Denník N

Medzi totalitou a dialógom

Vo voľbách ideme vyberať medzi posttotalitnou stranou a nezrelou opozíciou. Už byť na krok od posttotalitných strán je však vážny úspech.

Autor je spisovateľ

Dnešné dni sa citeľne podobajú na stav v rokoch perestrojky, toho posledného záchytného bodu krachujúceho komunizmu. Aj dnes žijeme v nefunkčnom spoločenskom modeli a možno sa zaň tak trocha aj hanbíme. Ale nie všetci, pretože v nefunkčom modeli sa niektorým občanom mimoriadne darí. Dokonca tak dobre, že ani za nič sa ho nevzdajú.

Celé  štvrťstoročie tu máme prosperujúce a silné postkomunistické strany, či už to bolo Mečiarovo HZDS alebo Ficov Smer. Sú pozoruhodne najpevnejšie, najdiscplinovanejšie, s najväčšou základňou a – či chceme, alebo nie – tvoria hlavný prúd v spoločnosti. Ich pevnosť stmeľuje vnútorný diktátorský princíp kombinovaný s korupciou celej vnútornej hierarchie. V snahe deliť sa o nezaslúžené benefity niečo podhodili aj svojim voličom, napríklad vlaky zadarmo, dôchodcovské kontroly DPH, dotácie, príspevky, príplatky, vratky za plyn…

Všetky chaotické odmeny rozdávané bez práce sú jedným koreňom toho istého chorého posttotalitného stromu. Pridajme pestovanie poklesnutej kultúry od turbofolku po červené karafiáty MDŽ a vidíme výsledok. Je to osobná i duchovná lenivosť, ktorá plodí žiadanú občiansku zadubenosť, lebo práve v zadubenosti je prameň politických ziskov posttotalitných strán.

Nie je jednoduché preseknúť túto falošnú transfúziu hodnôt. Nie je jednoduché odstaviť kohokoľvek od ľahko získaného konzumu, nieto ešte poúčať o zodpovednosti za budúcnosť. Výmena rozšafných politických populistov nikdy nie je jednoduchá. Zmenu prinesú len noví voliči. Tí vzdelanejší, ktorí už pochopili princíp západnej demokracie, že odmena prichádza len za skutočný výkon a nie z vôle vládcu.

Máme teda pred sebou dve výrazné cesty, ťažkú a ťažšiu. Skúsime tou ťažkou. Jej podstatou je presvedčenie, že voľbami sa povinnosti voliča voči správe vecí verejných končia a občanovi po voľbách ostáva útrpné sledovanie následného diania. Vypustený džin v podobe myšlienky, že víťaz volieb môže všetko, je príliš lákavý na to, aby ho niekto tískal späť do totalitnej čutory. Občianska  povolebná komótnosť sa nevypláca ani v kultivovaných krajinách, preto tam voliči pozorne sledujú, čo ich politici robia a ako si plnia sľuby.

A to je tá ťažšia cesta, ktorej sa nevyhneme ani my. Ani u nás sa voľbami angažovanosť vo veciach verejných nemôže končiť, naopak. Preto nám ostáva ťažšia cesta. Je to sledovanie politikov, ktoré nesmie ustať ani na okamih.  A pri prešľapoch typu Váhostav, teta Anka či odtekajúce DPH nenariekať v tichom osamení, ale konať adekvátne bezhraničnej bezočivosti a zlodejstvu. Lebo nie sme fungujúci štát. Ak sa budeme dožadovať jeho fungovania prosbami a poklonami, výsledkom bude len posmech, červené karafiáty a veselé pesničky na politickom mítingu, čiže sladký pľuvanec namiesto diskusie. Preto máme v našich končinách o úlohu viac a tou je nekončiaci sa proces kontroly moci. Kto sa jej vzdá v prospech dômyselného vodcu, či uhladeného tunelára, stráca slušný priestor na život a ostáva mu len frustrácia.

Musíme sa rýchlo zbaviť našej frustrácie z takzvanej roztrieštenej pravice. Ona  oproti posttotalitnému Smeru nie je roztrieštená. Je iba, jednoducho, ešte nezrelá. Je nezrelá ako jej voliči a priaznivci, ktorí už síce odmietli totalitný aj posttotalitný diktát, ale ešte nedozreli na dialóg. Takzvaná pravica a my, jej voliči, sme niekde na polceste.  Stojíme proti mohutnému posttotalitnému prúdu, ktorý sa nevalí cez poslanecké lavice, pretože sídli predovšetkým v hlavách občanov tejto krajiny. V parlamente, vláde a rozhodujúcich úradoch bašuje len jeho esencia. Táto esencia je rýchlo zameniteľná, ale len za predpokladu, že posttotalitný prúd zázračne ochabne.

To už je však téma pre politikov opozície. Zatiaľ vidíme, ako sa ich činnosť vybíja na ich ďalšom množení. Chcú sa dostať do parlamentu, no, žiaľ, nechápu základné súvislosti. Nechápu potrebu dialógu medzi spojencami, nechápu potrebu rácia, zhubnosť pýchy a márnivosti, nevraživosti a ďalších emócií, ktoré už síce nie sú zviazané totalitným diktátom, ale ani demokratickou múdrosťou, ani nevyhnutnosťou dialógu. Sú proste niekde na polceste.

Musíme teda vnímať, že vo voľbách ideme vyberať medzi posttotalitnou stranou a nezrelou opozíciou. Nárek nad jej nezrelosťou je nemiestny, pre potešenie hádam postačí aj to, že už byť na krok od posttotalitných strán je vážny úspech. Potešme sa teda aspoň z toho mála a hľaďme dať hlas tým, ktorí chcú riešiť budúcnosť, nie plné bruchá. To znamená riešiť vzdelávanie, doživotné a neustále. Pomáhať rodinám s deťmi. Drobným podnikateľom, rodinným podnikom. Vytiahnuť z bahna nezáujmu sociálne vylúčených a ponúknuť im ľudskú dôstojnosť. Inými slovami, demokraciu už máme jedno štvrťstoročie a je najvyšší čas k nej začať vychovávať občanov. Ak nezačneme ani teraz, prídu vládcovia ešte horší, ako boli Mečiarovia, Ficovia, Slotovia, tetky Anky a im podobné kreatúry. Budem nerád, ak čoraz viac nevzdelané deti raz budú rozhodovať o vede a vzdelávaní, o hodnotách civilizácie a zachovaní zemegule v jej pôvodnom tvare…

Nerád by som videl škrtenie tých, ktorí by aj tvorili, aj pracovali, len nevidia zmysel svojho úsilia a smerujú preč zo Slovenska. Sadajú na vlak a  nepotrebujú na to ani bezplatný cestovný lístok. Poďme voliť.

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie