Vitalia Bella
Prvýkrát som si ho všimla vďaka filmu O 28 dní… Bolo to pred viac než dvadsiatimi rokmi a na apokalyptický triler o nákaze, čo z opíc preskočí na ľudí, som išla hlavne kvôli režisérovi Dannymu Boylovi, lebo som milovala jeho Trainspotting.
Z toho filmu si vlastne nepamätám skoro nič. Až na výraz tváre Cilliana Murphyho a jeho ľadovo modré oči ako z iného sveta.
Podobne zrejme zapôsobil na mnohých. Aj na režiséra Christophera Nolana, ktorý priznáva, že ho na začiatku nezaujal svojím hereckým talentom, ale niečím iným. „Pamätám si to celkom presne, uvidel som v novinách jeho fotku z filmu O 28 dní… Mal vyholenú hlavu a tie neskutočné oči. Ten film som nevidel. To, čo ma zasiahlo, bol jeho výzor,“ zaspomínal si Nolan pre Rolling Stone.
Ale na to, aby ste získali Zlatý Glóbus a nomináciu na Oscara, určite nestačí prenikavý pohľad ani výrazná tvár, ktorá v sebe akoby harmonicky spája mužské aj ženské črty (Murphy to naplno zužitkoval v úlohe transrodovej speváčky vo filme Raňajky na Plute).
Oscar sa dáva za konkrétnu rolu. Ak by ho 47-ročný Cillian Murphy získal za svoj výkon berúci dych vo filme Oppenheimer, bolo by to zaslúžené. V tejto jedinej úlohe úlohe totiž zúročil takmer 30 rokov svojej hereckej práce.
Ani právnik, ani rocková hviezda
O Cillianovi Murphym sa toho v skutočnosti veľa nevie. Médiá ho opisujú ako tichého, záhadného, skromného, tajomného. Faktom je, že veľmi nerád rozpráva o sebe a v rozhovoroch je skôr rezervovaný.
Neplatí to len vtedy, keď hovorí o svojej práci a všeobecne o umení. Je presvedčený, že dobrý román, film alebo aj hudobný album vám môžu zmeniť život. „Ja sám som to zažil, to je podľa mňa sila dobrého umenia,“ povedal v nedávnom rozhovore v programe 60 minutes.
Ako tínedžer chcel byť rockovou hviezdou. Už ako 10-ročný začal písať vlastné piesne a hral na gitare. Na strednej škole účinkoval v niekoľkých kapelách po boku svojho brata Páidiho, no keď im vydavateľstvo Acid Jazz Records ponúklo zmluvu na päť albumov, odmietli ju. Vraj preto, lebo sa nechceli vzdať práv na Cillianove skladby.
A okrem toho ho čoraz viac bavilo herectvo, ku ktorému pričuchol na strednej škole. Po roku štúdia práva na univerzite vyletel zo skúšok, pretože, ako neskôr sám priznal, „nemal žiadne ambície venovať sa právu“.
Koncom 90. rokov už hrával v divadle a v roku 1998 debutoval na filmovom plátne – v krimidráme Stephena Bradleyho Sweety Barrett. A o štyri roky neskôr si ho všimol spomínaný Christopher Nolan a uviedol ho do Hollywoodu.
Murphy si postupne zahral v piatich jeho filmoch – okrem troch Batmanov to boli Počiatok a Dunkirk, ale vždy išlo o vedľajšie úlohy.
Až kým neprišiel Oppenheimer.
Viera nesmie byť vnucovaná
Keď mu Nolan ponúkol rolu otca atómovej bomby, hneď povedal áno. Dokonca ešte skôr, ako si prečítal scenár. Vraj by mu povedal áno, aj keby sa mal v jeho filme len na chvíľu mihnúť v zábere so surfovacou doskou v rukách. „Vždy sa mi to vyplatilo, pri každom filme, ktorý som s ním robil. Aj keď, samozrejme, sníval som o tom, že si raz v jeho filme zahrám hlavnú rolu. Ktorý herec by to nechcel?“ povedal Murphy.
Keď si potom prečítal scenár Oppenheimera – vraj najlepší, aký kedy čítal –, uvedomil si, že ho postava geniálneho vedca a veľmi komplikovanej osobnosti čoraz viac fascinuje. „Pamätám si, ako som si o ňom prečítal, že bol skôr hádankou než odpoveďou. Povedal som si: Fíha, to je zaujímavé,“ spomínal v jednom rozhovore.
A potom už robil len to čo pri každej svojej role: snažil sa do nej úplne ponoriť.
Keď pred rokmi hral jadrového fyzika vo filme Sunshine (2007), v rámci prípravy sa rozprával aj so známym fyzikom a popularizátorom vedy Brianom Coxom. Ako neskôr potvrdil, aj tieto rozhovory a hlbší ponor sa do sveta fyziky zmenili jeho osobný vzťah k viere.
Hoci bol vychovaný ako katolík, postupne sa stal agnostikom, teda veril, že existenciu Boha nie je možné dokázať ani vyvrátiť. No po filme Sunshine sa prihlásil k ateizmu.
„Moja rodina nebola silno veriaca, ale v škole som bol vzdelávaný v súlade s náboženským poriadkom. Írsky vzdelávací systém bol takmer absolútne kontrolovaný katolíckou cirkvou, čo stále do veľkej miery platí. Nemám žiaden problém s tým, keď majú ľudia vieru, ale nepáči sa mi, keď je viera niekomu vnucovaná. Keď sa to deje, vtedy môže ubližovať,“ povedal Murphy.
Narážal tým aj na škandály spojené s katolíckou cirkvou v Írsku. „To, čo sa u nás stalo s cirkvou, sa ešte stále len pokúšame spracovať,“ dodal herec.
Trvá 30 rokov, kým sa stanete hercom
Kvôli role Oppenheimera zašiel ešte ďalej ako pri všetkých svojich minulých úlohách. Chcel sa na známeho vedca podobať aj fyzicky, a tak za krátky čas schudol vyše 10 kíl. Týždne si čítal jeho prednášky, počúval nahrávky jeho hlasu, učil sa napodobniť jeho chôdzu. Dokonca sa naučil aj časť jeho prednášky v holandčine.
Všetko, čo si naštudoval, si vraj uložil do mysle a potom už hral len na základe inštinktu. „Myslím si, že inštinkt je najmocnejší nástroj, ktorý ako herec máte, nič nemôže byť vopred určené, nemôžete mať plán, ako niečo zahráte. Milujem to, je to ako byť unášaný vetrom, unášaný emóciami,“ povedal v programe 60 minutes.
Rád cituje herečku Joanne Woodwardovú, ktorá prirovnala herectvo k sexu. „Máte to robiť, a nie o tom rozprávať,“ vysvetľuje Murphy. Aj preto podľa neho nemá zmysel herectvo príliš analyzovať. Buď vyvolá emóciu, alebo ju nevyvolá. A v Oppenheimerovi sa to Murphymu podarilo.
Mnohým sa najviac vryla pod kožu scéna, keď Oppenheimer po úspešnom odpálení atómovej bomby prednáša slávnostný prejav. V jeho tvári vidíme hrdosť a nadšenie, no zároveň absolútnu hrôzu, ktorá preniká až do morku kosti. To všetko v jedinom okamihu.
Sám Murphy sa neznáša pozerať na seba na filmovom plátne. „Som totálne zraniteľný a neistý, ako väčšina hercov,“ vysvetľuje.
„Niekedy na začiatku svojej kariéry som si prečítal výrok Sydneyho Pollacka, že trvá 30 rokov, kým sa stanete hercom. Nie je to len o technike, skúsenostiach, ale musíte aj dospieť ako ľudská bytosť. Až po tých tridsiatich rokoch práce sa môžete dostať do bodu, keď budete okej herec,“ tvrdí.
Nie som Tommy Shelby
Rolou, ktorá urobila z Murphyho popkultúrnu ikonu, však nebol Oppenheimer. Prelomovým bol preňho kritikmi oceňovaný seriál Peaky Blinders, ktorý mal premiéru pred desiatimi rokmi.
Stvárnil v ňom charizmatického gangstra Tommyho Shelbyho, mladému muža, ktorý sa počas prvej svetovej vojny dostal na hranicu smrti, a tak keď sa vracia do rodného Birminghamu, už nepozná strach ani žiadne zábrany – všetko je dovolené. Celý čas pritom musí bojovať so svojimi vnútornými démonmi.
Murphy je pre mnohých práve Tommym Shelbym – s jeho silou, nebojácnosťou, ale aj vášňou a zraniteľnosťou.
Po poslednej, šiestej sérii, ktorá mala premiéru pred dvomi rokmi, režisér Stephen Knight naznačil, že uvažuje aj o filmovej verzii Peaky Blinders. „Ak by bol ďalší príbeh, ktorý môžeme porozprávať, veľmi rád by som do toho išiel,“ povedal Murphy.
Bolo by však chybou stotožňovať Murphyho s jeho kultovou rolou. Kým Shelby by si isto užíval pozornosť a obdiv fanúšikov, Murphymu sú skôr na ťarchu. „Je to vyslovene vec Tommyho Shelbyho. Ľudia očakávajú niekoho záhadného, strašne cool… ale je to len postava. Mám pocit, že sú potom trochu sklamaní. Ale to je v poriadku, to znamená, že robím svoju prácu. Fanúšikovia Peaky Blinders sú úžasní, no niekedy som trochu smutný, že im nemôžem poskytnúť tú charizmu a sebavedomie. Od Tommyho mám naozaj veľmi ďaleko,“ tvrdí Murphy.
Je o ňom známe, že nevyhľadáva večierky, nechodieva ani na spoločenské akcie s výnimkou tých, kde promuje svoje filmy. Nemá rád, keď si ho na ulici fotia. Už 20 rokov je ženatý s írskou vizuálnou umelkyňou Yvonne McGuinnessovou a spoločne vychovávajú dvoch synov.
Keď začal dostávať úlohy v Hollywoode, namiesto toho, aby si to z Londýna namieril do Kalifornie, sa spolu s rodinou presťahoval do rodného Írska. „Obaja s manželkou sme Íri, chceli sme, aby aj naše deti boli Írmi. Myslím si, že je to to najlepšie rozhodnutie, aké sme mohli urobiť,“ tvrdí.
A tak novinári, ktorí s ním chcú urobiť rozhovor, cestujú do Dublinu. Okrem divadla ich vždy zoberie aj do niektorej miestnej krčmy, ponúkne ich pivom a pri rozhovoroch nikdy nešetrí vulgarizmami. Niektorí to pripisujú jeho írskej náture, iní akejsi „skrytej vášni“, ktorá vraj drieme pod povrchom.
Murphy by však na to možno ako zvyčajne odpovedal nejakým múdrym citátom. Napríklad parafrázou Flauberta: Buďte pokojní a striedmi vo svojom živote, ale vášniví a chaotickí vo svojej práci.
Jemu sa to zatiaľ dokonale darí. Možno aj preto zostáva pre mnohých stále hádankou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
