje pohodlnú podporu, ba má v zálohe aj piatu kolónu spomedzi časti maďarskej menšiny i rezervoár fašistov, ktorí takisto atakujú parlamentné kvórum. Takáto situácia na prvý pohľad praje vládnemu kandidátovi.

Zároveň tu máme príklady Andreja Kisku i Zuzany Čaputovej, v ktorých volebná väčšina vládnucim populistom nedopriala, aby sa smiali ako poslední. Kandidát opozície, ktorý sa vezie na pocite z námestí, že falošníci a podvodníci „nemôžu mať všetko!“, teda rovnako nie je úplne bez šancí.

Škaredá diera, do akej krajinu vedie Robert Fico na čele svojej štvrtej a podľa všetkého najhoršej vlády, v každom prípade potrebuje zasypať zrnitejšou matériou ako prikryť čaputovskou čipkou. S tou sa, naopak, rád pohráva rozmaznaný predseda parlamentu Peter Pellegrini, celoživotný funkcionár Roberta Fica a neuveriteľný sociálny demokrat s manžetami hádam v cene priemerného platu, sediaci na vyhriatom sedadle z bielej kože sestrinho SUV a bývajúci v luxusnom byte s nevysvetleným financovaním v Podhradí.

Usmievavý funkcionár je napriek dlhoročným zásluhám na úpadku štátu najhorúcejším favoritom. Okrem očakávanej mobilizácie opozičných hlasov mu môžu cestu do paláca pokaziť hlavne vlastní koaličníci a ostatní sympatizanti populisticko-fašistického tábora, ak v druhom kole zostanú doma. Práve ich – kolaborantov z nevedomosti, ohlúpnutých dezinformačnými webmi, roky financovanými nepriateľskou mocnosťou – sa týka zásadná otázka života v pravde. Akokoľvek zvrhlo to na prvý pohľad znie, v pravdu veria rovnako ako najúprimnejší konštituční patrioti. Najskôr však pár slov ku Korčokovi.

Súlad viery a činov

Ivan Korčok je kvalitný kandidát, podporovaný najmä progresívnymi a mestskými silami, ktoré sú u nás vždy v menšine. Dobre vyzerá, pochádza zo skromných pomerov, športuje, má politické skúsenosti a hlavne hovorí a žije tým, v čo verí. Rozumie, kto je agresor a vrah, ako vyzerá rovnováha moci, nemá problém s registrovanými partnerstvami, čo pre kandidátov z konzervatívneho tábora, ku ktorému sa takisto hlási, u nás stále nie je bežné. Nikto nepochybuje, že bude chrániť ústavnosť, výborne reprezentovať v zahraničí a opatrí aj krehké demokratické dedičstvo. Vidím ho aj ako hlavného veliteľa, keďže súčasnosť si žiada lídrov, ktorí aspoň nevyzerajú zbabelo. Očividne nebude sluhom mafie.

Korčok však vie aj o svojich slabinách. Na mnohých pôsobí arogantne a objektívne sa v očiach veľkej časti voličstva len málo dokáže zbaviť nálepky „lepšočloveka“. Hlási sa k menšinovej konfesionálnej tradícii, k evanjelikom, čo môže byť stále hendikepom. Kým bazálnou akceptáciou trochu upokojil vystrašených LGBTI+ ľudí, ba stretol sa aj so skupinou vietnamských Slovákov a časť beztak málo organizovaných Rómov azda zaštítia mimovládky, žalostne málo pre úspech koná v prostredí najväčšej, maďarskej menšiny. Veľmi sa tým podobá na úprimne nevedomých starších slovenských demokratov, ktorí žili presvedčením, že proeurópsky zmýšľajúci Maďari sú niečo ako volebný automat. Zato Ficov kandidát čerpá zo zázemia, ktoré tvorí Viktorom Orbánom podporovaný súbor médií a spolkov ohlúpnutých maďarskojazyčných občanov. Tí k urnám veľmi pravdepodobne prídu.

Rozhodnutie o víťazovi však závisí od nôh voličov fašizoidnej alternatívy, ktorí, podobne ako pri víťazstve Zuzany Čaputovej, zostanú v druhom kole doma. Alebo poslúchnu Ficovo volanie po dorazení kaviarne úderom ich pravdy medzi oči. Kým však Korčoka ako „podržtašku Washingtonu“ odmietajú len z hľadiska vlastnej putinovsko-fašistickej ideológie, Pellegrini má potenciálne väčší problém. Ich autentická nenávisť k inakosti je, čuduj sa svete, takisto v dôraze na život „v pravde“.

Kým sa teda Pellegrini fašizoidom podkladá úsmevčekmi, napríklad pri stretnutiach s veľvyslancom teroristického Ruska na výročie smrti Jana Palacha, zalieča sa celebritám, ako sú hodnotovo dezorientovaní hokejisti, balamutí nahnevaných vidiečanov, pre ktorých vlastizradná propaganda vytvorila terč v podobe na Slovensku takmer neexistujúcich liberálov, pod povrchom drieme problém so životom v pravde.

Jamkatá dôvera

Podľa prieskumov je Peter Pellegrini dôveryhodný politik, s ktorým sa môže rovnať iba ak prezidentka. Jeho dôveryhodnosti na rozdiel od nej dominuje čo najmenej konkrétnych tvrdení a bezpohlavný, uhladený jazyk. Aj tak je popri ficoidoch a fašistoch takmer úľavou! Obľúbenec žien vyššieho veku sa rád ukazuje v kroji i na traktore, snaží sa profitovať z bývalých funkcií, aby budil dojem štátnika, a nepochybne má aj iné amorfné vlastnosti, ktoré ho robia prijateľnejším ako ktoréhokoľvek doterajšieho kandidáta Roberta Fica. Kým Gašparoviča si Smer adoptoval, sám Fico prehral súboj s Andrejom Kiskom a kandidát z roku 2019, eurokomisár Maroš Šefčovič, ktorý na životný trapas zabúda pri pohľade na bruselskú výplatu, nebol nikdy uveriteľným kandidátom, Pellegrini má veľkú šancu vyhrať.

V prípade zvolenia bude generickým Gašparovičom, teda ďalším najslabším prezidentom, akého Slovensko malo. Pri dobrej vôli sa možno stoporí podľa vzoru „Kaczynského pera“, ako v Poľsku hanlivo označujú fešáckeho lyžiara z Podhalia Andrzeja Dudu, poslušne podpisujúceho šéfove zákony. Motyka v podobe nového Michala Kováča však v Pellegriniho prípade nevystrelí. Najpravdepodobnejší je budínsky scenár, keďže o maďarskej hlave štátu ani poriadne nevieme, ako sa volá. Nie nadarmo sa už Pellegrinimu ušla prezývka „podržtaška“ (Roberta Fica), ktorú si, mimochodom, vymyslel sám.

Na Slovensku od októbra 2023 vládnu cynici, šarlatáni a hlupáci. Miera rozvratu ústavného poriadku sa začína (do volieb prezidenta ešte najmä verbálne) blížiť k časom mečiarizmu, západní spojenci sa prestávajú deliť o tajné informácie, vojna na Ukrajine nepríjemne stagnuje a boj s dezinformáciami a proti kolaborantom bol z vďaky za volebnú podporu zrušený.

Ficova najhoršia vláda už začína mať devastačný účinok aj na ekonomiku. Čaká sa na spustenie prestavovaných peňazovodov, aby aj bežnejší občania zistili, že sa neráta kvalita projektu, ale pokútnych kontaktov. Ochrana prírody je v rukách lapikurkárskych pytliakov, pod vplyvom potrimiskárskych drevárov a rôznych výhonkov hanby podpolianskych obcí v poľovníckych kamizolkách. O programe rozvoja krajiny za Fica nebolo nikdy ani chyrovať a eurofondy pravdepodobne takisto začnú vysychať. Aj tak to však môže byť pravda, nie právny štát či ekonomika, ktoré Ficovi prehrajú prezidentské voľby.

Kto prehrá Pellegrinimu voľby?

Chúlostivú tému pravdy, ktorá do slušnej, citlivej a demokratickej spoločnosti nepatrí, prvý otvoril sebastredný podpredseda parlamentu Andrej Danko. Prispeli k nej aj fašizoidní predstavitelia dezinfoscény, ktorých na posmech zadarmo doviezol z internetového hnojiska fúrikom do parlamentu.

Danko verejné tajomstvo podal na hulváta, ako výčitku, že v prípade zvolenia nebude mať Peter Pellegrini po boku prvú dámu. Ako vravel: „Určite by o zdravotnom stave kandidáta mali občania vedieť všetko. Vrátane jeho orientácie, manierov, správania, finančnej hotovosti. Každý kandidát sa musí pripraviť nielen na to, či sa vie usmievať, ale aj koľko má detí, koho má rád, s kým žije, z čoho je financovaná kampaň. Potom si ľudia vyberú.“

Kandidát Pellegrini následne predstavil samého seba ako politického rehoľníka, ktorý plánuje vykonávať úrad prezidenta sám. Trochu sa isto chcel priblížiť štúrovským cnostiam, v ktorých bolo odmietanie vzťahu k ženám považované za obeť národu, postsedliacky vzorec je však iný. V ňom – a nemohlo to byť inak ani za čias romantizujúcich štúrovcov – paralelne funguje aj právo na úprimnú lásku, tobôž zakázanú, na život v pravde a v súlade s citmi.

Vari každú väčšiu obec na Slovensku obýva dvojica kvetinárov, majiteľov lahôdok či poľovníkov, ktorí sú ako pár obľúbení v komunite, milovaní postaršími ženami a nezriedka láskyplne vychádzajú aj s miestnym pánom dekanom. Všetci vedia, že sa páni delia o oveľa viac ako iba náklady a strasti živobytia. Napriek rešpektu k pravde však ich partnerské pomery zatiaľ neradno verejne pripomínať.

Pellegriniho hlbší problém je teda podobný tomu najviditeľnejšiemu problému, teda či je líder alebo podržtaška. Ak sa mu podarí presvedčiť, že pre fašizoidných voličov platí malomeštiacke „čo oko nevidí, srdce nebolí“, má vyhraté. Ak vyhrá sympatia, ba priam paralelné právo na život v pravde, bude to mať ťažšie. Ide tu o to – tu by mali všetci hlásiaci sa ku kresťanstvu spozornieť –, či u nás žijeme v súlade s tým, čo vyznávame! Prezidentské voľby preto budú pre fašistov i liberálov priam náboženskou voľbou: „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).