Juhočínske more je ďalšou skúškou odhodlanosti Spojených štátov

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Ak by sme neboli takí zaujatí Ruskom a Ukrajinou, Izraelom a Gazou, Severnou a Južnou Kóreou alebo Čínou a Taiwanom, venovali by sme náležitú pozornosť aj inej konfliktnej zóne: Juhočínskemu moru. Ako to už býva, tamojšia americká stratégia môže objasniť postoj Washingtonu aj vo vyššie spomínaných oblastiach. Otázkou pri všetkých je, kedy, prečo a ako by mali USA zasiahnuť a či by mali byť pripravené ísť do vojny.

Podľa jednej mapy

Agresorom v Juhočínskom mori je komunistická Čína. Rovnako ako päť ďalších krajín na jeho pobreží – Brunej, Indonézia, Malajzia, Filipíny a Vietnam – aj Čína je signatárom Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve (UNCLOS). Šiesty Taiwan nemôže zmluvu podpísať len preto, že nie je členom OSN. (USA nie sú signatárom, aj keď v praxi dohovor dodržiavajú.) Ak by Čína rešpektovala medzinárodné právo, v prvom rade by nevznikali žiadne spory.

Ako vždy a všade však medzinárodné právo nepohodlne koexistuje s realitou štátnej moci a národných záujmov. A Čína si už dlho robí nárok na takmer celé Juhočínske more.

Peking poukazuje na starú mapu nejasného pôvodu, ktorá vznikla, keď Čínu ešte ovládali nacionalisti. Zobrazuje líniu deviatich čiar okolo obvodu Juhočínskeho mora. V iných kontextoch (najbizarnejšie vo filme Barbie) má táto údajná hranica desať alebo jedenásť bodov. V roku 2016 haagsky tribunál rozhodol, že podľa medzinárodného práva a UNCLOS Čína nemá na dané územie nárok. Tým mala byť vec vyriešená.

Vysoká stávka

Lenže to sa zjavne nestalo. Čína na sporných plytčinách a skalách ďalej stavala vojenskú infraštruktúru. Jej zámerom je premeniť tieto ostrovy na nepotopiteľné lietadlové lode, ktoré jedného dňa pomôžu Číne vytlačiť americké námorníctvo z vôd, ktoré Peking považuje za svoje, pretože údajne ležia v rámci jej „prvého ostrovného reťazca“, teda v rámci nárokovanej čínskej sféry vplyvu.

Tento nárok prirodzene stavia Čínu proti Vietnamu a ďalším krajinám, ktoré si takisto nárokujú tie isté ostrovy. Okrem toho Čína obnovila šikanovanie Filipín, bývalého územia USA, ktoré majú so svojím niekdajším kolonizátorom podpísanú zmluvu o vzájomnej obrane. Čínska pobrežná stráž v posledných mesiacoch vodnými delami blokovala, obťažovala a dokonca narážala do filipínskych člnov plávajúcich v plytčinách, nad ktorými má suverenitu Manila.

Tieto dva národy sa síce neblížia k vzájomnej vojne, ale kolízie a strety môžu ľahko eskalovať. Trucovitosť Číny preto vyvoláva otázku: Za akých okolností by mali USA ukázať, že budú podporovať svojho spojenca aj s tým súvisiacim rizikom požiaru?

Je lákavé tvrdiť, ako to robí Lyle Goldstein z think-tanku Defense Priorities, že Amerika „by nemala ísť do vojny o skaly, útesy alebo plytčiny“. Ale v stávke je viac ako len ryby, koraly a piesok, ako mi povedal Jacob Stokes z Centra pre novú americkú bezpečnosť. V niečom je táto situácia podobná, v niečom odlišná od iných dnešných konfliktov.

Ukrajinská analógia

Juhočínske more je podobne ako Červené more jednou z najrušnejších vodných ciest na svete, pričom každý rok sa cezeň prevezie tovar v hodnote viac ako tri bilióny dolárov. Umožniť Číne ovládnuť ho až tak, že môže v prípade vojny uzavrieť námorný obchod s konkrétnymi krajinami, by pôsobilo ako slabosť. Ale Čína to teraz ani nepotrebuje, stačí jej zmocniť sa cudzích plytčín a útesov.

Čína by tým však porušila medzinárodné právo alebo to, čo USA (ktoré samy nechcú byť vždy viazané týmto právom) radšej nazývajú „poriadkom založeným na pravidlách“. Juhočínske more je teda analogické s Ukrajinou.

Ruský prezident Vladimir Putin napadol Ukrajinu so zámienkou, ktorá je rovnako falošná ako čínska línia deviatich čiar. Ide o mystický príbeh, že Ukrajinci sú v skutočnosti Rusi, a preto patria pod vládu Kremľa. Rusko teraz šliape po suverenite a celistvosti členského štátu OSN. Ak Putina nik nezastaví, pôjde ďalej – do Moldavska a inde. A podobne, ak by sa Pekingu podarilo obsadiť vietnamský alebo filipínsky ostrov, dosiahne tým viac: Charta OSN i medzinárodné právo by sa stali rovnako irelevantnými ako Liga národov, ktorá nedokázala zastaviť Mussoliniho a Hitlera.

Je pravdou, že Filipínci by nezažili nič také katastrofálne ako Ukrajinci. Tí dnes bojujú o svoju národnú existenciu, Rusi bombardujú ich domovy a unášajú im deti. Filipíny by aspoň spočiatku stratili len pár neobývaných ostrovov.

Treba však zobrať do úvahy aj obrannú alianciu medzi USA a Filipínami. Ak by sa Číňania zmocnili ich ostrovov, ostatní spojenci Ameriky by pozorne sledovali reakciu Washingtonu. Južná Kórea by zvažovala, či sa stále môže cítiť bezpečne pod americkým jadrovým dáždnikom chrániacim ju pred Severnou Kóreou. Rovnako by uvažovalo Japonsko, ktoré pozorne sleduje Pchjongjang a Peking, ale aj členovia NATO, ako je Estónsko, ktoré má Putin v hľadáčiku. Ak by USA porušili svoj záväzok brániť Filipíny, všetky ich ostatné aliancie by stratili hodnotu, spustili by sa nové preteky v jadrovom a konvenčnom zbrojení a celkovo by to vyvolalo agresiu zo strany nepriateľov Ameriky.

Gaza a Taiwan

Spojené štáty však vo veci obrany Filipín čelia rovnakému morálnemu hazardu, akým čelia vo svojich iných spojenectvách. Čo ak sa Manila začne správať v odpovedi na čínske provokácie prehnane sebavedome, pretože predpokladá, že všetky problémy nakoniec vyriešia Američania? Washington má preto v akejkoľvek kríze právo konzultovať s Filipínami rovnako ako so svojimi ostatnými spojencami.

USA by takisto mali zabezpečiť, aby nikdy nemuseli bojovať samy. Preto by mali pokračovať v rozširovaní svojej siete partnerov a zosúlaďovať ich. V indicko-pacifickom regióne by sieť mohla zahŕňať „Quad“, teda partnerstvo s Austráliou, Japonskom a Indiou. A rovnako AUKUS, triádu vytvorenú s Britmi a Austrálčanmi. Čína by sa rovnako ako Rusko mala vždy obávať, že v prípade agresie môže čeliť odozve veľkej časti sveta.

Dva ďalšie rozsiahle konflikty, ktoré dnes zúria, sú však kvalitatívne odlišné. Jedným z nich je vojna medzi Izraelom a Hamasom. Nejde o medzištátny konflikt (takým bude len vtedy, keď bude existovať dvojštátne riešenie), ale o boj vojensky silného štátu Izrael, ktorý je partnerom USA, ale nemá zmluvu o vzájomnej obrane, proti teroristickej skupine Hamas, ktorá naň zaútočila tým najsadistickejším spôsobom. V prípade odvetných akcií proti Hamasu je však Izrael obvinený v Haagu z porušenia medzinárodného práva. V tomto boji môžu byť USA sprostredkovateľmi, ale nemôžu jednoducho stáť na strane Palestínčanov či Izraelčanov. Naopak, z dlhodobého hľadiska sa musia dištancovať od regiónu, kde sú ich vlastné záujmy čoraz nejasnejšie.

Ďalšia obava sa týka vzťahu Číny a Taiwanu. Peking skutočne spája taiwanskú otázku so svojimi ambíciami v Juhočínskom mori. Ani toto totiž oficiálne nie je medzištátny spor. USA uznávajú iba jednu Čínu, pričom v 70. rokoch uznali ako jej zástupcu komunistickú pevninskú Čínu. Washington zákonom o vzťahoch s Taiwanom zároveň vyjadril svoje „očakávanie, že budúcnosť Taiwanu bude určená mierovými prostriedkami“ a že čokoľvek iné vzbudí „veľké znepokojenie“. Zámerne nejednoznačná formulácia napriek tomu naznačuje, že by USA, ak by Peking zaútočil, mohli v mene demokratického spojenca vstúpiť do vojny.

Najlepší spôsob

Vo všetkých týchto konfliktoch – na Ukrajine, na Kórejskom polostrove, v Taiwanskom prielive a dokonca aj na Blízkom východe, kde má Izrael jadrové zbrane a Irán by ich mohol čoskoro získať – sa angažujú jadrové mocnosti, takže stávky sú potenciálne existenčné. Ako už bolo povedané, takéto vojny sa „nedajú vyhrať a nikdy sa nesmú viesť“.

USA by sa však mýlili, keby dospeli k záveru, že by preto mali odstrašovať od konfliktu skôr seba než svojich nepriateľov. Najlepším spôsobom, ako zabezpečiť svet, v ktorom sa oplatí žiť, je, aby USA dali svojim protivníkom jasne najavo, že ak by na to prišlo, išli by do vojny – dokonca aj o útesy, plytčiny a skaly.

© Bloomberg