Denník N

Armáda prišla o štyri premárnené roky

Ministerstvo obrany nereagovalo na zmeny, na ktoré reagovať muselo. A aj tie plány, ktoré malo, ignorovalo.

Autor je riaditeľ CENAA,
štátny tajomník ministerstva obrany vo vláde Ivety Radičovej

Pred hodnotením pôsobenia ministra obrany Martina Glváča je nevyhnutné zaoberať sa celkovým politickým kontextom. Od začiatku volebného obdobia bolo z vyhlásení premiéra Fica, ale paradoxne aj ministra obrany, jasné, že obrana a bezpečnosť nebudú prioritou tejto vlády a tak to bolo až do konca. Aj keď s určitou mierou zjednodušenia, ale politické priority sa dajú merať výškou pridelených prostriedkov z rozpočtu. Z tohto pohľadu bola a stále je obrana na chvoste záujmu vlády Roberta Fica.

Pri nástupe súčasnej vlády boli výdavky na obranu mierne nad 1,1 percenta HDP, počas štyroch rokov tento podiel dokonca klesol na úroveň okolo jedného percenta. To, že po teroristických útokoch v Paríži, či v súvislosti s utečencami premiér Fico začal deklarovať, že obrana je prioritou, je síce pekné, ale v praxi nevidno zásadné zmeny. Oveľa viac to vyzerá na predvolebnú mobilizáciu voličov, rétoriku zameranú na vytvorenie nepriateľa – klasický nástroj politického marketingu.
Súvisia s tým dva problémy: po prvé, ten nepriateľ je virtuálny (a reálny v podobe ruského revanšizmu sa ignoroval, respektíve bagatelizoval), po druhé, vyhlásenia o „prioritách“ sa nepretavili do praktických krokov.

Premeškala sa unikátna príležitosť, keď boli minister obrany, minister financií a premiér z tej istej politickej strany a pri tvorbe rozpočtov sa mohli zaobísť bez v iných prípadoch nevyhnutných koaličných kompromisov.

Na krk nástupcovi

Minister Glváč hneď na začiatku politicky úplne rezignoval na zvýšenie rozpočtu, čo bola, poznajúc chronické podfinancovanie rezortu, obrovská chyba. Tým, že prevzal nešťastnú argumentáciu – „hľadať rezervy vo vnútri rezortu“ – sa v podstate podpísal pod pokračovanie úpadku Ozbrojených síl, a bezpečnosti a obrany ako takých.

Situácia je o to vážnejšia, že Slovensko sa na samite NATO vo Walese zaviazalo, že do roku 2020 zvýši obranný rozpočet na 1,6 percenta HDP, no vláda tento záväzok ignoruje – štátny rozpočet predpokladá v najbližších rokoch 1,1 percenta z HDP –, a minister obrany neprotestoval. Spojencom však ďalej tvrdil, že 1,6 percenta je náš záväzok, ktorý chceme plniť. Pritom sa doteraz neurobilo nič na jeho splnenie. Ak by sme túto úroveň chceli dosiahnuť do roku 2020, tak by si to vyžiadalo každoročné zvýšenie obranného rozpočtu v najbližších troch rokoch o podstatne viac ako 100 miliónov, čo je politicky – v situácii, akú vytvorila súčasná vláda – minimálne diskutabilné.

Súčasná vláda v podstate celý tento záväzok hodila na plecia tej budúcej, ktorá bude konfrontovaná s nevyhnutnosťou zvýšiť obranný rozpočet hneď pri tvorbe svojho prvého rozpočtu už na jeseň tohto roku.

Ignorovali vlastné plány

Ďalšou výraznou slabinou vedenia ministerstva obrany boli koncepčná práca a koncepčný prístup k rozvoju ozbrojených síl. Slová ministra Glváča, že koncepcií a dokumentov tu už bolo dosť a nič z toho nebolo, svedčia o absolútnom nepochopení, ako vojenské plánovanie a vôbec bezpečnostná a obranná politika fungujú. V podstate jediným koncepčným dokumentom bola Biela kniha o obrane, ktorú súčasné vedenie na 90 percent zdedilo, následne rozriedilo a vydalo. Potom sa však objavili dva vážne problémy.

Po prvé, ministerstvo nebralo vážne ani svoje vlastné plány a predsavzatia, ktoré zahrnulo do Bielej knihy. Ich zoznam nájdete na konci materiálu rozpracovaný na roky, ale potichu sa naň zabudlo. Po druhé, ak sa bezpečnostné prostredie výrazne zmení, a to sa zmenilo (rusko-ukrajinská vojna), tak je potrebné, aby na to reagovali aj dokumenty a koncepcie – Biela kniha preto potrebuje výrazné prepracovanie, a to sa tiež neudialo.

Okrem Bielej knihy sa však v oblasti koncepčnej a doktrinálnej práce udialo minimum. Nemáme aktualizovanú bezpečnostnú ani obrannú stratégiu z roku 2005 – na rozdiel od Čechov a Poliakov. Bezpečnostná stratégia síce tradične patrí do portfólia ministerstva zahraničných vecí, ale „obrana“ mala aspoň komunikovať, že bez nej nemôže koncepčne pracovať na obrannej stratégii a ďalších dokumentoch. Nič také sa však nestalo.

Ministerstvo tvrdilo, že vypracovalo Koncepciu rozvoja vzdušných síl, ktorú však takmer nikto nevidel, keďže je z nepochopiteľných dôvodov utajená. Pred dvoma rokmi sa uskutočnila jedna „utajená prezentácia“, na ktorej boli doterajší šéfovia letectva, plus dvaja bývalí štátni tajomníci rezortu (vrátane mňa). Hoci predstavitelia vzdušných síl podávali kvalifikované odpovede, boli sme požiadaní, aby sme to, čo sme videli a počuli, nereprodukovali, pričom sme nedostali ani samotný dokument. To v podstate zabilo akúkoľvek kvalifikovanú diskusiu a doteraz nevieme, či tie powerpointové prezentácie odzrkadľovali následnú podobu koncepcie.

Podobné to bolo aj s ďalšími koncepčnými dokumentmi, či už s dlhodobým plánom rozvoja alebo plánom obstarávania. Nevyužité bolo aj predsedníctvo Slovenska vo Vyšehradskej skupine, ktoré si zaslúžilo celkom otvorenú kritiku našich regionálnych partnerov (ak však dokumenty o cieľoch ležia nepodpísané na stole niekoľko mesiacov, tak sa ľady ťažko pohnú).

Tlačovkové modernizácie

Minister Glváč za svoj najväčší úspech považuje modernizáciu ozbrojených síl, čo je čiastočne pravda. To je oblasť, kde sa pokročilo, hoci v oveľa menšej miere ako vedenie ministerstva tvrdí. Istý čas sa takmer každý mesiac uskutočnila tlačovka o nových modernizačných programoch, reálne ich však bolo naštartovaných oveľa menej. Z väčších projektov to boli multifunkčné vrtuľníky Black Hawk, transportné lietadlá L-410 a Spartan.

Žiaľ, celkový dojem kazí nekoncepčný prístup. Nevieme presne, prečo sme Black Hawky kúpili vo vybranej konfigurácii, a už vôbec nie, či objednaných deväť kusov znamená zníženie celkového počtu vrtuľníkového letectva o 50 percent (potrebných je 18 kusov), alebo je to len prvá časť celkovej objednávky. Nevieme, prečo sa rozhodlo práve pre modernizáciu transportného letectva (a už vôbec nie, prečo práve L-410), ktoré v súčasnej bezpečnostnej situácii nie je také dôležité (hoci je v zlom stave).

Boli predstavené plány, ktoré síce na tlačovke vyzerali dobre, ale nakoniec z nich nič nebolo. Za úplný debakel je možné považovať modernizáciu nadzvukového letectva. Najprv chaos okolo počtu objednaných lietadiel – prezentovaných bolo osem, čo nestačí na plnenie základných úloh a výcviku, potrebných je minimálne 12. Potom nasledovalo niekoľko tlačoviek, ako všetko krásne napreduje, že už-už prídu Gripeny, ale nakoniec ministerstvo zakonzervovalo závislosť nadzvukového letectva od Ruska na ďalšie roky. Je to obrovská strategická chyba, neospravedlniteľná.

Personálnu politiku ministerstva charakterizovala vysoká miera nestability a odchod kvalifikovaného personálu. Ministerstvo obrany už zažilo pomerne veľké personálne otrasy, po voľbách sa väčšinou vymení drvivá väčšina generálnych riaditeľov, či to je ľavicová alebo pravicová vláda, každý chce mať na kľúčových pozíciách svojich odborníkov, ľudí. Za ministra Glváča však bola aj personálna politika výnimočná.

Po prvé, nižšie úrovne zvyčajne až na malé výnimky výmeny nezasiahnu, po druhé, po výmenách sa personálna situácia stabilizuje a kľúčoví ľudia na svojich miestach zostanú roky. Za posledné štyri roky však bola odídená, vykopnutá či sama odišla na iné ministerstvá veľká časť odborníkov, ktorí na ministerstve obrany pracovali doteraz za akéhokoľvek ministra či vedenia, desať a viac rokov. Nehovorím len o tých, proti ktorým komunikačné oddelenie ministerstva v bulvári virtuálne bojuje, ale o ďalších, ktorí sú menej viditeľní, ale nemenej dôležití pre inštitucionálnu pamäť a expertízu, ale v súčasnosti už sú na ministerstve zahraničných vecí a inde.

Emblematická je rotácia na pozícii politického riaditeľa – kľúčová pozícia pre tvorbu bezpečnostnej a obrannej politiky – či riaditeľa pre vyzbrojovanie (kľúčová pozícia pre koncepčný rozvoj ozbrojených síl), v prípade ktorých sa za štyri roky vystriedalo sedem ľudí. V takýchto podmienkach je naozaj ťažké očakávať koncepčnú prácu.

Na úrovni bulváru

Na poslednom mieste, ale v neposlednom rade, musím aspoň krátko spomenúť aj komunikáciu ministerstva. Neviem si predstaviť, že by sa na oficiálnej stránke ministerstva obrany akéhokoľvek seriózneho štátu objavili nedôstojné články na úrovni bulváru útočiace na „blogerov“. Chápem, že sa vedenie snaží obhajovať svoje kroky, ale malo by to mať nejakú profesionálnu a ľudskú úroveň. Spôsobom komunikácie si vedenie ministerstva znepriatelilo veľkú časť bezpečnostnej komunity, ktorá bola na začiatku celkom neutrálna, časť pozitívne naladená. Dokonca si myslím, že ochota komunikovať či pomáhať tam bola od začiatku do konca, ale kde nie je záujem, tam sa ťažko spolupracuje.

Podobne nedostatočná bola komunikácia s vojenským diplomatickým zborom, a to vrátane našich najbližších spojencov. Vynechanou komunikačnou príležitosťou bola modernizácia ozbrojených síl. Namiesto normálneho ľudského vysvetľovania sme sa v štýle oslavných ód dočkali prezentácií, ako sa vedenie zaslúžilo o rozvoj ozbrojených síl. Naopak, pri prechode amerických spojencov cez Slovensko sa ministerstvo komunikačne schovalo pod zem, podobne ako v prípade zriadenia založenia styčného informačného tímu NATO (NFIU) na Slovensku. Toto by boli témy, ktoré by bolo treba pokrývať, ale nestalo sa to.

Štyri roky pôsobenia ministra Glváča sú nevyužitou príležitosťou, obrana ostala na periférii záujmu, nedostatočne financovaná, nekoncepčne rozvíjaná, veľmi zle komunikovaná, ale s určitými úspechmi pri naštartovaní modernizácie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie