Denník N

Aj slovenské voľby rozhodnú o osude Európy

Ak bude pri moci Smer a SNS, je pravdepodobné, že Vyšehrad zostane na svojej sebazničujúcej dráhe. Akákoľvek iná alternatíva zvyšuje šancu, že sa to nestane.

Autor je výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe

Často počúvam, od ľudí, ktorí sa v slovenskej politike vyznajú omnoho lepšie ako ja, že voľbám chýba osudovosť. Majú tým na mysli, že na rozdiel od rokov 1998 či 2002 nestojíme na križovatke dejín: krajina je dostatočne zakliesnená v závitoch euroatlantického priestoru, aby sme mohli voliť bez existenciálnych obáv, a je v ňom dostatočne bezvýznamná, aby sme pritom nemuseli premýšľať v geopolitických súvislostiach. Posledné tri vlády sme zvolili s luxusom strategickej beztiaže. Nebol falošný ani povrchný. O to ťažšie je uvedomiť si, že sme ho stratili.

Okolnosti nám vnútili voľbu s neúmerným významom pre budúcnosť kontinentu. Ten nespočíva v domácej politike, a vlastne ani vo volebnom výsledku, ale v európskom kontexte a načasovaní. Európska únia dnes balansuje nad priepasťou entropie, zmietaná poryvmi odstredivého populizmu, tlakom migračnej krízy, plazivého ruského vplyvu a rozpadom štátov a celých regiónov v našom susedstve. Akékoľvek jemné vychýlenie, chvíľkové povolenie ťažiska či drobné preskupenie moci môžu predznamenať pád.

Krehký a dôležitý článok

V tejto vratkej rovnováhe je Slovensko krehkým a prekvapivo dôležitým článkom. Nie pre predsedníctvo Európskej rady, ale svojím vplyvom na deštrukčnú hybnosť vyšehradského zoskupenia. Bez ohľadu na to, čo si myslíme o kvótach na prerozdelenie migrantov, kŕčovitý vzdor vyšehradských vlád a otvorený konflikt s Nemeckom – spečatený naším škodoradostným úškrnom nad problémami kancelárky Merkelovej – boli fatálnym zlyhaním stredoeurópskej diplomacie, strategickou absurditou, o ktorej sme netušili, že sme jej vôbec schopní, a preto si ani nevieme predstaviť jej politické a bezpečnostné dôsledky. Ako napísal bulharský politológ Ivan Krastev, moment, keď sa nemecké sklamanie zo strednej Európy preklopí do odcudzenia a nezáujmu, bude začiatkom konca.

V najbližších mesiacoch čaká Angelu Merkelovú boj o politické prežitie. Spolu s novými tisíckami utečencov zo sýrskeho Aleppa bude rásť panika štátov na balkánskej trase, aj počet jednostranne uzatvorených hraníc, diplomatických roztržiek a právnych trhlín v schengenskom systéme. Nad všetkým bude visieť hrozba júnového referenda o brexite.

Ak v tejto situácii Vyšehrad zostane jednotný vo svojej svätej vojne proti utečencom, ak oplotí svoje hranice, dotlačí tým berlínsku vládu do voľby, ktorú doteraz odmietala čo i len pripustiť: medzi funkčným riešením krízy a politickou víziou zjednotenej Európy, ktorú symbolizuje práve rozšírenie o postkomunistické krajiny. Aby Angela Merkelová uchránila hĺbku integračného projektu (a svoju vlastnú pozíciu), obetuje jeho šírku. Oficiálne nastane posun k „viacrýchlostnej“ Európe či „diferencovanej“ integrácii. No byrokratický jazyk len ťažko zakryje realitu štiepenia na západné jadro a východnú perifériu. A nebude to dobrovoľný a obojstranne výhodný proces. Naopak, bude chaotický a plný trpkosti, vynútený dohodami starých členských štátov o užšej integrácii – napríklad v podobe minischengenu –, do ktorých nebudeme prizvaní.

Osudovosť slovenských volieb

Nič z toho nemusí trápiť vládnuce elity v Poľsku či Maďarsku. Pre Jaroslawa Kaczynského aj Viktora Orbána je koncentrácia moci dôležitejšia než príslušnosť k európskemu jadru. Rozvoľnenie integrácie si želajú, akurát žijú v ilúzii (podobne ako David Cameron), že ho budú môcť kontrolovať, či dokonca z neho profitovať. Česká vláda uvažuje inak. Bytostný záujem svojej krajiny stále vidí v strategickom partnerstve s Nemeckom. V rámci možností sa snaží korigovať partnerov v Budapešti, vo Varšave a v Bratislave, no ich protieurópske výpady sú pre premiéra Bohuslava Sobotku čoraz väčším bremenom. V kritickej chvíli, v momente európskeho štiepenia, možno usúdi, že je lepšie sa od Vyšehradu odstrihnúť.

A vtedy sa vyjaví osudovosť slovenských volieb. Ak bude pri moci Smer a SNS, je pravdepodobné, že Sobotka zostane osamotený, a vyšehradská skupina – s Českom alebo bez neho – urobí rozhodný a nezvratný krok do neznáma, do vonkajšieho okruhu integrácie, kde hobbesovský strach nahradí postmodernú európsku bezpečnosť. Pri akejkoľvek inej povolebnej konštelácii existuje šanca, že vláda v Bratislave vychýli Vyšehrad z jeho sebazničujúcej dráhy, že spolu s Prahou udrží Nemecko v strednej Európe aj za cenu narušenia jej jednoty.

Pri pohľade zo zahraničia – alebo z dostatočne vysokej perspektívy – je ľahké vnímať slovenské voľby ako pokračovanie ontologického súboja medzi európskym liberalizmom a národným populizmom, medzi otvorenou spoločnosťou a temným spiatočníctvom, medzi prozápadným smerovaním a prepadom do ruskej sféry vplyvu. Takto nasvietený príbeh vhodne zapadá do depresívneho vývoja v strednej Európe, aj do našich predstáv o diabolskej efektivite ruskej hybridnej vojny. Navyše evokuje spomienky na heroické boje z konca deväťdesiatych rokov. Ale je sploštený, schematický a vlastne zavádzajúci. Slovenská politika je dnes omnoho farebnejšia, ale aj banálnejšia, a geopolitické parametre omnoho hmlistejšie a premenlivejšie. Ani historické rozhodnutia už nie sú, čo bývali.

To neznamená, že voľbám chýba osudová zápletka, práve naopak. Len je náročnejšie ju rozpliesť, lebo sa ukrýva v kauzálnom reťazci s mnohými premennými. Ak však dohliadneme na jeho koniec, uvidíme scenár – nepríjemne blízky a realistický –, v ktorom Slovensko buď postrčí Európu do priepasti dezintegrácie, alebo podoprie jej ochabnuté svalstvo a vráti jej balans. V istom zmysle sú sobotné voľby významnejšie než tie v rokoch 1998 či 2002. Vtedy sme rozhodovali o povahe režimu, o tom, či budeme súčasťou Únie – nie o jej inštitucionálnej podobe či samotnom prežití. Hoci, pochopiteľne, v kontexte osudu ide o tú istú otázku.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie