Niektorí politici v nás vytvárajú pocit, že my sme tí blbí, vraví psychológ Ondrušek a vyberá knihy o komunikácii a konfliktoch

Viacerí politici sa naučili robiť z ľudí obete. Vytvárajú v nás pocit, že my sme na vine, že všetko zle chápeme a že nám to nedochádza, vraví psychológ a facilitátor Dušan Ondrušek, odborník na komunikáciu a urovnávanie konfliktov.

Súčasnosť je podľa neho zvláštna aj tým, že vzťahy medzi ľuďmi sa nielen polarizujú, ale aj sa fragmentalizujú. „Kedysi sa ľudia vyčleňovali do dvoch protichodných skupín a vznikala rivalita. No dnes máme naraz viacero konkurenčných záujmov a je ťažké sa v tom vyznať. Spoločnosť sa delí do menších a menších bublín, ktoré navzájom nekomunikujú. Preto k tomu musíme aj inak pristupovať,“ hovorí v rozhovore.

Ondrušek vybral päť kníh o komunikácii a konfliktoch a vraví, že nenásilné protesty bývajú oveľa úspešnejšie ako násilné.

„Ľudia majú pocit, že správnu revolúciu musí sprevádzať násilie, musí sa v nej prejaviť sila a odpor, aby sa tí, ktorí kontrolujú moc, zľakli a ustúpili. No ukazuje sa, že protesty, ktoré sú nenásilné, symbolické, tvorivé a bez útokov, bývajú z dlhodobého hľadiska úspešnejšie. Nezanechávajú totiž pocit, že sme prehrali, a preto sa budeme chcieť revanšovať,“ vysvetľuje.

Ste odborníkom na komunikáciu a urovnávanie konfliktov. Kto vaše služby využíva?

Je to veľmi široká paleta ľudí a inštitúcií zo všetkých oblastí. Kedysi sme robili prevažne pre neziskovky, ale teraz sú to vo veľkej miere aj firmy či verejný sektor. A stále častejšie ide o zmiešané skupiny, napríklad v samospráve, ktoré majú nejaký spoločný problém. Mám to veľmi rád, pretože keď sa podarí pomôcť, tak sa ľudia od seba navzájom inšpirujú a prekonávajú predsudky. Vidia, že sa navzájom potrebujeme.

Môžete priblížiť nejaký modelový príklad, v akých situáciách pomáhate?

Tie situácie bývajú rôzne. Nebudem hovoriť konkrétne mená, ale napríklad v nejakej rómskej osade sú nekonečné spory o neporiadku a potrebe zaviesť prístup k vode alebo elektrine. Časť ľudí situáciu zneužíva napríklad tým, že sa odpoja od svojej prípojky elektriny. Treba to riešiť, ale miešajú sa do toho systémové chyby a osobné predsudky. To môže spôsobiť, že úradníci neinvestujú do nejakého miesta žiadnu energiu na riešenie problémov. Často potom bývajú tí najslabší znevýhodnení.

Kto si vás v takej situácii zavolá? Neziskovka, ktorá v tom regióne pôsobí, alebo samospráva?

Často to býva neziskovka, ktorá sa niečo pokúša riešiť, ale potrebuje profesionálnejšiu službu v tom, ako zorganizovať stretnutia a verejné diskusie. Niekedy nás osloví verejná správa, pokiaľ je osvietenejšia a zistí, že im to vlastne môže pomôcť.

Teraz počúvame, že nemáme využívať neziskovky a všetko majú riešiť verejné služby. Lenže to nebude fungovať. Všetci to vieme. V dobre fungujúcich krajinách existuje viacero asistenčných alebo pomáhajúcich systémov, ktoré vytvárajú akési siete. Keď prepadnete cez jednu sieť, tak je tam nejaká iná záchranná sieť. Niektorá z nich nakoniec zafunguje.

Robili sme aj dlhodobé facilitované procesy. Taký projekt môže trvať rok až dva. Ľudia sa musia schádzať, ale nevedia sa spolu rozprávať. No keď je tam nejaký tretí človek – facilitátor, ktorého nepodozrievajú, že má vlastný záujem a chce ich len zmanipulovať, tak sa nakoniec môžu dohodnúť.

Do rubriky Päť kníh sme vás oslovili, lebo cítime, že v spoločnosti pretrváva určitý konflikt, je polarizovaná a ľudí v takejto situácii môže zaujímať, ako komunikovať a riešiť konflikty.

Dnešná situácia je zvláštna aj tým, že vzťahy sa nielen polarizujú, ale aj sa fragmentalizujú. Kedysi sa ľudia vyčleňovali do dvoch protichodných skupín a vznikala rivalita. No dnes máme naraz viacero konkurenčných záujmov a je ťažké sa v tom vyznať. Spoločnosť sa delí do menších a menších bublín, ktoré navzájom nekomunikujú. Preto k tomu musíme aj inak pristupovať.

Ďalším faktorom sú sociálne siete. Nepríjemná komunikácia na nich všetko komplikuje. Zdá sa nám, že konflikty sa vyostrujú, rýchlejšie sa dostávajú do nejasných bojovných vzťahov a deje sa to masovo. Samého ma zaujíma, do čoho to vyústi, lebo s tým nevieme úplne pracovať.

Kam to môže vyústiť, aká je vaša prognóza?

Neviem dať za nič ruku do ohňa, ale skúsenosť z histórie ukazuje, že bývajú obdobia, keď problémy eskalujú. A potom prichádza pokojnejšie obdobie, ktoré môže trvať niekoľko rokov. Nikdy sa to však neskončí tak, že nastane ideálny stav, keď budú všetci spolupracovať. Vždy sa totiž objavujú nové faktory, ktoré zdanlivo pokojnú spoločnosť a komunitu na niečom inom rozdelia.

Preto prestávame hovoriť, že sa konflikty vyriešia. Nehovoríme o riešení konfliktov, ale skôr o ich transformácii. Konflikty menia svoj charakter a po čase sa inak štruktúrujú.

Zaujala ma hneď prvá kniha, ktorú ste vybrali – When Talk Works. Môžeme o nej povedať viac?

Je to už veľmi stará kniha, ktorá opisuje, čo sa dialo pred 30 až 35 rokmi. Vtedy sa v Spojených štátoch a neskôr v západnej Európe začalo hovoriť o mediácii, teda treťostrannom sprostredkovaní, ktoré je postavené na riadení procesov, nie na nezávislom určovaní pravdy.

V USA vtedy vzniklo veľké hnutie ADR – Alternative Dispute Resolution, ktoré hľadalo mimosúdne spôsoby, ako sa dostať k nejakému riešeniu. Vznikalo to z veľkej časti zo sporov v zamestnaní. Vyhrotenie pracovných sporov malo často za následok bolestivé a niekoľkomesačné štrajky, ktoré boli veľmi nákladné. Hľadali sa preto spôsoby, ako sa tomu vyhnúť. Prišlo sa na to, že keď sa do sporu zapojila tretia strana – procesoví experti, ktorí sú neutrálmi a nedrukujú ani jednej strane – tak dochádza k nejakej dohode.

Z obchodných a pracovných sporov preskočili alternatívne postupy aj do sporov, ktoré boli viac osobné a komunitné. Dosť skoro sa tak začali riešiť aj spory rozvodové, rodinné, spory medzi bežnými ľuďmi a inštitúciami.

V Amerike sú do veľkej miery rozvinuté práva pacientov a je to obrovský biznis. Keď zdravotná inštitúcia urobí chybu, rodina môže vysúdiť obrovské peniaze. Nemocnice si preto začali najímať mediátorov. To isté sa potom urobilo v sociálnych službách, školách a v mnohých ďalších oblastiach.

Kniha When Talk Works obsahuje príbehy 12 mediátorov a predstavuje techniky, ktoré používajú. Aké príbehy v knihe nájdeme?

V 90. rokoch som mal veľmi naivnú predstavu o fungovaní mediátora. Myslel som si, že je to pokojný človek s právnickým a psychologickým backgroundom, ktorý dokáže vstúpiť do sporu a organizovať diskusiu tak, že dôjde k dohode. Mal som predstavu, že sú to ľudia, ktorí rozumejú vzťahovým veciam, prípadne ľudia, ktorí rozumejú právnym aspektom, napríklad bývalí advokáti.

Mal som v hlave predstavu takéhoto jedného modelu fungovania mediátorov. Potom som narazil na túto knižku a bol to pre mňa obrovský objav. Kniha ukazuje rôznych mediátorov, ktorí pracujú s inými problémami a robia to diametrálne inak. Niektorí sú akoby nejakí pastori, ktorí vytvárajú duchovnú atmosféru zmierenia a kazateľsky, z pozície autority sugestívne navádzajú ľudí, aby sa upokojili, aby sa počúvali a aby sa mali radi. Má to podobu nejakého duchovného arbitra.

Ďalší mediátori fungujú úplne inak. Videl som napríklad mediátora, ktorý nesedel v kresle ako nejaký terapeut, ale stál vedľa flipchartu a niečo tam počítal a kreslil. Vyzeral ako ekonóm, ktorý robí analytický rozpočet, ako sa má spor skončiť. Bol to rozvodový právnik, ktorý robil dohody o poručenstve či majetku, ale vyzeral ako výskumník, ktorý porovnáva benefity jednotlivých riešení.

Iní mediátori používali umelecké metódy, napríklad divadelné a hudobné prístupy. Ďalší mediátori pôsobili vo vojnových situáciách, kde mali zmieriť ľudí na oboch stranách. Tá knižka ukazuje, že prístupy mediátorov vôbec nie sú univerzálne. Niečo môže pripomínať racionálnu analýzu, niečo iné skôr hlbokú terapiu s prvkami duchovných prístupov. A všetko sú to mediátori.

Druhá kniha sa volá Gaslighting. Je to technika manipulácie, ktorej cieľom je podkopať dôveru obete v jej schopnosť rozlišovať realitu. Prečo ste ju vybrali?

Existuje veľa kníh o spôsoboch manipulácie. Techniky gaslightingu zachytávali najmä manželskí terapeuti, no dnes to získava nový význam, pretože sa ukazuje, že to, čo sa deje medzi rozhádanými partnermi, sa môže diať aj s celou spoločnosťou.

História tohto pojmu je pomerne známa. V 30. rokoch minulého storočia ukázala jedna divadelná hra príbeh manipulátora, ktorý chcel obrať svoju ženu o nejaké cennosti, a tak vytváral situácie, aby z nej urobil blázna. Zhasínal jej plynové lampy v dome, a tak v nej vytváral pocit, že všetko sa jej len zdá a že ona je tá chorá, ktorá realitu vidí zle. Neskôr sa to preslávilo ako film, ktorý režíroval George Cukor a hrala v ňom slávna herečka Ingrid Bergman.

Kde dnes vidíme gaslighting na celospoločenskej úrovni?

V posledných desiatich rokoch niektorí autori varujú, že toto robia z celou spoločnosťou aj vysoko manipulatívni a nezodpovední politici, napríklad Donald Trump. Vytvárajú v ľuďoch pocit, že to my sme tí blbí, lebo však nie je možné, aby nás až takto manipulovali. To my musíme byť na vine, že všetko zle chápeme a že nám to nedochádza. Bohužiaľ, už to nie je len záležitosť Trumpa, ale viacero politikov sa naučilo robiť z ľudí obete.

Táto knižka vysvetľuje, aké ťahy super manipulátori používajú. Chvália sa napríklad svojimi podvodmi, ale neprejavujú pocit viny. Ukazujú, že všetci ostatní sú blbí, ak to nerobia tak ako oni. Praktizujú kognitívnu empatiu, teda zdanlivo vyjadrujú vcítenie, ale je to len opisovanie situácie slovami bez skutočného vcítenia.

Existuje výraz, že niektorí ľudia sú „frenemy“. To slovo vzniklo kombináciou slov friend (priateľ) a enemy (nepriateľ). Niektorí manipulátori dokážu predstierať, že sú priatelia, no súčasne sa vedia k ľuďom správať ako k nepriateľom, vytvárať čudné napätie, ktoré väčšinu ľudí ničí.

Ľudia, ktorí pomáhajú v predrozvodových alebo rozvodových situáciách, varujú, že pri gaslighteroch musíme byť veľmi opatrní, lebo na nich skoro nič neplatí. Radšej utekajte a nesnažte sa strácať energiu s bežnými pokusmi o dohody, ktoré môžu platiť pri normálnych ľuďoch.

Kto môže byť gaslighter?

Hovorí sa o takzvanom type ľudí nazvanom „Cluster B“. Patria sem hraničné typy osobností, histriónske osobnosti, narcistické a antisociálne osobnosti. Nevieme s nimi veľmi pracovať, lebo sú veľmi komplikované.

Gaslighter sa nezmení. Je to osobnostná porucha. Pod tlakom vie niektoré situácie kontrolovať, ale nemá svedomie. Nemá pocity viny, a preto ani nevie zmeniť svoje správanie.

Knižka radí, že hoci pri iných situáciách sa treba snažiť, vyhľadať poradenstvo a terapiu, pri gaslighterovi si nájdite advokáta a postupujte len na základe spísaných dohôd. Pretože títo ľudia nezaberajú na bežnú komunikáciu, a keď objavia vašu slabosť, zneužijú ju.

Tretiu odporúčanú knihu Beautiful Rising môžeme charakterizovať ako návod pre aktivistov a ďalších ľudí, ktorí chcú dosiahnuť nejakú zmenu?

Áno, kniha obsahuje príklady tvorivých konfliktov, v ktorých sa aktivisti snažia upozorniť na problémy a robia to netradičným spôsobom. Tie konflikty majú inú podobu a sú veľmi poučné.

Kniha nadväzuje na sériu výskumov opísaných v knihe Why Civil Resistance Works. Tá tvrdí, že nenásilné protesty bývajú až desaťkrát úspešnejšie ako násilné protesty. Ľudia majú pocit, že správnu revolúciu musí sprevádzať násilie, musí sa v nej prejaviť sila a odpor, aby sa tí, ktorí kontrolujú moc, zľakli a ustúpili. No ukazuje sa, že protesty, ktoré sú nenásilné, symbolické, tvorivé a bez útokov, bývajú z dlhodobého hľadiska úspešnejšie. Nezanechávajú totiž pocit, že sme prehrali, a preto sa budeme chcieť revanšovať.

V knihe sú opísané desiatky prípadových štúdií a niektoré sú absolútne krásne. V Kolumbii sa napríklad na dve volebné obdobia stal primátorom hlavného mesta Bogota filozof Antanas Mockus, ktorý prinášal rôzne netradičné riešenia. Aj vďaka nemu klesol počet homicíd, teda vrážd a zabití v meste, o 70 percent. Percento domácností s pitnou vodou sa v rôznych častiach mesta zvýšilo o 79 až 100 percent. A počet dopravných smrteľných nehôd klesol o polovicu.

Ako sa to podarilo?

V meste bola napríklad veľmi zlá dopravná situácia. Ľudia nedodržiavali dopravné predpisy, bolo veľa havárií a bolo ťažké situáciu kontrolovať. Namiesto silových riešení, teda zvyšovania pokút a zvyšovania počtu policajtov, prišiel Mockus s niečím iným. Najal mímov a klaunov, ktorí si mali robiť žarty z dopravných priestupkov. Ľudia sa na tom zabávali, tešili sa z toho a viac poslúchali. Teda, vydržalo im to aspoň tie dve volebné obdobia.

Ďalší príklad je z Libanonu v roku 2013. Parlament odmietol odstúpiť po skončení volebného obdobia. Vznikla teda kampaň „vypískajme poslancov“. Všade, kde sa poslanci objavili, boli ľudia pripravení a trúbkami alebo píšťalkami ich vypískali. Na verejnosti ich neustále sprevádzalo trúbenie a piskot. Nebolo to úspešné na prvý raz, situácia sa naťahovala viac ako štyri roky, ale nakoniec to uspelo a boli vypísané nové voľby. A hlavne to bolo nenásilné.

Kniha opisuje prípady z tretieho sveta, kde boli menej rozvinuté demokratické postupy, ale aj tak je to zaujímavé. Napríklad v Zimbabwe ľudia obviňovali ženy, že ony samy sú vinné za znásilnenia, pretože sa nedostatočne obliekajú. Ženy teda usporiadali pochod v minisukniach. Obliekli sa presne tak, ako sa podľa niektorých nemajú obliekať. Urobili to, čo sa im vyčítalo. A postupne sa im podarilo zmeniť atmosféru v spoločnosti.

Tieto príklady ukazujú, že keď zapojíme tvorivosť a keď sa urobí dobrá analýza, ako môžu ľudia nejaký problém lepšie pochopiť a aký jazyk na to použiť, tak sa netreba vyhrážať a netreba ani dávať najavo silu. Pretože nenásilím môžeme dosiahnuť oveľa viac.

O čom je kniha Sila melanchólie?

Tá kniha je fantastická, ale preklad jej názvu nie je úplne presný. V angličtine sa volá Bittersweet, čo by sme mohli preložiť ako sladkobôľ alebo niečo horkosladké. Ale rozumiem, že vydavateľ musel vybrať niečo, čo väčšina ľudí pochopí na prvé počutie.

Autorka Susan Cain je veľmi známa, napísala ešte knihy Ticho a Úspešný introvert, jedna bola preložená do asi 40 jazykov a druhá do viac ako 20 jazykov. Knihy majú veľkú odozvu, lebo hovoria o ľudských javoch, ktoré sú nové. Na základe výskumov napríklad ukázala, že introverti nie sú menejcenní. Sú rovnako výkonní ako extroverti a každý má nejaké výhody. Navyše neexistujú len čisté typy, takže sa zaviedol aj tretí typ ambiverti. V každom prípade sa jej podarilo prelomiť stereotyp, že extrovert je lepší ako introvert, lebo sa dokáže v spoločnosti lepšie presadiť.

Kniha Sila melanchólie láme iný stereotyp, podľa ktorého ľudia na to, aby boli šťastní, musia byť radostní, musia mať väčšinou dobrú náladu a musia byť optimisti. Knihy o toxickej pozitivite nám dokazujú, že to nemusí byť pravda. Susan Cain na základe výskumov vraví, že schopnosť prežívať smútok a nepríjemné emócie je pre rast osobnosti rovnako dôležitá ako vedieť prežívať radosť a pozitívne emócie. Smútok totiž môže byť rovnako tvorivý ako radosť.

To, čo je melancholické a smutné, nemusí byť len nepríjemné. Môže to byť súčasťou tvorivého procesu a môže to priniesť dobré veci.

Susan Cain zároveň pripomína dôležitosť zmiešaných emócií. Máme predstavu čistých emócií – niečo je čistá radosť a niečo je čistý smútok, niečo je čistá veselosť a niečo čistá tragédia. Ale veľa emočných farieb je akoby namiešaných z rôznych aj protichodných dimenzií. Môžeme vnímať svet hlbšie, keď sme schopní pochopiť a prežiť aj tie komplikovanejšie emócie. Napríklad ten sladkobôľ alebo škodoradosť, vzťah „love and hate“, osamelosť v dave alebo závisť, ktorá je kombináciou smútku z radosti iných.

Kniha radí, aby sme si testovali citlivosť aj na mnohofarebnejšie emočné zmiešaniny, lebo nás to rozvíja. Keď kultivujeme širokú paletu prežívania, stávame sa hodnotnejšími a kvalitnejšími ľuďmi.

Ako piatu knihu ste vybrali Denníky z Mariupola. Prečo?

Mám rád aj smutné čítanie a táto kniha opisuje autentické príbehy z Ukrajiny. Nadija Suchorukova je novinárka z Mariupola a prináša osobnú výpoveď. Keď hľadáme knihy, ktoré dokumentujú tieto časy, toto je jedna z nich.

Trpím, keď je zlo zobrazené veľmi krvavo a surovo. Je to silné a treba aj také veci písať a čítať, ale Suchorukova ukazuje životné tragédie cez veľmi jemnučké obrazy. Obdivujem, keď to niekto dokáže takto napísať.

Mariupol bol krásne historické mesto, žilo tam 440-tisíc ľudí. Po troch mesiacoch ruského bombardovania zomrelo asi 21-tisíc ľudí a ďalší ušli. Ale zhruba polovica, 280-tisíc ľudí, tam zostala žiť.

Suchorukova to autenticky opisuje a používa obrazy, ktoré ma rozochveli a znervóznili oveľa viac ako všelijaké opisy zabíjania. Píše napríklad o nejakej susedke, ktorú si všimla pri detskej hojdačke. Opisuje, že detské ihriská v tom zbombardovanom meste najlepšie prežili. Kolotoče, šmýkačky, hojdačky tam pretrvali.

Z okna videla, ako tá žena dlho stála pri prázdnej hojdačke a hojdala ju. Uvedomila si, že asi mala nejaké dieťa alebo vnúča a spomína si na krásne chvíle, ktoré tam s tým malým človekom prežila. A toto je nejaké jej vyrovnávanie sa s tou situáciou.

Podobných príhod a záverov sú v knihe desiatky. Napríklad pár dní po útoku vo februári 2022 rozkvitli snežienky. Ľudia chodili okolo cez to rozbombardované mesto a tešili sa zo snežienok. Kľakali si k nim, obdivovali ich, chceli si privoňať, lebo im to pripomínalo, že život ide ďalej. Aj teraz – tak ako každý rok – sú tu kvety. Hoci všade okolo sú trosky a šrapnely.

Takéto knihy sú dôležité a v niečom nás poľudšťujú, lebo ukazujú, že aj vo vojnových situáciách v sebe vieme objaviť ľudskosť. Kniha je veľmi silná, lebo nám dáva informáciu o schopnosti prežiť aj takéto šialené situácie, ku ktorým sa budeme ešte desiatky rokov vracať.