Denník N

Voliť sa dá aj podľa úcty k pamäti

Na jednej strane sú kachličkovači a takí, čo vidia zbožný slovenský ľud, ktorému z papamobilu kynie agent Štátnej bezpečnosti. Je tu však aj pár takých, ktorí by radi vidieť občanov bez amnézie.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Hodnotiť politické subjekty je možné rôznym spôsobom. Dá sa to aj cez jednu zdanlivú margináliu. Cez prístup k pamäti. V takých, povedzme, laboratórnych podmienkach. Podmienkach ústavu, ktorý má národnú pamäť v názve.

Pri troche nadhľadu je táto inštitúcia obrazom prístupu politických subjektov k minulosti, k „výchove“ ku slobode k schopnosti vidieť prítomnosť a budúcnosť perspektívou minulosti. Vypovedá to dosť o tom aká „pamäť“ voliča vlastne stranám vyhovuje a kam sa voličovu pamäť snažia upriamiť. Alebo či im je to ukradnuté. Je to tak trochu aj o politických ideách, ktoré v dnešnej pragmatickej, technokratickej politike veľmi nevidno. Ale sú tu. V rôznych podobách. Minulosť nezaprieš.

Ústav vznikol aj s cieľom odpovedať na otázku, čo sme to tu vlastne desaťročia dopúšťali a prečo to temno vôbec bolo možné. Prečo to „je“ možné. A ako sa tomu brániť. Nemám snahu glorifikovať, ale myslím si, že hĺbku úvah človeka, ktorý ústav nakoniec vydoloval, nemali, poväčšinou povrchové, plavidlá politiky šancu svojimi sonarmi zachytiť. Zachytávali len to najnutnejšie a o viac nemali záujem.

To bol postoj Dzurindu, ktorému sa akosi nedalo doklopať. Však áno reformy, len idea nikde. A tak tá strana aj skončila. Potom mal Ján Langoš nehodu a voľby vyhral človek, čo si nevšíma zmenu. Na očiach kachličky. Ústav nemusel a nemusí. Ostentatívna ignorácia, dal by sa zhrnúť jeho postoj. Ale keď je príležitosť, prečo tú zakladajúcu myšlienku neopľuť? A tak do ústavu priviedla nového riaditeľa pani poslankyňa Belousovová. Pravda, SNS chvíľu trvalo kým našla niekoho, kto by ľúbil Tisa aspoň trochu menej okato. Voľba to však bola dobrá, to dnes vidí aj Kotleba.

Potom prišla Iveta Radičová s tým, že pamäť národa by nemala byť okrajovou záležitosťou a že toho pôvodného ducha by bolo dobré prinavrátiť. Treba priznať farbu. Bol som členom pracovnej skupiny, čo sa o to mala pokúsiť. Človek aspoň niečo pochopil. Napríklad tie dnešné slová istej pravicovej strany o možnosti padnúť v náruč s SNS. Tá afinita nemusí byť len o potrebe nachovať stranu. Keď počúvate pravicového politika, ústavného činiteľa, že aj Maďari by chceli, aj Židia by chceli, ale Ústav musí byť náš… Dnes Ústav je. Posledne sa jeho šéfom tiež nestal človek, ktorému sa nepáčil Svätopluk na hrade.

Je vtipné že jediná strana, ktorá má Ústav vo volebnom programe, je SNS: „Zabezpečíme, aby sa Ústav pamäti národa stal skutočnou vedecko-výskumnou inštitúciou, objektívne mapujúcou svetlé, ale i odvrátené strany našej histórie“. Do čela zas niekoho z Matice – tú sme ako dobre opatrili. S matičiarmi v čele inštitúcií býva zábava. Novinovú titulku s policajnou fotkou žilinského tankistu neprekoná ani Robertova prihláška do strany.

Tak nejako je to dnes s laboratóriom pamäti, z ktorého sa podarilo vyrobiť tak trochu karikatúru pôvodného zámeru. No nie len s ním. Časti politického mainstreamu je pamäť občana ukradnutá. Časť ju úmyselne deformuje. Na jednej strane kachličkovači a potom takí, čo vidia zbožný slovenský ľud, ktorému z papamobilu kynie agent Štátnej bezpečnosti. A potom, dúfajme, je tu aj pár takých, ktorí by radi vidieť občanov bez amnézie. Mysliacich.

Pamäť a prístup k nej margináliou nie je. Nemala by. Dnes to vidno na stavaní plotov, na kandidátkach, na ktoré sa hajlujúcou rukou voľne prichytávajú nové tváre, na kandidátkach ktoré hajlujúci sami zostavujú. Vytesňovať a karikovať pamäť sa jednoducho neopláca. Môže sa vynoriť v podobe, z ktorej do smiechu nebude.

 

Komentáre

Teraz najčítanejšie