Nebude ten Pellegrini Čaputovou v nohaviciach?

Autor je bývalým poradcom predsedu vlády

Česká vláda Petra Fialu prehodila vládu Roberta Fica cez palubu. Jej jednotlivým členom je nepríjemné stretávať sa s extrémistami a dávať im legitimitu. Je to kontroverzné rozhodnutie, ale nepochybné je, že produkcia Ficovho vládneho zoskupenia je ďaleko za čiarou. A, čo im treba pripomenúť, je ďaleko za ich vlastným programovým vyhlásením. Jednoducho Fico a spol. idú proti nemu. Rozhodnutie českej vlády je tak materializovaným dôkazom rozpadu smeráckej tézy, že chcú robiť zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany. Milí zlatí, tak to ani náhodou.

V situácii, keď slovenská vládna reprezentácia načisto potratila rozum, sú prezidentské voľby rozhodovaním o hraniciach, kam sa tejto pandémii zloby, rozvratu a amaterizmu ľudia na Slovensku dovolia rozširovať. Poslanec KDH František Mikloško v tomto rozhovore v súvislosti s prezidentskými voľbami povedal: „Verím, že Slovensko má v sebe akúsi poslednú hranu. Je dané históriou, že sa v tej rozhodujúcej chvíli zrazu dokáže spamätať. Len sa musíme angažovať.“

Dá sa povedať, že doteraz všetci prezidenti – Michal Kováč, Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič, Andrej Kiska a prezidentka Zuzana Čaputová pôsobili ako autonómny ústavný prvok, ktorý, keď treba, vytvára potrebnú protiváhu alebo protistranu vláde. Vďaka tej sebazáchovnej spoločenskej „hrane“. Kováč bol protistranou Mečiarovi. Schuster Dzurindovi. Gašparovič Dzurindovi a Radičovej, hoci už oveľa menej Ficovi. Kiska Ficovi a Pellegrinimu. Čaputová Pellegrinimu, Matovičovi, Hegerovi a Ficovi.

Nie vždy to bolo, pravdaže, na prospech veci. Napríklad vtedy, keď Gašparovič koncom decembra 2012 odmietol vymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, ktorého schválil parlament ešte za vlády Ivety Radičovej. Napriek tomu treba povedať, že prezidenti vrátane Gašparoviča doteraz zohrávali významnú a pozitívnu rolu pri ochrane slovenskej demokracie i jej zahraničnej politiky, ktorá bola pevne ukotvená v EÚ a NATO.

Vráťme sa na pracovný snem Hlasu

Nuž v máji minulého roka delegáti pracovného snemu Hlasu schválili podmienky povolebnej spolupráce strany v podobe deklarácie. V kontexte toho, čo sa stalo po voľbách, čo sa deje dnes a v kontexte nadchádzajúcich prezidentských volieb, je užitočné si túto deklaráciu pripomenúť. Prinášame jej kľúčové časti, na ktoré delegáti možno zabudli:

• HLAS – sociálna demokracia považuje členstvo SR v Európskej únii a NATO za garanciu slobodného rozvoja nášho národa. Budeme spolupracovať len so stranami, ktoré členstvo v oboch týchto organizáciách nespochybnia ani neohrozia.

• HLAS – sociálna demokracia v oblasti zahraničnej politiky presadzuje rešpektovanie suverenity a územnej celistvosti štátov. Odmietame akúkoľvek násilnú zmenu hraníc a budeme podporovať tých, ktorí sa stali obeťami agresie.

• HLAS – sociálna demokracia odmieta spoluprácu so stranami, ktorých politika je postavená na nenávisti, extrémizme a neofašizme. Rovnako odmieta aj spoluprácu so subjektmi, ktoré s týmito stranami úzko spolupracujú a snažia sa o ich politickú akceptáciu.

• HLAS – sociálna demokracia bude spolupracovať len so stranami, ktoré sa zaviažu uskutočňovať vládnu politiku na báze celospoločenskej dohody s relevantnými ekonomickými a spoločenskými skupinami, s cieľom budovať stabilný sociálny štát.

• HLAS – sociálna demokracia nebude spolupracovať so stranami, ktoré odmietajú elementárnu politickú kultúru, princípy právneho štátu a základné zásady demokracie.

Jasne, zrozumiteľne napísané. I to o princípoch právneho štátu. Akurát nič z toho neplatí. Hlas je v koalícii, ktorá koná v škandálnom rozpore s jeho vlastnými podmienkami povolebnej spolupráce.

Ak to vezme zo strany tej naj-naj-poľahčujúcejšej okolnosti, že to tesne po voľbách ešte nemuseli vedieť, dnes to už vedia: zahraničná politika je rozsypaná na všetky svetové strany, veď napokon aj zabijaci z Kremľa vidia, že slovenské zbrojovky vyrábajú na plné obrátky pre napadnutú Ukrajinu, naša armáda kupuje západné zbrane a sľubované rušenie obrannej zmluvy s USA sa nekoná – len ďalší bluf; v koalícii pritom fungujú jednotlivci, ktorí sú proti EÚ i NATO; niektorí majú dokonca fašistický politický rodokmeň; namiesto celospoločenskej dohody tu máme hlboký a zdá sa, že permanentný spoločenský konflikt; zdecimované verejné financie nemôžu ďalej financovať zbožšťovaný sociálny štát, čo v slovenskom podaní je zväčša arogantný populizmus na cudzí účet.

Mal by akože sociálnodemokratický Hlas za danej situácie z tejto koalície odísť? Mali by členovia strany zvolať mimoriadny snem a rozhodnúť? Len žartujeme.

Zlosť, poníženie a revanš?

Odpoveď, prečo je to nemožné, je prostá: vedenie strany s Petrom Pellegrinim na čele sa nemôže správať podľa deklarácií členskej základne, lebo jeho prioritou nie je podpora princípov právneho štátu, ale ich deštrukcia. Lebo staré hriechy: korupcia, predražené tendre, rozkrádačky, veď to poznáme. Takže namiesto opustenia koalície, ktorá ničí pôvodný „étos“ Hlasu, je prezidentský kandidát Pellegrini jej pevnou súčasťou, jeho ľudia vo vládnych a poslaneckých funkciách robia špinavú robotu a on sa modlí za zvolenie vo svojej mediálnej pevnosti, ktorú predstavuje fejkové heslo – Slovensko už potrebuje pokoj.

Keby sme to vzali cez tradíciu, že prezidenti na Slovensku sú protistranou vláde, že vyvažujú, korigujú, udržujú pre štát a jeho občanov a občianky demokratický a prozápadný kurz, Pellegrini je zlá voľba. Ale paradoxne dobrou nie je ani pre ľudí, ktorí si želajú, aby prezident Slovenskej republiky bol Ficovým človekom a plnil jeho pokyny. Pretože ani v tom nemusí byť predseda Hlasu spoľahlivý. Buble v ňom totiž priveľa rušivých emócií. Odhadujeme to na zlosť, poníženie a revanš.

Ocitol sa medzi ľuďmi, ktorí, obrazne povedané, vykonávajú veľkú potrebu na ulici; premiér Fico mu už teraz ako nadriadený odkazuje, čo má robiť – odvolať predsedu Ústavného súdu. Andrej Danko zasa gestikuluje čosi potuteľne zlomyseľné okolo prvej dámy, Pellegriniho orientácii a zdravotnom stave. V každom človeku bez ohľadu na dĺžku zápalnej šnúry by vzkypela krv. Ficov prívrženec si tak musí položiť otázku: Nesklame ten Pellegrini ako prezident? Neodtrhne sa ako Kováč, nebude tvrdohlavý ako Schuster, nebude akousi Čaputovou v nohaviciach, udrží si ho Fico pri sebe…?

Pri Ivanovi Korčokovi, jeho hlavnom rivalovi, tieto problémy a pochybnosti odpadajú. Tam je jasné, kým je, odkiaľ ide a kam ako občiansky kandidát smeruje. Slovom, Korčok lepšie pasuje do slovenskej prezidentskej tradície ako Pellegrini. S Korčokom sa svet bude baviť. Uvidíme, čo na to pudy spoločenskej sebazáchovy.