Potrebujeme ešte novinárov?

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt

V Nemecku, Rakúsku, Česku či vo Fínsku… vlastne v každej európskej krajine počujeme, že novinári čelia čoraz častejším a agresívnejším útokom. Niekedy sú aj fyzické, predovšetkým však ide o vyhrážky, nadávky a iné formy zastrašovania. Pred pár dňami na to zareagovalo dvadsaťjeden šéfredaktorov vo Fínsku, ktorí vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom obhajujú klasickú žurnalistiku a novinárov, ktorých sa útočníci snažia zastrašiť. Aj preto treba privítať, že práve v tejto atmosfére získala Oscara za najlepší film roka snímka Spotlight, ktorá je o investigatívnej práci reportérov novín Boston Globe. Je načase začať s verejnosťou znova hovoriť o tom, prečo vlastne médiá a novinárov potrebujú.

Kým sa však dostaneme k americkému filmu, zostaňme najskôr pri našej realite. Fínski šéfredaktori vystúpili spoločne aj preto, že sa v ich krajine veľmi rýchlo rozširujú podivné weby, pri ktorých mnohokrát ani nie je jasné, kto ich vlastní a kto ich napĺňa obsahom, a ktoré často publikujú polopravdivé či vyslovene lživé texty. Najčastejšie je témou nepravdivých správ utečenecká vlna, ale aj domáca politika. Tieto weby sú čoraz populárnejšie – všade po Európe –, a kým klasické médiá sú pod tvrdou kontrolou verejnosti či úradov (keď publikujú lož, skončia na súde), nepriehľadné weby nie sú vôbec regulované.

Vidíme to napokon aj v Česku, kde je podobných stránok na internete čoraz viac a ani starostlivá investigatívna práca novinárov či vyšetrovanie polície nedokážu odhaliť, kto za nimi stojí. Stačí, že sú založené kdesi v zahraničí a nedá sa dopátrať pôvodcov dezinformácií či klebiet. V Česku sú to navyše väčšinou prokremeľské weby, takže je veľmi pravdepodobné, že sú súčasťou ruskej propagandy.

Lenže týmto sa to nekončí. Novinári klasických médií často čelia veľmi nevyberaným útokom a hrozbám. Nepochybne majú za cieľ, aby u žurnalistov zafungovala autocenzúra. Keď vám príde správa, že vám niekto za váš článok rozpára brucho, nepochybne vás to minimálne nepoteší. Fínski šéfredaktori preto cítili potrebu dať svojim ľuďom jasne najavo, že za ich prácou stoja.

Občas sa ma na debatách ľudia pýtajú, ako vlastne spoznajú dôveryhodné médium. To z mnohých dôvodov nie je jednoduchá otázka. Každý má totiž iné parametre, podľa ktorých dôveryhodnosť posudzuje. Nejaké indície však existujú. Napríklad to, či je jasné, kto dané médium vlastní. Ďalej by malo byť viditeľné, kto redakciu vedie a kto píše články. Čím dlhšie novinár robí svoju prácu, tým väčšiu stopu jeho práca zanecháva, takže ho možno posudzovať podľa jeho článkov či reportáží. Médiá možno hodnotiť aj na základe toho, či čitateľom, divákom, či poslucháčom odpovedajú na listy, či priznávajú chyby, ktorých sa dopúšťajú.

A to súvisí s tým najpodstatnejším. Hoci sa aj tie najlepšie médiá dopúšťajú omylov, väčšinou býva ľahké posúdiť, či sú oddané túžbe hľadať pravdu, alebo či je ich cieľom manipulovať. Premyslená manipulácia je vždy zlá. Dokonca aj vtedy, keď sa môže zdať, že je pre nás výhodná. Nabudúce sa jej obeťou totiž môžeme stáť my sami.

Podstatu kvalitnej žurnalistiky brilantne zachytáva americký film Spotlight, ktorý bol navyše natočený podľa skutočnej udalosti. Na začiatku nultých rokov nášho storočia začali redaktori Boston Globe pátrať po tom, prečo sa utajujú prípady sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi. Po náročnej investigatívnej práci sa im podarilo odhaliť desivý rozmer sexuálneho násilia, ktoré bolo páchané po desiatky rokov a ktoré kryli najvyšší predstavitelia cirkvi. Novinári tak pomohli odhaliť zlo a urobili spoločnosť silnejšou, aby tomu zlu mohla čeliť.

Keď sa v poslednom čase čoraz častejšie diskutuje o tom, či vôbec potrebujeme novinárov, keď žijeme v dobe sociálnych sietí, blogov či špecializovaných webov, film Spotlight (ale aj vyhlásenie fínskych šéfredaktorov) ponúka odpoveď. Áno, potrebujeme, pretože ešte nikto nevymyslel, ako nahradiť poctivú prácu novinárov, ktorí sa dnes a denne pachtia za informáciami, tie potom overujú, doplňujú kontextom a publikujú. A to všetko pod drvivým časovým tlakom, väčšinou za zlých finančných podmienok, a s neustálou hrozbou žalôb, vyhrážok a nadávok.

Slovom, stále platí výrok tretieho prezidenta USA Thomasa Jeffersona: „Keby som si musel vybrať, či mať radšej vládu bez novín, alebo noviny bez vlády, zvolím to druhé.“