Denník N

Predsudky ničia zdravie aj vzťahy. Ak niekto tvrdí, že ich nemá, klame, vraví psychologička

Sylvie Graf. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Sylvie Graf. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Ak sa budete správať nepriateľsky, bude to mať vplyv aj na vás – na vaše zdravie a vzťahy,“ hovorí psychologička Sylvie Graf. Oceňovaná vedkyňa pôsobí vo Švajčiarsku, ale vedie aj laboratórium medziskupinových procesov v Brne. Skúma vzťahy a komunikáciu medzi často znepriatelenými skupinami a hľadá možnosti, ako oboje zlepšiť.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • v čom je najväčšia sila empatie;
  • kde sa začína rezignácia;
  • ako predsudky škodia aj tým, ktorí ich majú;
  • prečo nestačí povedať, že oni to majú ťažké;
  • aký vplyv má na medziskupinovú nenávisť strach.

Žijete a pracujete vo Švajčiarsku. Pocítili ste v nejakom zmysle to, čo možno pociťujú aj utečenci v cudzej krajine? A je to pre vás dôležitá skúsenosť? 

Do istej miery som to pocítila, hoci s pozíciou utečencov je tá moja neporovnateľná. Vo Švajčiarsku som mala od začiatku prestížne zamestnanie na univerzite, podporu manžela a jeho rodiny, pekné bývanie, ale takisto pre mňa bolo neznáme prostredie významne stresujúce.

V cudzej krajine sa často nemáte o čo oprieť, aj keď sa vám môže zdať kultúrne blízka. Keď sú voči vám domáci ľudia navyše nepriateľskí, čo je prípad väčšiny stigmatizovaných spoločenských menšín, rozhodí vás to a pripraví vás to o všetky zdroje energie.

Ako na prejavy nepriateľstva všeobecne príslušníci tých skupín reagujú?

Dokážem si predstaviť, že reakciou na taký stres môže byť trebárs agresia alebo tendencia k porušovaniu pravidiel.

Samozrejme, nikoho to neospravedlňuje, ale možno to prispeje k pochopeniu ľudí v situácii, keď vás okolie neprijíma, cítite sa ohrození a nevítaní. Či už ste utečenec, alebo napríklad príslušník rómskej menšiny.

Vyčerpávajúce sú už len tie večné a často nevedomé mikroagresie v gestách alebo v pohľadoch. Ľudia si ani neuvedomia, koľkokrát si pred Rómami chytia tašku. Je to hlboko v nás.

Dostať sa z marazmu, v ktorom sú príslušníci stigmatizovaných skupín odmalička, stojí toľko energie, že si to ako súčasť väčšiny ani nedokážeme predstaviť. My sme mali podporu rodičov, v škole nás nevylučovali, boli sme prijímaní… Vymaniť sa z okraja spoločnosti je vysiľujúce, nedivím sa, že na to postupom času veľa ľudí rezignuje.

To určite. Často však premýšľam o svojich vlastných predsudkoch. Viem, že ich v sebe mám, som si ich vedomá, no snažím sa ich nepočúvať a ísť proti nim. Lenže potom sa pristihnem pri tom, že tiež mimovoľne tesnejšie zovriem kabelku pri boku, ako ste povedali. A potom sa za to hanbím. 

Vaša reflexia mi pripadá skvelá. Sú ľudia, ktorí sa napríklad dušujú: „Ja by som svojho partnera nepodviedla, ja by som nikdy…“ Ale ľudia jednoducho podvádzajú dosť často. S predsudkami je to rovnako.

Ja mám tiež predsudky, každý z nás ich má. Ak sa niekto bije do hrude, že ich nemá, zrejme nehovorí pravdu. Ide však o to, do akej miery podľa nich budeme konať.

Keď si svoje predsudky budeme uvedomovať, bude sa nám viac dariť neriadiť sa nimi. Ale potláčať ich alebo tvrdiť, že sme voči nim imúnni, nefunguje.

Čo s tým?

Poďme sa o predsudkoch rozprávať, poďme o nich reflektovať. Mne kedysi dávno, ešte na vysokej v Brne, ukradla Rómka

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie