K osemdesiatke Václava Nedomanského

Autor je spisovateľ, prekladateľ a bývalý diplomat

Hokejová legenda Václav Nedomanský má dnes osemdesiat rokov. Športoví redaktori určite napíšu o jeho športových úspechoch viac a lepšie, ale táto krátka gratulačná úvaha má trochu iný cieľ. Lebo ak je niečí športový i osobný život stelesnením antitézy názoru, že šport sa nemá/nesmie/nemôže miešať s politikou, tak je to práve hokejový osud a život Václava Nedomanského. Pritom je istým paradoxom, že on sám sa vlastne o politiku nezaujímal. Presnejšie: nespomínam si, že by niekedy verejne deklaroval svoj politický názor, podporil nejakú politickú stranu alebo sa nejako inak angažoval v politickom živote. Teda jedine ak by sme považovali za verejne deklarovaný politický postoj tú pasáž v jeho nedávno vydanom autorizovanom životopise Můj nejslavnejší únik, v ktorej hovorí, že „Rus nie je môj brat“.

Oddeliť Václava Nedomanského od československého politického a spoločenského života jednoducho nejde. Týka sa to, samozrejme, 60. a 70. rokov minulého storočia, teda čias najväčšej Nedomanského hokejovej slávy. A to v troch politických rovinách. A na počudovanie (alebo bohužiaľ?) všetkých rovnako živých, ako boli pred pol storočím, keď Nedomanský patril k najväčším európskym hokejovým hviezdam, ak nebol úplne najväčšou.

Tou prvou je, nazvime to, rovina česko-slovenskej vzájomnosti. Hokejový megatalent, Moravan z Hodonína sa totiž nerozhodol hrať za Spartu Praha, ale za Slovan Bratislava. Za najslávnejší slovenský hokejový klub. A Slováci ho prijali za svojho. Ako spomína, týždenná dávka listov od slovenských fanúšikov obsahovala okolo dvesto kusov. Nikdy mu nikto na Slovensku jeho národnostný pôvod nevyhadzoval na oči, nikdy ho nevypískali ani v Čechách. Stal sa idolom, obdivovaným rovnako v oboch častiach krajiny. Nemusel čeliť žiadnemu nacionalistickému primitivizmu a grobianstvu, nikto naňho nepokrikoval, že na Slovensku po slovensky. Nikomu by to v tých časoch na rozdiel od nedávnej minulosti ani nenapadlo.

V tej druhej rovine, nazvime ju antiruská, vystupuje Václav Nedomanský ako hviezda československej hokejovej reprezentácie z rokov 1968 až 1972. Nikdy predtým nebol šport, zastúpený hokejom ako najpopulárnejším zimným športovým odvetvím, v Československu tak bytostne spojený s politikou. Senzačné víťazstvá nad hokejovou reprezentáciou Sovietskeho zväzu na zimnej olympiáde v Grenobli vo februári 1968 a hlavne dve víťazstvá nad Sovietmi na majstrovstvách sveta v Štokholme 1969 sú v pravom zmysle slova historickými udalosťami, ktoré ďaleko prekračujú rámec nejakého športového zápolenia. Vo všetkých troch zápasoch patril Nedomanský ku kľúčovým hráčom tímu. Ani v jednom prípade nešlo len o športový duel. Ten prvý v Grenobli (Československo zvíťazilo nad Sovietmi 5:4) akoby predznamenal blížiacu sa Pražskú jar. Sovieti ťahali od roku 1963 nepretržitú sériu víťazstiev na majstrovstvách sveta (aj na zimnej olympiáde v Innsbrucku 1964) a my sme ich ani raz nedokázali poraziť. A zrazu v čase, keď sa už mohlo prinajmenšom polohlasom na verejnosti bez následkov pochybovať a kritizovať, vyhráme nad Sovietmi na najsledovanejšom hokejovom turnaji toho obdobia! Bolo to ako pokropenie živou vodou.

Potom však prišiel 21. august 1968, do krajiny vtrhlo pol milióna po zuby ozbrojených cudzích vojakov a bolo po pochybovaní a kritike. Teda chvíľu to ešte trvalo, ale nádej na slušný a slobodný život pomaly zhasínala a národ nevyburcovalo ani sebaupálenie Jana Palacha v januári 1969. To sa stalo až po dvoch hokejových víťazstvách nad Sovietmi o dva mesiace neskôr na majstrovstvách sveta v Štokholme 1969 (2:0 a 4:3). V tom druhom zápase Nedomanský zvýšil na 2:0. Nestali sme sa síce majstrami sveta, zato do ulíc československých miest vyšli desaťtisíce fanúšikov a z osláv sa stala politická demonštrácia proti ruskej okupácii. Nikdy v našej histórii sa v spojitosti so športom nič podobné nestalo a už asi ani nestane. Kto to zažil, nikdy na to nezabudne, aj keď to bolo na nasledujúcich dlhých dvadsať rokov naposledy. Pred pobočku ruského Aeroflotu na Václavskom námestí v Prahe ktosi (ktosi?) pár dní predtým navozil hromadu dlažobných kociek. Samozrejme, že v eufórii z víťazstva došlo k porozbíjaniu výkladov a rabovaniu zariadenia. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o provokáciu československých eštebákov. Zámienka sa teda našla (vyrobila) a Husákov režim zaútočil. Volalo sa to normalizácia.

A normalizácia súvisí s treťou politickou rovinou života Václava Nedomanského. Nazvime ju emigrantskou. Václav Nedomanský bol prvým veľkým hokejistom spoza železnej opony, ktorý v roku 1974 utiekol do Kanady, aby mohol hrať v NHL. „Mal si sa narodiť o tristo kilometrov ďalej,“ spomína v knihe na jeden rozhovor s hokejovými funkcionármi, ktorí mu bránili v legálnom odchode za hokejom do zámoria. Čo iné v tom bolo, ak nie politika?

Časy sa menia, ale niečo trvá. Našťastie i bohužiaľ. Rozpad Československa našťastie neznamenal rozpad priateľských vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. A určite to takto pretrvá, aj keď, bohužiaľ, vždy sa nájde niekto, kto bude kaliť vodu. Hokejové zápasy s Rusmi už našťastie nie sú poznačené politikou. No, bohužiaľ, priveľa ľudí v krajine, ktorej občania vyšli v marci 1969 po hokejových zápasoch spontánne do ulíc demonštrovať proti ruským tankom a ktorí zažili dvadsať rokov ruskej vojenskej okupácie a štyridsať rokov politického vazalstva, si z nepochopiteľných dôvodov robí o dnešnom putinovskom Rusku ilúzie. Nehovoriac o popletených slovenských hokejových drotároch v Rusku, ktorí Nedomanskému nesiahajú ani po päty. Dnes už občania tejto krajiny našťastie nemusia utekať za naplnením svojich snov cez železnú oponu ako Václav Nedomanský, no mnohí dar takejto slobody, bohužiaľ, nepochopili a človek má sto chutí povedať im, že sa v takom prípade mali narodiť o tristo kilometrov ďalej – ale smerom na východ.

Ak niekedy pôjdete okolo bratislavského „zimáku“, skúste sa na chvíľu pristaviť a dobre nastražiť uši. Možno z hlbín času zachytíte, ako štadión na počesť Václava Nedomanského buráca legendárne „Venco, banán! Venco, banán!“ Možno vám z tejto ozveny znovu po desaťročiach naskočia po celom tele elektrizujúce zimomriavky ako vtedy, keď ste mali dvanásť rokov a skandovali ste to spoločne so stovkami ďalších fanúšikov; možno sa vás zmocní chvíľková nostalgia za leskom i biedou čias, ktoré sa už nevrátia. Našťastie i bohužiaľ. V každom prípade: Big Nedo, veľká gratulácia!