Riaditeľ školy v New Jersey: Ešte som nevidel dieťa, ktoré by sa neadaptovalo. Videl som však veľa takých dospelých

Ken Schultz riadil vynikajúci školu v meste Newark v štáte New Jersey, ktorá bola na prvých miestach v rebríčkoch. Potom ich mesto požiadalo, aby sa spojili so školou, ktorá mala slabé výsledky, a vzali k sebe ďalších 400 žiakov. Drvivá väčšina týchto žiakov bola z etnických menšín.

Schultz vysvetľuje, že výsledky školy sa zásadne prepadli, no už o štyri roky boli v niektorých predmetoch dokonca lepšie ako predtým. „Dôležitejšie však je, že sme mali dvakrát viac študentov, ktorí zmaturovali, išli na vysoké školy, našli si lepšie zamestnanie a zabezpečenie pre svoje rodiny. Na vlastné oči vidíte, ako meníte svoje okolie. Je to neuveriteľné,“ hovorí.

Schultz prišiel na Slovensko v rámci Festivalu dobrého vzdelávania Alma vo Zvolene. Organizácia Živica v spolupráci s Teach for Slovakia tam zakladá novú školu – transformuje segregovanú základnú školu na modelovú a inkluzívnu.

Schultz v rozhovore vysvetľuje, aké dôležité je preňho ako rodiča mať deti v škole, ktorá nie je výberová a homogénna. „Keď sa pohybujete iba pri jednom type populácie a potom ste konfrontovaní s inou kultúrou, nebudete sa pri nich cítiť komfortne. Nechcem, aby sa moje deti v akejkoľvek situácii cítili nekomfortne. Chcem, aby sa cítili ako súčasť spoločenstva pri hocijakom type ľudí, s akými sa budú stretávať. Ale nebudú sa tak môcť cítiť, ak budú celý život vyrastať v izolácii,“ vysvetľuje.

V rozhovore sa dočítate:

• ako merajú na hodinách to, koľko rozpráva učiteľ a koľko žiak;
• ako dokázali presvedčiť rodičov, že je v poriadku spojiť sa so slabšou školou;
• prečo by na školách mohli existovať aj výberové matematické triedy – ale ako ich neurobiť segregačné.

Rodičia si v týchto mesiacoch vyberajú školu pre svoje deti. Základnú školu si musia vybrať už do apríla, strednú školu do marca. Poraďte im – ako podľa vás vyzerá dobrá škola?

Ja a moja manželka považujeme za najlepšie školy tie, ktoré sú rozmanité. Pre nás je to dôležitá časť vzdelávania. Ako naše deti rastú, uvedomujem si, čo pre ne v skutočnosti chceme – aby boli schopné adaptovať sa na každú situáciu, pred ktorou budú stáť. Akademické výsledky sú veľmi dôležité, ale rozmanitosť je kľúčová na to, aby dieťa vyrástlo v celistvého človeka.

Akú školu ste si vybrali?

Mohli sme naše deti poslať do výberových škôl, ktoré sú homogénne a odrážajú iba jeden typ populácie. Ale nemyslím si, že by to bola pre naše deti najlepšia voľba. Naše okolie je neuveriteľné rozmanité, plné rôznych kultúr. Vybrali sme si preto štátnu spádovú školu, kde väčšinu žiakov tvoria rôzne etnické menšiny a iba malé percento bielych študentov. Bola to pre nás ľahká voľba, pretože milujeme naše mesto, naše okolie a komunitu.

Na škole existujú rôzne akademické úrovne. Napríklad žiaci, ktorým ide matematika, môžu chodiť na hodiny pokročilej matematiky, hoci zvyšok predmetov majú spoločných. Veľa ľudí si myslí, že keď dáte dokopy deti na rozličných úrovniach a z rozličných prostredí, ovplyvní to potenciál šikovných detí. Preto je dobré, ak škola dokáže diferencovať vzdelávanie oboma cestami.

Ako to myslíte?

Tak, že neučí všetky deti rovnaké učivo, ale rozdielne podľa schopností detí. Diferencuje ho jednak smerom nahor – pre deti s pokročilou úrovňou matematiky ponúka náročnejšie vyučovanie. Ale aj študentom, ktorí potrebujú viac podpory pri vyučovaní, pomáha tak, aby naplnili svoj potenciál. V takejto škole potom rozmanitosť študentov neovplyvní ich výsledky, ale má pre nich veľký sociálny prínos.

Je zaujímavé, že pre vás rozmanitá škola znamená, že dieťa bude schopné prispôsobiť sa rôznym situáciám v živote. Prečo sa podľa vás táto zručnosť prepája práve s tým, že v škole má dieťa všelijakých spolužiakov?

Keď sa pohybujete iba pri jednom type populácie a potom ste konfrontovaní s inou kultúrou, nebudete sa pri nej cítiť komfortne. Potom sa budete správať defenzívne alebo budete v rozpakoch a nebudete vedieť, ako reagovať. Nechcem, aby sa moje deti v akejkoľvek situácii cítili nekomfortne. Chcem, aby sa cítili ako súčasť spoločenstva pri hocijakom type ľudí, s akými sa budú stretávať. Ale nebudú sa tak môcť cítiť, ak budú celý život vyrastať v izolácii.

Rozmanitosť školy znamená, že sú v triede deti z vyšších aj nižších sociálnych vrstiev, ako aj z rodín, ktoré majú ekonomické alebo sociálne problémy. Mnohí rodičia sa boja, že to stiahne výsledky alebo správanie ich detí k horšiemu. Nie je, naopak, nebezpečné, ak sú v triedach všelijaké deti?

Každý študent sa dokáže učiť. Nie je to len pocit, ktorý som nadobudol v rôznych školách, kde som pracoval, ale hovoria to aj dáta. Aj študenti z ekonomicky chudobného prostredia dokážu mať oveľa lepšie výsledky než žiaci z bohatých rodín. Problém nie je v deťoch, ale v dostupnosti vzdelania. Chápem, že rodičia si často myslia, že ak je škola rozmanitá, okamžite to znamená nižšie výsledky. Ale celkové výsledky školy nemajú nič spoločné s individuálnym skóre študenta.

Ukázalo sa to na prvej škole, kde som pôsobil, na North Star Academy. Prijali veľmi veľa študentov z etnických menšín z chudobného prostredia. V USA to zvyknú volať „free reduced lunch“ – ak má dieťa obed zadarmo, pochádza z chudobného prostredia. Mnoho týchto detí nakoniec išlo na tie najlepšie univerzity pod názvom Ivy League Schools (Harvard, Yale, Princeton, pozn. red.).

Mnoho rodičov sa obáva, že škola so všelijakými deťmi je pre ich deti menej bezpečná. Čo si o tom myslíte?

Pozorujeme to aj v USA, kde máme veľa strelieb v školách. Ale tie sa málokedy stávajú v mestách, oveľa častejšie v prímestských satelitoch či v malých mestách. Samozrejme, konflikty sa stávajú aj v mestských školách, ale nie tak často. Školy sú založené na pevnej štruktúre. Ak má dobrý systém, bude sa jej dariť kdekoľvek. Tak to bolo aj v North Star Academy – mali sme veľký počet študentov z menšín, ale ani náznak toho, že je to nebezpečná škola. A to preto, lebo sme mali pevnú a jasnú štruktúru, skvelých učiteľov a príjemné prostredie. Ak toto nie je, vtedy je škola nebezpečná. Ak vytvárate prostredie, kde sa deti cítia neprijaté, vtedy začnú robiť zlé rozhodnutia.

Keď prídete na návštevu nejakej školy, čo si všímate? Čo je pre vás signálom, že ide o dobrú školu?

Všímam si, či učitelia sedia za stolom alebo sa prechádzajú pomedzi študentov. Ak sa hýbu medzi nimi, naznačuje mi to, že detailne monitorujú, ako to študentom ide. Že si všímajú, či študenti učivu porozumeli. Najmä ak sa zaujímajú o študentov, ktorí majú s učivom problémy. Keď toto vidím, hovorím si, že je to dobrá škola. Pretože taký učiteľ pozoruje a prispôsobuje svoju hodinu podľa potrieb žiakov.

Ale ak učiteľ iba rozpráva a nezapája študentov do hodiny, je menšia šanca, že si niečo z hodiny osvoja. V našej škole sledujeme pomer toho, koľko rozpráva učiteľ a koľko študent. Ak oveľa viac času hovoria študenti, bude to pravdepodobne dobrá hodina. Takže najprv učiteľ predstaví nejaké učivo, napríklad lineárne rovnice, ale potom neustále študentom kladie otázky, aby zistil, ako to pochopili a s čím ešte majú problém. Napríklad jeden z najlepších učiteľov, ktorého poznám, sa celú hodinu iba pýta.

Naozaj?

Kladie také dobré a cielené otázky, že študenti mu celú hodinu venujú pozornosť, pretože v podstate musia robiť tú ťažkú prácu a pochopiť učivo. Namiesto učiteľa, ktorý by im učivo iba nadiktoval.

Ako meriate, koľko hovorí učiteľ a koľko študent?

Cez nový program TeachFX, zatiaľ to pilotujeme len u niekoľkých učiteľov. Na začiatku hodiny spustí učiteľ nahrávanie, ktoré potom zachytí, koľko času rozprávali študenti a koľko učiteľ. Učitelia vidia dáta už počas hodiny a má to na nich okamžitý efekt. Ak učiteľ vidí, že už hovorí veľa, nechá viac hovoriť študentov.

Aký je ideálny pomer?

Najlepší je 80 ku 20 – teda väčšinu času rozprávajú študenti. Naši najlepší učitelia dosahujú 60- až 70-percentný pomer.

Necítia učitelia, že je to pre nich príliš veľký tlak alebo kontrola?

U nás to funguje tak, že sám učiteľ si túto funkciu ovláda. Ja nemám prístup k jeho výsledkom. Ak mal učiteľ hroznú hodinu, ktorá sa mu nepodarila, tak jednoducho nahrávku vymaže. Povieme im, aby nám poslali 5 alebo 6 nahrávok v priebehu troch týždňov, a dáme im šancu vybrať si tie najlepšie. Ale v zásade vidíme, že dáta sú zaujímavé pre samotných učiteľov. Začínajú meniť svoje vyučovanie na základe výsledkov. Dostávajú bonusové body alebo rôzne formy stimulov, ak sa do toho zapoja. Niektorí učitelia nám už posielajú oveľa viac nahrávok, pretože sa do toho celkom ponorili.

Prečo podľa vás spoločnosť potrebuje dobré školy? Načo sa o to snažiť?

Bol som v manažmente školy, ktorá mala výborné výsledky, patrila v okolí medzi tie najlepšie. Vedenie okrsku nás však požiadalo, aby sme sa spojili s druhou školou, ktorá mala veľmi slabé výsledky. To znamenalo, že sme prijali nových 400 žiakov. Otázka je: Prečo sme do toho išli? Prečo sme riskovali našu dobrú povesť? Aj vy na Slovensku čelíte tejto otázke. Prečo by som zobral žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia a nahneval rodičov?

Aká je odpoveď?

Jedna zo štatistík v USA hovorí, že študent z etnickej menšiny bez maturity má o 70 percent vyššiu pravdepodobnosť, že sa dostane do väzenia. Takže v stávke je veľa – dobrá škola dokáže zmeniť nielen život dieťaťa, ale celej komunity a generácie ľudí. Ak Rómovia neskončia ani len základnú školu, majú oveľa vyššiu šancu, že si nenájdu zamestnanie alebo bude len nízko platené. Ak toto môže škola zmeniť, má to obrovský význam. Dobré školstvo môže zmeniť všetko. Nielen kultúrnu, ale aj ekonomickú trajektóriu krajiny.

Boli ste riaditeľom školy Newark Legacy, ktorá patrila medzi najlepšie, mala vysoké miesto v rebríčkoch. Potom ste sa spojili so slabšou školou, vašich 500 žiakov sa spojilo s ďalšími 400 žiakmi. Najprv sa však opýtam – prečo bola vaša škola taká úspešná pred spájaním?

Mali sme veľmi dobré výsledky, výnimočné na celoštátnej úrovni. Mali sme asi 95 percent študentov, ktorí patrili do etnických menšín a s obedom zadarmo – čiže z chudobných rodín. Za úspechom sú podľa mňa zamestnanci. Mali sme naozaj silných učiteľov a pevný systém fungovania. Keď vedenie okrsku videlo, ako dobre fungujeme, požiadalo nás, či sa nespojíme s touto slabšou školou.

Takže samotné vedenie okrsku vás o to požiadalo?

Áno, v podstate to bolo dobrovoľné, ale tak trochu sme cítili, že to musíme urobiť. Superintendant, teda človek, ktorý to má na starosti, mal naozaj jasnú a silnú víziu a poskytol nám veľkú podporu.

Úprimne, zdalo sa vám to vtedy ako dobrý nápad?

Som veľmi otvorený a zvedavý človek, mám rád inovácie, takže som to považoval za skvelý nápad. Ale na rovinu som zamestnancom povedal: počúvajte, sám to neurobím. Takže ak si väčšina ľudí v tejto miestnosti myslí, že je to nemožné, nepôjdeme do toho. Každého som požiadal, aby napísal svoje rozhodnutie áno alebo nie.

Ako to dopadlo?

Viac ako 95 percent zamestnancov s tým súhlasilo. Potom som chcel počuť, aké majú otázky, čo sa týka spájania, pretože tie mi odhalia ich nastavenie. Ak sa učiteľ spýta na to, ako budeme meniť učebné osnovy alebo ako nastavíme kultúru školy, vidím, že je otvorený a zvedavý. Ale ak sa opýta, koľko práce nás to bude stáť alebo či naša škola bude posledná v rebríčku, asi tejto zmene nie je naklonený.

Aké problémy boli v tej druhej škole? Prečo mala slabšie výsledky?

Aj v tejto škole tvorili asi 90 percent žiaci z etnických menšín. Neboli to však až takí odlišní žiaci. Niektorí mali v našej škole príbuzných alebo pochádzali z rovnakého prostredia. Myslím, že morálka medzi zamestnancami bola veľmi slabá. Dobrá škola úzko súvisí s kultúrou zamestnancov. Takmer ihneď dokážete v škole rozoznať, keď je medzi učiteľmi zlá alebo dobrá atmosféra.

Ako?

Počúvate, aké otázky vám kladú alebo či niekedy urobia niečo navyše bez toho, aby ste ich o to požiadali. Dôležité je, ako sa správajú lídri školy. Sú plne ponorení do diania v škole? Iba si vyberajú hrozienka z koláča? Vedia, čím žijú učitelia, alebo nie sú v škole prítomní a netušia, čo sa tam deje? Ak prídete do školy a riaditeľ je deň za dňom iba zatvorený v kancelárií, aj morálka medzi zamestnancami bude nízka. V škole, s ktorou sme sa spojili, podľa mňa učitelia nemali dobré príležitosti vzdelávať sa a napredovať. Každý rok videli, ako im klesajú výsledky, a frustrovalo ich to. Nechcem ich obviňovať, pretože viem, že je veľmi ťažké vystúpiť z tohto začarovaného kruhu.

Spojením vznikla škola, ktorá mala takmer tisíc žiakov. Ako to prebiehalo?

Prišlo k nám 400 nových žiakov, od okrsku sme dostali veľkú budovu, do ktorej sme sa ako-tak vtesnali. Boli sme trochu natlačení, ale v zásade sme sa zmestili. V prvom rade sme sa snažili získať čo najviac informácií o nových študentoch na základe výsledkov a dát. Zisťovali sme napríklad aj to, či majú nejaké špeciálne potreby. Druhou veľkou časťou bolo zapojenie rodičov. S tým sme strávili celé leto – komunikáciou s rodičmi a premýšľaním nad tým, ako zaradiť žiakov do tried. Dôležité bolo, že sme si nastavovali drobné a kontinuálne ciele.

Ako to myslíte?

Celý proces sme si rozdrobili do množstva malých a drobných úloh. Bola to taká obrovská úloha, že by nás inak prevalcovala. Naším cieľom bolo napríklad mať zaregistrovaných všetkých študentov do 10. septembra. Super, odškrtnuté. Tieto malé ciele sú nesmierne dôležité, pretože keď ich zvládnete, všetkých to povzbudí. A môžete sa pustiť do ďalšieho kroku. Načo by sme sa na začiatku trápili veľkou otázkou, či budú mať žiaci najlepšie výsledky v testovaní? To nemôžeme vedieť, najprv ich predsa musíme spoznať.

Nebúrili sa vám rodičia z pôvodnej školy? Ako ste ich presvedčili?

Základ dobrej školy sú lídri. My sme mali silné osobnosti, ktoré sa postavili pred rodičov a povedali im na rovinu – vaše dieťa sa bude mať dobre. Aj keď sa spojíme, nič sa nezmení na množstve energie, ktoré investujeme do vášho dieťaťa. To malo veľký efekt. Rodičia videli naše presvedčenie, že dokážeme znova nastaviť pevný systém, ktorý bude fungovať. Boli sme aj vnútorne presvedčení, že v mene spájania neobetujeme starostlivosť o tých najšikovnejších žiakov. Myslím, že tento náš zápal cítili aj rodičia a presvedčil ich.

Najväčšie obavy mali rodičia šikovných detí z pôvodnej školy. Báli sa, že po zmene klesnú dobré výsledky ich detí a že bude ohrozená aj atmosféra v škole a medzi deťmi budú konflikty. Museli sme im jasne a rozhodne ukázať, že to nedovolíme. A vysvetliť aj to, ako máme nastavený systém, aby sme konflikty riešili. Napríklad sme im vysvetlili, že pomer študentov na učiteľa ostane rovnaký, pretože prijmeme nových zamestnancov. Ak ukážete rodičom jasný plán a nielen prázdne slová, viete ich presvedčiť.

Zamestnali ste aj učiteľov z druhej školy? Ako ste ich presvedčili, aby zmenili svoje nastavenie?

Mali sme otvorené výberové konanie na pozície učiteľa, do ktorých sa mohol prihlásiť hocikto. Drvivá väčšina z nich sa však ani len neprihlásila. Dôvodom boli školské odbory – v USA máme viacero odborov a tie ich boli iné ako naše. Väčšina teda nechcela prísť práve preto. Ale niekoľkí z nich prišli k nám, prevažne išlo o asistentov učiteľa.

Nedochádzalo ku konfliktom medzi študentmi? Nerozdeľovali sa na tých z jednej a druhej školy?

Zdá sa mi, že veľmi často si svoje vlastné správanie projektujeme na deti. Ale deti sú deti. Keď vidia nového spolužiaka, nezaujíma ich, z ktorej školy prišiel. Pre nich je najdôležitejšia otázka: Je to dievča cool? Bude zábavné tráviť s týmto chlapcom čas? Ale cielene sme pracovali s tým, aby sme odstránili dynamiku medzi starou a novou školou. Nič také neexistuje, je iba jedna Newark Legacy, ktorej sme všetci súčasťou. Ak došlo k nejakým konfliktom, zavolali sme si rodičov na stretnutie. A stávalo sa, že vtedy rodičia zistili, že sa odniekiaľ poznajú, veď nie sme také veľké mesto. Myslím, že musíme byť opatrní pri vyhláseniach typu „toto dieťa sa nikdy nezačlení“. Ešte nikdy som nevidel dieťa, ktoré by sa neadaptovalo. Ale videl som veľa takých dospelých.

Výsledky vašej školy po spojení klesli a nemali ste už prvé miesta v rebríčkoch. Ako ste to riešili?

Naše celkové skóre výrazne kleslo, bolo to pre nás ťažké. Druhý rok sa výsledky o niečo zlepšili. No a tretí a štvrtý rok sme v niektorých oblastiach dosiahli ešte lepšie výsledky než pred spájaním. Dôležitejšie však je, že sme mali dvakrát viac študentov, ktorí zmaturovali, išli na vysoké školy, našli si lepšie zamestnanie a zabezpečenie pre svoje rodiny. Na vlastné oči vidíte, ako meníte svoje okolie. Je to neuveriteľné.

A čo rodičia tých šikovných detí – neboli nahnevaní, keď klesali výsledky školy? Nebrali deti preč?

Nie, pretože ich deti mali naďalej vynikajúce výsledky. Iba sme mali menej excelentných žiakov, a preto celkové výsledky školy klesli. Ale bola to jedna z našich obáv, aby prosperujúci študenti nepadli.

V USA však máte diferencované vyučovanie. Vďaka tomu výsledky šikovných detí neklesli? U nás takéto vyučovanie nemáme, čo znamená, že obava rodičov môže byť reálna – ak sa spoja ich deti so slabšími, výsledky klesnú.

Ak máte v škole super šikovných žiakov, možno nie je na škodu vytvoriť pre nich priestor, kde môžu rozvíjať vedomosti na náročnejšej úrovni. Pre niektorých šikovných študentov budú niektoré hodiny zvlášť a zvyšok môže mať spoločné hodiny na základnej úrovni. A ak sú v škole ešte slabší žiaci, tých môžete doučovať napríklad na paralelných hodinách.

Myslíte, že vďaka tomu by rodičia šikovnejších detí neodhlásili svoje deti zo školy?

Je to možné. Keď ako rodič posielam dcéru do školy, nechcem riskovať jej budúcnosť. Nepošlem ju do školy, kde bude zaostávať a klesne o úroveň nižšie. Musím byť presvedčený, že v škole sa bude mať dobre. Rozmanitosť je pre mňa dôležitá a chcem, aby moja dcéra chodila do pestrej školy. Ale ak by mi v takej škole povedali, že prijmeme do našej školy všelijaké deti, a výsledky vašej dcéry sa zhoršia o dva stupne – tak to nie je dobrá škola.

Ako však urobiť výberové triedy pre žiakov tak, aby neboli segregačné? V mnohých školách sa to môže skončiť tak, že do lepších tried budú chodiť iba deti zo strednej triedy a tie z chudobných rodín ostanú mimo. Ako to urobiť inkluzívne?

Mnoho ľudí je proti diferenciácii aj v USA, práve z týchto dôvodov. Ale ak sú v škole veľmi veľké rozdiely na štartovacej čiare medzi študentmi, nebude fungovať, ak budete všetkých učiť rovnako. Navyše ak je to zároveň jediný spôsob, ako udržať rodičov týchto detí v škole. Veľmi dôležité je nastaviť transparentný a férový systém kritérií, na základe ktorého vyberiete žiakov do takejto triedy.

Je tiež dôležité povedať, že nehovoríte o tom, že deti sú oddelené počas celého vyučovania, ako sa to dialo na mnohých slovenských školách, ale rozdelené sú iba na niektorých predmetoch.

Samozrejme, týka sa to v zásade iba matematiky a rodného jazyka, vo vašom prípade slovenčiny. Zvyšok predmetov trávia deti spolu. Existujú aj iné spôsoby, napríklad môžu mať program doučovania pred školou alebo po nej. A chcem zdôrazniť ešte jednu vec – stanovte si cieľ, že za tri alebo štyri roky budete mať na vyššej úrovni aspoň päť alebo desať rómskych žiakov. Pretože vždy existujú deti, ktoré sú šikovné a múdre nezávisle od prostredia, kde vyrastajú. Ale iba ak dostanú príležitosť.

Aktuálne ste riaditeľom v škole Beloved Community Charter School, ktorá je jednou z najrozmanitejších škôl v Spojených štátoch. Akých máte žiakov?

Zakladateľ našej školy investoval do školských autobusov. To znamená, že máme naše Beloved autobusy, ktoré zbierajú žiakov z celého okolia. Máme skladbu žiakov, ktorá pravdivo odráža celé mesto. Zhruba 32 percent žiakov sú Afroameričania, asi 30 percent Hispánci, 18 percent deti z ázijských krajín a zhruba 20 percent bieli študenti. A asi milión rozličných jazykov.

Prečo?

Žiaci hovoria rôznymi dialektmi. Máme Arabov, veľkú moslimskú komunitu, ktorá je pre nás veľmi dôležitá, a snažíme sa ich podporovať. Mnohí z nich majú problémy s angličtinou ako s druhým jazykom. Viem, že toto je problém, ktorému čelíte aj vy na Slovensku – rómske deti nemajú slovenčinu ako druhý jazyk. Je to veľmi komplikovaná téma pri učení.

Ako sa s tým vyrovnávate?

Stále hľadáme cesty. Zatiaľ fungujeme na modeli „push and pull“ (v preklade potlač a potiahni, pozn. red.). Chceme, aby študenti, ktorých porozumenie angličtiny nie je veľmi silné, naďalej chodili s ostatnými deťmi na bežné hodiny angličtiny. Ale okrem toho ich počas niektorých ostatných hodín vytiahneme na paralelnú hodinu angličtiny ako druhého jazyka.

Ale stále chodia na spoločné hodiny bežnej angličtiny?

Áno, podľa nás je to dôležité. S tým, že majú podporu v podobe asistentov, ktorí im pomáhajú pochopiť preberané učivo. Ak ich vytiahnete z celého vyučovania a necháte ich napríklad iba rok učiť sa angličtinu, zaostanú za svojimi spolužiakmi natoľko, že ich už nikdy nedobehnú. Doučovanie musí prebiehať paralelne.

Ako dokážete zladiť tak veľa kultúr v škole?

Kľúčové je pripomínať si a vážiť si každú jednu z nich. V USA máme mesiac „black history“, takisto mesiac hispánskeho dedičstva. Počas ramadánu sa snažíme uctiť si vieru študentov a dávame im prestávky na modlitby. Snažíme sa čo najlepšie pochopiť ich prostredie. Ignorovať to nie je cesta.

V školách, kde sú rómski žiaci, len málokedy vidím ocenenie ich rómskej kultúry. Aktivity, vďaka ktorým by mohli byť hrdí na to, že sú Rómovia.

Študenti sa chcú vo svojom okolí vidieť. Chcú spoznať úspešných ľudí z podobného prostredia, v akom vyrastali oni, a inšpirovať sa. Napríklad Michelle Obama je jednou z najobľúbenejších osôb v našej škole. Myslím, že integrácia detí sa neodohráva na akademickom, ale na kultúrnom poli. Musíte dosiahnuť, aby sa študenti cítili v škole komfortne, ako jej súčasť. Inak sa budú rómski žiaci cítiť v školách iba ako hostia.

Budete hovoriť na konferencii vo Zvolene, kde vytvárajú novú školu. Zo segregovanej štátnej školy robí organizácia Komenského inštitút modelovú inkluzívnu školu. Aké sú vaše odporúčania na to, ako udržať pokope školu, kde sú rôznorodé deti?

Chcem hovoriť o nastavení, o „mindsete“. Chcem sa ich opýtať – aké sú vaše tri otázky o inklúzii? Pretože tie vám povedia, aké máte nastavenie, či považujete inklúziu za niečo reálne. Ak sa začnete pýtať zvedavo, zrazu sa začnú odhaľovať úlohy, ktoré treba urobiť. Prečo nemáme na stenách obrázky inšpiratívnych rómskych ľudí? Prečo sa nepýtame detí na ich kultúru, sviatky, tradície? Ale ak sú otázky učiteľa zamerané iba tak, aby dokázal, že je to nereálne, nech to radšej nerobí.

Ako však zmeniť nastavenie učiteľa? Ak má takéto otázky, znamená to, že ho treba vyhodiť?

Jedna z mojich obľúbených tém je fixný naratív, hovoríme o tom v našej škole veľmi veľa. Často sa stáva, že lídri to so svojimi zamestnancami vzdajú, pretože si myslia, že zamestnanci majú negatívny fixný naratív, ktorý sa nedá zmeniť. Potom sa stáva, že už samotní lídri im začnú klásť otázky plné predsudkov, ktoré ho v nich ešte posilnia. Lenže možno títo zamestnanci ani nevedia, ako to robiť lepšie. Možno nevedia, ako urobiť dobrú hodinu alebo ako diferencovať vyučovanie. Lenže vy ste ich odpísali ako rasistov. Preto je dobré dávať si ako líder pozor na to, aby ste niekoho neodpísali ešte predtým, než si overíte, či má skutočne fixný naratív. Aj negatívne nastaveného učiteľa sa pýtajte otvorene a zvedavo, a až keď sa to ani po mesiacoch nikam nepohne, môže sa stať, že naozaj nie je ten správny človek pre vašu školu.