Jedlo sa v Pásme Gazy používa ako zbraň, ľudia čakajú, či im spadne z neba, vraví humanitárny pracovník

Ak môže niečo za masové hladovanie ľudí v Pásme Gazy, je to politika, hovorí poradca mimovládnej organizácie Nórska rada pre utečencov Ahmed Bayram.

Zúfalstvo na mieste sa už podľa neho dostalo do bodu, keď ľudia čakajú na smrť, ktorá príde buď od hladu, alebo bombami.

„Morálne Izrael ako okupačná mocnosť zlyhal. V reakcii na hrozné útoky 7. októbra dostal od spojencov takmer voľnú ruku na to, aby si v Pásme Gazy robil, čo chce,“ vraví v rozhovore.

Dočítate sa tiež:

• aká je definícia hladomoru a prečo sa stále častejšie skloňuje v súvislosti s Pásmom Gazy;
• prečo sa k civilistom nedostáva dostatok potravín a pitnej vody;
• aký je proces schvaľovania pomoci prúdiacej do Pásma Gazy a kde sú hlavné prekážky;
• kedy naposledy USA zhadzovali humanitárnu pomoc z lietadiel a prečo tento krok prináša viac otázok ako odpovedí;
• ako medzinárodné organizácie overujú informácie z miesta a prečo v Pásme Gazy stále chýbajú novinári.

Ako by ste opísali aktuálnu situáciu v Gaze?

V posledných mesiacoch som o nej počul veľa prídavných mien. Obvykle sa však situáciu v Pásme Gazy snažím opísať slovami kolegov, ktorí sú priamo na mieste, konkrétne v Rafahu na juhu Pásma, kde máme celý tím. Používajú slovné spojenie ako zúfalá alebo beznádejná situácia, rozhodne je teraz podľa nich najhoršia za posledné mesiace.

Ľudia na mieste sa boja a žijú s permanentnými úzkosťami. Sú však aj v stálom očakávaní, čo bude ďalej, čo vedie k ešte väčším obavám. Rafah je veľmi blízko miest, kde dochádza k ozbrojeným stretom. Zatiaľ čo naše tímy poskytujú pomoc, samy si musia strážiť, či sa neblížia tanky alebo či sa niekde neútočí na obytné domy. Sme totiž svedkami aj toho, že sú pri útokoch na tieto oblasti zraňovaní či zabíjaní civilisti.

Situácia na severe Pásma sa dá prirovnať k nočnej more. Aby ste pochopili, prečo to hovorím: jedlo, ktoré obsahuje aspoň malý kúsok mäsa a hrsť ryže, môže na severe vyjsť až na 100 dolárov. A aj keď máte peniaze, nezoženiete niektoré veci, napríklad dojčenskú výživu. Ťažko dostupná je aj pitná voda.

Zúfalstvo sa dostalo do bodu, keď ľudia čakajú na smrť, ktorá príde buď kvôli hladu, alebo bombám. Takmer denne sa k nám dostávajú správy o deťoch, ktoré umierajú na podvýživu alebo dehydratáciu.

Situácia je preto zúfalá a dá sa označiť za pravdepodobne najvážnejšiu humanitárnu krízu, akej sme boli v posledných rokoch svedkami.

Experti z iniciatívy IPC (Integrated food security phase classification, vo voľnom preklade Integrovaná klasifikácia potravinovej bezpečnosti – pozn. red.), ktorej súčasťou sú aj mnohé agentúry OSN, už pred niekoľkými týždňami uviedli, že sa situácia v Pásme Gazy čoskoro môže zvrhnúť na hladomor. Čo slovo hladomor v dnešnom poňatí znamená, ako ho definujeme?

Posledný hladomor bol vyhlásený v častiach Južného Sudánu v roku 2017. V Gaze síce zatiaľ vyhlásený nebol, ale všetko nasvedčuje, že sa k tomu schyľuje. Takýto krok sa však musí opierať o jasné ukazovatele.

(IPC sleduje tri kritériá: či počet vážne podvyživených alebo trpiacich detí prekročí 30 percent, či úmrtnosť presahuje dvojnásobok bežnej úrovne alebo či 20 percent obyvateľstva čelí „katastrofálnemu“ nedostatku potravín. Keď sa niektorá z týchto hraníc prekročí, zvolá sa komisia, ktorá určí pravdepodobnosť hladomoru. – pozn. red.)

Tieto ukazovatele sa však zrejme objavia v ďalšej aktualizácii OSN, ktorú očakávame čoskoro. Aj to je preto dobré sledovať.

Keby som to mal povedať veľmi zjednodušene, hladomor v konfliktných zónach znamená, že ľudia nemajú prístup k potravinám a nedostáva sa im dostatočného množstva kalórií, ktoré potrebujú.

V Gaze to v súčasnosti vyzerá tak, že ľudia musia čakať, kým im jedlo spadne z neba, pretože sa k nim inak nedostane. Pomoc sa k nim nedostáva, majú hlad, nemajú peniaze. Nemôžu si dovoliť základné potraviny, ako je ryža alebo múka. Za dvadsaťkilogramové vrece múky na severe Gazy ľudia platia aj 600 dolárov. Problém je voda. Smäd je ďalší zo zúfalých odtieňov tejto situácie.

Je však vlastne jedno, či je hladomor vyhlásený, alebo nie; okrem formálnej stránky to nič nemení na tom, že ľudia v Pásme Gazy chodia spať hladní a deti od hladu môžu aj umrieť. To, čo sa deje, hladomor rozhodne pripomína.

(V piatok 15. marca do Gazy dorazila prvá loď z cyperského humanitárneho koridoru a doviezla 200 ton potravín, pozn. red.)

V odbornej literatúre sa vo vzťahu ku konfliktom často používa slovné spojenie „hladomor spôsobený človekom“. Je to tak vždy, že za hladomorom stojí človek, že je to politické rozhodnutie?

Tam, kde je hladomor spôsobený prírodou, ide obvykle o následok prírodnej katastrofy. Príkladom môžu byť dlhé obdobia sucha, aké sme videli v posledných rokoch v niektorých afrických krajinách.

V nedávnej histórii však môžeme nájsť niekoľko prípadov, keď k hladomoru dochádza v súvislosti s ozbrojenými konfliktami. Môže ísť o masové vypaľovanie fariem, útoky, pre ktoré odchádzajú z oblastí celé poľnohospodárske komunity, ktoré sú úplne závislé od pestovania a chovu, pretože nemajú iný príjem.

Aj v Gaze dochádza k takým javom, len sa o tom zatiaľ príliš nehovorí. V tomto konflikte boli zničené obrovské plochy poľnohospodárskej pôdy a mnoho fariem.

Človek za hladomorom rozhodne stojí v prípadoch, keď okupačná sila, ktorou je tu Izrael, neumožňuje, aby sa k ľuďom dostala potravinová pomoc. V prípade Pásma Gazy sa bavíme o kilometrových radoch naložených nákladných vozidiel za hranicami, ktoré sa nemôžu dostať dovnútra.

Pomoc, ktorá prichádza cez egyptské letisko v meste Aríš, musí byť naložená na nákladné autá, ktoré zachádzajú na hraničný priechod Nicana, kde sú izraelské kontroly. Tam sa náklad položku po položke prejde, kamióny sa musia vyložiť a Izrael ich buď schváli, alebo nie.

Žiadny oficiálny zoznam zakázaných predmetov však neexistuje. Počuli sme už o prípadoch, keď boli problém kladivá, stanové tyče, klince a podobne. Keď autá prejdú bez problémov kontrolou, musia sa vrátiť na priechod k Rafahu, kde čakajú, kým ich vpustia do Pásma Gazy. Zachádzka do Nicany znamená desiatky najazdených kilometrov a hodín. Priechod pri Rafahu navyše nie je prispôsobený na prevoz pomoci.

Priechod Kerem Šalom, ktorý leží na severe Pásma, potom blokujú izraelské rodiny, ktoré nechcú, aby sa pomoc dostala na miesto.

To je jednoznačne spôsobené človekom. Do značnej miery ide o politické rozhodnutie, ktoré ukazuje mieru diplomatického zlyhania, či už smerom k dosiahnutiu prelomu v tejto situácii, alebo presvedčeniu okupačnej mocnosti, aby potraviny pustila ďalej do Pásma.

Ak za masové hladovanie ľudí v Pásme Gazy niečo môže, je to politika. Neschopnosť politických aktérov dosiahnuť prelom na humanitárnom fronte. Naozaj verím, že politika, ktorá zasahuje do humanitárnych potrieb obyvateľov a zatieňuje ich, môže byť do značnej miery príčinou toho, čo sa dnes deje. Na dosiahnutie prelomu chýba dostatočný diplomatický tlak a snaha.

Elad Goren, šéf izraelského úradu COGAT, ktorý koordinuje vládne aktivity v teritóriách, v januári povedal, že ak Gazania nemajú prístup k potravinám, je to kvôli zlyhaniu humanitárnych organizácií, ktoré nie sú schopné ich distribuovať. Existujú z vašej skúsenosti dôkazy, ktoré by to potvrdzovali?

Zastupujem organizáciu, ktorá síce neposkytuje potravinovú pomoc na mieste, ale môžem spomenúť zopár nedávnych príkladov.

Svetový potravinový program (WFP) napríklad pred pár dňami informoval, že ich naloženým nákladiakom odmietli vjazd na sever Pásma Gazy. To úplne nevyzerá na zlyhanie humanitárnych organizácií. Podľa WFP ich na checkpointe otočila izraelská armáda.

A počúvame to opakovane: na hraniciach čakajú stovky, možno tisíce kamiónov, musia prejsť kontrolou a zdĺhavým byrokratickým procesom. Všetko to zaberá veľa času, ktorý deti v Pásme nemajú. Nejde pritom len o jedlo, ale aj o vodu, prístrešie, lieky a ďalšiu pomoc, ktorá sa zastavuje na hraniciach a ďalej už neprejde. Vidíme to na fotkách, vidíme to na videách.

Treba spomenúť aj to, že humanitárni pracovníci v tomto konflikte platia vysokú cenu. Podobne ako vaši kolegovia novinári, ktorí o vojne informovali a stálo ich to zdravie a často aj život. Pri plnení svojich povinností, počas svojej práce, prišli o život, boli zabití.

Myslím, že v prípade vojny medzi Izraelom a Hamasom hovoríme o najvyššom počte humanitárnych pracovníkov, ktorí boli zabití v jednom konflikte. Dnes sú to viac ako dve stovky ľudí.

A nakoniec sú tu škrty v podpore UNRWA, ktorý je najväčším poskytovateľom pomoci v Pásme Gazy. (Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe. Niekoľko jeho zamestnancov Izrael obvinil z toho, že sa podieľali na teroristickom útoku 7. októbra. Následne veľa štátov prerušilo podporu úradu, ktorý má podľa jeho šéfa peniaze zhruba do konca apríla. – pozn. red.)

To samo osebe podľa humanitárnych pracovníkov vytvorilo veľkú medzeru, ktorá sa len ťažko zapĺňa. Nehovorím, že všetky organizácie odvádzajú dokonalú prácu; všetci sa snažíme poskytovať pomoc, ako najlepšie vieme.

Potreby sú však obrovské a kamióny, ktoré sa dostanú cez hranice, kvôli bezpečnosti vykladajú na najbližšom možnom mieste, pretože ľudia sú naozaj zúfalí.

Hladovanie civilistov bolo vojenskou taktikou v druhej svetovej vojne, keď počas nacistického „hladového plánu“ zahynuli viac ako tri milióny Sovietov, alebo keď americké námorníctvo a letectvo viedlo kampaň oficiálne nazvanú Operácia vyhladovanie, ktorá blokovala dodávky potravín do Japonska. V Číne zomrelo v rokoch 1958 až 1961 v dôsledku hladomoru spojeného s politikou Veľkého skoku najmenej 25 miliónov ľudí. Ako je to s touto stratégiou v dnešných konfliktoch?

Sýrsku krízu pokrývam takmer od jej začiatku. Videl som príklady obliehaných oblastí, v ktorých ľudia hladovali na smrť. Známym príkladom je predmestie Damasku.

Keď som bol počas ofenzívy v Mosule, asi najväčšej vojenskej operácie v posledných rokoch proti ISIS, jedlo tam bolo. Napriek presile, napriek všetkému – ľudia nehladovali, humanitárni pracovníci sa k nim vždy dokázali dostať a odovzdať im potraviny.

Pokrýval som aj Libanon alebo záplavy v Líbyi, kde síce nešlo o konflikty, ale aj tam som sa stretol s výrazným nedostatkom potravín medzi obyvateľmi.

Už len to, že táto zúfalá situácia tam trvá tak dlho. Bavíme sa o polroku, keď ľudia majú sústavne hlad, vrátane našich kolegov.

Súhlasím teda s tým, že sa jedlo v Pásme Gazy používa ako vojnová zbraň. Nič z toho, k čomu v regióne v posledných rokoch došlo, sa intenzitou, dĺžkou trvania ani počtom postihnutých ľudí neblíži ku katastrofe v Pásme Gazy.

Situácia v Pásme je špecifická aj nepriepustnosťou hraníc – dostať sa do Egypta je extrémne finančne náročné, ľudia, ktorí sa presunuli na juh do mesta Rafah, nemajú kam ďalej odísť. Čím si vysvetľujete to, že medzinárodné právo nepomohlo predísť takejto situácii?

Nie som expert, zopakujem preto len to, čo dlhodobo hovorí Nórska rada pre utečencov: izraelské útoky a taktika násilného presunu toľkých ľudí boli a sú v rozpore s medzinárodným právom, rovnako ako bombardovanie obytných oblastí či výzvy na deportáciu Palestínčanov do Egypta.

Izrael pravdepodobne porušil všetky možné klauzuly humanitárneho práva, či už sa bavíme o násilných transferoch ľudí, pri hladovaní obyvateľov alebo útokoch na civilné objekty, nemocnice, školy, mešity, kostoly, úkryty OSN či konvoje s humanitárnou pomocou.

Rovnakú závažnosť ako právnemu pohľadu však pripisujem otázke morálnej povinnosti a zodpovednosti, ktorá sa často zanedbáva. To, že postup Izraela prekročil medze, si jeho spojenci – Spojené štáty americké, Európa a všetci ostatní – uvedomili príliš neskoro.

V poslednom čase už počúvame napríklad od britských ministrov alebo od amerického prezidenta, že Izrael pre svoje nadmerné použitie sily stráca podporu. V NRC hovoríme celý čas, že práve toto nadmerné použitie sily zhoršuje situáciu civilistov.

Z morálneho hľadiska by som povedal, že spojenci umožnili Izraelu – či už zámerne, alebo nie – zanedbávať povinnosti a nerešpektovať zákony.

Napríklad Spojené štáty ako dodávateľ zbraní majú pritom ak nie právnu, tak minimálne morálnu povinnosť zabrániť masovému zabíjaniu civilistov tam, kde môžu, čo sa nestalo.

Útoky pokračujú a bomby ďalej padajú do Pásma Gazy. Na Medzinárodnom súdnom dvore sa o tom diskutovalo dlho, morálne však Izrael ako okupačná mocnosť zlyhal. Od svojich spojencov v reakcii na hrozné útoky 7. októbra dostal takmer voľnú ruku, aby si v Pásme Gazy robil, čo chce.

Argumentom blokujúcej strany je často tvrdenie, že musí zabrániť tomu, aby sa pomoc dostala k teroristickej skupine, ktorou je v tomto prípade Hamas. Ako sa v NRC staviate k týmto obavám a vysvetleniam?

Chcem k tomu povedať hlavne jedno: pomoc v Gaze je pravdepodobne najkontrolovanejšou pomocou na svete. Izrael sleduje každú dodávku pomoci, ktorá prekročí hranice.

Ide o konfliktnú zónu, verejný občiansky poriadok sa zrútil, úrady nefungujú, organizovaný život absentuje. Nejde o nič iné než o prežitie. Spoliehate sa na pomoc, o ktorej rozhoduje Izrael.

Nemáte majetok, nemáte domov, máte len humanitárnu pomoc. No jej riadna distribúcia prakticky neexistuje, pretože sú všetci zúfalí, majú hlad a smäd a ide im o život.

Podobné argumenty, samozrejme, počúvame aj v iných oblastiach, napríklad v Sýrii alebo v Iraku. A sú to legitímne obavy. Orgány OSN však koordinujú svoje kroky s Izraelom, sprístupňujú zoznamy ľudí, ktorých zamestnávajú aj ktorým doručujú pomoc.

Izrael sleduje každý dolár, ktorý sa dostane do Pásma Gazy. Kontroluje pozemné cesty aj nebo. Vie, kam pomoc ide, pre koho je, kto ju doručuje. Tak to funguje nielen posledné mesiace – bolo to tak aj pred 7. októbrom. Ide o najprísnejšie monitorovanú humanitárnu pomoc na svete.

Kontrolným procesom prechádza aj naša organizácia, aby sme mohli distribuovať pomoc v asi trinástich centrách, kam sa uchýlili civilisti z rôznych častí Pásma Gazy. Najhoršie sú na tom práve civilisti, ktorí nemajú jedlo a vodu. To, čo sa k nim dostáva, nestačí.

Tvrdenie, že humanitárna pomoc zachraňuje životy, niekedy používame dosť benevolentne. Pomoc v Pásme Gazy však robí presne to – doslova zachraňuje životy.

A ako dnes funguje miestna samospráva?

Nemám na to všetky potrebné informácie, ale ku koordinácii dochádza primárne s orgánmi OSN. V neformálnych lokalitách, kde poskytujeme pomoc, sa snažíme naše úsilie o pomoc koordinovať s miestnymi úradmi, ale aj s vedúcimi pracovníkmi škôl, napríklad s riaditeľmi. Na mieste je však chaos a ani miestne úrady nepracujú tak ako predtým.

Keď sme napríklad prerábali jednu zo škôl na centrum pre utečencov, komunikovali sme s ministerstvom školstva, pod ktoré spadajú takéto záležitosti.

Treba však povedať, že ani my nerobíme veci ako predtým. Nič z toho, čo opisujem, nebolo predtým súčasťou nášho mandátu. Pred 7. októbrom sme sa venovali hlavne vzdelávaniu, finančnej podpore, opravám domov. To všetko však išlo kvôli tejto mimoriadnej situácii nabok.

Odborník na humanitárnu krízu a medzinárodné právo na Tuftsovej univerzite Alex de Waal povedal, že po 11. septembri 2001 v medzinárodných vzťahoch často prevládala myšlienka, že potreba zasiahnuť proti teroristom má prednosť pred ochranou civilistov. Čo však robiť, keď už situácia civilistov zašla tak ďaleko ako v Pásme Gazy?

Jediné, po čom teraz voláme, je prímerie. No aby som odpovedal na vašu otázku – pravidlá existujú aj vo vojne a týkajú sa všetkých angažovaných strán.

Pre humanitárnych pracovníkov v konfliktných zónach to nie je nič nové. Stále hovoríme to isté, či už ide o situáciu v Pásme Gazy, Sudáne, Iraku, Jemene, alebo kdekoľvek inde: primárne sa musíte zaviazať k ochrane civilistov. V praxi to vyzerá tak, že sa všetky strany konfliktu, bez ohľadu na to, kto to je, prihlásia k neútočeniu na civilné ciele.

Nie je teda možné útočiť napríklad na školy, no zároveň nie je možné používať školy ako vojenské zariadenia. Všetky strany konfliktu by sa mali zaviazať aj k bezpečnej evakuácii ľudí z území, o ktoré sa vedú boje, a mali by zriadiť koridory pre humanitárnu pomoc, pri ktorých bude zaručené, že nebudú napadnuté.

No v prípade Pásma Gazy hovoríme o tom, že sa na bojisko premenilo celé územie. Bombardujú sa civilné oblasti, celé štvrte, utečenecké tábory – všetky tieto miesta by nikdy nemali byť terčom.

Dôležité je však spomenúť aj pomer síl. V tomto prípade ide totiž o štát, ktorý je v konflikte s ozbrojenou skupinou. Práve štát, nieto ešte okupačná sila, musí zaručiť predovšetkým ochranu civilistov.

Obe strany potom musia zaručiť bezpečný prechod humanitárnych pracovníkov, bezpečnú evakuáciu ľudí z oblastí konfliktu a, samozrejme, vstup pomoci na územie. Nič z toho sa však nestalo. Bojujúce strany tu preukázateľne útočia na civilistov a zabíjajú ich. Ľudia z Rafahu navyše nemôžu ísť do Egypta, nemôžu ísť späť na sever Pásma Gazy, uviazli.

Ako hovoríme, aj vojna má svoje pravidlá. Treba vyvinúť všetko úsilie, aby nedochádzalo k civilným obetiam. Keď sa však pozrieme na to, čo sa deje v Pásme Gazy, je zrejmé, že sa tento princíp porušuje na každodennej báze.

Medzinárodný súdny dvor pritom prišiel s právne záväznými predbežnými opatreniami, ktoré nariaďujú Izraelu, aby uľahčil prísun humanitárnej pomoci a zmiernil tak utrpenie v Pásme Gazy. Rozhodnutie padlo pred niekoľkými týždňami, ale situácia sa neustále zhoršuje. Ako si to vysvetľujete?

Diplomacia zlyhala. Diplomatický tlak zjavne nezabral, nebol dostatočný. Spojenci ďalej financujú a poskytujú Izraelu zbrane. A znova sa tu vraciam k bodu o morálke a politike: verím, že v tomto konflikte politika, moc a násilie prevážili všetko ostatné, vrátane tragickej humanitárnej situácie.

Ako presadiť predbežné opatrenia súdu? Jediný spôsob, ktorý si dokážem predstaviť, je, že najväčšie mocnosti sveta budú Izraelu klásť podmienky, a to hlavne ohľadom obmedzenia a ideálne úplného zastavenia útokov.

To isté platí aj pre spojencov ozbrojených skupín v Pásme Gazy, na ktorých treba tlačiť, aby prepustili rukojemníkov, o čom takisto treba neustále hovoriť.

Mám pocit, že ani na jednu zo strán nebol vyvíjaný dostatočne silný tlak, aby súhlasili s tým, že zasadnú k rokovaciemu stolu a dohodnú sa na prímerí.

USA začínajú byť celkom kreatívne v spôsoboch, akými dostať pomoc do Pásma Gazy. Videli sme zhadzovanie pomoci z lietadiel, zo Spojených štátov už vycestovala aj vojenská loď s vybavením na stavbu móla na pobreží Pásma. Aké neobvyklé sú tieto kroky pre krajinu, ako sú Spojené štáty? Zvlášť keď ide o pomoc na území, ktoré v podstate ovláda ich spojenec?

Skoro by som povedal, že je to bezprecedentné, pretože si na podobné príklady v nedávnej histórii prinajmenšom nespomínam.

Určite neprotestujeme proti týmto krokom a nehovoríme, aby to Spojené štáty nerobili. Sme v situácii, keď sme radi za akúkoľvek pomoc, ktorá sa môže dostať do Pásma Gazy, ľudia ju tam zúfalo potrebujú. Jedným dychom však zdôrazňujeme, že to vytvára precedens, keď si jedna okupačná sila môže kontrolovať celý prísun pomoci a prejde jej to. A myslím si, že to prináša viac otázok ako odpovedí.

Znamená to, že sa Spojeným štátom nepodarilo presvedčiť Izrael, aby otvoril jeden zo šiestich priechodov, kadiaľ by na území mohla prúdiť pomoc po zemi? Nezvládli presvedčiť Izrael, aby do Pásma Gazy pustil pár stoviek alebo tisíc kamiónov navyše? To je veľká otázka, ktorá tu zostane aj do budúcnosti.

Rozmýšľam nad scenármi, keď sme pravdepodobne kvôli prírodným katastrofám zhadzovali balíčky humanitárnej pomoci z lietadiel, pretože inak by sa k ľuďom nedostala. Aj keď v Sýrii došlo k zemetraseniu a trasa spájajúca krajinu s Tureckom, odkiaľ pomoc bežne prichádza, bola zničená, otvorili sa iné pozemné trasy. Nikto nenavrhoval, že sa pomoc dostane do krajiny lietadlami alebo sa privezie loďou vzdialenou šesťtisíc námorných míľ.

Vyriešilo sa to politicky, našla sa iná cesta, ktorá sa dala použiť. Všetky strany konfliktu v Sýrii s tým súhlasili, pretože sa aspoň na chvíľu dostali do popredia humanitárne otázky.

Neviem presne, čo nám v tejto situácii bráni urobiť to isté. Neviem presne, koľko stojí zhadzovanie pomoci z neba, ale bude to nákladná záležitosť. Nehovoriac o tom, na koľko vyjde vybudovanie mobilného prístavu pri Pásme Gazy, čo bude trvať týždne, možno mesiace, ktoré hladujúce deti nemajú.

Takže najväčšia otázka, ktorú to vyvoláva, je: zlyhali Západ a USA v presviedčaní Izraela, aby pustil pomoc cez hranice? Teraz musia vybudovať prístav, ktorý pravdepodobne bude tiež kontrolovať Izrael. Točíme sa tu v kruhu. Ďalšia otázka je, čo to bude znamenať pre Rafah, pri ktorom bude stáť. Ako sa bude riešiť distribúcia pomoci a tak ďalej. Ide však o jasný signál, že diplomacia má skutočne problém dosiahnuť humanitárne výsledky.

Zhadzovanie pomoci z lietadiel je navyše nielen drahšie a z pohľadu objemu menej efektívne ako prísun pomoci cez hraničné priechody, ale je aj nebezpečné – objavujú sa správy o mŕtvych vinou nefunkčného padáka, ale aj obavy, že pri takejto pomoci neexistuje riadny spôsob, ako ju distribuovať k najpotrebnejším.

Presne tak. Pomoc zhadzujete v podstate naslepo. Keď má niekto šťastie, čaká práve pri brehu a niečo z nej dostane. Dostávame však aj správy o tom, že časť pomoci skončila v Izraeli.

Jordánsko je v tomto priekopníkom, pretože je krajinou, ktorá dlhodobo vyzývala na posilnenie humanitárnej pomoci. Teraz to už robí viac krajín. K pozemným cestám však skutočne neexistuje dobrá alternatíva. Sú rýchle a sú efektívne, teda ak sa používajú správne.

Spomínate si na nejaký konflikt, pri ktorom by sa pomoc takto doručovala?

Nespomínam. Nepamätám si, že by sa to dialo ani v úplne odstrihnutých oblastiach v Sýrii. Tuším, že Spojené štáty takto naposledy doručovali pomoc v Iraku v roku 2014. Vtedy išlo o obliehané oblasti, čo môže naznačovať, že USA uznávajú, že je Pásmo Gazy úplne obkľúčené. No obvykle ide o tieto scenáre: buď ste odrezaní nejakou prírodnou katastrofou, nevedú k vám žiadne cesty, alebo je oblasť obliehaná a ide o zámerné vyhladovanie ľudí.

Pomoc sa z lietadiel zhadzovala aj v Afganistane v roku 2001. Nedá sa to však robiť dlhodobo.

V Afganistane sa spolu s balíčkami pomoci zhadzovali aj letáčiky, ktoré ľuďom vysvetľovali, ako rozpoznať letiacu humanitárnu pomoc od kazetových bômb. Schopnosť rozlišovať rôzne zvuky a predmety sa stáva zásadnou pre prežitie aj v Pásme Gazy. Na internete už kolujú fotokoláže upozorňujúce na to, že ľudia často nevedia, či z neba padá pomoc alebo smrť.

To je veľmi dobrý postreh. Jeden z mojich kolegov mi rozprával, ako už aj jeho dvojročné dieťa vie rozoznať granát od bomby. Asi každý to teraz v Pásme Gazy vie, rovnako ako vie odhadnúť, ako ďaleko od nich bomba dopadla.

Pripomína nám to aj to, ako dlho už vojna trvá a ako veľa ľuďom vzala. Myslím pritom aj na tému duševného zdravia, o ktorom sa zatiaľ veľmi nehovorí, ale bude nesmierne dôležité.

Ale áno, ľudia teraz musia rozlišovať medzi leteckou pomocou a bombou a myslím, že to presne vypovedá o tom, ako ďaleko sme zašli a o akom utrpení v Pásme Gazy hovoríme. Deti sa učia rozlišovať rôzne druhy zbraní použitých v tomto konflikte, to je tragédia.

Pri akomkoľvek incidente, ku ktorému dôjde v Pásme Gazy, narážame aj na problém s overovaním protichodných tvrdení. Nedávnym príkladom je úmrtie viac ako stovky Palestínčanov, ktorí zomreli pri snahe získať humanitárnu pomoc. Lekári aj svedkovia z miesta hovoria, že 118 obetí majú na svedomí izraelské jednotky, ktoré začali do ľudí strieľať. Izraelská armáda to odmietla s tým, že desiatky ľudí boli buď ušliapané, alebo ich prešli kamióny po tom, čo sa začal chaos a rabovanie. Ako s tým pracuje NRC, ako overovať informácie z miesta?

To je dobrá otázka. Ako prvé mi napadá spomenúť úlohu novinárov na mieste. Len sa zamyslime, koľko západných novinárov v posledných týždňoch do Pásma Gazy vpustili. Nad izraelskou snahou zabrániť svetu vidieť, čo sa v Pásme deje, visí veľký otáznik. Aj bez prítomnosti novinárov však verím, že sme toho videli už dosť, a to vďaka sociálnym sieťam, videám, ale aj humanitárnym organizáciám a ľudskoprávnym skupinám.

OSN dokumentuje niektoré prípady. Opakovane vyzývame, aby sa vyšetrili všetky incidenty od bombardovania utečeneckých táborov po útoky na nemocnice. Je to veľmi náročné a my navyše nie sme humanitárna organizácia, ktorá by sa venovala dokumentovaniu. Našťastie sú tu ľudskoprávne organizácie, ktoré to priamo na mieste robia. Veľa prípadov sa použilo aj v procese na Medzinárodnom súdnom dvore.

Svet sa spolieha na palestínskych novinárov, ale vidíme aj to, čo sa mnohým z nich stalo. Vyvodenie zodpovednosti dodnes chýba. Keď sa potom pozrieme na Západný breh Jordánu, je to to isté. Je minimálne zarážajúce, že novinári nemôžu z miesta informovať o pravdepodobne najväčšom a najsmrteľnejšom konflikte v posledných rokoch. Viem navyše o mnohých vašich kolegoch, ktorí proti tomu bojujú a protestujú. Novinári sú oči a uši nášho sveta.

Verifikácia je skrátka zložitá. Musí prebehnúť dlhé a nezávislé vyšetrovanie všetkého, čo sa počnúc 7. októbrom stalo. Snáď čoskoro.

Čo by sa muselo stať, aby obyvateľom Pásma Gazy prestal hroziť hladomor a aby pre hlad a dehydratáciu neumierali ďalší nevinní ľudia?

Úplné prímerie. Žiadna alternatíva neexistuje. Musí sa dospieť k dohode, musia sa prepustiť rukojemníci, obe strany musia prestať útočiť.

Je nutné, aby sa všetci zaviazali k tomu, že sa pomoc dostane k ľuďom, ktorí ju potrebujú. Musí sa dostať aj na sever Pásma Gazy, kde sú státisíce ľudí veľmi blízko hladomoru. Všetko sa začína prímerím. Až potom nasleduje veľmi dlhá cesta k čomukoľvek, čo by tamojší obyvatelia mohli považovať za normálny život.